Lavína v Priečnom sedle.

Turisti si lavínu v Priečnom sedle uvoľnili pravdepodobne sami

by Články

Zimná sezóna na horách sa teraz iba začína a Slovensko už zaznamenalo druhú tragickú lavínovú nehodu. V Priečnom sedle zahynuli dvaja turisti, lavínu si pravdepodobne uvoľnili sami.

 Foto: Marián Gajdoš

Druhá tragická lavínová nehoda tejto sezóny sa stala v sobotu 10. decembra. Jej obeťami boli dvaja vysokohorskí turisti, ktorí sa vydali na túru cez Priečne sedlo. Na Téryho chate sa zmienili o svojich plánoch a mienili ich uskutočniť aj napriek tomu, že nedisponovali lavínovou výbavou. Hoci ich pracovníci na chate varovali pred zlými poveternostnými podmienkami, turistov od ich úmyslu neodradili. Počas výstupu do Priečneho sedla pravdepodobne uvoľnili lavínu, z ktorej sa im nepodarilo dostať. Štatistika lavínových obetí sa tak už zvýšila na štyri, čo je za minulé roky bilancia obetí za celú zimnú sezónu.

Takto o udalosti informuje na svojej webovej stránke Stredisko lavínovej prevencie. Podľa nej Horská záchranná služba (HZS) ihneď po informovaní o nezvestných osobách rozbehla pátraciu a záchrannú akciu. Pod Priečne sedlo prišli pracovník chaty, dobrovoľný záchranár HZS spolu s kolegom. Lavínu sa snažili prepátrať vizuálne i lavínovým prístrojom. No keďže zavalení turisti nemali lavínovú výbavu, veľa šancí objaviť ich nebolo.

Ako ďalej spomínaná stránka uvádza, na miesto prišli aj horskí záchranári zo Starého Smokovca a dvaja psovodi s lavínovými psami. Takmer okamžite po príchode na lavínisko jeden zo psov označil miesto zasypania turistov. Lavína sa im stala osudnou, neprežili. V tom čase oblasť Vysokých Tatier zasiahol ďalší frontálny systém, záchranná akcia prebiehala za náročných poveternostných podmienok.

Turistov zabila dosková lavína vytvorená vetrom z ubitého snehu s typickým čiarovým odtrhom. Jej dĺžka dosiahla 250 m. Momentálne je vo Vysokých Tatrách vyhlásený druhý stupeň lavínového nebezpečenstva, Stredisko lavínovej prevencie opäť upozorňuje na opatrnosť a potrebnú výbavu pri túrach.  Odporúča všetkým, ktorí chcú navštíviť naše veľhory, aby sa pred túrami oboznámili aj s hlavnými lavínovými problémami a najnebezpečnejšími svahmi. Všetky informácie sú dostupné už večer vopred s dennou periodicitou na webe laviny.sk. A boli aj pred tragickou sobotou.

Stredisko lavínovej prevencie uvádza, že na spomínanú sobotu bol vyhlásený druhý stupeň lavínového nebezpečenstva, a to na svahoch nad 1600 m n. m. Preventisti zdôrazňovali, že hlavným lavínovým problémom bol nový sneh a vetrom previevaný sneh a zvýraznili aj nebezpečné svahy, hlavne na strmých hrozilo uvoľňovanie lavín. Svah Priečneho sedla k takým patrí. Lavínu mohlo vyprovokovať veľké zaťaženie spôsobené výstupom turistov bez rozostupov či pád jedného z nich. Tragický dôsledok udalostí v Priečnom sedle zavŕšila aj absencia základnej lavínovej výbavy, čo sťažilo hľadanie turistov.

Aj preto Stredisko lavínovej prevencie varuje pred podcenením bezpečného pohybu v horskom teréne, keďže v horstvách Slovenska je momentálne veľmi silný vietor a lavínová situácia sa nebude zlepšovať. Apeluje na poučenie z tejto tragédie, aby návštevníci hôr sa mohli po relaxe v nich vrátiť v poriadku domov.  

Vysoké Tatry - lavína.

Tragédia na Kubínskej holi urýchlila vznik Strediska lavínovej prevencie

by Články
Keď 16. januára 1968 spadla na Kubínskej holi lavína a zasypala 53 českých študentov, bol to zlom v rozhodnutí  vybudovať na Slovensku špecializované pracovisko na problematiku lavín. Vzniklo Stredisko lavínovej prevencie so sídlom v Jasnej. Dali ho do užívania v novembri 1972 – pred polstoročím.

Foto: Maroš Matúš Pivarček

Jubilujúce Stredisko lavínovej prevencie má za sebou dlhý príbeh. Písal sa viac desaťročí a už pred kubínskou tragédiou mal jeho vznik svoje opodstatnenie. Ako uvádza stránka Ministerstva vnútra SR, ktoré je jeho zriaďovateľom, problematikou lavín v našich horách sa ako prví začali zaoberať lesníci v roku 1924. V tom období lavína zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre zničila časť horskej osady Rybô a zabila 18 jej obyvateľov.

Po druhej najväčšej lavínovej tragédii na Slovensku vo Vajskovskej doline na južných svahoch Nízkych Tatier si pozorovanie vývoja vzniku lavín osvojili viaceré skupiny odborníkov. Na Chopku – pri meteorologickej stanici SHMÚ – vznikla prvá lavínová pozorovacia stanica. Pracovala pod vedením Dušana Holého. Vo Vysokých Tatrách sa lavínami zaoberala Výskumná stanica TANAP-u pod vedením Ladislava Kňazovického a Miliča Blahouta.

Spomenúť treba tiež, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa začínali systematickejšie vykonávať aj profily snehovej prikrývky. Tejto činnosti sa venovali zamestnanci Horskej služby a TANAP-u v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. V Nízkych Tatrách túto prácu vykonávali v Jasnej, v rokoch 1964 až 1968 to bol Karol Špánik a v rokoch 1968 až 1972 Ladislav Milan, Pavol Hvorka a Štefan Hošala.

Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou Horskej záchrannej služby, vykonáva množstvo činností. Denne zbiera správy a vyhodnocuje lavínovú situáciu podľa medzinárodných pravidiel a odbornú i laickú verejnosť pravidelne informuje o výskyte snehovej pokrývky, výstrahách a hroziacom lavínovom nebezpečenstve. Tragickým udalostiam na horách predchádza aj preventívnymi opatreniami, ako je napríklad odstrel lavín pomocou stacionárnych a mobilných systémov.

Návštevníci hôr nájdu informácie o lavínovom nebezpečenstve jednak na stránke Horskej záchrannej služby, ale môžu ich získať aj cez rôzne aplikácie vo svojom mobilnom telefóne. Je pochopiteľné, že najviac ich zaujímajú teraz, keď hory pokryla súvislá snehová prikrývka a vývoj počasia môže vyprovokovať nebezpečenstvo lavín. Preto je práca horských záchranárov, lavínových špecialistov, kynológov a ich dobrovoľných kolegov či operátorov, ktorých činnosť zastrešuje Stredisko lavínovej prevencie, nenahraditeľná.

Dnes má Stredisko lavínovej prevencie na Slovensku osem oblastných stredísk a denne posudzuje a vydáva správy o lavínovej situácii vo Vysokých, Nízkych, Západných Tatrách, Veľkej a Malej Fatre a v Slovenskom raji, ale aj v ostatných pohoriach ako sú Stredné Beskydy, Lúčanská Malá Fatra, Poloniny, Kysucké Beskydy a Kremnické vrchy.  V medzinárodnom meradle spolupracuje na úrovni lavínových komisií ICAR s Poľskom, Nemeckom, Rakúskom, Švajčiarskom, Francúzskom, Talianskom, Slovinskom, Nórskom, USA a Kanadou.

 

Vysoké Tatry - Biela voda.

Tatranské osady: Biela Voda – nádej, ktorú pochoval požiar

by Články

Osadu menom Biela Voda v Tatrách nenájdete. Z plánov vybudovať ju ostala iba samota, nástupný bod pre túry v okolí Doliny Bielej vody a Belianskych Tatier.

Foto: Ivan Mišak

Návštevníci Tatier Bielu Vodu vnímajú cez autobusovú zastávku a miesto, kde môžu zaparkovať auto a vydať sa odtiaľ do jedného z najkrajších dolinných systémov južnej strany Vysokých Tatier. Svojím zámerom pokochať sa z tohto miesta pohľadom na hrebene Vysokých a Belianskych Tatier sa ničím nelíšia od minulých generácií turistov.

Toto miesto bolo dobre známe už v 17. storočí, medzi prvými, ktorí ho navštívili a aj nejaký čas tu pobudli, boli hľadači pokladov, zlatokopi, baníci či pastieri. No prvý zdokumentovaný výlet v doline bol o niečo skôr (jún 1565). Kežmarská spoločnosť tu sprevádzala hradnú paniu Beatu Lasku Koscielecku. Pani Laskej Tatry učarovali hneď ako so svojím manželom Albertom vstúpila do Kežmarku. Bola veľmi bohatá, Albert, majiteľ Kežmarského hradu, si ju priviezol z Poľska a najviac sa mu na nej páčili jej peniaze. Bola to na svoju dobu emancipovaná žena, chcela Tatry spoznať bližšie, no u manžela pochopenie pre ich návštevu nenašla. Jej muž sa viac venoval spoločnosti alchymistov, s ktorými chcel vyrobiť zlato.  

Výlet pani Beaty s kežmarskými mešťanmi, študentmi a pedagógmi tamojšieho lýcea nedopadol dobre. Podľa kezmarok.com sa vybrali pravdepodobne k Zelenému plesu. Albert o výprave svojej ženy nič nevedel, no keď sa o nej dozvedel, prišla mu vlastne vhod. Na výlet odišla bez svojho zákonitého manžela, a to sa priečilo prísnym pravidlám vtedajšej mravnosti. Cesta k Beatiným peniazom sa ukázala voľná.

Úbohú ženu uväznil v hladomorni. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým sa mohla pozerať na Tatry. Vraj tu strávila šesť rokov. Našiel ju až ďalší majiteľ hradu a pološialenú ženu vyslobodil. Onedlho ale umrela, uzatvára príbeh kezmarok.com.

Už v časoch pani Beaty viedol do doliny chodník. Postupne ho vylepšovali, no jeho skutočná výstavba sa podľa wikipedie začala až v roku 1879. To už Dolina Bielej vody kežmarskej (prívlastok spresňuje jej polohu v niekdajšom kežmarskom chotári) patrila k najnavštevovanejším vo Vysokých Tatrách. Prvú útulňu tu postavili v roku 1876. Stála v Predných Meďodoloch na ľavom brehu Napájadlového potoka. Egidovu chatu, ako ju nazvali, o štyri roky neskôr preniesli na severný breh Zeleného plesa. Neslúžila dlho, vyhorela a v roku 1884 ju nahradila dvojizbová útulňa rovnakého mena. Aj tá sa sťahovala – na výhodnejšiu južnú časť plesa. No ani ona sa v roku 1870 nevyhla ohňu, nahradila ju o sedem rokov neskôr murovaná chata. Tú niekoľkokrát prestavali a dnes nesie meno Chata pri Zelenom plese. 

Ústie Doliny Bielej vody kežmarskej, dnes je to národná prírodná rezervácia, začalo byť najmä v prvej polovici 20. storočia veľmi atraktívne. Pribúdali tu turistické chaty a prístrešia a s nimi aj plány na vybudovanie novej osady Biela Voda. Mala vzniknúť pri Ceste slobody a jej základom sa mal stať súkromný penzión kežmarského podnikateľa Rudolfa Palenčára. No tieto plány sa nikdy neuskutočnili. Penzión (1925 – 1948) vyhorel.

No obľúbenosť tohto miesta pretrvala dodnes. Samota Biela voda je vzdialená necelý kilometer pred Kežmarskými žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice. Kto chce navštíviť Dolinu Zeleného plesa, Dolinu Bielych plies a Predné Meďodoly, nemôže ju minúť. Doliny, ktoré tu spomíname, patria v Tatrách k najnavštevovanejším. Rozvetvujú sa a spolu tvoria zaujímavý systém. Turista si príde na svoje, oči sa nasýtia prudkými skalnými stavbami, ktoré prechádzajú do miernejších útvarov. Na fotky ako stvorené.

Odporúčame turistickú tepnu – chodník prechádzajúci priamo Dolinou Bielej vody, ktorý sa začína v Tatranských Matliaroch, prechádza lesným porastom až na vozovú cestu od Bielej Vody k Šalviovmu prameňu a do Doliny Bielych plies, na hladine ktorých a trblietajú tatranské štíty, odtiaľ do Kopského sedla k Zadným Meďodolom až do Tatranskej Javoriny.    

Alebo sa vyberte od zastávky autobusu Biela Voda ponad pravý breh Bielej vody k Šalviovmu prameňu cez Kovalčíkovu poľanu ku Chate pri Zelenom plese. Ak sa na to cítite, môžete prudko vystúpať serpentínami na Jahňací štít. Fajnšmekri tvrdia, že ide o jednu z najkrajších túr vo Vysokých Tatrách.

Prechádzka zimnými Tatrami.

Tip na zimnú túru – Veľké Biele pleso

by Články

Aj keď v Tatrách už vládne typické zimné počasie so snehovou prikrývkou, vysokohorské chodníky sú uzavreté, stále je tu veľa možností, kam sa vybrať na túru. Tipom na nadchádzajúci víkend môže byť aj Veľké Biele pleso, ktoré možno nie je až také známe ako iné tatranské horské jazerá, ale určite stojí za pozornosť.

Ak vyrazíte napríklad k Zelenému plesu alebo k Chate Plesnivec, môžete si cestu trochu predĺžiť práve sem. Veľké Biele pleso sa nachádza v Belianskych Tatrách, východnej časti Vysokých Tatier. Trasa z Tatranskej kotliny do Bielej vody je dlhá 19 kilometrov s prevýšením 981 výškových metrov. Zvládnuť by ste ju mali asi za 8 hodín, preto je potrebné vyraziť skoro ráno. V tomto období sa stmieva veľmi skoro.

Foto: Maroš Matúš Pivarček

Začíname v osade Tatranská kotlina. Pri horárni je odbočka na stúpajúcu poľnú cestu. Dá sa ísť po modrej aj červenej turistickej značke. Od rázcestia nad Šumivým prameňom už len po zelenej. Prejdeme dolinou Siedmych prameňov, ktorú označujú aj za „záhradu Tatier“, ale kochanie sa bohatým rastlinstvom si musíme nechať na leto. Na Chate Plesnivec dobre padne malý oddych a občerstvenie, potom si z protiľahlého svahu vychutnajte výhľad na skalné galérie v doline.

Postupne sa priblížime k hornej hranici lesa, kde sa otvárajú ďalšie nádherné výhľady na skalné scenérie. Z Rakúskej poľany prejdeme na Predné Meďodoly a cez kosodrevinu k Veľkému Bielemu plesu. Späť sa ideme po modrej značke do doliny Kežmarskej Bielej vody, potom po rázcestie pod Šalviovým prameňom. Tu sa prechádza na žltú značku, ktorá nás dovedie do Bielej vody, to je cieľová stanica. Túra sa dá ukončiť aj v Tatranských Matliaroch alebo Tatranskej Lomnici.

Aj keď má pleso v názve slovo Veľké, nepatrí k najväčším tatranským jazerám. Dlhé je 195 metrov, široké 70 metrov a hlboké nie je ani jeden meter. Nachádza sa nad Chatou pri Zelenom plese v doline Bielych plies. Posedieť sa tu dá v drevenom altánku alebo na niekoľkých lavičkách. Počas pekného počasia sa od jeho hladiny odrážajú okolité tatranské štíty. Vidieť môžete Jahňací štít či Beliansku kopu. Zaujímavosťou z minulosti je, že okolo tohto plesa viedla pašerácka cesta, ktorou sa pašovali tovary z Poľska do Uhorska.

Okrem toho, že je počas zimnej turistiky dôležité si so sebou vziať poriadnu výstroj, nezabudnite ani na teplé oblečenie a pevnú obuv! Správne vrstvenie je pri zimnej turistike veľmi dôležité. Ako na to?

  • Základná termo vrstva (termo prádlo)
  • Stredná aktívna vrstva (mikina alebo syntetická bunda)
  • Vrchná zatepľovacia vrstva (najlepšie páperová bunda)
  • Vrchná membranová vrstva (membránová bunda)
  • Čiapka, čelenka, šatka, rukavice
  • Ponožky

A na čo nezabudnúť? No predsa na poriadne kvalitnú a pevnú obuv, ktorá už neraz pomohla a zachránila situáciu! My odporúčame slovenskú značku BOSP – www.bosp.sk a konkrétne URAL PRO GRIZZLY, ktoré môžete využívať celoročne!

 

Aké sú ich výhody?

  • useň: prírodná voskovaná nubuková hrúbky 2,6 mm. Vysoké hodnoty paropriepustnosti, hydrofóbne vlastnosti
  • podšívka: s membránou GORE-TEX Performance kombinovaná s koženým golierikom a jazykom
  • stielka: vymeniteľná s pamäťovou penou, s výbornou nasiakavosťou a vysýchavosťou, antibakteriálna, anatomická
  • podošva: VIBRAM so zmesou MEGAGRIP a dvojhustotnou PU medzipodošvou
  • ochrana: masívna gumená obruba po celom obvode topánky
Vianoce v Poprade.

Advent v Tatrách – Slávnostné podujatia vdychujú vianočnú náladu

by Články

Vianoce sú pre väčšinu z nás veľkolepá záležitosť. Okrem duchovného rázu zdôrazňujú aj podstatu radosti a vytvárania spoločných zážitkov. V tomto období vrcholia rôzne zábavné aktivity, ako nakupovanie, užívanie si dobrého jedla v dobrej spoločnosti, prechádzanie sa pomedzi vysvietené stánky s voňavým punčom, či stretnutia na kultúrnych podujatiach.

Foto: Martina Lepe

V decembri je v Tatrách kalendár s programom obzvlášť pestrý. Aj tento rok sa je na čo tešiť. Sviatočne naladeného ducha v nás zasadí detská radosť po príchode vyobliekaného Mikuláša, či slávnostné rozsvietenie vianočného stromčeka. Užiť si môžeme aj hudobné koncerty a divadelné predstavenia, alebo zaujímavé workshopy. Ľahko zabudneme aj na to, že nám je zima, keď nás zahrieva smiech a pocit spokojnosti.

Tí, ktorí si nevedia predstaviť advent bez tradičného vianočného jarmoku, môžu navštíviť stánky v Poprade na námestí sv. Egídia. Okrem krásnej výzdoby sa na jarmoku môžete pokochať ľudovo-umeleckou výrobou od remeselníkov, ktorá bude okrem iného prezentovaná. Na tomto námestí sa tiež počas štyroch adventných týždňov odohrávajú koncerty na veži kostola, a to každú nedeľu o 19:00.

Čo týka atrakcií, ktoré možno navštíviť len v zime, na Hrebienku je opäť otvorený ikonický Tatranský ľadový dóm, ktorý sa oplatí vidieť aspoň raz. Tohtoročná výstava je inšpirovaná Bazilikou Božieho hrobu v Jeruzaleme. Toto jedinečné umelecké dielo, do ktorého môžete vstúpiť, vám zaručene spôsobí zimomriavky.

 

Tatranská osada Tri studničky.

Tatranské osady – Tri Studničky a Kriváň v nezameniteľnej symbióze

by Články

Ničivá kalamita v roku 2004 Vysoké Tatry zmenila. Niečo z nich odišlo nenávratne do histórie spolu so starými pohľadnicami veľhôr, ktoré zrazu nadobudli patinu vzácnosti. No život v nich pokračoval. A ľudia zrazu na troskách nostalgie našli nové momentky obdivu k nim. Napríklad krásny výhľad na Kriváň z Troch Studničiek.

Foto: Marek Minarik

Už mu „neprekážajú“ stromy. Stojíte pod špičkou národného symbolu a vidíte pred sebou cieľ  – vrchol zdobený dvojitým krížom je o 1 300 metrov vyššie. Cesta k nemu trvá asi tri hodiny. Akoby ste boli už tam.

Tri Studničky návštevníci Vysokých Tatier dobre poznajú. Je východiskom pre túry do Kôprovej doliny a na Kriváň, lokalita sa nachádza pri Ceste slobody medzi Podbanským a Štrbským Plesom. Tri studničky, z ktorých vyviera voda, a ktoré tomuto miestu dali meno, sa nachádzajú pod magistrálou. Nejde o osadu v pravom zmysle slova, ale o dôležité rázcestie, ktoré nevynechá žiaden turista pred výstupom na Kriváň. Má svoj príbeh.

Kedysi tu stála horáreň. A predtým neveľký prístrešok. Ako uvádzajú viaceré pramene, v roku 1806 ho tu postavila liptovskohrádocká lesná správa pred plánovaným, no neuskutočneným výletom na Kriváň, ktorý mal absolvovať arciknieža Jozef  Anton Habsburg-lotrinský. Nachádzal sa na Podkrivánskej Poľane a slúžil aj turistom. O sto rokov neskôr tu vybudovali horáreň, pre ktorú sa ujal názov – Tri Studničky.

Zhruba 600 metrov od nej Jozef Kertész s priateľmi a miestnymi tesármi postavil v doline Belianskeho potoka v roku 1933 Važeckú chatu. Je známa aj tým, že ju počas Slovenského národného povstania obsadili nemeckí vojaci a vypálili ju. Pri jej obrane padol kpt. Ján Raša, ktorý bol pred povstaním veliteľom žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Jeho meno potom niesla chata, ktorú na bývalom zhorenisku po štyroch rokov stavebných prác dali do užívania v roku 1961.

No toto miesto akoby oheň priťahoval. Aj túto chatu zničil ničivý požiar – v roku 1999. Vtedy bola vo vlastníctve spoločnosti Prior Košice, ktorá ju otvorila aj voľnému cestovnému ruchu. Jej prevádzku už potom neobnovila. Parcely pod zhoreniskom  naposledy menili majiteľov v roku 2009, momentálne, uvádzajú aktuality.sk, sa predávajú. 

Ako sme už spomínali, Tri Studničky neobíde žiadny z turistov, ktorí majú v pláne vyjsť najznámejšou cestou na legendárny Kriváň. Najmä v lete je chodník na vrchol plný návštevníkov. Výstup na Kriváň sa oplatí. Pri dobrej viditeľnosti je to zážitok nad zážitky. Na západe sa nám otvára panoráma Liptova, vpravo na rozkladajú krásne Západné Tatry s Bystrou. Obraz krajiny na východnej strane tvorí záľaha vysokotatranských štítov a na severe sa rozprestierajú poľské Tatry. Keď sa obrátime na juh, máme pred očami chrbát Nízkych Tatier s Ďumbierom a Chopkom, vľavo zbadáme Kráľovu hoľu.

Ak si chcete poznávanie tejto časti Vysokých Tatier ešte viac ozvláštniť, odporúčame túru ku Kmeťovmu vodopádu, ktorý je so svojimi 80 metrami najvyšším na Slovensku. Ukrýva sa v Kôprovej doline a je dobre dostupný aj z Troch Studničiek. Leží síce tak trochu za rohom najznámejším turistických centier Vysokých Tatier, no stojí za to vidieť ho.    

Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Tatranské osady – Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

by Články

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.   

Sám na horách alebo sólo turistika.

Sólo turistika ako skvelý spôsob meditácie

by Články

Pobyt v prírode osamote a v tichu môže byť ideálne stráveným voľným časom. Napriek tomu, že sme sociálne tvory a radi zdieľame zážitky s inými, v niektorých situáciách si želáme okúsiť svet sami.

I keď je tento spôsob úniku pred hektickým každodenným životom pre mnohých bežná súčasť života, pre iných môže byť výzvou. Nie každý má rád samotu, prípadne ju jednoducho považuje za nudu. Avšak, budete prekvapení, že ústranie vie byť v určitej miere liečivé. Rozjímanie v horskom prostredí nielenže upokojuje myseľ, ale pomáha nám zbaviť sa aj určitého strachu. Prekonáme mylné presvedčenia o sebe aj o svete, ktoré nás len obmedzujú, a to prichádza so zistením, že život si dokážeme užívať aj bez spoločnosti.

Foto: Tomáš Hugy Hudec

Odporučiť môžeme aj vodopád Skok alebo Vodopády Studeného potoka

Dokonca nás to ušetrí od vyčerpávajúceho procesu organizovania, ktorý spravidla nastane pred výletom so skupinou. Spomeňte si na všetky tie plány, ktoré záviseli od toho, či má druhá strana čas alebo chuť niekam s vami ísť. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že prispôsobovanie sa niekoho tempu a fyzickej kondícii uberie na vašom zážitku.

Z miest, ktoré si môžeme dovoliť prebádať aj na vlastnú päsť, je skutočne veľa. Odporúčame pohodlnejší terén s lesnými a kamennými chodníkmi, ktorý je jasne a prehľadne označený. Dobrý tip na nenáročný výstup je napríklad Predné Solisko alebo aj Skalnaté pleso, z ktorých máme panoramatický výhľad na širokú krajinu. 

Je dôležité, aby ste mysleli aj na riziká, ktoré môžu pri sólo turistike nastať. Často, žiaľ, počúvame a čítame o prípadoch, kedy musela úradovať horská záchranná služba, pretože ľudia podcenili bezpečnosť. V prípade, že sme sami, nemali by sme presahovať vlastné limity a radšej zvolili istejšiu a kratšiu trasu. Hlavne v zimnom období. Dôležité je dobre sa pripraviť a predovšetkým, vždy treba niekomu povedať, kam idete.

Nesmieme zabudnúť, že v prírode by sme mali byť vždy v strehu, preto nenoste slúchadlá, aby ste počuli okolie.

Skontrolujte predpoveď počasia vždy predtým, než si naplánujete výlet a podľa toho sa poctivo vystrojte. Horské počasie sa vyznačuje tým, že býva premenlivé a hlavne rôznorodé podľa nadmorskej výšky, a teda je dobré sledovať, aké sú aktuálne podmienky pre turistiku.

Turistika v zime nemusí byť nuda. Máme pred sebou jedno z najkrajších období v roku.

Zimná turistika v Tatrách. Čo na seba?

by Články

Už viac ako tri týždne sú tatranské vysokohorské chodníky uzavreté, stále však máte množstvo možností, kam sa vybrať na výlet či túru. Obľúbenými sú hlavne cesty k vysokohorským chatám. Všetky, okrem Chaty pod Rysmi, sú otvorené celoročne, teda aj v zimnom období. K dispozícii je približne 20 kilometrov značených turistických chodníkov vo vyšších polohách, prístupných aj počas zimnej uzávery.

Foto: Martina Lepe

Rozdiel medzi zimnou a letnou turistikou

Dôležité je nezabúdať na rozdiely medzi letnou a zimnou turistikou. Mnohí považujú zimné hory za krajšie ako letné, ale je to vec názoru a skúseností. Tí, ktorí nevydržia doma, vedia, že okrem zimných zážitkov si môžu posilniť imunitu, odreagovať sa od každodenného stresu či zlepšiť kondíciu. Po pár hodinách chôdze budete mať pocit, akoby ste mali za sebou náročný kondičný tréning.

Nevyhnutnosťou je však zimné oblečenie a obuv. Už v tomto čase je vo Vysokých Tatrách väčšina terénu pod snehom. Absolútnym základom sú správne turistické topánky. V zime to platí dvojnásobne. Ich výber by sme nemali podceňovať. Nohy by mali byť v teple a suchu, obuv by teda mala byť zateplená a vode odolná. Zároveň by nemala byť veľmi ťažká, aby sme neboli veľmi skoro unavení. Je to o skúšaní, do topánok by sa nám mala vojsť hrubá ponožka, ale nemali by byť veľmi veľké, aby sa nám dobre kráčalo.

Odporúčanie od nás

Naša redakcia odporúča turistické topánky od slovenského výrobcu BOSP. Ak hľadáte obuv, ktorá vás nesklame v žiadnom počasí, tak si prezrite stránku www.bosp.sk

Čo sa týka turistického oblečenia, známe pravidlo hovorí, že je lepšie mať na sebe viac vrstiev. Základom je bielizeň – tričko alebo tielko, spodné nohavice a kvalitné ponožky. Mali by byť priliehavé, odvádzať vlhkosť, aby bolo telo v suchu. Čo sa týka materiálu, mal by to byť polyester, polyamid alebo merino. Mikina by mala byť flísová, aby udržiavala teplo a zároveň odvádzala vlhkosť zo spodnej vrstvy. Na vrch patrí vetrovka s membránou a vode odolnou vrstvou. V prípade potreby je možné niektorú z vrstiev vyzliecť. So sebou treba mať aj náhradné kusy oblečenia, hlavne z tej najspodnejšej vrstvy.

Nemenej dôležité je sledovať predpoveď počasia, ale aj snehovú situáciu a výstrahy, hlavne týkajúce sa lavínového nebezpečenstva. V zime sa vždy snažte reálne zhodnotiť situáciu, nepreceňovať vlastné schopnosti, a ak treba, kedykoľvek sa radšej vrátiť.

pleso

Tatranské osady – Štrbské Pleso je symbolom turistiky a lyžovania

by Články

Za zakladateľa osady Štrbské Pleso sa považuje Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, ktorý si v roku 1872 dal postaviť na južnom brehu morénového plesa dva zruby. Keďže nebol poľovníkom, jeden z nich sprístupnil verejnosti. Zrub mu poskytoval útočište počas jeho potuliek Vysokými Tatrami.

 Nebol sám, ktorého očarili. Naše veľhory propagoval aj Uhorský karpatský spolok, ktorý vznikol v roku 1873, a ktorého hlavným cieľom bola podpora a rozšírenie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Szentiványi bol jedným z jeho spoluzakladateľov.

Foto: Katka Pastorová

Budúca osada, inak po Starom Smokovci a Tatranskych Matliaroch tretia najstaršia vo Vysokých Tatrách, sa aj napriek dokončeniu košicko-bohumínskej trate (1782) so zastávkou v Štrbe len pomaly vzmáhala. Dopravu hostí zo štrbskej stanice k plesu a chatám robili štrbskí fiakristi a cestu využívali aj na prevoz ľadu na chladenie nápojov. Ľad sa vtedy ťažil v plese vo veľkom a vyvážal sa až do Viedne, Vroclavi či Budapešti. Ako uvádza webová stránka Štrby, Štrbské Pleso bolo až do roku 1904 odkázané na Poštový úrad v Štrbe a transport zásielok oboma smermi zaobstarával lesník Ján Sýkora zo Štrby. Aj v zime – a ako prvý šrbskopleský lyžiar na vlastnoručne zhotovených lyžiach.

Jozef Szentiványi osadu vlastnil a spravoval až do roku 1901, potom ju predal uhorskému štátu. Niet sa preto čo diviť, že najpočetnejšími hosťami osady s cieľom športu, turistiky či rekreácie bola na prelome storočí prevažne šľachta. Aj Štrbské Pleso sa stalo obľúbenou destináciou pre Maďarov, Nemcov i Rakúšanov a z malých loveckých chát sa prebudovávaním postupne stali väčšie hotely s vyšším štandardom služieb. Po roku 1918 Vysoké Tatry a aj Štrbské Pleso postupne objavili Česi.

Fanúšikovia hokeja si iste spomenú, že v roku 1925 bolo pleso, okolo ktorého sa osada rozkladá, dejiskom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Štatistiky uvádzajú, že priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Po Veľkom Hincovom plese je druhé najväčšie vo Vysokých Tatrách. Dnes si astmosféru jazera možno vychutnať z Náučného chodníka Štrbské pleso alebo aj z vodnej hladiny. Člnkovanie na ňom má viac ako 130-ročnú tradíciu. Kedysi sa v ňom ľudia i kúpali, chytali ryby, na juhovýchodnom okraji plesa bola plaváreň, neskôr lodenica. V zime sa tu hral hokej, bola tu výborná korčuľovačka. Toto je už minulosť.

Parnú ozubnicovú železnicu medzi Tatranskou Štrbou a Štrbským Plesom vybudovali v roku 1896. Znamenala prudký rozvoj cestovného ruchu na štrbskom území, jazdila až do roku 1933. Na prelome storočí, ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, tvorilo Štrbské Pleso 15 budov so 72 hosťovskými izbami. Začiatkom storočia, potom ako sa vlastníkom osady stal uhorský štát, vybudovala Wagons Lits Cook prvú časť plánovaného komplexu hotelov na južnom brehu plesa.  Položil sa tak základ rozvoja lyžovania v osade. Stala sa tak najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Spojenie so Starým Smokovcom sa vyriešilo elektrickou železnicou (1912).

Prvá svetová vojna, podobne ako v iných tatranských osadách, zmenila hotely, penzióny a chaty na liečbu rekonvalescentov. Potom osadu prevzalo československé ministerstvo zdravotníctva. Prevádzka v nej bola potom predovšetkým hotelová, no pribudli klimatoterapeutické zariadenia, ktoré pracovali pod lekárskym dozorom. 

Po druhej svetovej vojne sa orientácia osady zmenila na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest, čo bol dôsledok krutých vojnových čias. V roku 1976 pribudol do portfólia kúpeľníctva nový liečebný dom Helios, inak najvyššie položený na Slovensku. Ešte aj po privatizácii v roku 1990 nejaký čas poskytoval služby, no po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať.  Aj strata tohto objektu znamenala zánik kúpeľno-liečebného charakteru Štrbského Plesa.

Trochu sme predbehli čas a rok 1970. Vtedy zažila osada najväčší rozmach. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom Majstrovstiev sveta FIS v klasických lyžiarskych disciplínach. Osada sa musela na stovky športovcov a tisíce návštevníkov pripraviť. V Mlynickej doline vyrástol lyžiarsky športový areál, bývalú parnú ozubnicovú železnicu nahradila nová elektrická. Po prvých ubytovniach vyrástli postupne luxusné budovy, hotely FIS, Panoráma, Baník, Patria a iné, palác spojov, veľké poschodové parkovisko, ktoré neskôr začali slúžiť aj voľnému turistickému ruchu. Dobudovala sa tu aj obchodná sieť.

Dnes je Štrbské Pleso najvyššie položenou osadou Vysokých Tatier, v roku 2007 bol ukončený dlhoročný spor o vrátenie osady Štrbe, keďže dovtedy bola po násilnom odčlenení súčasťou vytvoreného mesta Vysoké Tatry. Rozvíja sa teda v kontinuite s podhorím. Obec dokončuje sochu Szentiványiho, ktorú chcú umiestniť na čestné miesto blízko brehov jazera na pripomenutie toho, kto bol na začiatku vzniku osady. Žije tu necelá stovka obyvateľov, dnes je synonymom turistiky a lyžovania.

Štrbské Pleso je zaručene dobrým východiskovým bodom pre túry do širokého okolia. Dostanete sa z neho na Symbolický cintorín, ku Chate pri Popradskom plese, na Sliezsky dom cez Ostrvu, na Chatu pod Rysmi a Rysy, na Chatu pod Soliskom i na Predné Solisko. Dá sa z neho dôjsť na Kriváň, prejsť sa Tatranskou magistrálou, ale aj k vodopádu Skok, do Mlynickej, Mengusovej či Furkotskej doliny i k Hincovým plesám, ale aj na Kôprovský štít či k Batizovskému plesu.

A ak vás túry unavia, môžete si ísť pozrieť blízke múzeum vo Važci, Važeckú jaskyňu, alebo sa prejsť okolo plesa, ktoré odráža končiare Vysokých Tatier a návštevníci ho považujú za najfotografovanejšie v našich veľhorách.