turistika v zime Archives - Stránka 3 z 18

Horskí záchranári riešili kolapsový stav pacienta na Štarte v Tatranskej Lomnici

Ľudia sú nepoučiteľní! Opäť ťažký víkend Horskej záchrannej služby

25. marca 2024

by Viera Legerská Články

V slovenských horách je snehu málo, lyžiari, snowboardisti a skialpinisti majú jediný cieľ – Tatry. A do štatistík Horskej záchrannej služby pribudli počas uplynulého víkendu ďalšie výjazdy k ľuďom, ktorí potrebovali pomôcť. Dôvod? Často smola, zhluk okolností, ale aj riskovanie, zlý odhad kondície, možností a počasia.

V nedeľu popoludní bol na tiesňovú linku HZS nahlásený úraz 23-ročného slovenského skialpinistu. „Počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny si spôsobil úraz kolena. S pomocou oznamovateľov ešte zostúpil pod žľab, kde počkal na záchranárov,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby. Záchranári sa k mužovi dostali pomocou snežného skútra, končatinu mu zafixovali a transportovali ho na Zverovku.

„Odtiaľ už na vlastnú žiadosť pokračoval sám,“ uzatvára informácia.

Horšie skončil skialpinista vo Furkotskej doline. Aj k nemu smerovali záchranári v nedeľu popoludní. Padol z vrcholu Predného Soliska smerom do Furkotskej doliny, poranil si hlavu, ruku a mal aj viac iných zranení. Horskí záchranári požiadali o pomoc posádku poľského TOPR-u. Ošetrili ho a evakuovali z terénu. „Skialpinista bol po medzipristátí v Starom Smokovci odovzdaný do starostlivosti našej rýchlej lekárskej pomoci a smeroval do nemocnice v Poprade.

V sobotu mali naši horskí záchranári „žatvu“, najmä v Tatranskej Lomnici. Riešili napríklad kolapsový stav na Štarte. 37-ročný slovenský skialpinista na zjazdovke skolaboval a stratil vedomie. Ihneď k nemu vyrazili záchranári, ktorí slúžili v stredisku, pacienta vyšetrili a poskytli mu neodkladnú zdravotnú starostlivosť a odtransportovali ho k sanitke záchrannej zdravotnej služby, ktorá ho odviezla na ďalšie vyšetrenia do nemocnice.

Podvečer dorazila k záchranárom žiadosť o pomoc pre 35-ročného poľského lyžiara, ktorý si pri páde zlomil nohu na zjazdovke z Lomnického sedla. Stredisko už bolo v tom čase zatvorené, preto horskí záchranári požiadali jeho prevádzkovateľa, aby zraneného Poliaka zviezol k lieviku a mimoriadne spustil lanovku, aby sa dostali k pacientovi. Rovnakou cestou ho po ošetrení zviezli do Tatranskej Lomnice, kde ho odovzdali posádke rýchlej zdravotnej pomoci.

V sobotu potrebovala pomoc lyžiarka v Kotline Piatich Spišských plies. Požiadal o ňu horský vodca, ktorý nahlásil, že si poranila nohu v oblasti členka. Pre nepriaznivé počasie nemohol do oblasti štartovať vrtuľník, preto k zranenej vyrazili štyria záchranári pozemne a zároveň požiadali o spoluprácu poľskú vrtuľníkovú službu, keďže z poľskej strany Tatier bolo možné záchranársky vrtuľník použiť. „Medzitým horský vodca pomohol zranenej žene zostúpiť na Téryho chatu. Tu si ženu po prílete vrtuľníka prevzali do starostlivosti poľskí záchranári a letecky ju transportovali na heliport do Starého Smokovca, odkiaľ už s našou posádkou rýchlej zdravotnej pomoci pokračovala na ďalšie ošetrenia.

Autor titulnej fotografie: HZS

Rekonštrukcia Cesty slobody sa má v tomto roku skončiť

Cesta slobody hotová! Tešiť sa môžeme na odpočívadlá z ríše zvierat

24. marca 2024

by Viera Legerská Články

Stretneme sa na Medveďovi, u Orla či Kamzíka alebo Rysa. Aj takéto odkazy si možno budú dávať vodiči na trase do Vysokých Tatier. Tak sú nazvané odpočívadlá, ktoré vznikli popri Ceste slobody počas nedávnej rekonštrukcie tejto magistrály. Už je takmer pred dokončením.

Na spomínaných odpočívadlách nájdu návštevníci Vysokých Tatier v budúcnosti nielen parkovacie miesta, ale aj atraktívne oddychové zóny s prístreškami, detskými ihriskami, stojanmi na bicykle, odpadkové koše i toalety. Na všetko bude dohliadať kamerový systém.

Odpočívadlá sú síce potrebnou súčasťou servisu pre motoristov, no pri rekonštrukcii Cesty slobody neboli najdôležitejšie. Tatranská cestná magistrála, ktorá prepája všetky tatranské osady od Podbanského po Lysú Poľanu, rekonštrukciu potrebovala už ako soľ. Komplexnú.

Urobme si na chvíľu exkurz do histórie, lebo cesta má členitú históriu. Vyvinula sa z pašeráckej prte a prvé správy o chodníku v tejto oblasti, nazývali ho Zbojníckym, pochádzajú zo 16. storočia. No myšlienka pospájať vznikajúce tatranské osady sa do reality dostala až po dokončení Košicko-bohumínskej železnice.

O začiatky výstavby spojnice medzi niektorými osadami sa zaslúžil Uhorský karpatský spolok. Existujúci chodník majitelia lesov dali prestavať na dva metre širokú jazdeckú cestu, ktorú dokončili v roku 1885. Neskôr ju prestavali na vozovku širokú štyri metre. Časom pribúdali nové úseky, menili sa aj parametre cesty a Wikipédia uvádza, že prvé auto prišlo do Starého Smokovca v roku 1900 a v roku 1906 do Tatranskej Lomnice. Prvá autobusová linka spojila Starý Smokovec so Spišskou Novou Vsou v roku 1912.

Cesta slobody sa vtedy nazývala Turistická cesta. Postupne ju rozšírili na 6 metrov, potom na osem už aj pre automobily a v takom stave ju po prvej svetovej vojne prevzal československý štát. Vtedy bola premenovaná, podľa spomienok českého redaktora a vydavateľa adresárov, miestopisov a turistických máp Aloisa Chytila, ktorý veľkú časť svojho života prežil vo Vysokých Tatrách, na Cestu slobody – na pamiatku oslobodenia Slovenska.

Cestu postupne prestavali na bezprašnú, asfaltovú, ale až v súvislosti s Majstrovstvami sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970 prešla radikálnou prestavbou a predĺžili ju na západ zo Štrbského Plesa do Liptovského Hrádku. Stavbári sa s plánmi masívnej rekonštrukcie na ňu vrátili po viac ako polstoročí – v roku 2022.

A sme v súčasnosti. Komplexná modernizácia je takmer hotová, motoristi vynovenú cestu začali využívať už pred zimou. Bola rozdelená do siedmich úsekov a v rámci Prešovského samosprávneho kraja ide o najvýznamnejší infraštruktúrny projekt za posledné roky, ktorý financoval prevažne zo zdrojov Európskej únie s prispením štátu a kraja.

Zhrňme to. Cesta slobody sa rekonštruovala od Podbanského po Tatranské Matliare, čo je 43-kilometrový úsek, stála takmer 45 miliónov eur. Pracovalo na nej päť zhotoviteľov a prácu skončili v rekordnom čase, za dva roky. Motoristi síce kritizovali, že v sezóne majú pre stavbárov sťažený prístup do Vysokých Tatier, ale, povedzme si: Kedy nie je vo Vysokých Tatrách sezóna?

Šesť zo siedmich úsekov je hotových, vo finále pri rekonštrukcii pracovalo na ceste denne okolo 500 robotníkov. „Zápasili s množstvom áut, cyklistami, motoristami, ale ukázali, že sa to dá,“ uviedol pre magazín PO kraji Marcel Horváth, riaditeľ Správy a údržby ciest Prešovského samosprávneho kraja. Siedmy dokončia tento rok, je hotový na 70 percent, a zrealizujú v rámci neho aj konštrukčne náročnejšie práce na dvoch mostoch.

Čo zahŕňala komplexná modernizácia? Okrem výmeny asfaltu aj opravu viacerých mostov, múrov, priepustov, poloestakády a už spomínané odpočívadlá – Orol, Medveď, Rys a Kamzík. Na konci minulého leta sa pod Tatrami začala tiež plánovaná výsadba nových drevín, ktorá nahradí nútený výrub 249 stromov a kríkov za horizontom životnosti. Celkovo bude nových stromov až dvetisíc.

Autor titulnej fotografie: Prešovský samosprávny kraj

Počas víkendu má platiť iba malé lavínové nebezpečenstvo

Mala by byť pohoda a iba malé lavínové nebezpečenstvo

22. marca 2024

by Viera Legerská Aktuálne v Tatrách Články

Mala by byť pohoda. V celej oblasti Tatier je na víkend hlásené iba malé lavínové nebezpečenstvo a sobota bude priať nielen lyžiarom, ale aj turistom, lebo spoza mrakov občas vykukne slniečko.

Napriek kalendáru sa zima z Tatier ešte nesťahuje a v nedeľu bude v celej oblasti snežiť a výrazne klesne i teplota – od optimistických 10 stupňov nad nulou, aká sa očakáva v piatok, na mínus 7 až mínus 11 stupňov Celzia v nedeľu. Sobota ale by mala turistom i lyžiarom priať. Predpoveď počasia hlási síce oblačnosť, ale Tatry občas zalejú aj slnečné lúče.

Napriek tomu, že Horská záchranná služba s výnimkou malého lavínového nebezpečenstva nevyhlásila žiadne výstrahy, na opatrnosť sa neoplatí zabúdať. Minulý víkend záchranári ratovali mnoho lyžiarov, skialpinistov, ale aj horolezcov od Nízkych po Západné Tatry, ktorí neodhadli svoju kondíciu, náročnosť terénu a dĺžku dňa a vysilení si museli privolať pomoc.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Lepiš

Najlepší záchranári v Lomnici: Memoriál Vlada Tatarku a Petra Šperku

21. marca 2024

by Viera Legerská Články

V sobotu – 23. marca – sa vo Vysokých Tatrách uskutoční Memoriál Vlada Tatarku a Petra Šperku, ktorý je medzinárodnou súťažou profesionálnych a dobrovoľných horských záchranárov.

Vlado Tatarka zahynul pri výstupe západným pilierom Na Veľký Ganek vo Vysokých Tatrách 17. augusta 2001. Na počesť tejto jednej z najznámejších postáv slovenského horolezectva, skialpinizmu, horského vodcovstva a obetavého záchranára sa začali aj z iniciatívy jeho priateľa, tiež záchranára a medzinárodného horského vodcu, Petra Šperku organizovať preteky horských záchranárov. No v roku 2013 ho spolu s kamarátom Antonom Dobešom zabili teroristi v základnom tábore pod Nanga Parbatom.

Memoriál Vlada Tatarku a Petra Šperku dnes nesie meno oboch športovcov a horských záchranárov. V sobotu – 23. marca – sa uskutoční vo Vysokých Tatrách, v oblasti Doliny Bielej vody, už jeho 21. ročník. Ide o súťaž profesionálnych a dobrovoľných horských záchranárov, ktorá má preveriť ich kondíciu, športovú výkonnosť v teréne a zručnosť pri poskytovaní prvej pomoci a transporte zranených.

Usporiadateľom pretekov je Himalaya club Vysoké Tatry a Horská záchranná služba. Súťažiť budú dvojice záchranárov v troch kategóriách – do 80 rokov, nad 80 rokov a nad 100 rokov (ide o súčet veku dvojice súťažiacich záchranárov).

Na štart sa postaví deväťdesiatka pretekárov, jednu dvojicu z toho budú tvoriť ženy. Najviac prihlásených pretekárov (76) je zo Slovenska, prevažne z oblastných stredísk Horskej záchrannej služby z Vysokých, Západných a Nízkych Tatier, Slovenského raja a Veľkej a Malej Fatry. Budú konkurovať desiatim pretekárom z českého záchranárskeho prostredia a štvorici Poliakov.

Pripravené sú disciplíny – lezenie v ľade a skale s horným istením, kros (úsek na pásoch a zjazd na lyžiach) a obrovský slalom v teréne bez saní. Vyhodnotenie pretekov sa predpokladá o 17.30 h v hoteli Sasanka v Tatranskej Lomnici.

Autor titulnej fotografie: HZS

V úseku zeleno značeného turistického chodníka od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline pribudli drevené tyče

V Tatrách pribudlo tyčové značenie. Kde všade sa s ním turisti stretnú?

20. marca 2024

by Viera Legerská Články

Chcú uľahčiť turistom orientáciu, preto v úseku zeleno značeného turistického chodníka od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline pribudli drevené tyče.

Zimné tyčové značenie pomáha najmä vtedy, keď sa pre horšie počasie a hodné dávky snehu pásové turistické značky strácajú pod snehovou perinou a turisti sa nedokážu správne zorientovať na turistickom chodníku. Preto sa na Správe Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici rozhodli na frekventovanom zeleno značenom tustickom chodníku od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline osadiť drevené tyče.

Dôvodom pre tento krok je dlhoročná skúsenosť tanapákov, a síce, že zimný chodník nestačí vytrasovať hneď pri prvom väčšom snežení.

„Počas zimy sa podmienky neustále menia, bežne sa stáva, že na niektorých miestach vietor sneh vyfúka a na iných zase nafúka, takže ho musíme preznačiť a urobiť nový variant tak, aby chodník bol pre turistov opäť bezpečný. S tyčovaním začíname až vtedy, keď je dostatok snehu. A to nielen preto, aby bolo do čoho zapichnúť žrde,“ vysvetľuje Štefan Zavacký, vedúci Strediska starostlivosti o turistickú infraštruktúru Správy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici.

Ako ďalej uvádza Správa TANAP-u, kľúčový je výber najschodnejšej trasy. Zimný chodník nie vždy kopíruje letný. Ten môže viesť aj miestami, ktoré sú v zime lavínovým terénom. Rozmiestnenie tyčí nie je náhodné.

„Mali by byť na dohľad tak, aby človek dovidel od jednej k druhej. Na neprehľadných úsekoch, alebo tam, kde sa trasa lomí, ich osadzujeme hustejšie, aby bolo zjavné, ktorým smerom má turista pokračovať,“ hovorí Zavacký.

Tyčové značenie turisti nájdu hlavne v centrálnej časti národného parku, teda predovšetkým tam, kde sa nachádzajú takmer všetky tatranské vysokohorské chaty. Návštevníci ich môžu využiť nielen vo Veľkej a Malej Studenej doline, v okolí Sliezskeho domu vo Velickej doline či v Doline Zeleného plesa, ale aj v Mlynickej doline, kde je vytrasovaný úsek po vodopád Skok. Správa TANAP-u dodáva, že tyče tiež pomáhajú v orientácii v Mengusovskej doline, kde sa v zime dostanú po Rázcestie nad Žabím potokom, ako i na magistrále medzi Lomnickou vyhliadkou a Skalnatým plesom.

Počas zimy treba tyče neustále kontrolovať. Popri tejto činnosti pracovníci Správy TANAP-u priebežne čistia mostíky, kontrolujú turistické chodníky a prerezávajú ich po vetre či snežení a odstraňujú popadané konáre, kmene stromov i vývraty. Berie sa do úvahy aj ochrana prírody. Najmä v jarnom období pomáha tyčové značenie naviesť návštevníkov späť na klasické letné turistické chodníky, vďaka čomu nedochádza k zošliapavaniu vegetácie a erózii pôdy, ale slúži aj na to, aby sa turisti po oteplení a zmäknutí snehu najmä vo vyšších polohách neprepadli do kosodreviny.

Čo sa stane s tyčami po roztopení snehu? Ľudia z TANAP-u ich pozbierajú a uložia v dolinách, aby ich tam na zimu nemuseli opäť vynášať. To platí s výnimkou lokalít, kde sú umiestnené celoročne. Leto je aj časom na reparovanie poškodených tyčí a doplnenie ich počtu, ak sa niektoré už nedajú využiť.

Autor titulnej fotografie: TANAP

Zbojnícka chata - tip na pozorovanie hviezd

Do apríla môžete na tomto mieste v Tatrách vidieť unikátny jav

20. marca 2024

by Viera Legerská Články

Prach zo Slnka vo forme rozsiahleho disku – to je zodiakálne svetlo. O pár dní ho bude možné pozorovať na oblohe aj nad Slovenskom. Ak chcete mať zážitok, vyberte sa čo najďalej od svetelného smogu. Čo tak na Zbojnícku chatu?

Prečo Zbojníčka? „Keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy,“ povedal nám v rozhovore jej chatár Miki Knižka.

Takže, jeden tip pre Tatrancov a návštevníkov veľhôr by sme mali. Povedzme si teraz, kedy by bolo treba plánovať si noc na Zbojníckej chate. Tohto roku môžeme zodiakálne alebo zvieratníkove svetlo pozorovať od 27. marca do 10. apríla. Kto to už nestihne a veľmi by chcel vidieť tento výnimočný nebeský úkaz, zabukovať si môže nocľah na jeseň – od 3. do 16. septembra.

Vtedy bude svetlo vidieť pred svitaním nad východným obzorom, teraz na jar ho treba hľadať po súmraku nad západným obzorom. Ako uvádza portál iMeteo.sk, na rozhraní dňa a noci bude viditeľný šikmý kužeľ belavého svetla.

Čo vlastne uvidíme? Najskôr si povedzme, čo je zodiakálne svetlo. Ide o zvýšenie jasu okolo Slnka, ktoré sa rozširuje pozdĺž súhvezdí zvieratníka. Je rozptýlené na časticiach medziplanetárnej hmoty v rovine Slnečnej sústavy. Častice sú veľké maximálne 0,1 milimetra a pochádzajú najmä z chvostov komét či z rozpadnutých meteoritov. Spomínaný portál zodiakálne svetlo charakterizuje ako osvetlený kužeľ alebo intenzívny lúč na pozadí tmavej noci.

To nie je všetko. Nasledovať bude výnimočná noc z 10. na 11. apríla. Tento dátum si zapíšte do diára. Obloha vtedy ožije nielen zodiakálnym svetlom, ale aj viacerými objektmi vzdialeného vesmíru a odborníci tvrdia, že počas nej nastane hneď niekoľko krásnych konjunkcií.

„Za súmraku sa začne nad západným obzorom odkrývať priblíženie jasného Jupitera a Mesiaca vo fáze úzkeho kosáka. Ako budú klesať k obzoru, ďalekohľadom bude možno nájsť Urán a štyri najjasnejšie mesiace Jupitera. Fotogenický zážitok doplní voľným okom viditeľná hviezdokopa Plejády,“ citujeme z portálu iMeteo.sk.

Autor titulnej fotografie: archív Zbojníckej chaty

V slovenskej prírode žije okolo 900 až 1 000 medveďov

Nechoďte mimo chodník! Môže vás to stáť život

19. marca 2024

by Jaroslav Kizek Články

Prvou rastlinou, ktorú medveď ochutná, keď sa preberie zo zimného spánku je vraj medvedí cesnak. Práve od tohto zvieraťa má svoje meno. Tento rok prichádza jar skôr a s ňou aj čas, kedy sa mnohí z nás vyberú zbierať túto zdravú bylinu.

Pri tejto činnosti, alebo napríklad pri hľadaní húb, väčšinou opustíme turistický či lesný chodník a pohybujeme sa v hustejšie zarastenom teréne, kde máme oveľa vyššiu šancu stretnúť sa s medveďom či diviakom.

Vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku Jaroslav Slašťan odporúča obmedziť pobyt v prírode predovšetkým ráno, večer a v noci, ale aj počas dňa na miestach s hustou vegetáciou či zhoršenou viditeľnosťou. Riziko stretnutia s medveďom je nižšie počas denného svetla a pri pohybe po vyznačených chodníkoch.

Znamená to, že ak sa pohybujeme po turistických chodníkoch, riziko stretu s týmto zvieraťom je oveľa nižšie, ako keď chodník opustíme a kráčame napríklad krížom cez les v hustom poraste. Naše správanie má veľký vplyv na to, ako bude medveď reagovať. Pri nečakanom strete na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov sa odporúča pomalým tempom zväčšovať vzdialenosť medzi nami a zvieraťom. Určite nebežať, to by ho mohlo vyprovokovať k prenasledovaniu.

Spomenúť môžeme udalosť z piatku minulého týždňa, kedy po strete s medveďom tragicky zahynula 31-ročná žena. Došlo k tomu vo veľmi exponovanom, husto zarastenom teréne so skalnými stenami a strmými zrázmi po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Muž a žena boli na území, kde nemali v tomto období čo hľadať. Pri strete s medveďom sa rozutekali každý iným smerom, zviera sa rozhodlo prenasledovať ženu.

Správanie ľudí má pritom veľký vplyv na to, ako bude medveď reagovať. Stretnutie s ním nemusí znamenať, že zaútočí. Ak vás zbadá prvý, väčšinou sa stretu vyhne. Ak spozorujete toto zviera ako prvý, určite sa k nemu nepribližujte, vyhnite sa pohľadu z očí do očí, zostaňte ticho a pomaly odchádzajte, pokiaľ nie je medzi vami dostatočná vzdialenosť.

Problém nastáva, ak sa človek a medveď navzájom nevidia a stretnú sa na vzdialenosť 20 až 30 metrov. Vtedy môže medveď v sebaobrane zaútočiť. Čím ste k nemu bližšie, tým je vyššia pravdepodobnosť, že sa tak stane. Tretina útokov býva tak nečakaná, že človek sa nestačí ani zorientovať. V takom prípade si treba ľahnúť na zem dolu tvárou. Medveď útočí úderom labou, hryzením, zrazením obete na zem alebo kombináciou týchto možností. Často dochádza aj k vlečeniu obete po zemi.

Aj pri týchto zvieratách platí, že každý má inú povahu. Jedného môžete vyplašiť krikom, iného takto prijmete k agresívnemu správaniu. Podľa informácií riaditeľa Zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku, najčastejšie útočí medvedica, ktorá má pri sebe mláďatá, nasledujú spomínané prekvapivé stretnutia, na treťom mieste sú útoky na ľudí, ktorí mali pri sebe psov.

Autor titulnej fotografie: Depositphotos.

Záchranárska akcia v Malej Studenej doline

Riskovanie? Nezodpovednosť? Mimoriadne ťažký víkend Horskej záchrannej služby

18. marca 2024

by Viera Legerská Články

Od piatku do nedele sa horskí záchranári nezastavili. Okrem toho, že boli na výjazde spojenom s mimoriadne tragickou udalosťou v oblasti Sina v Nízkych Tatrách, kde došlo k stretu medveďa s turistami, sa zúčastnili na viacerých ďalších. Aj tie boli sčasti spojené so zbytočným riskovaním a preceňovaním schopností návštevníkov Tatier.

V piatok predpoludním mali dvaja účastníci medzinárodnej skialpinistickej súťaže Bokami ZápadnýchTatier smolu. Zranenie im spôsobil pád skaly, ktorá ich zasiahla počas výstupu Salatínskou dolinou. Slovák utrpel vážne poranenie dolnej končatiny, po ošetrení ho transportovali do nemocnice. Čech utrpel iba ľahšie zranenia, záchranári ho snežným skútrom odviezli zo Zverovky do ústia doliny, kde na neho čakala záchranka.

Portál Horskej záchrannej služby opisuje aj výjazd k zranenej dvadsaťročnej lyžiarke v Retranslačnom žľabe na severozápadnej strane Chopka. O pomoc pre ňu požiadali tiež v piatok. „Žena si zranila nohu vo voľnom teréne, vyrazili k nej záchranári z Oblastného strediska Horskej záchrannej služby Nízke Tatry, pacientku do nemocnice odviezla posádka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby z Banskej Bystrice,“ uvádza sa v správe záchranárov.

Popoludní v piatok prišla žiadosť o pomoc pre 48-ročnú slovenskú skialpinistku, ktorá si počas lyžovania vo Veľkej Studenej doline v oblasti Zbojníckej chaty spôsobila úraz dolnej končatiny. Bol natoľko vážny, že nedokázala ďalej pokračovať. Aj tu si záchranári na pomoc privolali posádku Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby, tentoraz z Popradu. Po ošetrení ženu transportovali do nemocnice.

Robotu mali horskí záchranári aj v piatok večer. V Krúpovej doline na južnej strane Chopka uviazli dvaja maďarskí skialpinisti. Muž a žena stratili vo voľnom teréne orientáciu a ako uvádza portál Horskej záchrannej služby zišli do lesa s popadanými stromami, odkiaľ nedokázali sami pokračovať.

Našťastie, záchranárom boli schopní poskytnúť súradnice svojej polohy, preto ich rýchlo našli. Dvojica bola bez zranení. „Horskí záchranári ich potom sprevádzali na Krúpovú, odkiaľ pokračovali na vlastnú žiadosť samostatne,“ uzatvára správa.

Náročný piatok zavŕšili záchranári vo Vysokých Tatrách. O pomoc ich požiadala dvojica slovenských horolezcov, ktorí sa nachádzali v oblasti Rohového hrebeňa Vysokých Tatier. Uviazli v druhej polovici steny. Neboli síce zranení, no v náročných snehových podmienkach neboli schopní, ako uvádzajú záchranári, doliezť cestu. Tesne pred zotmením sa podarilo horským a leteckým záchranárom za pomoci palubného navijaka uviaznutú dvojicu evakuovať z horolezeckého terénu k ústiu Javorovej doliny, odkiaľ pokračovali samostatne.

Kým sa táto záchranná akcia zrealizovala, vysokotatranský horský záchranár súbežne pracoval aj s ďalšími horolezcami, ktorí sa nachádzali na severnej stene Malého Kežmarského štítu. Dokázal ich naviezť na správny zostup a ten horolezci samostatne zvládli.

Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky. Zranila si nohu počas lyžovania z Priečneho sedla v oblasti Streleckých polí. Zranenie bolo tak vážne, že nedokázala pokračovať samostatne. Ako uvádza správa Horskej záchrannej služby, ľudia z jej skupiny ju dostali na turistický chodník v doline a záchranári ju tam ošetrili a štvorkolkou transportovali na Hrebienok a ďalej autom do Starého Smokovca.

V nedeľu záchranári dvakrát pomáhali v Malej Studenej doline. Najskôr ich potreboval poľský skialpinista, ktorý bol na Téryho chate. Deň predtým si pri lyžovaní z Ľadového sedla spôsobil úraz dolnej končatiny. Noc strávil na chate, no v nedeľu už nebol schopný pokračovať. Počasie nebolo priaznivé, preto sa k nemu horskí záchranári, aby ho ošetrili, vybrali peši.

No kým stihli zásah ukončiť, dostali oznámenie o páde poľskej skialpinistky z Malého Pyšného štítu v Lastovičej štrbine. Výsledok – poranená noha. Aj túto návštevníčku Vysokých Tatier záchranári ošetrili. Keďže terén, v ktorom sa obaja zranení nachádzali, bol náročný, požiadali o súčinnosť posádku poľského TOPR-u. Za jej pomoci boli obaja pacienti odvezení do Poľska.

Ešte v nedeľu večer kontaktovali tiesňovú linku našej Horskej záchrannej služby poľskí kolegovia, ktorí oznámili, že na našom území uviazla dvojica poľských horolezcov. Vystupovala Spišskou cestou na Huncovský štít. Žena a muž uviazli v náročných podmienkach a tme v jeho juhovýchodnej stene.

„Záchranári na pomoc odišli zo Starého Smokovca. Medzitým jeden zo záchranárov horolezcov telefonicky navigoval, aby v stene našli spôsob správneho zostupu,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby.

Záchranári tiež požiadali o pomoc pracovníkov lyžiarskeho strediska pri transporte ratrakom na Skalnaté pleso a následne už aj s dvojicou Poliakov do Tatranskej Lomnice. Veľmi im za ňu ďakujú.

Autor titulnej fotografie: HZS

Extrémne lezenie? Pre mňa koníček, pre iných hazard

17. marca 2024

by Viera Legerská Články

Martinčan Jozef Krištoffy je slovenský alpinista a extrémny lezec, ktorého športové výkony už prekročili hranicu našej krajiny a uznáva ich aj vyspelá horolezecká komunita. Čo má rád na športovom lezení a čo mu horolezectvo dáva? Aj o tom je náš rozhovor.

Horolezectvu sa venuješ dve tretiny svojho života. Čo ťa naučilo?

Mnohým veciam. Zodpovednosti napríklad, schopnosti spracovať prehry a brať si z nich ponaučenie, cieľavedomosti, trpezlivosti, potrebe určovať si priority a zorganizovať si podľa nich život.

Na svete je veľa športov. Prečo u teba zvíťazilo horolezectvo?

Robil som aj karate, bicykloval som… No ešte v čase, keď som chodil na základnú školu, ma zaujala turistika. S miestnymi turistickými klubmi som sa dostal do hôr, turistike som sa venoval veľmi aktívne a odtiaľ bol už iba krok na umelú stenu. Mal som trinásť a nesmierne ma lákalo vyskúšať ju.

Stalo sa.

Áno, vyskúšal som ju a veľmi ma to chytilo. Neskôr som mal šťastie na ľudí, ktorí ma zobrali aj na skaly a usmernili ma. Prvý raz to bolo s Jožom Santusom z Martina, neskôr s Jánom Laukom zo Sučian, ale liezol som aj s Vladom Sollárom, Milanom Ladňákom, Ivanom Žilom, Braňom Sumkom. Boli to už skúsenejší lezci, ktorí mi ako chalanovi poradili, viedli ma. Pomaly, postupne ma lezenie chytilo a už nepustilo.

Kde ste vtedy chodili liezť?

Trénovali sme na umelej stene – najskôr sme ju mali vo vrútockej sokolovni, potom v športovej hale na martinskom Podháji, neskôr sme sa sťahovali do Kina 1. máj vo Vrútkach. Tam je dodnes, prevádzkujem ju v rámci Horolezeckého klubu NEOLIT Martin. Oproti mojim začiatkom je inovovaná, rozšírená. Je to bouldrová klubová stena, nie komerčné zariadenie, a trénujem na nej dodnes. Najmä počas zimy je to miesto, kde sa doteraz sústreďuje moja príprava aj na ťažšie športové cesty.

Človek, ktorý sa na horolezectvo díva iba z rýchlika, by sa mohol domnievať, že horolezci trénujú na skalách…

Aj tam, samozrejme. Ale na umelej stene je tréning oveľa intenzívnejší, špecifickejší a zameraný na konkrétne slabiny. Trénujeme techniku lezenia a pripravujeme sa na rôzne situácie, ktoré nás môžu stretnúť v teréne. Martin má pre horolezcov mimoriadne dobrú polohu.

Čím je to dané?

Na všetky skaly a jednodĺžkové športové cesty sa dostaneme autom za hodinku. Či už je to do okolia Považskej Bystrice – na Manín, do Súľova, v okolí Žiliny je to Višňové, Porúbka, Belá, smerom na Oravu Tupá skala pri Dolnom Kubíne, na Liptove Demänová či Malinô Brdo, smerom na Banskú Bystricu sú to Staré Hory, Šturec, Jelenec, Harmanec, Krpcovo a na Prievidzu Hrádok, Vtáčnik… Nie sú to oblasti dôležité iba pre slovenskú horolezeckú komunitu, ale uznávajú ich aj lezci z Poľska či Česka.

A priamo v Turci majú horolezci svoje srdcovky?

Majú. Napríklad v Gaderskej či Blatnickej doline a najnovšie je to Havrania skala pri Necpaloch, kde som správca. Začali sme tu robiť cesty zhruba od roku 2017. Po práci sa sem dá vybehnúť a niečo si vyliezť. Za 15 minút autom som na parkovisku a za 10 minút pod skalou. Zhora je nádherný výhľad na náš Turiec.

Kedy si si trúfol na prvé expedície?

Bolo to, myslím, v roku 2014. Postupne sme cestovali do Jordánska, Kirgizska, Čile či Argentíny. Začal som sa orientovať na stredné hory a viacdĺžkové cesty – napríklad vo Vysokých Tatrách, Dolomitoch, Alpách, absolvoval som aj viaceré zahraničné expedície. V Jordánsku sme vtedy preliezli dve najťažšie cesty v tamojšom národnom parku Wadi Rum a pridali nový prvovýstup Fatal attraction 10-, ktorý sa stal najťažšou cestou oblasti. Wadi Rum je známy svojimi obrovskými, až do 500 m vysokými pieskovcovými skalnými stenami.

Rešpekt ale získali aj ďalšie expedície, ktorých si bol účastníkom.

Áno, napríklad aj expedícia v Kirgizsku, kde sme zrealizovali prvovýstup a súčasne aj prvý voľný prelez západnou stenou na 5 239 m vysoký Pik Aleksandra Bloka. Veľmi náročná vec, bivakovanie v stene pri mínus desiatich stupňoch Celzia aj 8 dní v kuse. Summer Bouquet 9+ dostala aj Striebornú karabínu (2017), čo je slovenská cena za mimoriadne lezecké výkony.

Prečo to bol taký úspech?

Vtedy boli známe iba štyri cesty na svete takejto obťažnosti a nadmorskej výšky. Rok predtým sme zdolali prvovýstupom a voľným prelezom veľkú stenu v údolí Cochamó v Čile – Cerro Trinidad , čo bolo tiež ocenené Striebornou karabínou. Nasledovala argentínska Patagónia, ktorá sa neskôr stala po Slovensku mojou druhou horolezeckou domovinou. V Patagónii sme spolu s Ondrejom Húserkom zdolali Cerro Torre, vežu Desmochada v masíve Fitz Roya a tohto roku aj Aguja Poincenot.

Ako sa dá tento šport zvládnuť v súlade s pracovnými povinnosťami a rodinou?

Treba si usporiadať priority. Z lezenia človek nežije. Je to naopak, musí si na neho zarobiť. Kým som bol študent, povinností bolo menej, lezeniu a príprave na lezenie som sa mohol venovať naplno. Ani financie nebolo treba deliť na tento koníček a rodinu. Teraz mám rodinu a dve malé deti, som zamestnaný, som poslancom mestského zastupiteľstva v Martine a hlavne čas treba deliť s vedomím, že lezenie nemôže byť vždy na prvom mieste, deti rastú neskutočne rýchlo :-).

Ty ale patríš medzi slovenskú špičku extrémneho lezenia, tak zrejme si čas nájdeš…

Isteže, človek musí mať aj záľubu, ktorá ho napĺňa a u mňa je to extrémne lezenie. Ale na dlhšie expedície či väčšie projekty dôjde až potom, keď zabezpečím to, čo je prvoradé – rodinu a prácu. Do Patagónie, ktorá je už niekoľko rokov za sebou cieľom mojej lezeckej sebarealizácie, sa dokážem uvoľniť maximálne na mesiac raz do roka a inak v priebehu roka sú to krátke výjazdy napríklad do Dolomitov či Vysokých Tatier, ktoré sa dajú „otočiť“ za pár dní.

Na ktoré zo svojich lezeckých úspechov si najviac hrdý?

Takýto rebríček sa ťažko zostavuje. Nie vždy totiž ide o dosiahnutie vrcholu nejakého kopca. Dôležitá je aj cesta k nemu. Lezkyňa svetového mena Lynn Hill povedala jednu múdru vetu: Nie je dôležité, čo človek vylezie, ale to, čo sa v tejto etape živote naučí. Môžem to len potvrdiť. Lezenie má pre mňa väčší význam v tom, čo ma naučilo. V prístupe k životu a v tom, ako viem riešiť zložité situácie. A neplatí to iba v stene, ale aj v bežnom živote, v rodine a v práci.

Treba tomu rozumieť aj tak, že ťa posilní aj lezecký neúspech?

Prehrou sa síce nikto nechváli, no vo vrcholovom športe platí, že 98 percent situácií, ktoré športovec rieši, sú prehry. A každá prehra ho robí odolnejším a silnejším. Ak si, samozrejme, vie analyzovať, čo sa stalo, opäť sa postaviť, vziať si z toho ponaučenie a pracovať na tom, aby to nabudúce vyšlo. Pre lezenie to platí tiež. Nedosiahnuť cieľ, nie je vždy prehra, ale motivácia k tomu, aby som na sebe viac pracoval, zlepšil prípravu, lepšie sa spoznal. Keď sa naučím, čo sa naučiť mám, úspech mi bude dopriaty.

Ale v horách to neplatí takto priamočiaro…

Isteže, nie všetky faktory dokáže lezec ovplyvniť. Viem ovplyvniť to, čo natrénujem, akú taktiku zvolím. Zvyšok je na externých okolnostiach, čo platí hlavne o veľkých horách. Môžem do nich vstúpiť s formou, akú chcem, ale keď príde zvrat počasia, tak ideme dole. Preto si vážim, že sa mi podarili viaceré významné prelezy doma i v zahraničí. V mojej sebarealizácii ma uspokojili, no na druhej strane viem, že práve vtedy stála pri nás aj súhra šťastlivých okolností, s ktorými lezec napriek príprave, obetavosti a cieľavedomosti vlastne nikdy nemôže na sto percent počítať.

Aký je rozdiel medzi športovým lezením a horolezectvom?

Vyvinulo sa to historicky. Príprava na horolezectvo v horách prebiehala na tzv. cvičných skalkách. Išlo o jednodĺžkové steny, lezenie na nich bolo vhodnou prípravou pre získanie skúseností a kondície. Postupom času sa z lezenia na cvičných skalkách vytvorila osobitná disciplína, vzniklo športové lezenie. Každá cesta na týchto skalách má istú obťažnosť, ktorá zároveň určuje aj športovú hodnotu daného prelezu. Pripraviť sa na ne dá aj na umelej stene. V dnešnej dobe sa preteká už primárne len na umelých stenách, a to v troch disciplínach – obťažnosť, rýchlosť a bouldering.

A ten rozdiel?

Príprava na lezenie v horách je komplikovanejšia. V horách treba disponovať vysokou univerzalitou lezenia, treba sa vedieť hýbať v rôznych charakteroch terénu, predpokladá sa všeobecná vytrvalosť či mentálna odolnosť. Hoci momentálne leziem hlavne v horách , pravdou je, že ťažím hlavne z toho, čo mám nalezené a natrénované na športových skalách v minulosti. Každá disciplína má svojich fanúšikov, no v horolezectve sa Slováci zapísali aj do dejín svetových úspechov a štatistík.

V ostatných rokoch majú vyššiu hodnotu lezecké či horolezecké výkony, ktoré sa robia eticky čisto. Čo si pod tým treba predstaviť?

Úplne zjednodušene – čistotu horolezectva, rešpektovanie histórie a štýlu prvovýstupu, snahu nenechať v skalách zbytočný materiál, používať nedeštrukčné, dočasné istenia. To, čo lezec v stene použije, mal by si po sebe odpratať. Je to vlastné aj alpskému štýlu lezenia, ktorý aj ja preferujem. V Patagónii, napríklad, všetko lezieme alpským štýlom. Aj vo Vysokých Tatrách sa staré technické cesty začali koncom minulého storočia voľne preliezať. No nie všade sa dá takto liezť. Expedičné lezenie si vyžaduje iný prístup, prípravu i techniku.

Poďme k tvojim tatranským úspechom. Máš za sebou viaceré rešpektované lezecké výkony v našich veľhorách.

Nedá sa vymenovať všetky, no cením si hlavne Jet Stream, prvý slovenský voľný prelez v tom čase najťažšej tatranskej cesty na Jastrabej veži z roku 2012. Odštartoval moju éru extrémneho lezenia v horách. Neskôr Corona, prvovýstup a následný voľný prelez opäť na Jastrabej veži z roku 2016. Ten názov som dlho vymýšľal, symbolizuje kráľovnú Tatier. Až potom sa z neho „stala“ pandémia. Dodnes je svojou obťažnosťou najťažšou cestou v Tatrách.

Počula som, že ťa baví aj preliezanie starých technických ciest…

Je to tak. V mojom prípade je to – Gilotína na Malý hrot, Diagonála na Ďatkách v Malej Studenej doline, či Diretka na Mlynáriku s vyhláseným posledným najväčším problémom – tzv. Štítovou stenu obťažnosti 10-. Tá cesta má polstoročie a jej horná dĺžka bola považovaná za posledný vážny lezecký problém Vysokých Tatier. Podarilo sa nám ju voľne vyliezť v roku 2021. Spodný kút, tzv. Zvon, som v tom roku ešte vyliezol samostatne a ohodnotil taktiež na 10-. Je to jedna z najimpozantnejších stien v Tatrách s neskutočnou expozíciou a teraz aj s nádhernou a obťažnou cestou Diretka klasifikácie 10-.

Potom prišiel Hazard?

Nie je to presné. Bol to cieľ, na ktorý bolo treba skutočne mentálne dozrieť. Ja som o tejto ceste rozmýšľal už od roku 2013, ale nemal som odvahu vysloviť to nahlas – vyliezť Hazard voľne, bez pridania fixných istení, lebo dovtedy mal iba tri technické prelezy. Opýtal som sa na to iba Jána Smoleňa, že či by to podľa jeho názoru išlo. Nevylúčil to, a aj preto mi tá myšlienka nedala pokoja.

Čo to znamená – nedala pokoja?

Neustále som v sebe živil tú myšlienku. Posledné roky som liezol aj s kamarátom Milanom Ladňákom a nahovoril som ho, aby sme sa tam išli pozrieť a začali sme sa na prelez postupne pripravovať. V roku 2022 som si to išiel omrknúť , ako by som na to mal ísť. Najskôr technicky, odspodu. Výstup som zopakoval po vlastných isteniach, aby som si pozrel, kde sú chyty, akú stratégiu zvoliť, kde to bude treba očistiť tak, aby bolo možné preliezť cestu voľne a posunúť jej hodnotu do inej dimenzie.

A teraz to vysvetli pre laikov…

Technický prvovýstup vnímam ako pracovnú časť takéhoto projektu. Hazard je najťažšia technická cesta vo Vysokých Tatrách, voľný prelez má potom športovú hodnotu. No v kombinácií s lezením bez pridania fixných istení tu nič podobné a v obdobnej obťažnosti doteraz nebolo.

Tak si to vysvetlime podrobnejšie. Povedz, čo je Hazard?

Hazard je najťažšia technická cesta v Tatrách, tzv. hákovačka pôvodne od Mira Mravu a Braňa Turčeka. Mojím cieľom nebolo zopakovať ju, ale voľne preliezť po pôvodnom istení. Z môjho pohľadu je to vrchol toho, čo sa mi vo Vysokých Tatrách podarilo. Popri pracovných povinnostiach a rodine bolo hádam najťažšie skoncentrovať sa na prípravu a potom liezť v ceste, kde si nemožno dovoliť chyby, v dvoch tretinách cesty neprichádzal pád do úvahy, s tým sa nepočítalo aj keď sa lezenie pohybovalo medzi 9 a 10 stupňom obťažnosti. Podarilo sa mi vyliezť a odistiť cestu hodnotenú A5, druhý aspekt bola samotná obťažnosť hodnotená 10 a treťou okolnosťou bolo to, že som tam nedodal nijaký nit a liezol som to voľne po pôvodnom istení, teda psychická náročnosť.

Hazard si preliezol 9. júla minulého roku.

Spomínal som už technický prelez – to bola prvá časť, v tomto prípade pre mňa povinná jazda. V lete roku 2022 sa mi však v záverečných partiách tretej dĺžky už v relatívne ľahšom teréne nešťastne vytrhla skoba, členkom som narazil o skalnú policu a tušená zlomenina sa neskôr v nemocnici potvrdila. Bolo nielen po Hazarde, ale aj po sezóne. Do Tatier som sa vrátil až o rok, v máji minulého roku, a v júli sa mi podarilo celú cestu preliezť voľne .

Ako ten úspech vnímaš s odstupom času?

Som rád, že to vysoké nasadenie a množstvo energie, ktoré som do toho vložil, prinieslo úspech. Je to nádherný kus skaly a bol to kus nádherného súvislého lezenia a spôsobom, akým som to preliezol som vyjadril seba samého v prístupe k čistote horolezectva. Ďakujem môjmu kamarátovi Milanovi Ladňákovi za perfektné istenie a filmárovi Pavlovi Barabášovi, ktorý urobil originálny záznam z prelezu a následne filmový dokument Desiatkový kráľ.

A ďalšie výzvy v Tatrách? Sú?

Snažím sa latku posúvať ďalej už od roku 2012. Vážim si a som vďačný za všetko, čo som doteraz doma i vo svete vyliezol a potvrdzuje sa mi, že ak človek ide do toho férovo, bez skratiek, ale naopak s vynaložením množstva energie, tak to prinesie úspech. Zároveň sa však už pozerám aj realite do očí. Samozrejme, mám veľa vyhliadnutých projektov, no uvedomujem si, že vrcholový šport znamená prísnu koncentráciu na cieľ, sústredenie sa na prípravu či doladenie životosprávy. Nie som už študent, keď som si mohol dovoliť deväť trojhodinových silových tréningov do týždňa a stráviť päť mesiacov v zahraničí.

Takže nastupujú reálne ciele?

Tak by som to nepovedal. Pre vrcholového športovca je každý sen víziou reality. Horolezectvo je zaujímavý šport aj tým, že má viac disciplín, ktoré sa počas kariéry horolezca môžu meniť, je to aj určitý spôsob evolúcie osobnosti. Aj v štyridsiatke sa dajú v horách urobiť veci, ktoré vzbudia rešpekt. U mňa je to o tom, ako viem povinnosti a voľný čas skoordinovať

A je tu ešte aj rodina…

Presne tak. Mám malé deti, ktoré ma potrebujú. Ak nevyužijem čas, ktorý s nimi môžem stráviť práve teraz, budú tie mesiace či roky v našom vzťahu navždy stratené. Netreba si ich nechať ujsť. Človek nemôže byť vynikajúci v piatich veciach. V pravý čas treba vedieť, čomu dať prednosť a čo má v danej etape života vyššiu hodnotu. A pre mňa sú to teraz moje deti.

Ale nevešiaš lezenie na klinec?

Horolezectvo som si vybral a stalo sa súčasťou môjho života a budem sa k nemu vždy vracať. Či už výkonnostne, alebo rekreačne. Plánov a projektov mám však ešte dosť a pevne verím, že niektoré sa mi ešte podaria naplniť.

Autor titulnej fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Medvede sa už prebúdzajú. V Demänovskej Doline došlo k tragédii

Naháňačka s medveďom skončila tragicky

15. marca 2024

by Viera Legerská Články

V piatok sa v Demänovskej doline stala tragédia. Obeťou sa mala stať 31-ročná občianka z Bieloruska. Prvé informácie naznačovali, že zomrela po útoku medveďa, no ako predbežne konštatoval lekár, zahynula na následky 150 metrov dlhého pádu.

V piatok v podvečerných hodinách (15. marca) prijala polícia na linku tiesňového volania oznámenie, že dvoch ľudí v katastrálnom území Demänovskej Doliny pri vrchu Na jame naháňa medveď. Rozbehla sa policajná akcia.

Ako vyplýva zo správy Policajného zboru SR, na miesto boli okamžite vyslané hliadky, aby dvojicu vypátrali. Privolaná bola aj Horská záchranná služba. Pomoc prišla neskoro. Muža našli, bol v poriadku. Žena bola nájdená bez známok života. Malo ísť o pár, ktorý bol na turistike.

Na miesto prišiel aj zásahový tím medveďa hnedého. „Na mieste prebiehajú všetky potrebné úkony, preto nie je možné poskytnúť bližšie informácie,“ informovala včera policajná správa.

Dnes (v sobotu 16. marca) už máme viac informácií o včerajšej tragédii. Horská záchranná služba na svojom portáli uviedla, že dvojica – muž, 29 rokov a žena, 31 rokov z Bieloruska, sa po strete s medveďom rozutekali každý iným smerom. Podľa človeka, ktorý volal na tiesňovú linku, sa medveď rozhodol prenasledovať ženu, tá mužovi zmizla z dohľadu a nemal s ňou následne ani žiadny hlasový kontakt.

Zo strany HZS sa do terénu vybrali záchranári z OS Nízke Tatry so psom, dvaja príslušníci Strediska lavínovej prevencie s dronmi a termovízou.

„Po krátkom čase služobný pes označil miesto pod skalným prahom, kde sa po páde strmým terénom bola medveďom prenasledovaná žena. Žiaľ už bez známok života. Medveď sa v tom čase nachádzal v ich blízkosti. Našťastie sa ho podarilo za pomoci služobného psa, kriku a varovného výstrelu príslušníka PZ SR zahnať,“ uvádza Horská záchranná služba

Na svojom portáli ďalej informuje, že s mužom sa podarilo nadviazať zvukový kontakt a následne ho druhá skupina záchranárov našla uviaznutého nad skalným prahom. Bol vystrašený ale bez zranení. Muža potom previezli do Domu HZS Lúčky. „Telo ženy bolo po nevyhnutných úkonoch pomocou spustov vyprostené z exponovaného terénu, pozemne transportované na Lúčky a odovzdané príslušníkom PZ SR.

Okolnosti tragédie sa ďalej vyšetrujú. No predbežne je známe, že k stretu s medveďom došlo počas vychádzky po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Vrch Na jame je neďaleko neho. Terén je tam veľmi exponovaný, husto zarastený stromami, so skalnými stenami a strmými zrázmi. „Je neoznačkovaný, ľudia tam nemali čo hľadať,“ povedal pre TV JOJ záchranár z Nízkych Tatier Jaromír Holuša. Ako uvádza MY Liptov, žlto značený turistický chodník do Sedla Sinej je uzatvorený do 30. júna z dôvodu ochrany prírody. Pre turistov je podľa portálu uzatvorená trasa zo sedla až na Poľanu na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

K nešťastiu sa vyjadrilo v sobotu aj Ministerstvo životného prostredia SR. Uviedlo, že orgánom činným v trestnom konaní rezort poskytuje plnú súčinnosti a ak sa potvrdí, že žena zomrela v dôsledku útoku medveďa, ututlávať nič nebude. Ministerstvo tvrdí, že k nešťastiu došlo v časti Repiská, ktoré označilo ako súčasť Jasnej. Nachádzajú sa severne od lyžiarskeho strediska, bez zjazdoviek.

Presnú príčinu smrti ženy určí až pitva, obhliadajúci súdny lekár konštatoval predbežne, že smrť nastala v dôsledku zlyhania centrálneho nervového systému pre pád z výšky. Pád spôsobil devastačné poranenie hlavy. Informovala o tom žilinská policajná hovorkyňa Zuzana Šefčíková, ktorá zároveň uvidela, že poverený príslušník OO PZ Liptovský Mikuláš začal trestné stíhanie za prečin usmrtenia.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

+421 918 889 198

+421 918 889 198

Objednávky vytvorené po 21.12.2023 budú sprocesované po 8.1.2024. Ďakujeme, tím cezhory.sk

Cez Hory

Posts tagged: turistika v zime

Ľudia sú nepoučiteľní! Opäť ťažký víkend Horskej záchrannej služby

Cesta slobody hotová! Tešiť sa môžeme na odpočívadlá z ríše zvierat

Mala by byť pohoda a iba malé lavínové nebezpečenstvo

Najlepší záchranári v Lomnici: Memoriál Vlada Tatarku a Petra Šperku

V Tatrách pribudlo tyčové značenie. Kde všade sa s ním turisti stretnú?

Do apríla môžete na tomto mieste v Tatrách vidieť unikátny jav

Nechoďte mimo chodník! Môže vás to stáť život

Riskovanie? Nezodpovednosť? Mimoriadne ťažký víkend Horskej záchrannej služby

Extrémne lezenie? Pre mňa koníček, pre iných hazard

Naháňačka s medveďom skončila tragicky

janka@cezhory.sk