Bratia Žampovci začínali s lyžovaním v Tatrách.

Lyžovanie je rodinnou tradíciou Žampovcov

Foto: Martin Krystýnek.

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od predminulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. Bratia Žampovci.

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Nedávno som získal pilotný preukaz, doteraz na to nebol veľmi čas. Odmalička som o tom sníval. Sem-tam si idem zalietať ponad Tatry. Mamina si síce do lietadla so mnou ešte nesadla, ale je to krásny pocit, človek si vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách, alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam sa dá dosiahnuť veľká rýchlosť, a je to veľmi podobné tomu, čo zažívam na lyžiach.

Všetci traja ste sa upísali jednej disciplíne. Panuje medzi vami veľká rivalita?
Adam: Áno, občas je to medzi nami dosť divoké. Nie občas, ale často. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten moment, ktorý potrebujem, aby som do toho dal všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Lyžiarska história vašej rodiny siaha hlboko do minulosti. Nemýlime sa, však?
Andreas: Je to pravda, sme štvrtá generácia, ktorá lyžuje. Začal to náš pradedko, potom dedko aj s babkou a takisto aj náš otec a teraz sme s lyžami spojení Adam, ja a Teo.
Adam: Z rozprávania našich viem, že môj pradedo robil lanovkára na Lomnický štít, na Skalnaté pleso, bol aj výpravca, a popri tom reprezentoval Slovensko aj Československo ako jeden z prvých. Máme po ňom krásne trofeje. Dedko bol Čech, za babkou prišiel do Vysokých Tatier. Babka sa narodila na medzistanici Štart v Tatranskej Lomnici. Do školy chodila na lyžiach a domov lanovkou, nie autobusom. U nás doma bolo lyžovanie vždy prioritné.
Teo: Keď som mal dva roky, bratia ma dotiahli na lyže na Jakubkovej lúke v Starom Smokovci. Vraj už som dosť starý, aby som lyžoval.
Andreas: Samozrejme, že sme ho spustili rovno dole. Držal sa. Takže sme to my, kto ho naučil lyžovať. A nás dvoch zase motivovali rodičia. Nikdy to nebolo o tom, že musíte pretekať. Otec sa nás opýtal, či chceme ísť do lyžiarskeho klubu. Ja som mal deväť a Adam dvanásť. Tak nás to chytilo, že najväčším trestom pre nás bolo, keď sme nemohli ísť na tréning alebo von.

Andreas, Teo a Adam Žampovci vo Vysokých Tatrách.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Aké ste mali detstvo v Tatrách?
Andreas: Krásne. Keď nasnežilo, vždy sme leteli von, sánkovali sme sa a lyžovali. V lete to bol futbal, plno naháňačiek, schovávačiek, bicyklovania. Šport u nás patril k dennej rutine. Ale keď sme mali na výber, čo robiť profesionálne, tak zjazdové lyžovanie vyhralo. Jasný výber nadväzujúci na rodinnú tradíciu.
Adam: Teraz, po trinástich rokoch vo Svetovom pohári vidím, čo všetko pre nás rodičia robili. Mamina nás vozila na tréningy, jeden v škole, druhý už na svahu alebo naopak, a keď sa narodil Teo, tak počas pretekov nás čakala v cieli s Teom v kočíku. Do toho nám pomáhala babka s dedkom, celá rodina sa obetovala, aby sme mohli ten sveťák jazdiť. Veľký rešpekt.

Existuje vo svete podobná trojica športovcov, ako ste vy?
Teo: V lyžovaní ani nie, ale v hokeji tu boli bratia Šťastní, ktorí hrali za jeden tím a v jednej formácii.
Andreas: Nejaké dvojice určite existujú, ale trojica je už výnimočná. Fungujeme ako tím a vieme sa vždy podporiť.
Adam: Ja som bol vo sveťáku za nás prvý a som rád, že sa doň prepracoval aj Andy a Teo. Práve on nám doniesol do tímu tú svoju mládežnícku dravosť, na tréningoch nás motivuje, posúva, robíme stávky. Je to podobne, ako keď v zahraničí príde do tímu niekto mladý a podporí ho. My sa nemusíme hľadať, sme bratia. A chémia v tíme lepšie funguje.
Andreas: Musím povedať, že to takto super funguje. Páči sa nám, že Teo niekedy príde a prvá veta, ktorú povie je, že sa to nedá. A my, že áno. A zrazu to ideme dať.

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou alebo počas nej si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem, dám si ďalšie, lebo tiež viem, že ma k nim bratia postrčia. Robím to, čo ma baví, a dôležitá je u mňa už samotná cesta k výsledkom. Veľakrát som zranený ležal v nemocnici a vtedy som si uvedomil, aké je lyžovanie krásne.
Andreas: Všetci traja chceme ísť na kopec a podať výkon. A potom ísť ďalej a zlepšiť to. Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, a ty nás chceš predbehnúť?
Teo: Samozrejme. Rivalita je to, čo potrebujeme. Je to obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti.

Čo pre vás teraz, keď ste dospelí, znamenajú Tatry?
Adam: Je to môj domov. Keď precestujete celý svet, uvedomíte si, ako vám chýbajú.
Andreas: Najkrajšie miesto na Slovensku. Čo môže byť krajšie, ako vyrastať v národnom parku?
Teo: Najkrajšie hory na svete. Moja srdcovka je Zelené pleso a Belianske Tatry. Ticho, pohoda.
Andreas: Chaty sú nádherné, jedlo, kamaráti, pohoda v nich. A keď sa ráno zobudíte, ste sám s prírodou.
Adam: Mne sa najviac páči, keď ideme na Zbojnícku chatu a klasickou cestou to prejdeme cez Pyšné sedlo na Téryho chatu. Zobral som tam už aj pár kamarátov. Boli uveličení.
Andreas: Najsmutnejšie nám bolo, keď v roku 2004 spadli všetky stromy. Dnes sa tešíme, že rastú nové a les možno bude ešte krajší.

Trénujete aj v Tatrách?
Teo: Kondičné tréningy máme v Tatrách – v Starom Smokovci, vo Veľkej Lomnici či na mostíkoch na Štrbskom Plese.
Andreas: Tatry sú ihrisko v prírode, bicyklom na Sliezsky dom či na Hrebienok – to je malina.
Adam: Celé Slovensko chodí do Tatier športovať a relaxovať a my ich máme pod nosom. Super! Aj vtedy, keď potrebujeme zresetovať hlavu.
Andreas: A motivovať aj deti. Pre mnohé sme vzorom. Preto organizujeme Žampa cup. Nie pre medaily, ale preto, aby mali deti zážitok a získalo ich to pre šport. Prekvapilo nás, aký bol o preteky záujem po kovidovej pauze.

Vysoké Tatry - Štrba.

Štrba geograficky patrí k Popradu, folklórom k Liptovu

Meno má pravdepodobne podľa svojej polohy – štrbiny medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Jej chotárom je dlhý úzky obdĺžnik siahajúci až pod tatranské štíty s osadami Tatranská Štrba a časť Štrbského Plesa, ktoré sú k nej pričlenené. Geograficky patrí do okresu Poprad, no históriou a folklórom k Liptovu. Podtatranská obec Štrba.

Titulná fotografia: Estera Lukačková

Poďme trochu do histórie. Prvé zmienky o Štrbe pochádzajú z roku 1280 a sú spojené so šľachticom Bohumírom a jeho tromi synmi, ktorí sú zakladateľmi rodov Bány, Smerčány a Szentiványi. Chotár obce sa časom rozrástol od tatranských štítov cez Štrbské Pleso, Tatranskú Štrbu, Štrbu až po Čierny Váh. V katastri obce, ako približuje obecná stránka, sa zachovali dokumenty a vykopávky zo zaniknutej stredovekej osady Hrachovisko a Šoldov, ale aj kamenný kríž z roku 1667, ktorý je dokladom remeselnej vyspelosti obyvateľov Štrby.

Uvádza sa v nej tiež, že v Štrbe sa narodili aj také významné osobnosti, ako boli Juraj Curiani, osobný priateľ Jána Amosa Komenského, ďalej Ľudovít Markušovský, ktorý objavil nosové zrkadlo, ale aj básnik a aktivista v celoslovenskom hnutí evanjelickej mládeže Pavel Tomko a významný etnograf a múzejník Peter Švorc.

Ľudia sa v obci po stáročia venovali roľníctvu, remeslám a práci v lesoch. Pálili uhlie i vápno a vyrábali kvalitný ovčí syr a vlnené kožuchy. Ich život ale výrazne poznačilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Priblížila svetu Tatry a kým dovtedy hory poznali hádam iba pastieri, zberači bylín, poľovníci a hľadači rúd, zrazu do veľhôr začali prúdiť návštevníci s iným cieľom. Chceli tu tráviť leto, liečiť sa, spoznávať tatranské doliny a tešiť sa z výhľadu na panorámu Tatier. Toto zmenilo i ich podhorie. I Štrbu.

Ženy i dievčatá si našli prácu v liečebných domoch a hoteloch Štrbského Plesa, muži sa osvedčili ako furmani či kočiši. Vozili turistov do hôr, ale aj kusy tatranského ľadu až do Pešti. Stránka spomína aj známe osobnosti. V obci pôsobili aj učiteľ a propagátor turistiky v Tatrách Miloš Janoška, ktorý je autorom prvého turistického sprievodcu pre túto oblasť, inšpiráciu pre svoje diela tu našli hudobný skladateľ Eugen Suchoň a maliar, národný umelec, Martin Benka. K čestným občanom obce patrí aj slávny džezmen Gustáv Brom, legendárny komentátor Karol Polák, ale aj architekt a archeológ Alfréd Piffl, ktorý sa zaslúžil o odhalenie náleziska v Šoldove.

Postupnú premenu Štrby ako jedno z východísk pre túry vo Vysokých Tatrách podporilo rozhodnutie zorganizovať na Štrbskom Plese Majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach v roku 1970. Podľa obecných historikov i pamätníkov toto rozhodnutie znamenalo nebývalý rozvoj Štrby a najmä budovania zázemia v tejto obci pre turistiku a lyžovanie v Tatrách, čo jej zostalo vlastné aj po odchode účastníkov majstrovstiev. Veď v jej chotári sú štíty ako Solisko, Furkotský štít, Hrubý vrch, Štrbský štít, Hliniská veža, Capie veže, Zadná Bašta, Diablvina a Satan.

Prirodzený príklon k službám pre turistov a horolezcov je dnes obci vlastný. Čoraz väčšia časť obyvateľov nachádza uplatnenie v v cestovnom ruchu, turistike, rekreácii a s tým spojenými službami. A to najmä po rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý v roku 2007 pričlenil časť územia Štrbského Plesa späť do katastra Štrby. Ako sa dozvedáme z dobovej tlače, v tom istom roku obec získala titul Dedina roka v kategórii Dedina ako hospodár a Dedina ako hostiteľ. Porota ocenila okrem iného aj celoročnú ponuku služieb v cestovnom ruchu.

Rozvoju Štrby ako jedného z východísk pre turistiku v Tatrách praje aj dobrá poloha. V blízkej Tatranskej Štrbe sa nachádza najvyššie položená rýchliková zastávka, odkiaľ vedie ozubnicová trať na Štrbské Pleso. Prepája tak východ Slovenska so západom. Iba 15 km od nej sa nachádza letisko Poprad-Tatry a hoci obcou prechádza stará cesta prepájajúca Liptov a Spiš, hlavný tranzit sa presunul na diaľnicu D1, čo Štrbe pomohlo. Návštevníkov neruší hluk áut a môžu počas prechádzky ňou nerušene obdivovať panorámu Vysokých a Nízkych Tatier. Ale napríklad aj pôvodnú štrbskú dreveničku. Spolu s lokalitou Šoldovo, zaniknutou stredovekou osadou, bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Drevenička pochádza z roku 1893, slúži ako múzeum dobového nábytku a tradičných pracovných nástrojov.

Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že Štrba je vstupnou bránou pre lyžovačku, turistiku a iné rekreačné  aktivity v našich veľhorách. Blízko je odtiaľ na lyžovačku do strediska pod Predným Soliskom, na prechádzky ku Štrbskému plesu a na jeho náučný chodník, k Jazierkam lásky, Novému Štrbskému plesu, ale aj do Važeckej jaskyne či Veveričieho lanového parku pri Štrbskom plese, ale aj do známeho Aquacity Poprad. Deti ocenia napríklad aj blízky Mini Tatralandia park.

Vyžijú sa aj turisti. V blízkosti Štrby je veľké množstvo možností. Záleží iba na čase a kondícii. Absolvovať možno výlet Furkotskou dolinou s Nižným a Vyšným Wahlenbergovým plesom, alebo Mlynickou dolinou s vodopádom Skok. Alebo si vybrať Mengusovskú dolinu s Popradským plesom a Symbolickým cintorínom či výlet až k Chate pod Soliskom, kam sa dá svedomito vystúpať, alebo sa nechať vyviezť lanovkou. V lete turistov láka aj člnkovanie na Štrbskom plese.