Záchranársky pes Ajax hľadá živých v ruinách domov v Turecku

Vyznamenanie Statočné psie srdce pre záchranárskeho psa Ajaxa

Šesťročný nemecký ovčiak Ajax psovoda Júliusa Janigu z Horskej záchrannej služby SR získal titul Statočné psie srdce 2023. V aktuálnom ročníku ankety prestížne české ocenenie mimoriadne dostali aj reprezentanti slovenského horského záchranárstva.

Anketu Statočné psie srdce vyhlasuje nezisková organizácia Animaleye v spolupráci so záchranárskym magazínom Rescue report. Ceny odovzdali tento utorok v Kaiserštejnskom paláci na Malej Strane v Prahe, v tomto ročníku mimoriadne v kategórii Záchranný čin služobných a záchranárskych psov aj pre reprezentantov slovenského horského záchranárstva.

Vlčiak Ajax so svojím psovodom Júliusom Janigom nie je slovenskej verejnosti neznámy.  Nemecký ovčiak z tímu záchranárov Horskej záchrannej služby SR zo strediska Donovaly sa zúčastňuje na mnohých záchranárskych akciách v slovenských horách, Tatry nevynímajúc. No titul Statočné psie srdce 2023 získal predovšetkým za svoje pôsobenie v rámci pätnásťčlenného slovenského USAR tímu, ktorý bol poslaný na pomoc do juhovýchodného Turecka, ktoré vlani začiatkom roka zasiahlo silné zemetrasenie.

Záchranársky pes Ajax a jeho psovod Július Janiga
Záchranársky pes Ajax a jeho psovod Július Janiga. Autor fotografie: archív JJ

Organizátori ankety vo svojom zdôvodnení uvádzajú, že Ajax so svojím psovodom v priebehu šesťdenného pátrania spali iba štyri hodiny denne, inak pracovali v ťažkých podmienkach takmer nepretržite. Vyhľadávanie preživších komplikovala nielen rozľahlosť sutín, ale aj veľké teplotné rozdiely, v noci osemstupňový mráz, počas dňa aj pätnásť stupňov nad nulou.

I napriek tomu sa zohranej dvojici podaril záchranný čin, ktorý si zaslúži uznanie. Na tretí deň dostali informáciu, že v troskách jedného zavaleného domu zachytili ľudský hlas. Vstúpiť do neho bolo veľmi nebezpečné, lebo na dve dolné podlažia sa zosunuli tri horné, situácia bola veľmi riziková. Preto do skuliny poslali Ajaxa, ten začal po chvíli štekať. Jeho psovod sa vtesnal do trosiek a stihol zbadať, že pes sa prepadá sklenenou stenou. Neutrpel zranenie, ale začal intenzívne hrabať, čo naznačovalo, že dole je niekto živý.

Príbeh pokračoval spoluprácou so slovenskými hasičmi, ktorí echolokátorom potvrdili, že dole sú uväznení obyvatelia domu. Vyslobodenie potom prevzal francúzsky ťažký USAR, ktorý pomocou špeciálnej vyprosťovacej techniky vyslobodil päť ľudí. 

Július Janiga ocenenie preberá z rúk Petra Kozáka, vedúceho Odboru služobnej kynológie a hipológie ČR
Július Janiga ocenenie preberá z rúk Petra Kozáka, vedúceho Odboru služobnej kynológie a hipológie ČR. Autor fotografie: archív JJ

Neuveriteľné pracovné nasadenie Júliusa Janigu a Ajaxa v Turecku pokračovalo na inom mieste a keď prechádzali uličkou medzi dvoma zrútenými domami, Ajax sa zastavil, odbehol k okienku nad zemou a začal štekať. Pôvodne vysoký dom sa zosunul na dve spodné podlažia, z jeho hlbín začul psovod búchanie tehlou o panel. Niekto uväznený tak reagoval na štekot psa. Spolu so slovenskými hasičmi a miestnymi dobrovoľníkmi sa im z trosiek domu podarilo zachrániť matku s malým dievčatkom.

Celkovo si tak Ajax so svojím psovodom, profesionálnym horským záchranárom Júliusom Janigom pripísali na svoje záchranárske konto sedem ľudí. Na štvrtý deň záchranných prác sa ešte potvrdil nález štyroch osôb vypátraných nemeckým ovčiakom Hectorom ďalšieho slovenského záchranára Jakuba Filipka. V záchranárskom tíme v Turecku pracovalo spoločne až päť príslušníkov Horskej záchrannej služby.

Prestížne ocenenie sa v Čechách udeľovalo už po štrnásty raz
Prestížne ocenenie sa v Čechách udeľovalo už po štrnásty raz. Autor fotografie: archív JJ

„Ocenenie je uznaním a úspechom  celej kynológie Horskej záchrannej služby,“ hovorí o prestížnej cene, ktorá sa v Prahe udeľovala už po štrnásty raz, na stránke Horskej záchrannej služby Július Janiga.

Autor titulnej fotografie: archív JJ

Aj touto fotografiou propaguje Múzeum tatranskej kinematrografie a fotografie aktuálnu výstavu troch fotografiek

Tatry objektívom troch žien nájdete v Starom Smokovci

V Múzeu tatranskej kinematografie a fotografie v Starom Smokovci dnes sprístupnia výstavu Ženy, ktoré fotili Tatry. Prezentuje tvorbu troch generácií žien – Boženy Mrhovej, Zuzany Kyselovej a Gabriely Chovancovej.

Ponúkame vám tip, ako stráviť čas v Tatrách, keď práve prší.  Výstava Ženy, ktoré fotili Tatry, je inštalovaná vo Vile Alica a pozrieť si ju bude možné do 30. septembra. Prezentuje tvorbu troch generácií žien, ktorých profesie sa v určitej etape ich života pretli s Tatrami a ony využili svoju tvorivosť i krásny vzťah k veľhorám a popri práci zhromaždili zaujímavú kolekciu fotografií, ktoré sú zrkadlom vnímania ich majestátnosti a krásy či vášne pre svoju profesiu.

Na výstave sa stretnete s dielom dokumentaristky, fotografky a maliarky Boženy Mrhovej, botaničky Zuzany Kyselovej a zoologičky Gabriely Chovancovej

Vila Alica v Starom Smokovci
Vila Alica v Starom Smokovci. Autor fotografie: Travel.sk

Vila Alica, pomenovaná po dcére prvého československého prezidenta T. G. Masaryka, sa nachádza v centre Starého Smokovca, je to zrekonštruovaná zrubová stavba, ktorá je od roku 2015 domovom súkromného slovenského múzea. Náplňou jeho výstavných plánov je ukazovať hlavne minulosť Tatier, keď ešte fotoaparát a kamera neboli bežnou súčasťou výbavy návštevníkov a fotografie či filmy, ktoré vtedy vznikali, sú dnes dôležitým dokumentom svojej doby a kreativity svojich autorov.

Autor titulnej fotografie: archív MTKaF

Svišť vrchovský tatranský

Svišťov je menej z mnohých dôvodov

Práve vyliezajú zo svojich zimných nôr a pripravujú sa na párenie. Ak sa počas túry dostanete nad pásmo kosodreviny, môžete počuť ich typické hvízdanie, bez ktorého by Tatry neboli Tatrami. Svišť vrchovský tatranský. Endemit svetového významu, ktorý si zaslúži ochranu.

Svište žijú aj inde. Ale nie tatranské. „Genetika nepustí, naše sú jedinečné, žijú len na území Tatier,“ hovorí zoologička Správy Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici Erika Feriancová. Nad populáciou svišťa vrchovského tatranského visí niekoľko otáznikov.

„Pripravujeme sa na prvé komplexné sčítanie svišťov na území parku. Jeho výsledky nám ukážu, ako ďalej v manažmente ochrany tohto výnimočného druhu. Odhadujeme, že na území TANAP-u žije do 1 400 jedincov, no dnes už vieme, že ich počty sa znižujú. Je to dôsledok otepľovania a presunu svišťov do vyšších nadmorských výšok, rozširovania sa kosodreviny, čím sa zmenšuje ich priestor na život a hľadanie potravy,“ vysvetľuje Feriancová.

Zoologička Správy Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici Erika Feriancová
Zoologička Správy Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici Erika Feriancová. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dodáva, že už teraz v rámci monitoringu svišťa vidíme, že sa negatívne mení jeho biotop. Do budúcnosti si budeme musieť povedať, ako nastaviť podmienky jeho ochrany. To nám ukážu výsledky sčítania.

Svište sa už vyhrabávajú spod snehu a pripravujú sa na novú sezónu. Pária sa v apríli v priebehu niekoľkých dní po vyhrabaní. Ich párenie trvá len pár hodín. Je to veľmi krátke obdobie na to, aby splodili potomstvo. Práve z tohto dôvodu platí v Tatrách jarná uzávera. Ich najdôležitejšou úlohou je vytvoriť si počas leta čo najväčšie tukové zásoby, lebo iba tie svišťom pomôžu prežiť ďalšiu zimu. Tú prečkávajú pod zemou v pravom zimnom spánku, ktorý trvá 6 až 7 mesiacov. Hibernujú len tam, kde je ešte záruka dobrej snehovej pokrývky. Ak nemajú v lokalitách svojich zimných nôr dostatočnú snehovú vrstvu, vymrznú.

No, nie je to jediná príčina ich úhynu. Ďalšou sú ich prirodzení predátori – napríklad líška hrdzavá, krkavec čierny a orol skalný, pre ktorého sú mláďatá svišťa častým cieľom lovu. A potom je tu aj človek, vlastne psy, ktoré sa zvyknú bez vôdzky preháňať mimo turisticky značených chodníkov. Svišťov zvyknú poriadne vystresovať, ponaháňať, či dokonca aj usmrtiť.

„Svišť žil takmer vo všetkých dolinových celkoch Tatier. V roku 2008 začala Správa TANAP-u s experiment a postupne presťahovala 18 svišťov zo Západných do Belianskych Tatier, kde vyhynul. Umelý presun zvierat bol úspešný a dnes sa im tam dobre darí,“ objasňuje jednu z možností záchrany vzácneho druhu zoologička.

Svišť vrchovský tatranský
Jedinečný endemit - svišť vrchovský tatranský. Autor fotografie: Jozef Antol

Jarná uzávera časti tatranských chodníkov im prospieva. Majú pokoj na rozmnožovanie. „No nie všade panuje takáto idylka. Svišťov máme aj vo Francúzskej mulde, najvyššie položenom lyžiarskom svahu a tam sa bežne lyžuje až do neskorej jari aj ponad svištie nory. Zrejme nastáva čas na obmedzenie tejto aktivity, preto že lyžiari zvieratá rušia a môže dôjsť k ich zraneniu,“ naznačuje Feriancová. „Musíme nájsť kompromis medzi ochranou prírody a záujmami lyžiarov,“ pokračuje.

Zoologička upozorňuje aj na dodržiavanie návštevného poriadku. Ten je nastavený tak, aby okrem iných živočíchov chránil aj svištie lokality. Ak by sa rozširoval priestor pre turizmus, mohlo by dôjsť k poškodeniu populácie vzácneho svišťa.

Môže sa tiež stať, že turisti natrafia na zraneného jedinca. „Vtedy treba kontaktovať správu TANAP-u a nemanipulovať so zvieraťom. Takéto zviera môže nálezcu poraniť, či nejako inak mu ublížiť. Nemanipulujeme ani s uhynutým zvieraťom. Do prírody patrí a má svoje miesto v potravinovom reťazci,“ upozorňuje zoologička. Takto uhynuté zvieratá môžu byť použité napríklad na preparáciu, odoberú sa z nich vzorky. Oboje slúži vede a poznávaniu prírody.

Autor titulnej fotografie: Jozef Antol

Príjemný víkend v Tatrách s rodinou alebo kamarátmi môže byť dobrým nápadom

Čo môžete zažiť za 24 hodín v Tatrách a okolí?

Príjemný víkend v Tatrách s rodinou alebo kamarátmi môže byť dobrým nápadom, ako si oddýchnuť od bežného pracovného či študijného života.

Vo videu vidíte, čo sme zažili my, poďte to zažiť s nami. V sobotu sme boli na Popradskom plese, v nedeľu spoznávali Kežmarok a Poprad.
Do Vysokých Tatier sme prišli v sobotu dopoludnia. Zaparkovali sme na parkovisku Štrbské pleso, kde sme zaplatili 15 eur za jeden deň. Snažili sme sa rýchlo to pustiť z hlavy a vybrali sa po asfaltke k Popradskému plesu. Príjemná prechádzka lesom nám trvala asi hodinu a pol.

Rodinný výlet na Popradské pleso
Z Chaty pri Popradskom plese sú nádherné výhľady na hladinu jazera a okolité štíty, dá sa tu aj najesť. Všimli sme si, že veľa ľudí sem prišlo práve s cieľom dať si obed. Ide o najnavštevovanejšiu chatu s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách, presne tak to tu aj vyzeralo. Stretli sme aj horolezcov a veľa rodín s deťmi, viacerí sem prišli na bicykli.

Výhľad na mesto a Tatry z veže Kežmarského hradu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Výhľad na mesto a Tatry z veže Kežmarského hradu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Nesmela chýbať prechádzka okolo Popradského plesa. Chodník lemuje jeho breh až po koniec, kde pokračuje popri potoku vytekajúcemu z plesa. K neďalekému Symbolickému cintorínu sme sa nedostali, pretože sa naň vzťahuje zimná uzávera.

Z Popradského plesa sme sa vrátili späť na Štrbské pleso. Aj tu sme si dali prechádzku okolo jazera, je to už taká klasika. A potom návrat do Tatranskej Lomnice, kde sme spali.

Nedeľa v hrade a múzeu
Posledný deň v týždni sme sa vybrali na „lov pamiatok“. Začali sme na Kežmarskom hrade, kde je naozaj čo pozerať. Mali sme kompletnú prehliadku, zaujala nás hlavne červená miestnosť s množstvom obrazov a prekrásna hradná kaplnka. Z vyhliadky na najvyššom mieste hradu pekne vidieť panorámu Tatier. Na hradnom nádvorí sa prechádzali a oddychovali ľudia, deti behali, užívali si ako-tak pekný deň. Prešli sme sa aj po meste, zaujímavá je kežmarská synagóga i námestie s historickými domami.

Z Kežmarku sme sa presunuli do Popradu. V Podtatranskom múzeu je čo obdivovať, budova a jej okolie prešli rekonštrukciou a je to vidieť. A ozaj, počuli ste už o Kniežati z Popradu? Prirovnávajú ho vraj k Tutanchamónovi, lebo aj jeho hrobka sa našla dobre zachovaná. V Podtatranskom múzeu majú vo viacerých miestnostiach expozíciu venovanú práve tomuto kniežaťu a jeho hrobke, ktorá pochádza zo 4. storočia. Na vlastné oči sme si pozreli drevo z nej staré asi 1600 rokov.

Okrem tejto majú v múzeu aj ďalšiu zaujímavú expozíciu nazvanú Poprad a okolie v zrkadle vekov. Podáva informácie o osídlení mesta a okolia od pravekých čias až po súčasnosť. Tiež je tu veľa zaujímavých kúskov. Napríklad unikátna lebka neandertálskej ženy nájdená v Gánovciach, stará približne 100-tisíc rokov.

Tento článok vznikol vďaka spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom.

Projekcia panorámy Tatier v Podtatranskom múzeu v Poprade. Foto: Gabriela Kinčoková.
Projekcia panorámy Tatier v Podtatranskom múzeu v Poprade. Foto: Gabriela Kinčoková.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Horský nosič Štefan Bačkor

Štefan Bačkor: Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je luxus. Kto si to môže dovoliť?

Štefan Bačkor sa horskému nosičstvu venuje už takmer tridsať rokov. Je vyštudovaný ochranca prírody, ekológ, horský sprievodca, dobrovoľný horský záchranár a ostatné desaťročie sa venuje aj formovaniu nosičského minimúzea v Sherpa Caffe v Starom Smokovci. Témy na rozhovor sme nemuseli dlho hľadať.

Väčšina ľudí na Slovensku vie, že horské nosičstvo je tradičné remeslo, ktoré má svoj význam i zastúpenie v Tatrách. No niektorí si aj teraz myslia, že ide o frajerinu, úchylku, plezír či kombináciu toho. Vysvetlite, prečo je v Tatrách nevyhnutné mať horských nosičov?

Toto je taká večná otázka a nedá sa na ňu odpovedať jednou vetou. Horskí nosiči i chaty, ktoré zásobovali, boli súčasťou aj iných hôr v Európe či svete, no inde to postupne z rôznych dôvodov zanikalo a nahrádzalo sa inými spôsobmi. Iba u nás sa to remeslo v takejto tradičnej podobe zachovalo. Taktiež z rôznych dôvodov. Jedným z najdôležitejších je veľká tradícia ochrany prírody. Pracujeme v národnom parku, ktorý má nejaký režim, je jedným z najstarších v Európe, treba ho chrániť a nezaťažovať zbytočnou dopravnou infraštruktúrou.

A ďalšie dôvody?

Vyvinuli sa historicky. Nosiči tu vždy boli, chaty dostali, čo potrebovali, zásobovanie fungovalo s nosičmi a ani za bývalého režimu nebola chuť to meniť a budovať cesty či lanovky k menej prístupným chatám. Riešením nie sú ani vrtuľníky. Pred pár desaťročiami ich ani nebolo, ich použitie zakaždým limituje počasie, veď pracujeme v horských podmienkach. A keďže sa zachovala aj tradícia domácej kuchyne, kde sa varí denne z čerstvých surovín, ani teoreticky si neviem predstaviť, žeby nám vrtuľníky vozili na chaty každý deň napríklad čerstvé pečivo. Nehovoriac o tom, že limity národného parku by to nedovolili.

Koľko je nosičov v Tatrách?

Dnes zásobujeme šesť chát. Okrem Chaty pod Rysmi, kde platí zimná uzávera, všetky ostatné celoročne. Donedávna do tohto zoznamu patrila aj Kamenná chata pod Chopkom. Vybudovaním prepojenia lanovky Sever – Juh tam historické nosičstvo skončilo. Zásobujú sa aj útulne, ktoré sa buď budujú, alebo opravujú, a aspoň časť roka do nich treba robiť vynášku. Najmä v zime, keď sa k nim nedostane ani skúter, ani štvorkolka, terénne auto už vôbec nie. Horským nosičstvom sa v Tatrách teraz profesionálne živí asi päťdesiat, šesťdesiat chlapov, počas letnej sezóny sa ich počet takmer zdvojnásobuje brigádnikmi a chalanmi, ktorí si to chcú vyskúšať.

Vynášku tvoria predovšetkým potraviny?

Áno, hoci občas sa nájde niečo potrebné aj pre technické zázemie chaty, čo treba vyniesť. Ale potraviny sú základ. Domáci sú na to zvyknutí, ale keď sa u nás na chatách zastavia ostrieľaní horali, ktorí majú prechodené hory Európy či sveta, sú pozitívne šokovaní. Vybrať si môžu z troch- štyroch značiek čapovaného piva, v ponuke je niekoľko varených polievok, hlavných jedál, koláče, buchty. Toto na horských chatách inde vo svete nie je pravidlo. Tam sa často varí z polotovarov. Naša horská kuchyňa má dobrú povesť a nosiči ju pomáhajú udržiavať.

Štefan Bačkor počas nosičskej šichty
Štefan Bačkor počas nosičskej šichty. Autor fotografie: archív ŠB

Kto má v Tatrách na starosti organizovanie vynášok?

Toto si riešia chatári. V každom ročnom období musia mať zásobovanie dohodnuté tak, aby to fungovalo ako dobre namazaný stroj. Najmä leto je dôležité, lebo potom počas sezóny už nie je priestor na experimenty. Každá chata má svoj rytmus a každý chatár si musí dať dohromady partiu nosičov a pracovné zmeny, ktoré mu zabezpečia denný prísun potravín. V lete musí chata zarobiť aj na zimu, preto tá precíznosť.

Kedy vás zlákala práca horského nosiča?

Ja som začal niekedy v roku 1996. Na skúšku som nastúpil na Téryho chatu. Nevedel som, ako to vypáli, či ma to chytí, či si zvyknem. Vtedy v Tatrách fungovala silná generácia nosičov a veľa chalanov chodilo skúšať nosiť na chaty. Niektorí vydržali, niektorí skončili, niektorí nosili iba v lete, lebo chodili do školy. Aj ja som nastúpil na vysokú školu. Našťastie, mali sme kreditný systém, dalo sa to vyskladať tak, aby som mohol byť štyri dni s krošňou na chodníkoch a tri dni v škole. Samozrejme, že na to doplatila škola. Namiesto piatich som študoval sedem rokov, ale vynášok na chaty som sa nechcel vzdať.

Teraz vynášate na koľko chát?

Momentálne najviac na Zamkovského chatu a príležitostne aj na iné chaty. Jedna vynáška, to je asi 80 kilogramov na chrbte.Tovar si naberiem v skladoch, ktoré má každá chata na Hrebienku, uložím si ho čo najpohodlnejšie na krošňu a vyrážam. Sú chalani, ktorí po vynáške ešte ostávajú na chatách v pracovnej šichte. Robia v kuchyni, pri upratovaní, v technickom zázemí chaty. Chatár by to všetko sám neutiahol. A najmä v zime je každý zamestnanec navyše pre prevádzku chaty luxusom.

Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli, že to s nosičstvom skúsite?

Rozhodlo asi prostredie, v ktorom som vyrastal. Čo už má robiť chlapec, ktorý sa ráno v Poprade zobudí a prvé, čo vidí, sú Tatry? Tak si možno nájde robotu v Tatrách. Robím si žarty, že keby sme sa narodili pri mori, asi by sme robili niečo na vode. Ale nie je to pravidlo. Naše Tatry majú veľa nosičov, ktorí nie sú miestni. Aj Čechov a Moravanov, a napríklad na Chate pod Rysmi je výborný poľský nosič.

Na chaty vynášate už takmer tridsať rokov. Akú životnosť má nosič?

Keď stretávam tých starých psov, ako si oni sami hovoria, čiže aj sedemdesiatnikov, ba máme aj 83-ročného aktívneho nosiča, tak si hovorím, že ešte mám čo robiť. Je to pre mňa taký dôkaz, že sa toto remeslo, ak sa robí rozumne, dá robiť dlho. Každý z nás má svoj dôvod, prečo to robí, no jedno je isté, iba pre peniaze to nie je. Podľa mňa ide o takú zmesku – je to šport, relax, tréning, je to reset hlavy, únik pred stresom a rýchlosťou života, ktorý tu dolu žijeme. Mne to dáva istý zmysel aj v tom, že som sám so sebou, keď idem hore. Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je absolútne luxusná záležitosť. Kto si to dnes môže dovoliť?

Bežný človek pracuje päť dní v týždni. A vy koľko?

Na chatách sa to zapisuje, ale ja som si to nikdy nerátal. Takáto štatistika ide mimo mňa. A aj to, koľko ton som vyniesol. Občas sme sa hecovali s chalanmi v sezóne, koľko vydržíme. Či päť, alebo šesť dní za sebou. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Záleží od mnohých okolností. Necítim sa ešte starý, ale keď sme boli mladší, častejšie sme skúšali, koľko toho dáme a prekračovali sme limity. Teraz je dôležitejšie to, aby telo vydržalo robiť remeslo čo najdlhšie.

Stojí za to robiť ho čo najdlhšie?

Určite. Viktor Beránek, chatár z Chaty pod Rysmi hovorí, že človek musí byť na hory naladený. Nebude asi robiť nosiča či chatára, keď mu to prostredie nič nehovorí. Ak má rád toto prostredie, a nemusí to byť extrémny športovec, ale hoci aj obyčajný chalan, ktorý si na chrbát naloží polovicu toho, čo bežný nosič, urobí veľa preto, aby bol s týmto remeslom prepojený čo najdlhšie. Jasné, že vám to aj čosi berie, ale plus by malo byť väčšie ako mínus. Potom to dáva zmysel.

Krošňa i frajerka sa nepožičiava
Krošňa i frajerka sa nepožičiava. Autor fotografie: archív ŠB

Nosiči sú ľudia s očami upretými na chodník, do doliny. Máte aj vy počas vynášky miesta, kde sa zastavíte a potešíte sa výhľadom na štíty, panorámu horstva?

Samozrejme, každý z nás má také. Zastávky, po našom štandy, teda kamene v dobrej výške, kde sa dá s nákladom sadnúť, sú po trase na každú chatu. Na tie miesta sa teší každý nosič, lebo má vyrátané, kde potrebuje oddych. Niekto ich má viac, niekto menej, každý má iný rytmus, ale je to čas nielen na občerstvenie, prezlečenie, ale aj na výhľady. V zime je to inak, na niektoré chaty vystupujeme aj pomocou šliapacích lyží po vytýčených zimných chodníkoch a štandovanie v snehu je iné ako v lete. Štandíky sú pekné momenty v doline.

Poznajú ich aj bežní návštevníci Tatier?

Možno poznajú, možno nie. Ale určite nie pod slangom, aký na ich označenie používame my – nosiči. Keď sa medzi sebou zhovárame, presne vieme, kde sú Varhany, kde Slonie uši a kde Bufet. Sú to naše malé služobné tajomstvá. Máme radi tie miesta.

Spomínali ste, že najčastejšie vynášate potraviny. Vyniesli ste na chatu aj niečo raritné?

Je to tak. Rutina je najčastejšia, ale občas sa pritrafí niečo na spestrenie nosičského života. V mojom prípade to bol príbeh chalana z Banskej Bystrice. Od narodenia na vozíku, no výborne fotografoval a statočne bojoval so svojím osudom. Jeden kamarát nosič zachytil raz výzvu na sociálnych sieťach, žeby veľmi rád išiel na niektorú horskú chatu. Tak sme sa ponúkli, že ho vynesieme. Nás štyroch to dokopy nestálo nič, iba poldeň voľna, pre neho to bolo niečo mimoriadne.

Kde ste s ním boli?

Najskôr ho chalani zobrali na skúšku na Chatu pod Borišovom vo Veľkej Fatre. Tam mal premiéru, a potom sme s ním išli jeden rok na Téryho chatu, potom o rok na Zamkovského, kde sme mu vybavili aj nocľah s luxusnou večerou. Ďalší rok sme vyšli na Zbojnícku chatu. Zakaždým to bolo v inej zostave. Máme z toho veľa fotiek, vznikol i krátky film. Chceli sme aj Rysy, nech má zbierku horských chát kompletnú, no už sme to nestihli. Zomrel.

Tie výstupy museli byť mimoriadnym zážitkom…

Pre neho určite. Ale aj pre nás. Nielenže videl to, čo by sa mu bez nás asi nepodarilo, ale podarilo sa mu aj trochu sa nakopnúť. Stal sa mediálne známejším. A možno aj motivoval ostatných, že nič netreba vzdávať pre hendikep. Urobil si veľa fotiek, bol to talent, veľkoformátové zábery úspešne predával. Po celý čas sme boli v kontakte, ak mohol, do Vysokých Tatier prišiel, vedel sa tešiť z našej spoločnosti. V mojom zozname nosičských topiek sú cesty s ním na najvyššej priečke.

Sú jediné, ktoré prekročili každodennosť?

Určite nie. Do Tatier v ostatnom čase chodí veľa filmárov. Najímajú si nás na vynášku citlivej techniky. V teréne potrebujú nosičov a pre nás je to dobrá práca a zárobok.  Spolupráca s nimi je spestrením nosičského chlebíka. Dáme dokopy dobrú partiu, tak to bolo napríklad aj nedávno, keď sme pomáhali Poliakom na ich strane Tatier dokončiť pomerne rozsiahle filmové dielo. Tam sa chodilo na týždňovky a okrem vynášky sme pomáhali aj pri istení či filmovaní záchranárskych scén a inom servise, ktorý filmári potrebovali. Takže aj takto môžu byť horskí nosiči užitoční.

Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dali ste dohromady aj partiu ľudí, ktorej sa podarilo zapísať horské nosičstvo do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký máte z toho pocit?

Taký zvláštny, lebo ešte pred pár rokmi som ani netušil, že niečo také je možné. Je to také zadosťučinenie a zvýšenie autority remesla, ktorému sa venujeme. Bolo nám to navrhnuté a hoci išlo o dlhý proces, pustili sme sa do toho. O nosičoch a nosičstve už dovtedy vyšlo veľa publikácií, ale tú žiadosť bolo treba podložiť vedeckou argumentáciou. Veľmi nám v tom pomohla dnes už vysokoškolská pedagogička Katarína Slobodová Nováková, ktorá si svojho času ako diplomovku vybrala tému horského nosičstva. Zmapovala pritom históriu, fakty a získali sme tak potrebný základ pre materiály, ktoré komisia potrebovala. Horské nosičstvo je zapísané do tohto zoznamu od roku 2019. Je to taká medaila pre celú našu komunitu.

Je známe, že vás to povzbudilo aj k zápisu do svetového zoznamu UNESCO. Už sa na tom pracuje?

Tá myšlienka žije, podklady zhruba máme spracované, čakáme na vyhlásenie výzvy. No uvažujeme o tom, že by sme mohli ísť do spoločnej nominácie s nepálskymi šerpami. Sme síce tatranskí nosiči, ale v podstate tiež šerpovia a pokiaľ viem, iba u nás a v tejto nepálskej etnickej skupine sa nosičstvo v horách v tom pôvodnom význame zachovalo.

Sú tejto myšlienke naklonení aj v Nepále?

Možno ešte viac ako u nás, pretože dobývanie vrcholov Himalájí ich tradičný spôsob života prevalcovalo, prichádzajú o cenné veci charakterizujúce ich kultúru a potrebujú túto tému spracovať historicky i faktograficky. Chcú to zachrániť, spolupracujeme na tom, aby sa im to podarilo. Opakovane bol u nás Pasang Dawa Sherpa, honorárny konzul pre Slovensko, Česko a Nemecko v Nepále, a víta túto aktivitu. On sám je zakladateľom Nosičského múzea v Káthmandú, táto téma je celý jeho život.

A porozumeli ste si aj čo sa týka prevádzky nosičských múzeí? Lebo sám ste zakladateľom takého vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci…

Pýtal sa ma, či viem, kde je najbližšie podobné múzeum. Nevedel som. Tak mi povedal, že v Káthmandú. Aj z toho je jasné, že nosičské remeslo je vo svete raritou. Svoje zázemie má iba na Slovensku a v Nepále. Preto stojí za to, uchádzať sa o zápis do svetového zoznamu UNESCO. Hoci je to práca asi na päť rokov, pokúsime sa o oň.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás horský nosič?

Dobre to triafa jedna kapitola z knižky Na chrbte, ktorá nedávno o nosičoch vyšla. Kamarát, výborný nosič, jeden z najlepších, Filip Zacher ju nazval: Nebyť sprostý. Vzťahuje sa na situácie, ktorým často čelíme na chodníkoch. Ľudia sa chcú s nami fotiť, kamarátiť, vypytujú sa na rôzne veci. A my ledva dýchame. Skúste nebyť sprostý! Ale to žartujem. Počas víkendu je v špičke letnej sezóny v doline aj dvetisíc ľudí, nedá sa každému, kto je kontaktný venovať. Ja sa snažím aspoň na deti seniorov „byť dobrý“. Preto sme zriadili Sherpa mini múzeum u nás vo Švajčiarskom dome a keď k nám prídu na šálku dobre kávy, môžu sa dozvedieť niečo z upoteného sveta nosičov. Tu na to máme priestor a čas.

A tie vlastnosti?

Ideálne – nosič by mal byť mladý, silný, naivný a optimista. To je taká dobrá kombinácia pre túto prácu.

Prečo má každý nosič inú krošňu?

Každý sme iný, máme iný chrbát, preto si inak potrebujeme nastaviť náklad, popruhy. Proste, každý sa dá do komfortu podľa seba, aby vynáška nebola iba o drine, ale aj o radosti. S drobnými úpravami sa oplatí pohrať, nosenie je potom príjemnejšie. Smejeme sa, že krosná a frajerka sa nepožičiavajú.

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Každý nosič vám odpovie inak – po chvíľke ticha. Lebo na túto otázku sa nedá odpovedať jednou vetou. A je jedno, či ide o starého psa, alebo začiatočníka. Každý má svoj príbeh a svoje dôvody, prečo to robí, ale určite by sme sa zhodli na jednom slove. Sloboda. Sme páni, sami so sebou, je na mojom rozhodnutí, koľko si naložím. Nejde tu o súboj s prírodou a gravitáciou, kto to dá a či to zvládne, ale o súhru s prostredím. Čo deň, to iná vynáška, hoci ideme stokrát po tom istom chodníku. Sloboda je najväčší bonus, ostatné bonusy si každý z nás dopĺňa za seba.

Boli ste aj v ohrození života? Stalo sa vám to?

V horách sa to stáva, patrí to k nim. Treba mať tú dolinu dobre prečítanú a mať skúsenosti, čo prichádza s vekom. Ale aj dobrý nosič môže spraviť chybu. Keď urobíte tisíc krokov, jeden môže byť chybný, to je štatistika. To platí aj v profesionálnom športe, aj inde. Nie je to slabosť, je to v danej chvíli aj o tom, že možno pri vás nestalo šťastie. Švajčiarsky dom, ktorý si prenajímam, je miestom pre stretávanie sa komunity nosičov a za ten čas nám odišli štyria kamaráti. Traja zahynuli v lavíne, jeden po páde. Boli to smutné roky, dúfam, že ich máme za sebou. Všetko to boli skúsení borci, chalani na vrchole svojich fyzických síl i skúseností. Stať sa to môže každému, patrí to k nášmu remeslu.

Čo je dôležité v príprave na dráhu profesionálneho horského nosiča? Ako na to?

Tak na to nie je žiadna príručka. Žartom hovorím, že tu, v Starom Smokovci, máme „školiace stredisko“, v ktorom na počkanie dokážeme z niekoho spraviť horského nosiča. Samozrejme, tak to nefunguje. Je to preto, lebo teórie okolo toho remesla je málo. Všetko ostatné je o praxi a skúsenostiach. Nakoniec, človek si vždy najlepšie zapamätá to, čo ho vytrápi a keď to bolí. Vtedy si dá pozor, aby sa tomu nabudúce vyhol. Ak si ale nechá poradiť, ušetrí čas a energiu. To platí aj všeobecne, malo by aj u nosičov. No faktom je aj to, že chlapi sú ješitní a nosiči obzvlášť nosiči.

Nespomínate fyzičku…

Tá sa predpokladá. Ak záujemca nemá nejaký závažný hendikep, je zdravý a s optimistickým pohľadom na svet, má šancu „to“ dať, ale dopredu sa to nedá povedať. Poznám nosičov, ktorí sa na remeslo dali v zrelšom, ale aj staršom veku, možno aj po nejakom zenite a funguje to dobre. Nemusia válať nejaké extra „šupy“ rekordy, ak si to dobre nastavia, môžu sa horskému nosičstvu venovať dlho. A robiť radosť sebe i chatárovi, ktorého zásobujú.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Knieža z Popradu, jeho model podľa nájdených vecí

Náš tip: Navštívte pod Tatrami hrobku kniežaťa zo 4. storočia

Pozrieť si ju môžete v pútavej a interaktívnej expozícii v Podtatranskom múzeu v Poprade, kultúrnej inštitúcii Prešovského samosprávneho kraja.

Keď počas stavebných prác v Poprade-Matejovciach v roku 2005 objavili v zemi kus dreva, spozorneli. Predpokladali, že to bude niečo z druhej svetovej vojny. Po analýze zostali prekvapení, keď zistili, že drevo pochádza zo 4. storočia nášho letopočtu.

To bol začiatok objavu, ktorý upútal pozornosť odborníkov aj širokej verejnosti nielen u nás, ale takmer v celej Európe. Pod Tatrami odhalili hrobku mladého kniežaťa, ktorý zrejme patril ku germánskemu kmeňu Vandalov.

Drevo sa konzervovalo v Nemecku
V roku 2006 pokračoval technicky náročný archeologický výskum, ktorý realizovalo Podtatranské múzeum spoločne s Archeologickým ústavom Slovenskej akadémie vied, pridali sa odborníci zo severonemeckého Schleswig-Holsteinu, kde je konzervátorské centrum na drevo, a viacero ďalších vedcov z rôznych krajín.

„Aby sa nepoškodili jednotlivé vrstvy, archeológovia ležali na visiacich doskách, a takto postupne odoberali jednotlivé vzorky. Trvalo to približne pol roka a zúčastňovali sa tu viacerí odborníci. Išlo sa až do hĺbky takmer päť metrov pod povrchom, čo už nie je ideálne pracovné prostredie. Odoberali teda celé bloky hliny, ktoré následne skúmali v laboratóriu, niektoré sú uložené v mrazničke a čakajú, aby sa mohli v budúcnosti detailne preskúmať v laboratóriách. Chceli v tomto materiáli zachytiť všetko, čo sa dá. Výskum bol dlhý a komplikovaný,“ informoval Tomáš Babura, archeológ Podtatranského múzea v Poprade.

Pôvodné drevené časti hrobky. Foto: Gabriela Kinčoková.
Pôvodné drevené časti hrobky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Za zachovanie hrobky vďačia zlodejom
Je to naozaj tak. Hrobku po určitom čase od pohrebu kniežaťa vykradli. Zlodeji vnikli vrchom dnu a nechali po sebe otvor, cez ktorý začala vnikať voda, hlina, a v rámci toho sa začal objekt konzervovať. Nie všetko naraz, napríklad drevo vydrží dlhšie ako látky či kože, ktoré sa nezachovali. Zostali však fragmenty látok, ktoré neboli vystavené vzduchu. Drevo sa zachovalo vďaka dobrým klimatickým podmienkam. Dnes si môžete v Podtatranskom múzeu na vlastné oči pozrieť pôvodné drevené časti z hrobky. Roky predtým ich konzervovali a ošetrovali v odbornom pracovisku v Nemecku.

Lôžko z hrobky kniežaťa z Popradu, originál vystavený v Podtatranskom múzeu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Lôžko z hrobky kniežaťa z Popradu, originál vystavený v Podtatranskom múzeu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Tesárske značky zo 4. storočia
V roku 2022 sa posledné kusy tohto dreva vrátili na Slovensko. Opätovné poskladanie celej zrubovej komory nebolo technicky možné. V Podtatranskom múzeu môžete vidieť autentickú repliku pôvodnej neporušenej hrobky v sugestívnom podzemnom priestore, dokonca sa ponad ňu aj poprechádzať po sklenej podlahe.

Originálne sú však kresané brvná vonkajšej komory, v úplnosti zachovaná vnútorná komora – sarkofág a predmety spojené so stavbou a vybavením hrobky. Prevedenie tesárskych prác je veľmi presné, sú tu aj značky, ktoré si robili do dreva, keďže vtedy ešte nemali ceruzky. Archeológovia objavili mnohé detaily budovania domu zomrelého a častí jeho výbavy.

Kožené puzdro na luk. Foto: Gabriela Kinčoková.
Kožené puzdro na luk. Foto: Gabriela Kinčoková.

Vedci rozlúštili aj záhadu pôvodu, telesnej stavby a zdravotného stavu kniežaťa. Mal približne 20 rokov a uložili ho na honosnom lôžku. Mal so sebou bohatú výbavu – osobné veci, ale aj jedlo, nádoby na stolovanie i spoločenskú hru pripomínajúcu dnešnú dámu, jej pravidlá však dnes už nepoznáme. K vzniku expozície Knieža z Popradu a jeho hrobka významne prispel Prešovský samosprávny kraj, ktorý do záchrany tohto historického artefaktu investoval viac ako 900-tisíc eur.

Tento článok vznikol vďaka spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Tatry počas víkendu pokryje sneh

Tatry počas víkendu prikryje nová biela perina

Počas víkendu sa do Tatier vráti zima a čerstvý sneh. Platiť bude mierne lavínové nebezpečenstvo, v celej oblasti pribudne snehová perina, chodníky budú pokryté ľadom, horskí záchranári vydali výstrahu pred pošmyknutím a úrazmi.

Dva predchádzajúce letné víkendy vymení v celej oblasti Tatier tentoraz nová aprílová biela perina a pokračovať bude chladnejšie počasie. Dole v osadách sa teploty budú pohybovať okolo nuly, nad pásmom lesa klesnú na mínus šesť, vo Vysokých Tatrách až na mínus trinásť stupňov Celzia.

Horská záchranná služba vydala výstrahu pred miernym, resp. malým lavínovým nebezpečenstvom, na chodníkoch sa bude držať ľad a čerstvý sneh, preto vyzýva aj k opatrnosti pri pohybe, keďže hrozí riziko pošmyknutia. Pripomína tiež potrebu kompletného zimného výstroja na túrach. V tomto týždni vstúpila do platnosti skialpinistická a horolezecká jarná uzávera. Športovci sa už nebudú môcť až o začiatku letnej sezóny pohybovať mimo turistických chodníkov.   

Autor titulnej fotografie: Darina Sloviaková

Pohľad na Belianske Tatry

Tatry budú návštevníkom priať, počas víkendu má byť júnové počasie

Návštevníkov Tatier čaká v predstihu ďalší letný víkend. Dnes a zajtra má končiare prežiariť slnko, v nedeľu sa zamračí, ale teploty budú ako v júni. V osadách okolo dvadsať, nad hranicou lesa od 5 do 10 stupňov Celzia.

Napriek tomuto výhľadu Horská záchranná služba upozorňuje, že na turistiku si treba zobrať kompletnú zimnú výstroj a hrozí aj mierne lavínové nebezpečenstvo. Stále platí, že Chatu Plesnivec prevádzkujú iba počas víkendov a hrozí ďalší zosuv chodníka z Hrebienka smerom na Rainerovu útulňu, preto je jeho používanie spojené s rizikom. Obísť sa dá spodným chodníkom okolo Bilíkovej chaty.

V Západných Tatrách horskí záchranári upozorňujú na tvrdý až zľadovatený povrch snehu v najvyšších polohách, čo sa spája s nebezpečenstvom úrazu. Zelený TZCH Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) je zle značený, s obmedzenou priechodnosťou pre popadané stromy. Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Aj v Nízkych Tatrách je podľa horských záchranárov potrebná napriek príjemnému počasiu na turistike kompletná zimná výstroj. Upozorňujú tiež na ťažkú priechodnosť červeného turisticky značeného chodníka z Ludrovej na Salatín, a to pre popadané strom. Dávať pozor treba aj na to, že  niektoré turistické trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Autor titulnej fotografie: Adam Lacko

Smerom na Popradské pleso

Nedeľná pohoda pri Popradskom plese

Dnešnú letnú nedeľu využilo množstvo návštevníkov Vysokých Tatier na posviatočné preskúšanie kondície s cieľom Popradské pleso. Vybrali sa k nemu pešky, na bicykli i kolobežkách. Urobili dobre.

Tatry sa dnes ukázali v celej kráse. Teplo, pohodička, kamaráti, rodina, rekreačný šport, krásna nedeľa. A pre niektorých možno turisticky premiérová tohto roku. Cieľ, ktorým bolo Popradské pleso, prilákal mnohých, aj sviatočných športovcov.

Cestu k Popradskému plesu si treba vyšliapať
Cestu k Popradskému plesu si treba vyšliapať. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková
Možností na krásne zábery bolo dosť
Možností na krásne zábery bolo dosť. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Deti k nemu smerovali aj na kolobežkách i bicykloch, sprevádzali ich dospelí, míňali turistov, ktorí sa k tomuto známemu centru tatranskej turistiky vybrali peši, a spoločne sa tešili z nádherného dňa. Okolo poludnia bolo okolo plesa množstvo ľudí. A mohli tam vzniknúť aj nádherné fotografie.

Cieľ: Hotel Popradské pleso
Cieľ: Hotel Popradské pleso. Autor fotografie: Gabriela Kinčovová
Výhľady od plesa sú neopakovateľné
Výhľady od plesa sú neopakovateľné. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Mnohých ale prekvapilo, že parkovisko Popradské pleso zdraželo. Parkovné na deň už nestojí desať, ale pätnásť eur. Pamätajte na to pri najbližších plánoch návštevy tejto známej lokality.

Túra na Popradské pleso je plná čarovných zákutí
Túra na Popradské pleso je plná čarovných zákutí. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Autor titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Je jednou z najkrajších pamiatok vo Vysokých Tatrách. Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Starom Smokovci cestou k lanovke na Hrebienok určite neprehliadnete.

Postavili ho v roku 1888 v alpskom štýle s charakteristickým hrazdeným murivom. Zaujme na prvý pohľad zdobenými štítmi, pekne ladí s okolitým prostredím.

V súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia, ktorú už nevyhnutne potreboval. Za sebou má kompletnú výmenu šindľov na streche. Záchranné a rekonštrukčné práce realizuje občianske združenie Zachráňme poklady Tatier. V septembri 2023 po demontáži vrchných kameňov vstupného schodiska zistili, že južné nosné stĺpy veže kostola sú vo veľmi zlom stave a môže dôjsť k nakloneniu alebo až zrúteniu veže.

Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.
Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.

Tento rok vo februári namontovali k veži oceľové podpery, aby sa predišlo najhoršiemu. Zhnité časti konštrukcie vymenia za nové, opraviť bude treba aj zhnitý prah a časť drevenej podlahy v podveží. Hranoly z červeného smreka, ktoré nahradia nefunkčnú konštrukciu, sú už usušené. Od novembra minulého roka sa sušili v kaplnke farského kostola v Novom Smokovci.

Rozpočet na opravu stĺpov je takmer 50-tisíc eur. OZ Zachráňme poklady Tatier sa uchádza o podporu v rámci výzvy Obnov si svoj dom, financie sa snaží získať aj pomocou transparentného účtu na záchranu tejto pamiatky vo Vysokých Tatrách. Po oprave veže kostola majú v pláne pokračovať opravou hlavnej lode a interiéru.

Vo vnútri kostola sa na oltári nachádza faksimile sochy gotickej madony z Ruskinoviec, jej originál je v Národnom múzeu v Bratislave. V roku 1981 tu postavili nový píšťalový organ. Vitráže okien kostolíka zhotovil uznávaný akademický maliar Vincent Hložník so svojou manželkou a dcérou.

Vedľa kostola bol donedávna altánok s lavičkou, na ktorej sa na Sliezskom dome modlil pápež Ján Pavol II. Tatry navštívil počas svojej druhej návštevy Slovenska 3. júla 1995. O tejto významnej udalosti svedčí pamätná tabuľa na stene kostola.

Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.
Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.