Obľúbená túra na vrchol Rysov

Na Rysy už len do konca októbra

Foto: Tatiana Platana Krásová

Počas pekných jesenných dní a sviatkov láka tento vrch turistov doslova v masovom meradle. Mnohí považujú práve september za mesiac najviac vhodný na vysokohorskú turistiku. Súvisí to už s trochu chladnejším počasím oproti horúcim dňom, ako aj s menšou šancou dostať sa do letnej búrky.

O výhľadoch s typickým už jesenným svetlom netreba ani hovoriť. Z Rysov máte tatranskú scenériu s vrchmi, dolinami a plesami ako na dlani. Táto obľúbená celodenná túra však preverí vašu kondíciu. Smerom hore a späť prejdete takmer 19 kilometrov s prevýšením 1 253 metrov. Trvať by vám to malo približne sedem a pol hodiny, záleží od tempa aj od počtu zastávok po ceste.
Legendárnou zastávkou je aj tá autobusová „na znamenie“ pod Chatou pod Rysmi. V tejto časti už stúpate do poriadneho kopca. Ešte predtým vidno po ceste Žabie plesá, potom je terén istený reťazami a kovovými stúpačkami, a nasleduje najvyššie položená chata v našich veľhorách.

Možno neviete, že Chata pod Rysmi je jednou zo štyroch vysokohorských chát v Tatrách, ktoré zásobujú nosiči. Musia zvládnuť trasu dlhú 4,5 kilometra s prevýšením 750 metrov. Na chrbte nesú náklad ťažký 60 až 90 kilogramov. Rekord drží súčasný chatár Viktor Beránek, ktorý v roku 2003 vyniesol na chatu náklad vážiaci 122,5 kilogramu.
Z Chaty pod Rysmi pokračujeme po oddychu a občerstvení smerom do sedla Váhy, odtiaľ je to na vrchol Rysov už len asi 45 minút. Postupne vidíte aj poľskú stranu Tatier a nádhernú panorámu Vysokých a Západných Tatier.

Je september, a preto treba upozorniť na skutočnosť, že rozprávkových výhľad z vrcholu Rysov i návštevu Chaty pod ním si môžete vychutnať už len do konca októbra. Pomaly sa opäť blíži dátum zimnej uzávery, ktorá v Tatrách začína 1. novembra. Jej cieľom je nechať prírodu a zvieratá bez rušivých vplyvov, pretože práve v tomto období sú najzraniteľnejšie. Je to obdobie kamzíčej ruje i hniezdenia a vyvádzania mláďat viacerých chránených vtáčích druhov.
Uzávera vybraných tatranských chodníkov potrvá od začiatku novembra do 14. júna 2024.

Ligotavá hladina Štrbského plesa

Viete, koľko turistov navštívi Vysoké Tatry?

Foto: Depositphotos

Minulý rok sa v regióne Vysokých Tatier ubytovalo 513-tisíc ľudí. Toto číslo ukazuje, že počet záujemcov o návštevu našich veľhôr dlhodobo narastá. Opäť je tu veľa možností vychutnať si aktívny oddych v prírode, zábavu i kultúrne podujatia.

Ak by sme sa pozreli na počet návštevníkov v Tatranskom národnom parku počas jedného dňa, podľa sčítania zo 16. augusta 2023 navštívilo túto prírodnú rezerváciu peši alebo na bicykli celkovo 27 216 ľudí. Najviac ich smerovalo na Hrebienok, ktorý obhájil vlaňajšie prvenstvo. Stálicou na druhom mieste je Popradské pleso.
Medzi najnavštevovanejšie časti Vysokých Tatier patrí tradične aj Štrbské pleso. Počas meraného augustového dňa vyviezla sedačka zo Štrbského plesa na Solisko 1 499 pasažierov, ďalších 197 turistov sa vybralo nahor po svojich.
Toto horské jazero je aj východiskovým bodom pre viacero vysokohorských túr – na Rysy, Popradské pleso, do Mlynickej doliny, Mengusovskej doliny, k vodopádu Skok, ale aj na Kôprovský štít či Kriváň. Je to zároveň jediné pleso v Tatrách, kde sa môžete v lete člnkovať a z vodnej hladiny si vychutnávať prírodnú scenériu. V letných mesiacoch sa na hladine odrážajú siluety okolitých stromov a tatranských štítov. V zime je pleso zamrznuté až tak, že sa dá po ňom kráčať, dokonca tu v roku 2010 hrali konské pólo.

Štrbské pleso má aj svojho malého brata
Málokto však vie, že Štrbské pleso má aj svojho menšieho príbuzného, nájdete ho v lesoch hneď vedľa známejšieho jazera. Nové Štrbské pleso vybudovali ako umelú hrádzu a malo byť súčasťou luxusného hotelového komplexu. Dnes už je to regulárne jazero hlboké na niektorých miestach aj 10 metrov. Vyznačuje sa tým, že je husto zarastené rašelinou a treba ho pravidelne čistiť. Napriek tomu sa v jeho vode dobre darí rôznym druhom rýb.
So svojím väčším bratom nemá Nové Štrbské pleso veľa spoločných znakov, ale výhľady na okolitú scenériu tatranských štítov však ponúka rovnaké. Dostanete sa k nemu po chodníku lesom od stanice električiek pomedzi Hotel Ovruč a Lake Resort alebo odbočíte z hlavnej prístupovej cesty. Výhľady na toto jazero a tatranskú panorámu si môžete vychutnať aj priamo z hotela Lake Resort, ktorého najväčším bonusom je jeho poloha, priamo na brehu Nového Štrbského plesa a len dve minúty od železničnej stanice, v zime dve minúty od zastávky skibusu. Z izby či terasy máte upokojujúci výhľad priamo na vodnú hladinu.

K pobytu v Lake Resort sa viažu viaceré benefity. Inšpirujte sa na myaplend.com, kde nájdete množstvo tipov a zliav, ktoré vám spríjemnia pobyt v Tatrách za každého počasia.
Ak ešte nie ste členom, zaregistrujte sa na myaplend.com, a hneď si môžete užiť uvítacie bonusy a množstvo ďalších zliav v zariadeniach APLEND. Zaberie vám to asi minútu a všetky výhody môžete využívať ihneď.

Pohľad na rozprávkové Velické pleso

TATRY NA 3: Na Velickom plese by mohli natáčať aj rozprávku

Foto: Anna Stankovičová

Jeho trblietavá hladina pripomína jazero z rozprávkových filmov. Možno v sebe ukrýva nejaký zázrak, v každom prípade, Velické pleso je najväčším plesom Velickej doliny a hneď pri ňom sa nachádza známy Sliezsky dom. Už to je dôvod ísť sa sem pozrieť, absolvovať typickú tatranskú túru, ktorú radia k stredne náročným.

K Velickému plesu sa dá dostať po niekoľkých trasách. Napríklad z Tatranskej polianky po zelenej značke za necelé dve hodiny, približne rovnako dlho to trvá z Hrebienka po červenej. Vyrážame z Tatranskej polianky, na Sliezsky dom odtiaľto vedie aj asfaltová cesta, ktorú využívajú hlavne cykloturisti, dokonca vás do tohto horského hotela môže odviezť aj taxík.
My si však chceme užiť skutočnú turistiku, preto sme asfaltku opustili a ideme lesným chodníkom. Miestami vidíme len stromy, inokedy máme možnosť vychutnávať si výhľad na tatranské štíty. Asi po hodine sme opäť chvíľu na spomínanej asfaltovej ceste. Trochu sme si posedeli v drevenom altánku pri Rázcestí Velický most a pokračujeme už trochu viac do kopca po kamennom a lesnom chodníku, typickom pre Vysoké Tatry.

Výhľad na Gerlachovský štít asi nikdy neomrzí, je to tak aj teraz. Máme ho doslova pred sebou. Párkrát križujeme lesný potok cez drevené mostíky, z Rázcestia Velická poľana už vidíme Sliezsky dom akoby bol celkom blízko. Trvalo nám však asi štvrťhodinu, kým sme sa k nemu hore kopcom vyštverali. Tento cieľ našej cesty je zároveň východiskovým bodom pre viacero vysokohorských turistických túr, napríklad na Východnú Vysokú, Poľský hrebeň alebo cez sedlo Prielom na Zbojnícku chatu.
Ostávame na mieste, fotíme okolitú prírodu, samozrejme, nesmú chýbať selfíčka. Po dostatočnom vychutnaní atmosféry a obídení okolo horského jazera sme sa pozreli aj k 15 metrov vysokému Velickému vodopádu. Ak k nemu chcete ísť, máte čas už len do konca októbra, pretože počas zimnej uzávery je pre turistov neprístupný.

Naspäť ideme po tej istej trase, stále sa nemôžeme nasýtiť výhľadov na prírodnú scenériu. Dole na asfaltovej ceste si pozeráme nohy, ruky, aj iné miesta na tele, či si náhodou nenesieme so sebou nemilého hosťa v podobe kliešťa. Dávno sú preč časy, keď tieto parazity v Tatrách neboli. V súčasnej dobe sú bežnou súčasťou tatranskej prírody, hlavne v nižších polohách.
Očkovanie proti kliešťovej encefalitíde môžeš absolvovať kedykoľvek, najlepšie v zimnom období, ktoré je čo nevidieť tu. Zdravotná poisťovňa Dôvera prepláca svojim poistencom dobrovoľné očkovanie aj proti tomuto nebezpečnému ochoreniu.
Viac informácií nájdeš na:
https://www.dovera.sk/poistenec/benefity/zdravie/prispejeme-vam-na-dobrovolne-ockovanie

Čistenie tatranskej prírody sa koná vždy koncom septembra

Čisté hory tento rok trochu inak

Foto: Richard Řeháček

Posledná septembrová sobota patrí už tradične hromadnému upratovaniu Tatier, tento rok to bude trochu inak. Správa Tatranského národného parku sa rozhodla rozptýliť prácu dobrovoľníkov do dvoch mesiacov. Tento koncept bude mať menší „boom“ efekt, ale viac pomôže prírode.

V poradí 45. ročník obľúbenej akcie Čisté hory dostáva novú tvár a od upratovania v deň „D“ smeruje k adresnejšej pomoci dolinám, štítom a rôznym zákutiam Tatier. Cieľom je i naďalej očistiť prírodu TANAP-u od odpadkov, ktoré tu v lete i za celý uplynulý rok nechali či zabudli návštevníci.
„Najväčšou zmenou bude, že neplánujeme žiaden hlavný deň, naopak, Čisté hory bude tvoriť viacero menších akcií počas septembra a októbra. Oproti minulým ročníkom nebudeme mať ani nástupné miesta, dobrovoľníkov umiestnime tam, kde bude ich pomocná ruka najviac potrebná,“ uviedol koordinátor Čistých hôr Igor Stavný.

Vynovený formát vyžaduje od pracovníkov Správy TANAP-u vytypovanie takých lokalít, ktoré buď trápi nadmerné znečistenie, alebo jednoducho neboli v centre záujmu počas doterajších Čistých hôr. „Najväčšie haldy odpadkov totiž neležia pri turistických chodníkoch, výnimkou môžu byť exponovanejšie lokality ako Hrebienok či okolie Štrbského plesa. Množstvo smetí nachádzame skôr v okolí odpočívadiel či ciest. Preto veríme, že tento rok bude pomoc každého dobrovoľníka efektívnejšia, aj keď predpokladáme, že vo finále bude počet účastníkov Čistých hôr nižší ako v minulosti,“ odhadol Igor Stavný.

Správa TANAP-u pozýva všetkých ľudí, ktorí majú chuť priložiť ruku k dobrému dielu, aby ani tento rok nezabudli na Čisté hory a prihlásili sa do radov dobrovoľníkov mailom na igor.stavny@tanap.sk. Ideálne sú zhruba dvadsaťčlenné kolektívy – môže ísť o partie priateľov, školákov z jednej triedy či teambuildingové akcie. Hlásiť sa môžu aj menšie skupiny a jednotlivci, aj im sa budú snažiť prideliť vhodné miesto alebo ich priradiť k nejakej inej skupine.

Podujatie Čisté hory má za sebou bohatú históriu, po prvýkrát sa uskutočnilo v roku 1979. Rekord priniesol rok 1980, keď účastníci vyniesli z dolín 7 655 kilogramov neporiadku, z toho až 3 700 kilogramov vyzbierali v okolí Skalnatého plesa. Celkovo za vyše štyri dekády dobrovoľníci odľahčili prírodu o viac ako 65 ton odpadkov. Až do roku 2021 dobrovoľníci spolu s Tatranským národným parkom čistili od odpadu aj Pieniny. Po vlaňajšej reforme národných parkov si každé chránené územie organizuje upratovanie už vo vlastnej réžii.
Zdroj: Správa Tatranského národného parku

Scenéria okolo Zeleného plesa

TATRY NA 3: Zelené pleso má vraj na svojom dne drahokam

Foto: Tomáš Šefčík

Už pri prvom pohľade si ho nepomýlite. Hovorí sa, že meno dostalo podľa zelených škvŕn na jeho dne a je jedným z najobľúbenejších turistických cieľov v Tatrách. Podľa povesti spôsobuje škvrny zelený drahokam, ktorý kedysi dávno spadol do vody z Jastrabej veže. Isté je, že ide o nádherné ľadovcové jazero na konci najvýchodnejšej vysokotatranskej doliny.

Výstup začíname na parkovisku Biela voda. Rázcestník oznamuje, že na Chatu pri Zelenom plese by sme mali prísť približne o tri hodiny. Na túto túru, ktorú radia medzi stredne náročné, sa dá vyraziť aj z Tatranských Matliarov či Tatranskej Lomnice.

Po polhodine sa dostávame na Rázcestie nad Matliarmi, držíme sa vpravo. Po ďalšej polhodine sme pri Šalviovom prameni, to je čas na malé občerstvenie v drevenom altánku. Vyrazili sme ráno okolo deviatej, počasie nám praje, pár menších mráčikov občas zakryje slnko, ale užívame si krásny letný deň v Tatrách. Od Kovalčíkovej poľany ideme lesom po žltej značke, postupne sa pred nami objavujú končiare Belianskych Tatier, k tomu výhľadu niet čo dodať.
Po ďalšej hodine a pol cesty tatranským lesom vidíme pred sebou „cieľovú rovinku“ a typickú drevenú fasádu. Je nám jasné, že je to Brnčalka, oficiálne Chata pri Zelenom plese. Môžete sa tu občerstviť, otvorená je celoročne, a ak by ste tu nocovali, možno stretnete aj horolezcov. Chata sa totiž nachádza len kúsok od nástupov na horolezecké trasy.

Pomaly prechádzame k vodnej hladine plesa, pohľad na ňu je doslova balzamom na dušu. Vychutnávame príjemný chlad od vody a nádhernú prírodnú scenériu okolo. Na južnej strane je Malý Kežmarský štít, na západnej už spomínaná Jastrabia veža, výhľad sa dá vychutnať aj na Veľkú Svišťovku, Predné a Zadné Jatky i Bujačí vrch.
Tí, ktorým túra k Zelenému plesu nestačí, môžu pokračovať k Veľkému Bielemu plesu, je to asi polhodina. Prípadne sa dá od tohto smaragdového horského jazera naplánovať výstup na Jahňací štít alebo pokračovať na Skalnaté pleso a naspäť cez Folvarskú dolinu. My zostávame, v Chate pri Zelenom plese si dáme známu veľkú buchtu a naspäť ideme tou istou cestou na zastávku Biela voda.

Počas takejto letnej túry sa môže veľmi ľahko stať, že ťa poštípe nejaký neznámy hmyz a reakcia na postihnutom mieste vyzerá všelijako, len nie dobre. V tomto prípade môžeš priamo tam, kde si, tento kožný problém odfotiť mobilom a odoslať lekárovi. Túto službu poskytuje zdravotná poisťovňa Dôvera. Je určená všetkým poistencom s akýmkoľvek kožným ochorením, problémom alebo útvarom na koži, ktorý by radi prekonzultovali s odborníkom.
Viac nájdeš na:
https://www.dovera.sk/poistenec/benefity/vsetky/kozne-vysetrenie-online-a-zadarmo

Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.

Vo Vysokých Tatrách sa pripravte na dopravné obmedzenia

Do Tatier si v lete auto radšej neberte

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Cesty pod Tatrami prechádzajú po vyše 50 rokoch užívania bez opráv komplexnou rekonštrukciou. Podľa informácií Prešovskej župy tu modernizujú 43 kilometrov Cesty slobody od Podbanského po Tatranské Matliare.

Ide o 35 miest, ktoré rozdelili podľa polohy do siedmich úsekov. Konkrétne v častiach Podbanské – Pavúčia dolina – križovatka s cestou II/538 – Batizovský potok – Starý Smokovec – Tatranské Matliare – križovatka s cestou I/66, ako aj na mostoch a oporných múroch na ceste II/537.
Stavebné aktivity sa týkajú územia Pribiliny, Starého Smokovca, Štrby, Štrbského Plesa aj Tatranskej Lomnice. V miestach prác regulujú dopravu, osadené je dočasné dopravné značenie i viaceré semafory. „Veľké stavebné činnosti na cestách so sebou prinášajú aj dopravné obmedzenia, s ktorými tu našinci i turisti musia počítať. Ide nám o maximálnu bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky i samotného priebehu prác a ja verím, že to motoristi pochopia a budú trpezliví. Je v záujme nás všetkých, aby táto dôležitá dopravná tepna spájajúca jednotlivé mestské časti Vysokých Tatier, bola čo najskôr kvalitná a mala nový asfalt,“ vysvetlil predseda Prešovského samosprávneho kraja (PSK) Milan Majerský.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Pri plánovaní cesty vo Vysokých Tatrách, preto počítajte pri presunoch autom s dlhšími časovými úsekmi. Prípadne využite namiesto auta verejnú dopravu. Podľa tlačovej správy PSK mali začiatkom júna na rekonštruovaných úsekoch umiestnených 21 semaforov, 19 dočasných dopravných značení, pomáhali aj regulovčíci. Tieto počty sa priebežne menia spolu s vývojom prác.
V súvislosti s dočasnými zmenami v doprave preto treba rátať s možnými uzávierkami, obmedzením do jedného jazdného pruhu a presmerovaním ciest. „Práce na Ceste slobody sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti. Do konca roka by sa malo zrealizovať 80 % stavebných akcií a budúci rok zvyšných 20 %. Rekonštruovať sa bude celkovo 43 kilometrov ciest, 26 mostov, 96 priepustov, 26 oporných múrov a ďalšia cestná infraštruktúra,“ doplnil predseda PSK.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Doprave pod Tatrami na ceste II/537 by mali počas rekonštrukcie pomôcť opatrenia mesta Vysoké Tatry. Plánujú tu otvoriť záchytné parkoviská a prepravu zabezpečovať kyvadlovou a hromadnou dopravou. S realizáciou projektu začal Prešovský samosprávny kraj v júni minulého roku. Na komplexnú a náročnú modernizáciu Cesty slobody preinvestuje celkovo 42 miliónov eur z európskych fondov, štátneho i vlastného rozpočtu. Projekt by mali ukončiť v roku 2024.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.