V úseku zeleno značeného turistického chodníka od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline pribudli drevené tyče

V Tatrách pribudlo tyčové značenie. Kde všade sa s ním turisti stretnú?

Chcú uľahčiť turistom orientáciu, preto v úseku zeleno značeného turistického chodníka od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline pribudli drevené tyče.

Zimné tyčové značenie pomáha najmä vtedy, keď sa pre horšie počasie a hodné dávky  snehu pásové turistické značky strácajú pod snehovou perinou a turisti sa nedokážu správne zorientovať na turistickom chodníku. Preto sa na Správe Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici rozhodli na frekventovanom zeleno značenom tustickom chodníku od Zamkovského chaty po Veľký hang v Malej Studenej doline osadiť drevené tyče.

Dôvodom pre tento krok je dlhoročná skúsenosť tanapákov, a síce, že zimný chodník nestačí vytrasovať hneď pri prvom väčšom snežení.

Tyčové značenie sa musí kontrolovať počas celej sezóny
Tyčové značenie sa musí kontrolovať počas celej sezóny. Autor fotografie: TANAP

„Počas zimy sa podmienky neustále menia, bežne sa stáva, že na niektorých miestach vietor sneh vyfúka a na iných zase nafúka, takže ho musíme preznačiť a urobiť nový variant tak, aby chodník bol pre turistov opäť bezpečný. S tyčovaním začíname až vtedy, keď je dostatok snehu. A to nielen preto, aby bolo do čoho zapichnúť žrde,“ vysvetľuje Štefan Zavacký, vedúci Strediska starostlivosti o turistickú infraštruktúru Správy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici.

Ako ďalej uvádza Správa TANAP-u, kľúčový je výber najschodnejšej trasy. Zimný chodník nie vždy kopíruje letný. Ten môže viesť aj miestami, ktoré sú v zime lavínovým terénom. Rozmiestnenie tyčí nie je náhodné.

„Mali by byť na dohľad tak, aby človek dovidel od jednej k druhej. Na neprehľadných úsekoch, alebo tam, kde sa trasa lomí, ich osadzujeme hustejšie, aby bolo zjavné, ktorým smerom má turista pokračovať,“ hovorí Zavacký.

Tyčové značenie turisti nájdu hlavne v centrálnej časti národného parku, teda predovšetkým tam, kde sa nachádzajú takmer všetky tatranské vysokohorské chaty.  Návštevníci ich môžu využiť nielen vo Veľkej a Malej Studenej doline, v okolí Sliezskeho domu vo Velickej doline či v Doline Zeleného plesa, ale aj v Mlynickej doline, kde je vytrasovaný úsek po vodopád Skok. Správa TANAP-u dodáva, že tyče tiež pomáhajú v orientácii v Mengusovskej doline, kde sa v zime dostanú po Rázcestie nad Žabím potokom, ako i na magistrále medzi Lomnickou vyhliadkou a Skalnatým plesom.

Počas zimy treba tyče neustále kontrolovať. Popri tejto činnosti pracovníci Správy TANAP-u priebežne čistia mostíky, kontrolujú turistické chodníky a prerezávajú ich po vetre či snežení a odstraňujú popadané konáre, kmene stromov i vývraty. Berie sa do úvahy aj ochrana prírody. Najmä v jarnom období pomáha tyčové značenie naviesť návštevníkov späť na klasické letné turistické chodníky, vďaka čomu nedochádza k zošliapavaniu vegetácie a erózii pôdy, ale slúži aj na to, aby sa turisti po oteplení a zmäknutí snehu najmä vo vyšších polohách neprepadli do kosodreviny.

Čo sa stane s tyčami po roztopení snehu? Ľudia z TANAP-u ich pozbierajú a uložia v dolinách, aby ich tam na zimu nemuseli opäť vynášať. To platí s výnimkou lokalít, kde sú umiestnené celoročne. Leto je aj časom na reparovanie poškodených tyčí a doplnenie ich počtu, ak sa niektoré už nedajú využiť.

Súčasťou kontroly tyčového značenia sú aj mostíky
Súčasťou kontroly tyčového značenia sú aj mostíky. Autor fotografie: TANAP

Autor titulnej fotografie: TANAP

Zbojnícka chata - tip na pozorovanie hviezd

Do apríla môžete na tomto mieste v Tatrách vidieť unikátny jav

Prach zo Slnka vo forme rozsiahleho disku – to je zodiakálne svetlo. O pár dní ho bude možné pozorovať na oblohe aj nad Slovenskom. Ak chcete mať zážitok, vyberte sa čo najďalej od svetelného smogu. Čo tak na Zbojnícku chatu?

Prečo Zbojníčka? „Keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy,“ povedal nám v rozhovore jej chatár Miki Knižka.

Takže, jeden tip pre Tatrancov a návštevníkov veľhôr by sme mali. Povedzme si teraz, kedy by bolo treba plánovať si noc na Zbojníckej chate. Tohto roku môžeme zodiakálne alebo zvieratníkove svetlo pozorovať od 27. marca do 10. apríla. Kto to už nestihne a veľmi by chcel vidieť tento výnimočný nebeský úkaz, zabukovať si môže nocľah na jeseň – od 3. do 16. septembra.

Vtedy bude svetlo vidieť pred svitaním nad východným obzorom, teraz na jar ho treba hľadať po súmraku nad západným obzorom. Ako uvádza portál iMeteo.sk, na rozhraní dňa a noci bude viditeľný šikmý kužeľ belavého svetla.

Zodiakálne svetlo
Zodiakálne svetlo. Autor fotografie: archív imeteo

Čo vlastne uvidíme? Najskôr si povedzme, čo je zodiakálne svetlo. Ide o zvýšenie jasu okolo Slnka, ktoré sa rozširuje pozdĺž súhvezdí zvieratníka. Je rozptýlené na časticiach medziplanetárnej hmoty v rovine Slnečnej sústavy. Častice sú veľké maximálne 0,1 milimetra a pochádzajú najmä z chvostov komét či z rozpadnutých meteoritov. Spomínaný portál zodiakálne svetlo charakterizuje ako osvetlený kužeľ alebo intenzívny lúč na pozadí tmavej noci.  

To nie je všetko. Nasledovať bude výnimočná noc z 10. na 11. apríla. Tento dátum si zapíšte do diára. Obloha vtedy ožije nielen zodiakálnym svetlom, ale aj viacerými objektmi vzdialeného vesmíru a odborníci tvrdia, že počas nej nastane hneď niekoľko krásnych konjunkcií.

„Za súmraku sa začne nad západným obzorom odkrývať priblíženie jasného Jupitera a Mesiaca vo fáze úzkeho kosáka. Ako budú klesať k obzoru, ďalekohľadom bude možno nájsť Urán a štyri najjasnejšie mesiace Jupitera. Fotogenický zážitok doplní voľným okom viditeľná hviezdokopa Plejády,“ citujeme z portálu iMeteo.sk.     

Autor titulnej fotografie: archív Zbojníckej chaty

V slovenskej prírode žije okolo 900 až 1 000 medveďov

Nechoďte mimo chodník! Môže vás to stáť život

Prvou rastlinou, ktorú medveď ochutná, keď sa preberie zo zimného spánku je vraj medvedí cesnak. Práve od tohto zvieraťa má svoje meno. Tento rok prichádza jar skôr a s ňou aj čas, kedy sa mnohí z nás vyberú zbierať túto zdravú bylinu.

Pri tejto činnosti, alebo napríklad pri hľadaní húb, väčšinou opustíme turistický či lesný chodník a pohybujeme sa v hustejšie zarastenom teréne, kde máme oveľa vyššiu šancu stretnúť sa s medveďom či diviakom.

Vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku Jaroslav Slašťan odporúča obmedziť pobyt v prírode predovšetkým ráno, večer a v noci, ale aj počas dňa na miestach s hustou vegetáciou či zhoršenou viditeľnosťou. Riziko stretnutia s medveďom je nižšie počas denného svetla a pri pohybe po vyznačených chodníkoch.

Sezóna medvedieho cesnaku o chvíľu začne. Pri jeho zbere však buďte opatrí. Foto: archív autora.
Sezóna medvedieho cesnaku o chvíľu začne. Pri jeho zbere však buďte opatrí. Foto: archív autora.

Znamená to, že ak sa pohybujeme po turistických chodníkoch, riziko stretu s týmto zvieraťom je oveľa nižšie, ako keď chodník opustíme a kráčame napríklad krížom cez les v hustom poraste. Naše správanie má veľký vplyv na to, ako bude medveď reagovať. Pri nečakanom strete na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov sa odporúča pomalým tempom zväčšovať vzdialenosť medzi nami a zvieraťom. Určite nebežať, to by ho mohlo vyprovokovať k prenasledovaniu.

Spomenúť môžeme udalosť z piatku minulého týždňa, kedy po strete s medveďom tragicky zahynula 31-ročná žena. Došlo k tomu vo veľmi exponovanom, husto zarastenom teréne so skalnými stenami a strmými zrázmi po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Muž a žena boli na území, kde nemali v tomto období čo hľadať. Pri strete s medveďom sa rozutekali každý iným smerom, zviera sa rozhodlo prenasledovať ženu.

Zásah Horskej záchrannej služby v piatok 15. 3. po útoku medveďa na dvojicu turistov v Nízkych Tatrách. Foto: Horská záchranná služba.
Zásah Horskej záchrannej služby v piatok 15. 3. po útoku medveďa na dvojicu turistov v Nízkych Tatrách. Foto: Horská záchranná služba.

Správanie ľudí má pritom veľký vplyv na to, ako bude medveď reagovať. Stretnutie s ním nemusí znamenať, že zaútočí. Ak vás zbadá prvý, väčšinou sa stretu vyhne. Ak spozorujete toto zviera ako prvý, určite sa k nemu nepribližujte, vyhnite sa pohľadu z očí do očí, zostaňte ticho a pomaly odchádzajte, pokiaľ nie je medzi vami dostatočná vzdialenosť.

Problém nastáva, ak sa človek a medveď navzájom nevidia a stretnú sa na vzdialenosť 20 až 30 metrov. Vtedy môže medveď v sebaobrane zaútočiť. Čím ste k nemu bližšie, tým je vyššia pravdepodobnosť, že sa tak stane. Tretina útokov býva tak nečakaná, že človek sa nestačí ani zorientovať. V takom prípade si treba ľahnúť na zem dolu tvárou. Medveď útočí úderom labou, hryzením, zrazením obete na zem alebo kombináciou týchto možností. Často dochádza aj k vlečeniu obete po zemi.

V slovenskej prírode žije okolo 900 až 1 000 medveďov. Foto: Depositphotos.
V slovenskej prírode žije okolo 900 až 1 000 medveďov. Foto: Depositphotos.

Aj pri týchto zvieratách platí, že každý má inú povahu. Jedného môžete vyplašiť krikom, iného takto prijmete k agresívnemu správaniu. Podľa informácií riaditeľa Zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku, najčastejšie útočí medvedica, ktorá má pri sebe mláďatá, nasledujú spomínané prekvapivé stretnutia, na treťom mieste sú útoky na ľudí, ktorí mali pri sebe psov.

Autor titulnej fotografie: Depositphotos.

Záchranárska akcia v Malej Studenej doline

Riskovanie? Nezodpovednosť? Mimoriadne ťažký víkend Horskej záchrannej služby

Od piatku do nedele sa horskí záchranári nezastavili. Okrem toho, že boli na výjazde spojenom s mimoriadne tragickou udalosťou  v oblasti Sina v Nízkych Tatrách, kde došlo k stretu medveďa s turistami, sa zúčastnili na viacerých ďalších. Aj tie boli sčasti spojené so zbytočným riskovaním a preceňovaním schopností návštevníkov Tatier.

V piatok predpoludním mali dvaja účastníci medzinárodnej skialpinistickej súťaže Bokami ZápadnýchTatier smolu. Zranenie im spôsobil pád skaly, ktorá ich zasiahla počas výstupu Salatínskou dolinou. Slovák utrpel vážne poranenie dolnej končatiny, po ošetrení ho transportovali do nemocnice. Čech utrpel iba ľahšie zranenia, záchranári ho snežným skútrom odviezli zo Zverovky do ústia doliny, kde na neho čakala záchranka.  

Záchranárska akcia na súťaži Bokami Západných Tatier
Záchranárska akcia na súťaži Bokami Západných Tatier Autor fotografie: HZS

Portál Horskej záchrannej služby opisuje aj výjazd k zranenej dvadsaťročnej lyžiarke v Retranslačnom žľabe na severozápadnej strane Chopka. O pomoc pre ňu požiadali tiež v piatok. „Žena si zranila nohu vo voľnom teréne, vyrazili k nej záchranári z Oblastného strediska Horskej záchrannej služby Nízke Tatry, pacientku do nemocnice odviezla posádka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby z Banskej Bystrice,“ uvádza sa v správe záchranárov.

Pomoc lyžiarke v Retranslačnom žľabe
Pomoc lyžiarke v Retranslačnom žľabe. Autor fotografie: HZS

Popoludní v piatok prišla žiadosť o pomoc pre 48-ročnú slovenskú skialpinistku, ktorá si počas lyžovania vo Veľkej Studenej doline v oblasti Zbojníckej chaty spôsobila úraz dolnej končatiny. Bol natoľko vážny, že nedokázala ďalej pokračovať. Aj tu si záchranári na pomoc privolali  posádku Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby, tentoraz z Popradu. Po ošetrení ženu transportovali do nemocnice.

Robotu mali horskí záchranári aj v piatok večer. V Krúpovej doline na južnej strane Chopka uviazli dvaja maďarskí skialpinisti. Muž a žena stratili vo voľnom teréne orientáciu a ako uvádza portál Horskej záchrannej služby zišli do lesa s popadanými stromami, odkiaľ nedokázali sami pokračovať.

Našťastie, záchranárom boli schopní poskytnúť súradnice svojej polohy, preto ich rýchlo našli. Dvojica bola bez zranení.  „Horskí záchranári ich potom sprevádzali na Krúpovú, odkiaľ pokračovali na vlastnú žiadosť samostatne,“ uzatvára správa.

Ku skialpinistom v Krúpovej doline sa záchranári dostali až za tmy.
Ku skialpinistom v Krúpovej doline sa záchranári dostali až za tmy. Autor fotografie: HZS

Náročný piatok zavŕšili záchranári vo Vysokých Tatrách. O pomoc ich požiadala dvojica slovenských horolezcov, ktorí sa nachádzali v oblasti Rohového hrebeňa Vysokých Tatier. Uviazli v druhej polovici steny. Neboli síce zranení, no v náročných snehových podmienkach neboli schopní, ako uvádzajú záchranári, doliezť cestu. Tesne pred zotmením sa podarilo horským a leteckým záchranárom za pomoci palubného navijaka uviaznutú dvojicu evakuovať z horolezeckého terénu k ústiu Javorovej doliny, odkiaľ pokračovali samostatne.

Takto zachraňovali horolezcov v oblasti Rohového hrebeňa
Takto zachraňovali horolezcov v oblasti Rohového hrebeňa. Autor fotografie: HZS

Kým sa táto záchranná akcia zrealizovala,  vysokotatranský horský záchranár súbežne pracoval aj s ďalšími horolezcami, ktorí sa nachádzali na severnej stene Malého Kežmarského štítu. Dokázal ich naviezť na správny zostup a ten horolezci samostatne zvládli.  

Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky
Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky. Autor fotografie: HZS

Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky. Zranila si nohu počas lyžovania z Priečneho sedla v oblasti Streleckých polí. Zranenie bolo tak vážne, že nedokázala pokračovať samostatne. Ako uvádza správa Horskej záchrannej služby, ľudia z jej skupiny ju dostali na turistický chodník v doline a záchranári ju tam ošetrili a štvorkolkou transportovali na Hrebienok a ďalej autom do Starého Smokovca.

V nedeľu záchranári dvakrát pomáhali v Malej Studenej doline. Najskôr ich potreboval poľský skialpinista, ktorý bol na Téryho chate. Deň predtým si pri lyžovaní z Ľadového sedla spôsobil úraz dolnej končatiny. Noc strávil na chate, no v nedeľu už nebol schopný pokračovať. Počasie nebolo priaznivé, preto sa k nemu horskí záchranári, aby ho ošetrili, vybrali peši.

No kým stihli zásah ukončiť, dostali oznámenie o páde poľskej skialpinistky z Malého Pyšného štítu v Lastovičej štrbine. Výsledok – poranená noha. Aj túto návštevníčku Vysokých Tatier záchranári ošetrili. Keďže terén, v ktorom sa obaja zranení nachádzali, bol náročný, požiadali o súčinnosť posádku poľského TOPR-u. Za jej pomoci boli obaja pacienti odvezení do Poľska.  

Záchraná poľských horolezcov uviaznutých na Huncovskom štíte bola náročná
Záchraná poľských horolezcov uviaznutých na Huncovskom štíte bola náročná. Autor fotografie: HZS

Ešte v nedeľu večer kontaktovali tiesňovú linku našej Horskej záchrannej služby poľskí kolegovia, ktorí oznámili, že na našom území uviazla dvojica poľských horolezcov. Vystupovala Spišskou cestou na Huncovský štít. Žena a muž uviazli v náročných podmienkach a tme v jeho juhovýchodnej stene.

„Záchranári na pomoc odišli zo Starého Smokovca. Medzitým jeden zo záchranárov horolezcov telefonicky navigoval, aby v stene našli spôsob správneho zostupu,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby.

Záchranári tiež požiadali o pomoc pracovníkov lyžiarskeho strediska pri transporte ratrakom na Skalnaté pleso a následne už aj s dvojicou Poliakov do Tatranskej Lomnice. Veľmi im za ňu ďakujú.

Autor titulnej fotografie: HZS

Jozef Krištoffy na Hazarde

Extrémne lezenie? Pre mňa koníček, pre iných hazard

Martinčan Jozef Krištoffy je slovenský alpinista a extrémny lezec, ktorého športové výkony už prekročili hranicu našej krajiny a uznáva ich aj vyspelá horolezecká komunita. Čo má rád na športovom lezení a čo mu horolezectvo dáva? Aj o tom je náš rozhovor.

Horolezectvu sa venuješ dve tretiny svojho života. Čo ťa naučilo?

Mnohým veciam. Zodpovednosti napríklad, schopnosti spracovať prehry a brať si z nich ponaučenie, cieľavedomosti, trpezlivosti, potrebe určovať si priority a zorganizovať si podľa nich život.

Na svete je veľa športov. Prečo u teba zvíťazilo horolezectvo?

Robil som aj karate, bicykloval som… No ešte v čase, keď som chodil na základnú školu, ma zaujala turistika. S miestnymi turistickými klubmi som sa dostal do hôr, turistike som sa venoval veľmi aktívne a odtiaľ bol už iba krok na umelú stenu. Mal som trinásť a nesmierne ma lákalo vyskúšať ju.

Jozef Krištoffy s Milanom Ladňákom pod Hazardom
Jozef Krištoffy a Milan Ladňák pod Hazardom. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Stalo sa.

Áno, vyskúšal som ju a veľmi ma to chytilo. Neskôr som mal šťastie na ľudí, ktorí ma zobrali aj na skaly a usmernili ma. Prvý raz to bolo s Jožom Santusom z Martina, neskôr s Jánom Laukom zo Sučian, ale liezol som aj s Vladom Sollárom, Milanom Ladňákom, Ivanom Žilom, Braňom Sumkom. Boli to už skúsenejší lezci, ktorí mi ako chalanovi poradili, viedli ma. Pomaly, postupne ma lezenie chytilo a už nepustilo.  

Kde ste vtedy chodili liezť?

Trénovali sme na umelej stene – najskôr sme ju mali vo vrútockej sokolovni, potom v športovej hale na martinskom Podháji, neskôr sme sa sťahovali do Kina 1. máj vo Vrútkach. Tam je dodnes, prevádzkujem ju v rámci Horolezeckého klubu NEOLIT Martin. Oproti mojim začiatkom je inovovaná, rozšírená. Je to bouldrová klubová stena, nie komerčné zariadenie, a trénujem na nej dodnes. Najmä počas zimy je to miesto, kde sa doteraz sústreďuje moja príprava aj na ťažšie športové cesty.

Človek, ktorý sa na horolezectvo díva iba z rýchlika, by sa mohol domnievať, že horolezci trénujú na skalách…

Aj tam, samozrejme. Ale na umelej stene je tréning oveľa intenzívnejší, špecifickejší a zameraný na konkrétne slabiny. Trénujeme techniku lezenia a pripravujeme sa na rôzne situácie, ktoré nás môžu stretnúť v teréne. Martin má pre horolezcov mimoriadne dobrú polohu.

Jozef Krištoffy pripravený na lezenie
Jozef Krištoffy pripravený na lezenie. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Čím je to dané?

Na všetky skaly a jednodĺžkové športové cesty sa dostaneme autom za hodinku. Či už je to do okolia Považskej Bystrice – na Manín, do Súľova, v okolí  Žiliny je to Višňové, Porúbka, Belá, smerom na Oravu Tupá skala pri Dolnom Kubíne, na Liptove Demänová či Malinô Brdo, smerom na Banskú Bystricu sú to Staré Hory, Šturec, Jelenec, Harmanec, Krpcovo a na Prievidzu Hrádok, Vtáčnik… Nie sú to oblasti dôležité iba pre slovenskú horolezeckú komunitu, ale uznávajú ich aj lezci z Poľska či Česka.

A priamo v Turci majú horolezci svoje srdcovky?

Majú. Napríklad v Gaderskej či Blatnickej doline a najnovšie je to Havrania skala pri Necpaloch, kde som správca. Začali sme tu robiť cesty zhruba od roku 2017. Po práci sa sem dá vybehnúť a niečo si vyliezť. Za 15 minút autom som na parkovisku a za 10 minút pod skalou. Zhora je nádherný výhľad na náš Turiec.

Kedy si si trúfol na prvé expedície?

Bolo to, myslím, v roku 2014. Postupne sme cestovali do Jordánska, Kirgizska, Čile či Argentíny. Začal som sa orientovať na stredné hory a viacdĺžkové cesty – napríklad vo Vysokých Tatrách, Dolomitoch, Alpách, absolvoval som aj viaceré zahraničné expedície. V Jordánsku sme vtedy preliezli dve najťažšie cesty v tamojšom národnom parku Wadi Rum a pridali nový prvovýstup Fatal attraction 10-, ktorý sa stal najťažšou cestou oblasti. Wadi Rum je známy svojimi obrovskými, až do 500 m vysokými pieskovcovými skalnými stenami.

Toto všetko lezec potrebuje
Toto všetko lezec potrebuje. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Rešpekt ale získali aj ďalšie expedície, ktorých si bol účastníkom.

Áno, napríklad aj expedícia v Kirgizsku, kde sme zrealizovali prvovýstup a súčasne aj prvý voľný prelez západnou stenou na 5 239 m vysoký Pik Aleksandra Bloka. Veľmi náročná vec, bivakovanie v stene pri mínus desiatich stupňoch Celzia aj 8 dní v kuse. Summer  Bouquet 9+ dostala aj Striebornú karabínu (2017), čo je slovenská cena za mimoriadne lezecké výkony. 

Prečo to bol taký úspech?

Vtedy boli známe iba štyri cesty na svete takejto obťažnosti a nadmorskej výšky.  Rok predtým sme zdolali prvovýstupom a voľným prelezom veľkú stenu v údolí Cochamó v Čile – Cerro Trinidad , čo bolo tiež ocenené Striebornou karabínou. Nasledovala argentínska Patagónia, ktorá sa neskôr stala po Slovensku mojou druhou horolezeckou domovinou. V Patagónii sme spolu s Ondrejom Húserkom zdolali Cerro Torre, vežu Desmochada v masíve Fitz Roya a tohto roku aj Aguja Poincenot.

Ako sa dá tento šport zvládnuť v súlade s pracovnými povinnosťami a rodinou?

Treba si usporiadať priority. Z lezenia človek nežije. Je to naopak, musí si na neho zarobiť. Kým som bol študent, povinností bolo menej, lezeniu a príprave na lezenie som sa mohol venovať naplno. Ani financie nebolo treba deliť na tento koníček a rodinu. Teraz mám rodinu a dve malé deti, som zamestnaný, som poslancom mestského zastupiteľstva v Martine a hlavne čas treba deliť s vedomím, že lezenie nemôže byť vždy na prvom mieste, deti rastú neskutočne rýchlo :-).

Jozef Krištoffy v stene Hazardu
Jozef Krištoffy v stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ty ale patríš medzi slovenskú špičku extrémneho lezenia, tak zrejme si čas nájdeš…

Isteže, človek musí mať aj záľubu, ktorá ho napĺňa a u mňa je to extrémne lezenie. Ale na dlhšie expedície či väčšie projekty dôjde až potom, keď zabezpečím to, čo je prvoradé – rodinu a prácu. Do Patagónie, ktorá je už niekoľko rokov za sebou cieľom mojej lezeckej sebarealizácie, sa dokážem uvoľniť maximálne na mesiac raz do roka a inak v priebehu roka sú to krátke výjazdy napríklad do Dolomitov či Vysokých Tatier, ktoré sa dajú „otočiť“ za pár dní.

Na ktoré zo svojich lezeckých úspechov si najviac hrdý?

Takýto rebríček sa ťažko zostavuje. Nie vždy totiž ide o dosiahnutie vrcholu nejakého kopca. Dôležitá je aj cesta k nemu. Lezkyňa svetového mena Lynn Hill povedala jednu múdru vetu: Nie je dôležité, čo človek vylezie, ale to, čo sa v tejto etape živote naučí. Môžem to len potvrdiť. Lezenie má pre mňa väčší význam v tom, čo ma naučilo. V prístupe k životu a v tom, ako viem riešiť zložité situácie. A neplatí to iba v stene, ale aj v bežnom živote, v rodine a v práci. 

Treba tomu rozumieť aj tak, že ťa posilní aj lezecký neúspech?

Prehrou sa síce nikto nechváli, no vo vrcholovom športe platí, že 98 percent situácií, ktoré športovec rieši, sú prehry. A každá prehra ho robí odolnejším a silnejším. Ak si, samozrejme, vie analyzovať, čo sa stalo, opäť sa postaviť, vziať si z toho ponaučenie a pracovať na tom, aby to nabudúce vyšlo. Pre lezenie to platí tiež. Nedosiahnuť cieľ, nie je vždy prehra, ale motivácia k tomu, aby som na sebe viac pracoval, zlepšil prípravu, lepšie sa spoznal. Keď sa naučím, čo sa naučiť mám, úspech mi bude dopriaty.

Ale v horách to neplatí takto priamočiaro…

Isteže, nie všetky faktory dokáže lezec ovplyvniť. Viem ovplyvniť to, čo natrénujem, akú taktiku zvolím. Zvyšok je na externých okolnostiach, čo platí hlavne o veľkých horách. Môžem do nich vstúpiť s formou, akú chcem, ale keď príde zvrat počasia, tak ideme dole. Preto si vážim, že sa mi podarili viaceré významné prelezy doma i v zahraničí. V mojej sebarealizácii ma uspokojili, no na druhej strane viem, že práve vtedy stála pri nás aj súhra šťastlivých okolností, s ktorými lezec napriek príprave, obetavosti a cieľavedomosti vlastne nikdy nemôže na sto percent počítať.

Aký je rozdiel medzi športovým lezením a horolezectvom?

Vyvinulo sa to historicky. Príprava na horolezectvo v horách prebiehala na tzv. cvičných skalkách. Išlo o jednodĺžkové steny, lezenie na nich bolo vhodnou prípravou pre získanie skúseností a kondície. Postupom času sa z lezenia na cvičných skalkách vytvorila osobitná disciplína, vzniklo športové lezenie. Každá cesta na týchto skalách má istú obťažnosť, ktorá zároveň určuje aj športovú hodnotu daného prelezu. Pripraviť sa na ne dá aj na umelej stene. V dnešnej dobe sa preteká už primárne len na umelých stenách, a to v troch disciplínach – obťažnosť, rýchlosť a bouldering.

Hazard nie je žiadna prechádzka
Hazard nie je žiadna prechádzka. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

A ten rozdiel?

Príprava na lezenie v horách je komplikovanejšia. V horách treba disponovať vysokou univerzalitou lezenia, treba sa vedieť hýbať v rôznych charakteroch terénu, predpokladá sa všeobecná vytrvalosť či mentálna odolnosť. Hoci momentálne leziem hlavne v horách , pravdou je, že ťažím hlavne z toho, čo mám nalezené a natrénované na športových skalách v minulosti. Každá disciplína má svojich fanúšikov, no v horolezectve sa Slováci zapísali aj  do dejín svetových úspechov a štatistík.

V ostatných rokoch majú vyššiu hodnotu lezecké či horolezecké výkony, ktoré sa robia eticky čisto. Čo si pod tým treba predstaviť?

Úplne zjednodušene – čistotu horolezectva, rešpektovanie histórie a štýlu prvovýstupu, snahu nenechať v skalách zbytočný materiál, používať nedeštrukčné, dočasné istenia. To, čo lezec v stene použije, mal by si po sebe odpratať. Je to vlastné aj alpskému štýlu lezenia, ktorý aj ja preferujem. V Patagónii, napríklad, všetko lezieme alpským štýlom. Aj vo Vysokých Tatrách sa staré technické cesty začali koncom minulého storočia voľne preliezať. No nie všade sa dá takto liezť. Expedičné lezenie si vyžaduje iný prístup, prípravu i techniku.

Poďme k tvojim tatranským úspechom. Máš za sebou viaceré rešpektované lezecké výkony v našich veľhorách.

Nedá sa vymenovať všetky, no cením si hlavne Jet Stream, prvý slovenský voľný prelez v tom čase najťažšej tatranskej cesty na Jastrabej veži z roku 2012. Odštartoval moju éru extrémneho lezenia v horách. Neskôr Corona, prvovýstup a následný voľný prelez opäť na Jastrabej veži z roku 2016. Ten názov som dlho vymýšľal, symbolizuje kráľovnú Tatier. Až potom sa z neho „stala“ pandémia. Dodnes je svojou obťažnosťou  najťažšou cestou v Tatrách.

Počula som, že ťa baví aj preliezanie starých technických ciest…

Je to tak. V mojom prípade je to – Gilotína na Malý hrot, Diagonála na Ďatkách v Malej Studenej doline, či Diretka na Mlynáriku s vyhláseným posledným najväčším problémom – tzv. Štítovou stenu obťažnosti 10-. Tá cesta má polstoročie a jej horná dĺžka bola považovaná za posledný vážny lezecký problém Vysokých Tatier. Podarilo sa nám ju voľne vyliezť v roku 2021. Spodný kút, tzv. Zvon,  som v tom roku ešte vyliezol samostatne a ohodnotil taktiež na 10-. Je to jedna z  najimpozantnejších stien v Tatrách s neskutočnou expozíciou a teraz aj s nádhernou a obťažnou cestou Diretka klasifikácie 10-.

V stene Hazardu
V stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Potom prišiel Hazard?

Nie je to presné. Bol to cieľ, na ktorý bolo treba skutočne mentálne dozrieť. Ja som o tejto ceste rozmýšľal už od roku 2013, ale nemal som odvahu vysloviť to nahlas – vyliezť Hazard voľne, bez pridania fixných istení, lebo dovtedy mal iba tri technické prelezy. Opýtal som sa na to iba Jána Smoleňa, že či by to podľa jeho názoru išlo. Nevylúčil to, a aj preto mi tá myšlienka nedala pokoja.

Čo to znamená – nedala pokoja?

Neustále som v sebe živil tú myšlienku. Posledné roky som liezol aj s kamarátom  Milanom Ladňákom a nahovoril som ho, aby sme sa tam išli pozrieť a začali sme sa na prelez postupne pripravovať. V roku 2022 som si to išiel omrknúť , ako by som na to mal ísť. Najskôr technicky, odspodu. Výstup som zopakoval po vlastných isteniach, aby som si pozrel, kde sú chyty, akú stratégiu zvoliť, kde to bude treba očistiť tak, aby bolo možné preliezť cestu voľne a posunúť  jej hodnotu do inej dimenzie.

A teraz to vysvetli pre laikov…

Technický prvovýstup vnímam ako pracovnú časť takéhoto projektu. Hazard je najťažšia technická cesta vo Vysokých Tatrách, voľný prelez má potom športovú hodnotu. No v kombinácií s lezením bez pridania fixných istení tu nič podobné a v obdobnej obťažnosti doteraz nebolo.

Tak si to vysvetlime podrobnejšie. Povedz, čo je Hazard?

Hazard je najťažšia technická cesta v Tatrách, tzv. hákovačka pôvodne od Mira Mravu a Braňa Turčeka. Mojím cieľom nebolo zopakovať ju, ale voľne preliezť po pôvodnom istení. Z môjho pohľadu je to vrchol toho, čo sa mi vo Vysokých Tatrách podarilo. Popri pracovných povinnostiach a rodine bolo hádam najťažšie skoncentrovať sa na prípravu a potom liezť v ceste, kde si nemožno dovoliť chyby, v dvoch tretinách cesty neprichádzal pád do úvahy, s tým sa nepočítalo aj keď sa lezenie pohybovalo medzi 9 a 10 stupňom obťažnosti. Podarilo sa mi vyliezť a odistiť cestu hodnotenú A5, druhý aspekt bola samotná obťažnosť hodnotená 10 a treťou okolnosťou bolo to, že som tam nedodal nijaký nit a liezol som to voľne po pôvodnom istení, teda psychická náročnosť.

Hazard si preliezol 9. júla minulého roku.

Spomínal som už technický prelez – to bola prvá časť, v tomto prípade pre mňa povinná jazda. V lete roku 2022 sa mi však v záverečných partiách tretej dĺžky už v relatívne ľahšom teréne nešťastne vytrhla skoba, členkom som narazil o skalnú policu  a tušená zlomenina sa neskôr v nemocnici potvrdila. Bolo nielen po Hazarde, ale aj po sezóne. Do Tatier som sa vrátil až o rok, v máji minulého roku, a v júli sa mi podarilo celú cestu preliezť voľne .

Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval
Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ako ten úspech vnímaš s odstupom času?

Som rád, že to vysoké nasadenie a množstvo energie, ktoré som do toho vložil, prinieslo úspech. Je to nádherný kus skaly a bol to kus nádherného súvislého lezenia a spôsobom, akým som to preliezol som vyjadril seba samého v prístupe k čistote horolezectva. Ďakujem môjmu kamarátovi Milanovi Ladňákovi za perfektné istenie a filmárovi Pavlovi Barabášovi, ktorý urobil originálny záznam z prelezu a následne filmový dokument Desiatkový kráľ.

A ďalšie výzvy v Tatrách? Sú?

Snažím sa latku posúvať ďalej už od roku 2012. Vážim si a som vďačný za všetko, čo som doteraz doma i vo svete vyliezol a potvrdzuje sa mi, že ak človek ide do toho férovo, bez skratiek, ale naopak s vynaložením množstva energie, tak to prinesie úspech. Zároveň sa však už pozerám aj realite do očí. Samozrejme, mám veľa vyhliadnutých projektov, no uvedomujem si, že vrcholový šport znamená prísnu koncentráciu na cieľ, sústredenie sa na prípravu či doladenie životosprávy. Nie som už študent, keď som si mohol dovoliť deväť trojhodinových silových tréningov do týždňa a stráviť päť mesiacov v zahraničí. 

Takže nastupujú reálne ciele?

Tak by som to nepovedal. Pre vrcholového športovca je každý sen  víziou reality. Horolezectvo je zaujímavý šport aj tým, že má viac disciplín, ktoré sa počas kariéry horolezca môžu meniť, je to aj určitý spôsob evolúcie osobnosti. Aj v štyridsiatke sa dajú v horách urobiť veci, ktoré vzbudia rešpekt. U mňa je to o tom, ako viem povinnosti a voľný čas skoordinovať

A je tu ešte aj rodina…

Presne tak. Mám malé deti, ktoré ma potrebujú. Ak nevyužijem čas, ktorý s nimi môžem stráviť práve teraz, budú tie mesiace či roky v našom vzťahu navždy stratené. Netreba si ich nechať ujsť. Človek nemôže byť vynikajúci v piatich veciach. V pravý čas treba vedieť, čomu dať prednosť a čo má v danej etape života vyššiu hodnotu. A pre mňa sú to teraz moje deti.

Ale nevešiaš lezenie na klinec?

Horolezectvo som si vybral  a stalo sa súčasťou môjho života a budem sa k nemu vždy vracať. Či už výkonnostne, alebo rekreačne. Plánov a projektov mám však ešte dosť a pevne verím, že niektoré sa mi ešte podaria naplniť.

Autor titulnej fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Medvede sa už prebúdzajú. V Demänovskej Doline došlo k tragédii

Naháňačka s medveďom skončila tragicky

V piatok sa v Demänovskej doline stala tragédia. Obeťou sa mala stať 31-ročná občianka z Bieloruska. Prvé informácie naznačovali, že zomrela po útoku medveďa, no ako predbežne konštatoval lekár, zahynula na následky 150 metrov dlhého pádu.

V piatok v podvečerných hodinách (15. marca) prijala polícia na linku tiesňového volania oznámenie, že dvoch ľudí v katastrálnom území Demänovskej Doliny pri vrchu Na jame naháňa medveď. Rozbehla sa policajná akcia.

Ako vyplýva zo správy Policajného zboru SR, na miesto boli okamžite vyslané hliadky, aby dvojicu vypátrali. Privolaná bola aj Horská záchranná služba. Pomoc prišla neskoro. Muža našli, bol v poriadku. Žena bola nájdená bez známok života. Malo ísť o pár, ktorý bol na turistike.

Na miesto prišiel aj zásahový tím medveďa hnedého. „Na mieste prebiehajú všetky potrebné úkony, preto nie je možné poskytnúť bližšie informácie,“ informovala včera policajná správa.

Dnes (v sobotu 16. marca) už máme viac informácií o včerajšej tragédii. Horská záchranná služba na svojom portáli uviedla, že dvojica – muž, 29 rokov a žena, 31 rokov z Bieloruska, sa po strete s medveďom rozutekali každý iným smerom. Podľa človeka, ktorý volal na tiesňovú linku, sa medveď rozhodol prenasledovať ženu, tá mužovi zmizla z dohľadu a nemal s ňou následne ani žiadny hlasový kontakt.

Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď
Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď. Autor fotografie: HZS

Zo strany HZS sa do terénu vybrali záchranári z OS Nízke Tatry so psom, dvaja príslušníci Strediska lavínovej prevencie s dronmi a termovízou.

„Po krátkom čase služobný pes označil miesto pod skalným prahom, kde sa po páde strmým terénom bola medveďom prenasledovaná žena. Žiaľ už bez známok života. Medveď sa v tom čase nachádzal v ich blízkosti. Našťastie sa ho podarilo za pomoci služobného psa, kriku a varovného výstrelu príslušníka PZ SR zahnať,“ uvádza Horská záchranná služba

Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska
Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska. Autor fotografie: HZS

Na svojom portáli ďalej informuje, že s mužom sa podarilo nadviazať zvukový kontakt a následne ho druhá skupina záchranárov našla uviaznutého nad skalným prahom. Bol vystrašený ale bez zranení. Muža potom previezli do Domu HZS Lúčky. „Telo ženy bolo po nevyhnutných úkonoch pomocou spustov vyprostené z exponovaného terénu, pozemne transportované na Lúčky  a odovzdané príslušníkom PZ SR.  

Okolnosti tragédie sa ďalej vyšetrujú. No predbežne je známe, že k stretu s medveďom došlo počas vychádzky po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Vrch Na jame je neďaleko neho. Terén je tam veľmi exponovaný, husto zarastený stromami, so skalnými stenami a strmými zrázmi. „Je neoznačkovaný, ľudia tam nemali čo hľadať,“ povedal pre TV JOJ záchranár z Nízkych Tatier Jaromír Holuša.  Ako uvádza MY Liptov, žlto značený turistický chodník do Sedla Sinej je uzatvorený do 30. júna z dôvodu ochrany prírody. Pre turistov je podľa portálu uzatvorená trasa zo sedla až na Poľanu na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

K nešťastiu sa vyjadrilo v sobotu aj Ministerstvo životného prostredia SR. Uviedlo, že orgánom činným v trestnom konaní rezort poskytuje plnú súčinnosti a ak sa potvrdí, že žena zomrela v dôsledku útoku medveďa, ututlávať nič nebude.  Ministerstvo tvrdí, že k nešťastiu došlo v časti Repiská, ktoré označilo ako súčasť Jasnej. Nachádzajú sa severne od lyžiarskeho strediska, bez zjazdoviek.

Presnú príčinu smrti ženy určí až pitva, obhliadajúci súdny lekár konštatoval predbežne, že smrť nastala v dôsledku zlyhania centrálneho nervového systému pre pád z výšky. Pád spôsobil devastačné poranenie hlavy. Informovala o tom žilinská policajná hovorkyňa Zuzana Šefčíková, ktorá zároveň uvidela, že poverený príslušník OO PZ Liptovský Mikuláš začal trestné stíhanie za prečin usmrtenia.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti.

Rešpekt k horám je otázkou prežitia

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti. Peter Čaplický sa okrem vysokohorského lezenia venuje cestovaniu, fotografovaniu, na základe svojich zážitkov a skúseností zo života v Číne vydal niekoľko kníh. V rozhovore okrem iného prezradil, k čomu vedú deti v horolezeckom klube pri poznávaní prírody a hôr, aj čo by mali ľudia vedieť predtým ako sa vyberú na vysokohorskú túru.

Ako ste sa dostali k horolezectvu?
Začal som s vysokohorskou turistikou, ktorá bola v čase mojej mladosti veľmi populárna. Časom sme zistili, že už sme pochodili skoro všetky vysokohorské túry, a chceli sme niečo viac. Ďalším krokom bolo lezenie, začali sme sa pohybovať po skalách. Najprv v okolí Žiliny, v Porúbke, nasledovala výzva, ktorou bolo lezenie v Tatrách. Začali sme s ľahkými skalnými cestami. V tej dobe bol systém výkonnostných tried. Každá mala svoje postupnosti, najprv sme museli prekonať čakateľskú triedu, dobu čakateľa, postupne sme sa dostali k tomu, že sme mohli začať liezť ťažké cesty v severných stenách. To bola výzva, za ktorou sme išli.

Išli ste teda postupne, krok za krokom po výkonnostných stupňoch?
Áno, a dobré na tom bolo, že sme si prešli všetky stupne náročnosti. Dnes ich väčšina horolezcov preskakuje a nemajú pritom skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, horách, odhad počasia. Tento systému umožňoval postupne pochopiť hory, veľké steny, fungovanie vo Vysokých Tatrách. Vtedy bol systém výkonnostných tried rozdelený na skalné a zimné lezenie. Zimné lezenie bolo akceptované len vo východných a severných stenách a len v období kalendárnej zimy. Liezli sme severnú stenu Javora, Hrubô a ďalšie. Steny, ktoré sa dnes už nelezú, lebo sú dlhé a ťažko dostupné, čo nezodpovedá dnešnému trendu lezenia. Dnes sa lezú klasifikačne veľmi náročné cesty, ale blízko alebo na južných stenách aj počas zimného obdobia.

V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.
V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.

K horolezectvu vediete v klube aj deti, ako to funguje?
Sme jeden z najväčších klubov v meste – JAMES SHS Žilina. Sú u nás dve kategórie – športové lezenie a lezenie v horách. Každé dieťa má niečo vo svojom vnútri, nejaký talent. Buď je to atlét, tí sa venujú športovému lezeniu na lezeckých stenách, iní majú v sebe horolezca. Našou úlohou je objaviť u detí, čo majú v sebe a orientovať ich správnym smerom.

Od akého veku u vás deti začínajú liezť?
Je to od 10 do 16 rokov, to je najlepší vek na formovanie, s mladšími deťmi je to zložité. Zaujímavá je skutočnosť, že horolezci sa necítia až tak dobre na umelých lezeckých stenách, športovým lezcom zas prekážajú prírodné vplyvy, napríklad nepriaznivé počasie. Deti sa formujú samy a potom je na nás, aby sme ich viedli na ich ceste.

Kam chodíte liezť?
V okolí Žiliny došlo k obmedzeniu lezeckých možností, Súľov je zavretý, tak nám ostávajú len dve lezecké oblasti, to je Porúbka a Belá. Skalné lezenie s deťmi robíme hlavne na týchto miestach. V zime chodíme trénovať aj do Tatier. Snažíme sa naučiť deti liezť na ľade, kde je väčšia možnosť športového vyžitia. Robíme s nimi prechody zo severnej do južnej doliny, čo bol kedysi základ pohybu vo Vysokých Tatrách. Učíme ich pohybovať sa vo vysokohorskom teréne – v strmom snehu, aby sa naučili cítiť nebezpečenstvo, kedy sa blíži lavína, kedy vám hory ponúknu „ľahkú cestu“, po ktorej sa dá ísť, a kedy je to naopak.

Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.
Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.

Takže niečo ako rozumieť horám…
Deti učíme od prvej fázy pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok, aby pochopili správanie sa hôr voči človeku. To je dôležité. Dnes sú návštevníci hôr materiálne veľmi dobre pripravení, ale na druhej strane nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Často nevedia správne vyhodnotiť ani relatívne ľahké situácie. Skúsený návštevník hôr by to jednoducho vyriešil, ale oni sa dostávajú do komplikácií. Problém teda nie je vo fyzickej príprave, ani vo výstroji, ale v tom, že ľudia sa nevedia správne pohybovať vo vysokohorskom prostredí. Učíme to deti a na tom môžu potom stavať ďalej. Naučia sa pohybovať v strmom a hlbokom snehu, v takmer lavinóznom prostredí a vedia posúdiť situáciu. Ak túto skúsenosť nemajú, tak idú vlastne do neznáma.

Majú deti o lezenie v horách záujem?
Náš klub má 130 členov, čo je na horolezectvo veľká základňa, z toho detí je viac ako 50. Takže polovica je mladšia ako 16 rokov. Aj keď radi prijímame nových členov, momentálne na to nemáme kapacity, ani trénerské a inštruktorské. Ešte treba povedať, že deti, ktoré podchytíme, získajú lásku k horám a budú sa k nim správať tak, ako sa má. Budú mať aj túžbu liezť, pohybovať sa v horách, vidieť nové cesty, nové končiare, krásu hôr. Nie je to len o športovom vyžití, ale aj o vzťahu k horám. Každé dieťa má vo svojom vnútri začarovanú dušu, a je na nás, aby sme ju odkryli.

Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.
Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.

Autor titulnej fotografie: archív Petra Čaplického.

Nové Štrbské pleso sa nachádza pol kilometra juhovýchodne od Štrbského plesa, hlavného turistického centra.

Okruh okolo Nového Štrbského plesa

Dĺžka trasy:

1,6 km

Trvanie:

25 min

Prevýšenie:

↑↓ 5 m

Bicykle/ kočíky:

áno/áno

Terén:

spevnený chodník

Prešovský kraj, okres Poprad (Vysoké Tatry)

Okruh okolo Nového Štrbského plesa

Nové Štrbské pleso sa nachádza pol kilometra juhovýchodne od Štrbského plesa, hlavného turistického centra. Pleso bolo vytvorené umelo, architektom Karolom Mórom, ktorý ho vytvoril odklonením a rozšírením potoka Mlynica. Nahradil tým bahnom zanesené morénové pliesko. Dnes má pleso hĺbku 9,6 metrov a jeho nadmorská výška je 1315 metrov nad morom. Toto pleso je menej navštevované turistami a ponúka výhľad na okolité tatranské štíty a prírodu.

Okruh okolo Nového Štrbského plesa

Okruh Nového Štrbského plesa začnete na železničnej stanici, kde prejdete cez koľajnice. Prídete na chodník, ktorým sa dostanete priamo k plesu. Môžete pokračovať ďalej chodníkom, ktorý vás bude viesť okruhom. Okolo celého plesa sa nachádzajú lavičky, takže táto trasa je vhodná pre rodiny s deťmi.

Orientačné body:

Štrbské pleso (stanica) – APLEND Lake Resort – Hotel Sorea Trigan – Parkovisko Nové Štrbské pleso – Štrbské pleso (stanica)

Začiatok:

Štrbské pleso (stanica)

Koniec:

Štrbské pleso (stanica)

Zaujímavosti:

Pleso aj v súčasnosti mení svoju formu kvôli kúskom rašeliny, ktoré plávajú na hladine plesa. Z kúskov rašeliny sa tvoria ostrovčeky a je potrebné ich z plesa odstraňovať. Toto prostredie je však veľmi úrodné pre mnoho druhov rýb, ktorými je pleso plné.

Doprava:

Auto: Parkovisko 49° 7′ 9.3033561″ N 20° 3′ 52.9820904″ E

Vlaková stanica: 49° 7′ 5.8991107″ N 20° 3′ 49.2376757″ E

Autobusová stanica: 49° 7′ 8.1489504″ N 20° 3′ 50.6667566″ E

Autori fotografií: Eva Petlán, Silvio Pašmik, Alla Potančoková, Martina Magdolenova, Mária Grešová.

Diskutuj s ostatnými turistami na túto tému v skupine Vysoké Tatry

O tejto túre sme už písali v článkoch

Tričká s feši dizajnom, ktoré sa neskutočne dobre nosia

Limitovaná edícia tatranských tričiek
Temnosmrečinské plesá poznáme dve, Nižné a Vyšné. Obe sa nachádzajú v najvyššie položenej časti Kôprovej doliny

Túra na Temnosmrečinské plesá

Dĺžka trasy:

20,6 km

Trvanie:

7 h

Prevýšenie:

↑↓ 887 m

Bicykle/ kočíky:

nie/nie

Terén:

lesný a kamenistý chodník, les a kosodrevina

Prešovský kraj, okres Poprad (Vysoké Tatry)

Túra na Temnosmrečinské plesá

Temnosmrečinské plesá poznáme dve, Nižné a Vyšné. Obe sa nachádzajú v najvyššie položenej časti Kôprovej doliny. Turisticky dostupné je len Nižné Temnosmrečinské pleso. Nižné pleso leží v nadmorskej výške 1677 m n. m. a je tretím najväčším tatranským plesom, má rozlohu 12 ha a je 38 m hlboké. Nad Nižným plesom leží Vyšné Temnosmrečinské pleso vo výške 1725 m n. m s rozlohou 5,5 ha a hĺbkou 19 m. Krásny výhľad na tieto plesá môžete vidieť z Kôprovského štítu a zo sedla Závory.

Túra na Temnosmrečinské plesá

Začiatok túry na Temnosmrečinské plesá sú Tri Studničky- Stará horáreň odkiaľ pôjdete po trase Tatranskej magistrály. Budete sledovať červené a modré značenie a prídete k rázcestiu Nad bytom. Tatranská magistrála na tejto trase končí a vy budete sledovať už len modré značenie smerom k rázcestiu pod Grúnikom. Od rázcestia vás bude sprevádzať Kôprovský potok až ku Kmeťovskému vodopádu. Budete kráčať Kôprovskou dolinou, kde sa vám naskytnú výhľady na vrchy okolo vás, ako Predný Holý vrch po vašej ľavej strane a Tichý vrch pred vami. Dorazíte k ústiu Hlinskej doliny, kde budete pokračovať zeleným značením až k rázcestiu pod Temnými smrečinami. Odtiaľ vás čaká posledný úsek túry označený červeným značením, ktorý vás privedie až k Nižnému Temnosmrečinskému plesu. Naskytne sa vám taktiež výhľad na miesto, kde je položené Vyšné pleso a na Kôprovský štít. Vracať sa budete rovnakou trasou, ktorou ste prišli.

Orientačné body:

Tri Studničky (Stará horáreň) – Nad bytom – Rázcestie pod Grúnikom – Kmeťov vodopád  – Hlinská dolina, ústie – Rázcestie pod Temnými smrečinami – Nižné Temnosmrečinské pleso

Začiatok:

Tri Studničky (Stará horáreň)

Koniec:

Tri Studničky (Stará horáreň)

Zaujímavosti:

Temnosmrečinské plesá dostali svoj názov podľa starých a hustých smrekov, ktoré rástli neďaleko nich.

Doprava:

Auto: Parkovisko 49° 8′ 5.1249027″ N 19° 58′ 7.1272802″ E

Autobusová stanica: 49° 8′ 20.8174231″ N 19° 57′ 46.8884039″ E

Autori fotografií: Lenka Siváková, Ivan Schwarz, Jozef Martinský, Braňo Slašťan, Katka Polygym.

Diskutuj s ostatnými turistami na túto tému v skupine Vysoké Tatry

O tejto túre sme už písali v článkoch

Tričká s feši dizajnom, ktoré sa neskutočne dobre nosia

Limitovaná edícia tatranských tričiek
Súťaž dvojíc skialpinistov v Tatrách je jednou z najnáročnejších v Európe.

Mimoriadne: Skialpinisti z celej Európy súťažia v Tatrách

Tri dni, tri etapy, tri doliny, spolu 60 km a približne 6 600-metrové prevýšenie. To sú základné fakty o pretekoch Bokami Západných Tatier, ktoré sa uskutočňujú od dnes do soboty – 16. marca.

Trojdňové preteky dvojíc Bokami Západných Tatier sa uskutočňujú pod záštitou Slovenského horolezeckého spolu JAMES a nadväzujú na dlhoročnú tradíciu skialpinistických pretekov v Západných Tatrách, ktorej korene siahajú do začiatku deväťdesiatych rokov. Majú vynikajúce renomé, patria k najnáročnejším skialpinistickým pretekom v strednej Európe a svojím viacdňovým trvaním sú v európskom kontexte raritou.

Trojdňové preteky skialpinistov v Západných Tatrách majú vynikajúce renomé.
Trojdňové preteky skialpinistov v Západných Tatrách majú vynikajúce renomé.

Podujatie, ktoré prepája Liptov a Oravu, organizujú tri skialpinisticko-horolezecké kluby v troch dolinách a okrem Slovákov už tradične na nich štartujú Česi i Poliaci, ale aj atléti z rôznych kútov Európy. V súlade s podmienkami pretekov sú v jednotlivých etapách zapracované aj technické úseky, fixy, výstupy na mačkách či ťažké výšľapy s prvkami lezenia na skalách. K tomu sa pridávajú zjazdy v náročnom teréne.

Preteká sa dnes v Spálenej doline v oblasti Salatína a Brestovej, zajtra to bude v Bobroveckej doline v oblasti Babky a Sivého vrchu a v sobou už tradične aj v Žiarskej doline v oblasti Baníkov a Troch Kôp.

Tohtoročnou novinkou je zúženie súťažných možností pre juniorov. V tejto kategórii bude možné pretekať iba v poslednej etape – 16. marca. Vyvrcholením podujatia bude verejná afterpárty v Horskom hoteli Mních v Bobroveckej doline spojená s občerstvením, premietaním filmov a fotiek a aj s kapelou. 

Autor titulnej fotografie: archív Bokami Západných Tatier