Česká turistka prežila 80 metrov dlhý pád zo skalného prahu

Českú turistku zachránili po osemdesiat metrov dlhom páde zo steny

Dnes predpoludním spadla česká turistka cez skalný prah v oblasti Jazernej steny. S podozrením na úraz chrbtice ju previezli do nemocnice v Poprade.

Pád turistky nahlásili náhodní svedkovia z Veľkého hangu v Malej Studenej doline. Zaregistrovali pád človeka cez skalný prah v oblasti Jazernej doliny. Horskí záchranári okamžite o súčinnosť požiadali  Vrtuľníkovú záchrannú zdravotnú službu z Popradu.

„Na mieste bola vysadená lekárka vrtuľníkovej služby a následne sa posádka vrtuľníka vrátila po dvoch záchranárov na heliport v Starom Smokovci,“ uvádza webový portál Horskej záchrannej služby.

Ihneď po nahlásení nehody sa rozbehla záchranná akcia
Ihneď po nahlásení nehody sa rozbehla záchranná akcia. Autor fotografie: HZS

Ako správa pokračuje  ďalej, po poskytnutí neodkladnej zdravotnej starostlivosti 47-ročnú českú turistku, ktorá prežila 80 metrov dlhý pád zo skalnej steny, s podozrením na úraz chrbtice a ďalšie zranenia transportovali na miesto, kde bolo možné vyzdvihnutie leteckou technikou. Turistku pomocou palubného žeriava spolu s lekárkou evakuovali z doliny a po medzipristátí v Starom Smokovci bola letecky transportovaná do nemocnice v Poprade.

Na mieste záchrannej akcie
Na mieste záchrannej akcie. Autor fotografie: HZS

Na svojom webovom portáli Horská záchranná služba aj na tento víkend vydala výstrahu pred zľadovatenými chodníkmi vo vyšších polohách hôr. Pohyb na nich si vyžaduje skúsenosti a nevyhnutná je aj zimná výstroj, vrátane mačiek a čakana.

Autor titulnej fotografie: HZS

kniha cez hory

Spoločne ukážme krásy Tatier v zahraničí!

Prečo sa nepochváliť niečím, čo je nám vzácne?Tatry sú našou veľkou pýchou, takou, ktorú v každej krajine rozhodne nenájdete. Množstvo turistov z iných krajín navštevuje Tatry práve vďaka nádhernej nedotknutej prírode a mnohým unikátom, ktoré sa tu nachádzajú. Aj preto vznikla kniha Cez Hory, aby ukázala, na čo môžeme a musíme byť hrdí.

Pri tvorbe knihy Cez Hory nás inšpirovala najmä naša láska k Tatrám. „Uvedomili sme si pritom, že nikdy nie je dosť času a ani námahy, aby sme otváraním ďalších, mnohokrát nepoznaných, kapitol o prírodných zaujímavostiach veľhôr a ľuďoch, ktorí ich chránia a ukazujú iným s úctou a pokorou, sprístupnili poznanie o danostiach tohto krásneho územia Slovenska čo najširšiemu publiku,“ povedala za tím tvorcov knihy Viera Legerská.

Ukázalo sa, že rovnakú lásku ako my, zdieľa množstvo ľudí po celom Slovensku, ale i v susedných krajinách. Dokonca, mnohí z vás mali záujem o knihu v anglickom jazyku, aby ju mohli darovať a ukázať tak krásu našich Tatier v celom svete. Preto sme sa rozhodli, že podporíme túto myšlienku a založíme zbierku na dotlač knihy Cez Hory v anglickom jazyku.

Peniaze použijeme výlučne na anglický preklad a tlač knihy, ktorá bude vytlačená na recyklovanom papieri s ekologickými farbami, tak ako to bolo pri slovenskej verzii knihy. Preklad zabezpečí Peter Murphy, anglický novinár, ktorý žije na Slovensku. „Slovenská verzia knihy sa mi veľmi páčila, a tak som sa rozhodol pomôcť s jej prekladom. Tatry som navštívil viackrát. Páčili sa mi a viem, že pre mnohých Slovákov sú dôležité a vzácne,“ dodal novinár Peter Murphy.

Podporiť náš môžete tu: https://www.donio.sk/preklad-cezhory

kniha cez hory

Autor titulnej fotografie: M KREO, s.r.o.

Horskí záchranári v akcii.

Veľmi chceli pomôcť, no mladý snowboardista neprežil

Horských záchranárov včera požiadali o pomoc pre 34-ročného poľského snowboardistu, ktorý počas oddychu na Priehybe náhle stratil vedomie. Napriek rýchlej pomoci sa ho ale zachrániť nepodarilo.

Poľský snowboardista stratil vedomie počas oddychu na Priehybe. Ľudia okolo neho ihneď kontaktovali Horskú záchrannú službu, lebo sa nepreberal a nemal prítomné základné životné funkcie. „Oznamovatelia okamžite začali s laickou kardiopulmonálnou resuscitáciou za pomoci AED defibrilátora, ktorý je umiestnený v údolnej stanici kabínkovej lanovky Funite,“ uvádzajú na svojom webovom portáli horskí záchranári.

Po príchode záchranári z HZS Nízke Tatry pokračovali v rozšírenej kardiopulmonálnej resuscitácii, a zároveň bola o súčinnosť požiadaná aj posádka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby z Banskej Bystrice. Tá pacienta prevzala do svojej starostlivosti. No aj napriek maximálnemu úsiliu sa mladého muža nepodarilo zachrániť. Jeho telo odovzdali príslušníkom PZ SR.

V ten istý deň zasahovali záchranári aj na južnej strane Chopka. Kontaktovala ich trojica Japoncov – dvaja snowboardisti a jeden lyžiar, ktorí sa ocitli mimo upravenej zjazdovej trate. Ako uvádza zdroj HZS, zostupovali stále nižšie až uviazli v žľabe padajúcom do Vajskovskej doliny. Muži vo veku od 29 do 43 rokov neboli zranení a horským záchranárom sa podarilo získať ich presnú polohu a napriek tme ich našli a odprevadili pod Pálenicu, odkiaľ ich štvorkolkou a terénnym vozidlom previezli na Bystrú.  

Autor titulnej fotografie: HZS

Bohušovci a ich tatranské knihy

Takmer bezkonkurenční Bohušovci a ich tatranské knižky

Ak chcete siahnuť po publikácii, ktorá načiera do dejín našich veľhôr, zaiste natrafíte na takú, ktorej autorom je Ivan Bohuš starší, alebo mladší. Svojím autorským záberom na Tatry sú čo do množstva titulov a aj ich vedeckej hĺbky či obrazovej dokumentačnej práce takmer bezkonkurenční. Hovoríme s Ivanom Bohušom, ml.

Medzi menom Ivan Bohuš a Tatrami možno dať pokojne znamienko – rovná sa. Život, prácu i tvorbu vo vašej rodine nemožno od nich oddeliť. Kedy vznikol a čo formovalo váš vzťah, resp. vzťah vášho otca  k Tatrám?

Bohušovci pochádzajú z Liptova, môj otec sa narodil v dnes už neexistujúcich Dechtároch a vyrastal v Levoči. Často spomínal, že z okna Župného domu, kde bývali, mali výhľad aj na Tatry, ktoré ho fascinovali a priťahovali. Isto nie náhodou prijal miesto tajomníka na riaditeľstve Kúpeľov Starý Smokovec.

Úradníkom  ale neostal…

Isteže nie. Tatry začal spoznávať aj ako turista, horolezec a lyžiar. Bol členom Dobrovoľného záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Aj keď mu neskôr úraz znemožnil aktívne sa venovať týmto činnostiam, angažoval sa za vznik profesionálnej Tatranskej horskej služby. V päťdesiatych rokoch minulého storočia zakladal Múzeum TANAP-u. Ako jeho prvý riaditeľ dostal byt v Tatranskej Lomnici, kde sme sa nasťahovali v roku 1959.

Ivan Bohuš, st. vo svojej pracovni
Ivan Bohuš, st. vo svojej pracovni. Autor fotografie: Ivan Bohuš, ml.

Ako si spomínate na tie časy?

Ja som mal vtedy dva roky. A Lomnica mala charakter tichej osady vsadenej do prírodného prostredia. Väčšiu časť intravilánu tvoril les, čo bolo ideálne miesto na detské hry, spoznávanie „sveta“ detskými očami a formovanie osobnosti. Nemám pocit, že by ma rodičia cieľavedome viedli ku vzťahu s prírodou a Tatrami, prišlo to akosi prirodzene, samo… Tiež som neskôr začal robiť horské športy a hlbšie sa zaujímať o prírodu a históriu Tatier.

Do histórie Tatier sa Ivan Bohuš, st. zapísal hlavne ako  historik, vedec, muzeológ a publicista. Zoznam jeho kníh o Tatrách i výpočet miest jeho pôsobenia na kľúčových pozíciách vo Vysokých Tatrách je naozaj dlhý. Ako to všetko stíhal? Ako si na neho spomínate?

Ako na neobyčajne usilovného človeka. Jeho hlavným pracovným nástrojom bol písací stroj. Bývali sme vo vile Széchenyi, kde boli okrem zamestnaneckých bytov kancelárie a expozície pôvodného Múzea TANAP-u. Klopkanie na písací stroj sme počuli z jeho kancelárie počas pracovného času, aj potom – doma. Napriek návalu práce si našiel aj čas na rodinu. Mám o dva roky staršiu sestru a o osem rokov staršieho brata, ktorí sa ale neusadili v Tatrách. Zakotvili v Levoči a Dunajskej Strede.

Ktoré jeho dielo je podľa vás najvýznamnejšie?

Môjho otca vníma verejnosť najmä ako autora a spoluautora desiatok popularizačných kníh o Tatrách. No jeho najvýznamnejším dielom je anotovaná Bibliografia tatranskej literatúry od najstarších čias do roku 1966. Pre TANAP spracoval dejiny vlastníckych vzťahov na území pred vznikom národného parku, dejiny lesníctva, vývoj názvoslovia a podobné témy. O význame jeho diela svedčí množstvo ocenení, ktoré získal, a to aj napriek tomu, že pracoval na pomerne vysokých postoch ako zarytý nestraník.

Ivan Bohuš ml. na Patrii s pohľadom na Vysokú.
Ivan Bohuš ml. na Patrii s pohľadom na Vysokú. Autor fotografie: Katarína Bohušová

Čo predstavovalo v jeho živote najvyššiu hodnotu? A ako ste sa na ňu napojili vy, jeho syn?

Najvyššou hodnotou bola preňho rodina, neskôr najmä vnúčatá a pravnúčatá. Ale vráťme sa k téme. Nikdy sme o tom nehovorili, ale predpokladám, že to bol pocit z dobre vykonanej práce, keď vyšla niektorá z jeho kníh. Spomínam si, že časť honoráru zvykol investovať do nákupu svojich knižiek, pretože autorské výtlačky nestačili na obdarovanie všetkých priateľov a známych.

A vy? Ako ste sa dostali k publikačnej činnosti?

Ako fotograf – v osemdesiatych rokoch. Otec spolupracoval s rôznymi knižnými vydavateľstvami a články pravidelne publikoval v niekoľkých periodikách. A tak som sa stal aj jeho dvorným fotografom. Vtedy som netušil, že raz budem aj ja písať.

Čo motivovalo vznik rodinného vydavateľstva orientovaného na Tatry?

Nespomínam si na nejaký rozhodujúci medzník, ale táto potreba v nás, aj s manželkou Ivetou, postupne dozrievala. V prvých rokoch sme vydávali len pohľadnice, o ktoré bol v deväťdesiatych rokoch ešte veľký záujem. Prvú knihu, bola o tatranských štítoch, sme vydali v roku 2003. Jej autorom bol, prirodzene, môj otec, ktorý pre nás najviac tvoril. V nasledujúcich rokoch sme spolupracovali na rôznych témach aj s ďalšími autormi.

Ktoré z kníh patria medzi klenoty v portfóliu vášho vydavateľstva?

O tom by mal hovoriť niekto nezaujatý, preto spomeniem len niektoré tituly, ocenené rôznymi porotami. V roku 2012 získala naša kniha Tatranské chaty majáky v mori skál a snehu ocenenie Najkrajšia kniha, ktoré udelil Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica. Edícia Osobnosti Tatier získala cenu Alexiusa Austa, udeľovanú Združením vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky. Na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Krakove bolo niekoľko našich knižiek ocenených čestnými uznaniami v súťaži o najlepšiu knihu o horách a v rokoch 2019 a 2021 sme získali druhé miesto za publikácie História dopravy vo Vysokých Tatrách a za Lexikón osobnosti v názvoch Vysokých Tatier.

Katarína Bohušová na Poľskom hrebeni.
Katarína Bohušová na Poľskom hrebeni. Autor fotografie: Ivan Bohuš, ml.

A ktorý z titulov patrí medzi vašu topku?

Z pohľadu fotografa možno Vysoké Tatry – miesta a čas, kde som sa vyhral pri hľadaní a snímaní miest, ktoré zachytili fotografi v minulosti. Aj názov vyjadruje môj autorský zámer zachytiť obrazmi metamorfózy Vysokých Tatier. Ak mám vybrať z pohľadu autora textov, tak hádam by to mohol byť Lexikón osobností v názvoch Vysokých Tatier. Samého ma prekvapilo, že sa mi podarilo zosumarizovať až 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované geografické objekty, chaty alebo chodníky. Niektoré z týchto názvov bežne používame bez toho, aby sme čo – to vedeli o osobnostiach, ktoré im dali meno. Pri zostavovaní publikácie som vo veľkej miere používal otcov Biografický lexikón osôb s tatranskými vzťahmi, ktorý zatiaľ ostal len v rukopise.

Existujú nedopovedané tematické okruhy vo vydavateľskom diele vášho otca, ktorým sa venujete, resp. chceli by ste sa venovať?

Otec sa dožil 94 rokov a do posledného dňa bol činný. Vtedy sme sa zaoberali najmä históriou dopravy. Ja si nemyslím, že vo svojom diele zanechal nedopovedané okruhy. Svoju úlohu vidím najmä v dopĺňaní jeho diela o aktuálne udalosti. Najmä v ostatných rokoch sa mení charakter tatranských osád, chát, prichádzajú noví ľudia, dokonca sa čiastočne mení aj názvoslovie Vysokých Tatier, ktoré veľmi podrobne spracoval ako historik i člen názvoslovnej komisie pri bývalej Správe TANAP-u.

Ivan, dcéra Katarína, manželka Iveta a dcéra Ivana pri zostupe z Kriváňa.
Ivan, dcéra Katarína, manželka Iveta a dcéra Ivana pri zostupe z Kriváňa. Autor fotografie: archív IB

Dajú sa ešte vo vašom vydavateľskom zameraní nájsť nepoznané miesta, ktoré by bolo treba vydavateľsky pokryť?

Pokryli sme už tematiku tatranských štítov, dolín, osád, chát, tatranského nosičstva, tatranského vodcovstva, filatelie s motívom Tatier, pohľadníc, skialpinizmu, horskej záchrany, dopravy, názvoslovia… A s veľkou chuťou sme sa pustili aj do edície o osobnostiach Tatier. Doposiaľ sme vydali v sérii šesť titulov, ale menší záujem trhu nás presvedčil, že s vydaním ďalšej publikácie s týmto zameraním, hoci sa na ňu tešíme, musíme počkať. Veľmi si vážime našich čitateľov, s mnohými sa aj osobne stretávame. Aj oni majú pre nás podnetné návrhy. To čo sa nám niekedy zdá samozrejmé a nezaoberáme sa tým, mnohí žiadajú. Tak vznikla napríklad edícia menších slovensko – anglických publikácií, ktorú sme nazvali Potulky po Tatrách.

Bohušovci pri troskách lietadla na Zadnom Gerlachovskom štíte.
Bohušovci pri troskách lietadla na Zadnom Gerlachovskom štíte. Autor fotografie: R. Gálfy

A osobne vy, máte v pláne, na papieri či vo fotoaparáte námet na úplne novú knihu o Tatrách? Kedy sa na ňu môžu čitatelia tešiť?

S touto otázkou sa stretávam často. Väčšinou odpovedám, že neviem, pretože vždy zbieram podklady pre viaceré témy a do tlače sa niekedy dostane to, čo práve nebolo plánované. Samozrejme, rozhodnutie závisí aj od finančných možností. Pre nás je vydávanie kníh koníčkom, neživí nás to. Obaja s manželkou sme zamestnaní, ja 35 rokov ako pozorovateľ na meteorologickom observatóriu. Dcéra, ktorá je nám z roka na rok nápomocnejšia, pracuje ako novinárka. Nie sme žiadni „profíci“ čo sa týka vydavateľského fachu.  Ale otázkou ste trafili „klinec po hlavičke“, pretože už dlhší čas premýšľam o vydaní publikácie, ktorá by vznikla najmä prostredníctvom objektívu fotoaparátu.

Autor titulnej fotografie: Katarína Bohušová

Medvede v Tatrách sa už prebúdzajú

Medveď je nepravý zimný spáč, už ho môžete stretnúť

Medveď nie je svišť, patrí k nepravým zimným spáčom a jeho stopy možno nájsť aj keď je krajina pod snehom. Aj teraz sa už potulujú okolo svojich brlohov.

Pripúšťa to aj člen Zásahového tímu medveďa hnedého – Sever Simon Lisý. „Táto zima je teplejšia a keďže medvede majú prerušovaný spánok, je možné, že sa už pohybujú v okolí svojich brlohov, kŕmia sa kadávermi, čistia les od uhynutých zvierat. No držia sa tam, kde majú momentálne potravu a nevyhľadávajú prítomnosť ľudí,“ informuje s tým, že skialpinisti a horolezci  a aj ľudia zo zásahového tímu vyššie v horách aj v priebehu zimy nájdu medvedie stopy, lebo medveď sa tiež potrebuje, napríklad, vyprázdniť. A nielen stopy, občas sa im maco aj ukáže.

Podľa neho je veľmi nepravdepodobné, žeby ľudia teraz čase zbadali medveďa v blízkosti turistických chodníkov.

„No, ak by sa to stalo, treba zachovať pokoj, a to aj v prípade, že medveď sa postaví na zadné. Vtedy monitoruje terén a keď pochopí, že mu nehrozí nebezpečenstvo, stiahne sa. Človeka nevyhľadáva, keď zistí, že je v jeho blízkosti, utečie. Drvivá väčšina medveďov to tak urobí,“ upokojuje odborník.

Príroda je ale nevyspytateľná a je tu aj moment prekvapenia. Preto je dobre dešifrovať situáciu, keď sa medveď pripravuje na útok.

„Skláňa hlavu, stiahne uši, vysúva spodnú peru, vrčí, fučí. No aj vtedy treba vedieť, že najlepšie je zachovať pokoj, postupne cúvať, nerobiť prudké pohyby. Medveď často útok iba naznačí a keď zistí, že mu nič nehrozí, odíde,“  zhŕňa S. Lisý.

Prízvukuje, že sa teba držať chodníkov, nesnažiť sa pohybovať v húštinách a osamote, dať o sebe vedieť nejakým zvukom, rozhovorom. Medveď do prírody patrí a je prirodzené, že s približujúcim sa jarným obdobím už môže byť videný. 

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

V Tatrách bolo vlani 4 milióny návštevníkov

Návštevnosti Tatier kraľujú Slováci, vlani región dosiahol viaceré rekordy

Z regiónu Vysoké Tatry prišla dobrá správa. Veľhory sú obľúbené, počet prenocovaní rastie a hoci sa ešte nedobehli predpandemické čísla návštevnosti, v tomto roku by sa mohli chýbajúce 2 percentá sklzu prekonať.

Portál Oblastnej organizácie cestovného ruchu (OOCR) Regiónu Vysoké Tatry uverejnil priaznivé ukazovatele rozvoja turistického ruchu v našich veľhorách. Podľa údajov Štatistického úradu SR sa v roku 2023 ubytovalo v regióne Vysoké Tatry viac ako 802 tisíc návštevníkov.

 V porovnaní s rokom 2019, ktorý sa používa na porovnávanie s predpandemickým obdobím, to bolo o 2 percentá menej. Spolu s jednodňovými návštevníkmi dosiahla celková návštevnosť takmer 4 milióny ľudí, čo predstavuje rekordný záujem o Vysoké Tatry.

S rodinou na sánkovačke
S rodinou na sánkovačke. Aj toto vyžitie ponúkajú Tatry. Autor fotografie: Pixabay

Riaditeľka OOCR Regiónu Vysoké Tatry Lucia Blašková je optimistická. „Pri ďalšom narastajúcom počte ubytovaní a návštevníkov, ktoré registrujeme už teraz počas prebiehajúcej zimnej sezóny, výsledok z roku 2019 nie je nedosiahnuteľný. Prajú nám najmä pretrvávajúce dobré podmienky pre lyžovanie pri aktuálnej snehovej kríze a tradičná atraktívna celoročná ponuka našej turistickej destinácie,“  uvádza na spomínanom portáli.

Dodáva tiež, že rok 2024 je pre región výzvou prepísať rekordy vo Vysokých Tatrách. Niektoré sa pritom dosiahli už v minulom roku. Došlo napríklad k historicky najvyššiemu počtu ubytovaných Slovákov od roku 2019 – viac ako 580 tisíc.

 V porovnaní s rokom 2017 bol zaznamenaný aj 20-percentný nárast počtu Poliakov v našich Tatrách. Znovu nás objavili turisti z Litvy a Rumunska – 15-percentný nárast. V Tatrách sa ubytovalo viac ako 28-tisíc turistov z Maďarska a opäť začala stúpať návštevnosť z krajín Beneluxu, zo severu Európy, z Veľkej Británie, USA a vracajú sa k nám i klienti z Ázie.

 „Pokles klientov zatiaľ pretrváva u Nemcov, turistov z Izraela, pochopiteľne aj z Ukrajiny a iných európskych krajín, najmä z juhu Európy, pre ktorých nie je Slovensko prvá voľba,“ uvádza na portáli OOCR riaditeľka.

Téryho chata
Téryho chata - obľúbená aj v zime. Autor fotografie: Radomír Bernát

Priznáva tiež, že odliv klientov nesúvisí iba s bežne uvádzaným argumentom, že turisti sa nevedia po pandémii nabažiť ciest k moru, ale aj s tým, že pred ňou v OOCR venovali viac aktivít propagácii Tatier najmä v Izraeli, Veľkej Británii, krajinách Beneluxu či v Škandinávii, preto sa hodlajú na tie trhy vrátiť.

Napomôžu tomu aj údaje o národnosti návštevníkov Tatier, ktorým kraľujú Slováci. Po nich sú Tatry najpopulárnejšie pre Čechov, Poliakov, Maďarov, Nemcov, turistov z Ukrajiny, Litvy, Izraela, Veľkej Británie a prvú desiatku národností medzi tatranskými návštevníkmi uzatvárajú turisti z USA a Rumunska.  Nielen do ich krajín chcú v OOCR nasmerovať marketing propagujúci naše veľhory.  

Autor titulnej fotografie: Magda Gajdošová

Horskí nosiči sú svetovou raritou Tatier

Tatranské remeslo zaujalo svetovou jedinečnosťou aj nemeckých filmárov

Nositeľov horského nosičstva si s veľkým rešpektom a uznaním pripomína dokumentárny film, ktorý nedávno uviedla nemecká verejnoprávna televízna spoločnosť Deutsche Welle. Film Slovenskí nosiči má na YouTube takmer 180 tisíc zhliadnutí.

Film Markusa Hensslera Slovenskí nosiči vníma tatranských horských nosičov ako mimoriadnu raritu vysokohorského prostredia, keďže v európskych horách nosičov už dávno nahradili vrtuľníky a lanovky. Na Slovensku si na drevené krosná stále tovar nakladá okolo polstovky chlapov, aby zásobili odľahlé horské chaty, ktoré fungujú v prostredí národných parkov s vysokým stupňom ochrany, a teda aj bez možnosti zásobovania inak ako nosičmi.

Horský nosič Štefan Bačkor v nemeckom dokumente
Horský nosič Štefan Bačkor v nemeckom dokumente. Autor fotografie: archív DW

Vo Vysokých Tatrách ide o Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu útulňu, Zamkovského a Téryho chatu a Skalnatú chatu od stanice lanovky. V Nízkych Tatrách je to Štefánička a Kamenná chata pod Chopkom.

Štefan Bačkor je jedným z nich, stal sa protagonistom spomínaného filmu. Dokument ho sníma od chvíle, ako si naloží krosná na Hrebienku a s nákladom, ktorý váži okolo sto kilogramov, vyšliape do výšky okolo dvetisíc metrov, aby svoj náklad ovocia, zeleniny a parených buchiet zložil na Zbojníckej chate.

Dva či tri razy za týždeň v zime a štyri či päťkrát v lete nenosí na Zbojníčku iba potraviny, ale aj nápoje či stavebný materiál, alebo iné potrebné veci. Opisuje prácu, ktorú treba robiť v daždi, vetre, snehu či búrke, ale ktorú má veľmi rád, lebo inú prácu, ako tú, ktorá je spojená s prírodou, by ani nerobil. Človeka zocelí, naučí pokore.

Film,  si všíma aj  komunitu tatranských nosičov, ich súdržnosť, stretnutia, súťaže – napríklad na Memoriáli Juraja Petranského – Nosičská stovka, ktorý sa organizuje ako spomienka na ich kamaráta, ktorého pri vynáške v Malej Studenej doline zasypala lavína. Alebo na nosičských pretekoch Sherpa Rallye, čo je ďalší zo spomienkových behov v Tatrách.ť.

Tridsaťminútový dokument, ktorý nakrútili kameramani Felix Hugenschmidt a Simon Flubacher, sa pristavuje aj pri tradíciách horského nosičstva na Slovensku. Mimochodom, od roku 2018 je zapísané v reprezentatívnom Zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Ukazuje Števa Bačkora pri formovaní múzea venovaného tatranským nosičom.

Exponáty sú inštalované Sherpa múzeu vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci. Dom, ktorý patrí k najstarším vo Vysokých Tatrách, okrem toho, že poskytuje bežné turistické služby má aj špecialitu Sherpa Caffe – priestor aj na stretnutia ľudí z nosičskej komunity. Jeho prevádzke sa venuje aj s manželkou Martinou.

Deutsche Welle ponúka pravidelne spoľahlivé spravodajstvo a publicistiku a jej satelitná televízna služba pozostáva z kanálov v angličtine, nemčine, španielčine, perzštine a arabčine. Zaradenie dokumentu z slovenského proostredia je teda výbornou reklamou Slovenska a jeho tradícií v mnohých krajinách celého sveta.       

Horskí nosiči sú reprezentantmi tradičného slovenského remesla. Autor titulnej fotografie:  archív Téryho chaty

Jozef Antol fotografuje zvieratá v horách

Jozef Antol: S fotoaparátom budem dovtedy, kým budem vládať

Najlepšími fotomodelkami sú podľa neho zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Fotí ich tak, aby neporušil ich majestát, zohratosť s prírodou, aby ich nevystrašil a nestresoval. Fascinujú ho ich zvyky, hry, kolobeh života. Fotograf Jozef Antol.

Vaše fotografie zvierat vo voľnej prírode sú unikátne. Je fotografovanie váš koníček, alebo už profesia?

Koníček, krásna záľuba, ktorá mi vypĺňa voľný čas a dopĺňa sa s tým, že rád chodím na vysokohorské túry. Pracujem ako majster výroby v strojárskej firme v Dubnici nad Váhom.

Čo, resp. kto formoval váš záujem o fotografiu? Kedy to bolo?

Od mala som chodil s rodičmi po horách. Na huby, na výlety, prírodu som vnímal ako niečo, čo patrí k nášmu životu. Postupne som sa ju učil poznávať, pozorovať zvieratá, rešpektovať ich priestor. A bavilo ma to. Odhadujem, že asi pred dvanástimi rokmi som si zaobstaral prvý fotoaparát a začal fotografovať. Najskôr opatrne, pomaly, potom som sa tomu začal venovať hlbšie a časom som zistil, že fotografovanie a pozorovanie zvierat ma napĺňa.

Fotograf Jozef Anton v teréne.
Jozef Antol zvieratá fotografuje v ich prirodzenom prostredí. Autor fotografie: archív JA

Aký je to koníček?

Pre mňa je to niečo, čo ma hlavne upokojuje a aj baví. Som fotograf amatér s priemernou fotovýbavou, ale o to s väčším zanietením do prírody. Do Tatier chodím s tým, že ak sa mi aj nepodarí niečo odfotiť, uspokojí ma, že si dám aspoň dobrú vysokohorskú túru. Ale pravda je taká, že po rokoch skúseností už viem, kde sa pasú medvede, kde šantia svište alebo kde sa na slniečku vyhrievajú kamzíky. A nájdem si ich.

Kde všade sa ľudia môžu stretnúť s vašimi fotografiami?

Robím ich pre seba, mám stránku, kde ich zverejňujem. Alebo ich zavesím na stránky, ktoré sa venujú zvieratám, horám, aj špeciálne Tatrám a som rád, ak ich ľudia zdieľajú a tešia sa z nich.

Objektom vášho záujmu ako fotografa nie je príroda všeobecne, ale zvieratá v nej. Prečo?

Baví ma to, fascinuje ma ich život, zvyky, hry, zákony prírody, ktorým sa prispôsobujú. Učia ma pokore, trpezlivosti a rešpektu. Samozrejme, vo svojom archíve mám aj fotografie prírodných scenérií, ale zvieratá dominujú. Medvede, svište, kamzíky, jelene, … – to je moje. 

Čo je potrebné na to, aby vznikla dobrá fotografia?

Fotograf musí mať, samozrejme, isté zručnosti, dobre poznať lokality, v ktorých aký druh zveri žije, jeho aktivitu. kde sa zvieratá chodia pásť, kde majú chodníčky a prechody. A najmä mať dobrý vietor aby som ich mohol nerušene pozorovať. Platí tiež, že fotograf v teréne potrebuje aj trochu toho príslovečného šťastia, ktoré rozdá karty na správnom mieste a v správnom čase. Nie vždy sa to podarí a to je výzva na ďalší výjazd do divočiny.

Takže sa na dobrý záber aj načakáte…

Niektoré fotografie sú výsledkom náhody, za niektorými sú to hodiny čakania. Pri fotografovaní divých zvierat nikdy nemáte zaručený úspech dopredu. Ale dajú sa v nej vypozorovať momenty, ktoré stoja za to, aby ste stlačili spúšť.

Ktorý z tatranských fotografov by nemal v archíve zábery na kamzíky? Autor fotografie: Jozef Antol
Zvieratá sú jeho obľúbené modelky. Patria k nim aj kamzíky. Autor fotografie: Jozef Antol

Uvažujete v horách ako turista, ktorý odfotí, čo ho zaujme? Alebo, naopak, ste viac fotograf, ktorý vyhľadáva dobré zábery cielene?

Aj – aj. Turisti sa ma na chodníkoch občas opýtajú, čo tam vidím, keď sedím a pozerám hore. Viacerým turistom som už tak ukázal medveďa,ako sa pasie v diaľke a veľmi sa tomu potešili, pretože videli maca prvýkrát. Oni sa ženú  rýchlo za cieľom, oči upreté na chodník a ja sledujem okolie. Čakám, kedy sa ukáže medveď v kosodrevine, alebo kedy bude prechádzať cez hrebeň. O mne sa vie, že medvede fotografujem najradšej. Poznám ich, ovládam ich režim, dokážem ich pozorovať hodiny. Medvede zbožňujem. Sú to impozantné zvieratá a viem sa k nim priblížiť v ich prirodzenom prostredí tak, že ich nevyruším. To je dôležité, lebo vždy mám lepší pocit keď sa to takto podarí. Dokážem si na ne počkať aj hodiny , keď viem, že som na mieste, ktoré obľubujú. 

Kam najčastejšie, na aké miesta smerujú vaše kroky za dobrou fotografiou?

Všade, kde viem, že mám okrem relaxu z pohybu aj šance na dobré zábery zvierat. Aj do Tatier. Navštevujem ich od začiatku sezóny, až do zimnej uzávery. Najradšej však na jeseň,kedy je najkrajšie pozorovať medvede na brusniciach.

Čo všetko ste ochotný urobiť pre dobrú fotografiu?

Bol som pri medveďovi  vo vzdialenosti asi päť metrov. Takže – asi všetko (smiech). No každá situácia je iná. Na pekné fotky stačí aj podstatne väčšia vzdialenosť. A najmä našliapem strašne veľa kilometrov.

Zažili ste pri fotografovaní nejaký zaujímavý moment?

Nedávno sa mi taký stal. Bol som s rodinou a kamarátmi na víkend na chate v Tatrách. Samozrejme bez foťáku by som tam ani nešiel. Jedno skoré ráno som zobral kamarátov k rieke Belá pozrieť medvede. Neviem, ale nejako ma to tam nebavilo, tak sme sa rozhodli isť pozrieť do jednej doliny na rúbane na medvede. Šliapali sme hore dolinou, keď sme počuli nejaké zvuky. Išiel som sa pozrieť a pri potoku vidím rysie mláďa. Sadol som si a nerušene som obdivoval tú krásu. Po chvíľke sa ukázala aj rysica, ktorá sa predtým ozvala hlasom. Vzala ho do tlamy a odniesla. V živote som niečo také nevidel, ani nezažil. Dal som sa za nimi ešte pozrieť, či ich neuvidím, ako idú hore. Keď tu niečo za mnou spadlo, alebo skočilo zo stromu. Otočím sa a neverím vlastným očiam. Maličké rysíčatko? Bolo odo mňa hádam meter a pustilo sa za mnou ako mača. 

Fotka sa podarila?

Nielen fotky, aj videjko som natočil. Celé pozorovanie trvalo skoro pol hodinu a video tridsať sekúnd. Bolo to niečo neuveriteľné. Potom som odkráčal preč, začali sa ukazovať prví turisti a nechcel som upútať ich pozornosť na rysiu rodinku. Potrebovala pokoj.

Kedy vám záber nestál za to, aby ste riskovali?

Netlačím na pílu, snažím sa v prírode správať s rešpektom k zvieratám. Je to ich prirodzené prostredie, ktoré netreba narúšať za každú cenu. Radšej si na dobré zábery počkám.

Máte aj nesplnené fotosny?

Mal som – rysa. Ale už ho mám. Ale to, čo som zažil, tak také to nebolo ani v tom sne. Neuveriteľné! Budem chodiť po horách s fotoaparátom dovtedy, kým budem vládať.

Kamzíky v Tatrách. Autor titulnej fotografie:  Jozef Antol

Pohľad z Liptovskej Lúžnej na Baranec

Toto zviera by ste v Tatrách naozaj nečakali + VIDEO

V okolí Liptovského Mikuláša sa od jesene pohybuje kengura. Zachytili ju viaceré amatérske videá. No predpokladalo sa, že zimu neprežije. Predpoklad sa nenaplnil. Zviera nedávno vybehlo na lyžiarsky svah.

Liptov nemá na výskyt kengury patent. Už pred rokmi sa toto exotické zviera vyskytlo vo voľnej prírode aj na Záhorí a tiež vyvolalo záujem amatérskych filmárov. Už vtedy sa hovorilo, že kengura ušla z niektorého súkromného chovu a to isté sa dodnes tvrdí aj o prišelcovi z Austrálie, ktoré sa potuluje od jesene po rázovitom liptovskom regióne.

V podhorí Západných Tatier sa pohybuje kengura.
V podhorí Západných Tatier sa pohybuje kengura. Autor fotografie: Pixabay

Liptovskomikulášske regionálne noviny v novembri uviedli, že zviera bolo vidieť na viacerých miestach podhoria Západných Tatier, v okolí Liptovského Mikuláša pri akvaparku, ale aj v okolí Liptovskej Mary i v smere do Žiarskej doliny, a to už od leta.

Videá ukazovali, že poskakuje po okraji lesov, pri cestách, občas cez nich aj prebehne. Predpokladalo sa , že niekomu ušla, alebo ju chovateľ vypustil do prírody úmyselne. V takomto prípade nad kengurou vyniesol krutý ortieľ, lebo sa mohla stať potravou pre predátorov, alebo skončiť pod kolesami áut.

Myslí si to aj zoologička Tatranského národného parku Erika Feriancová. „Na jeseň sme sa domnievali, že zimu neprežije. Predsa len toto zviera nie je zvyknuté na mínusové teploty, ale zrejme si vedelo poradiť. Ako vieme, zdržiavalo sa v okolí senníkov a našlo si vhodnú potravu. Teraz, keď sneh zmizol, má tej potravy ešte viac,“ hovorí.

Došlo aj k pokusom o odchyt. „No nepodarili sa. Kengura je veľmi plachá a človeka nepustí do svojej blízkosti a rýchlo odbehne. Preto si nemyslíme, žeby vyhľadávala spoločnosť ľudí aj keď bola vychovaná v zajatí. Vo voľnej prírode sa ľuďom skôr vyhne,“ pokračuje zoologička.

Dodáva, že aj keď ide o nepôvodný druh, nie je to invázny druh a nie je hrozbou pre našu prírodu. No aj podľa nej ide o veľkú nezodpovednosť chovateľa,  lebo každý, kto má v zajatí nepôvodné druhy živočíchov, má zároveň povinnosť postarať sa o to, aby neušli.

A či je hrozbou pre ľudí na lyžiarskom svahu? „Video, ktoré koluje na internete, je pravdepodobne z mikulášskeho sídliska Podbreziny, vieme o tom. Zviera ho išlo preskúmať, keď na svahu nikto nebol. Ak by zaregistrovalo hluk z lyžovačky, zrejme by sa pre svoju veľkú plachosť k nemu ani nepriblížilo,“ ubezpečuje E. Feriancová.

Pohľad z Liptovskej  Tepličky na Baranec. Ktovie, možno aj tu kengura prežila časť zimy.  Autor titulnej fotografie: Vladimír Šterbák

Lekár Vrtuľníkovej záchrannej služby Ján Kořínek

Keď budem veľký, chcel by som byť lekárom v záchranárskom vrtuľníku

Kto sa môže stať lekárom v záchranárskom vrtuľníku? Aké sú jeho povinnosti a čo je dôležité v jeho práci, kým vzlietne a čo, keď ho vysadia v teréne? Najnovší diel podcastu S batohom cez hory je práve o tom. Vladka a Táničku tentoraz inšpiroval známy tatranský lekár záchranárskeho vrtuľníka Ján Kořínek.   

Seriál podcastov o Tatrách a ľuďoch, ktorí sú s nimi spojení pokračuje päťdesiatym prvým dielom. Už oddnes sa v ňom môžete zoznámiť s prácou lekára vrtuľníkovej záchrannej služby Jánom Kořínkom.

Vladko a Tánička sa v ňom rozprávajú o tom, čo táto profesia znamená pre všetkých, ktorí potrebujú pomoc v horách, čo všetko treba urobiť, aby záchranársky výjazd dopadol dobre a aké podmienky či predpoklady treba spĺňať, aby sa záujemca o túto profesiu mohol stať členom tímu záchranárov Vrtuľníkovej záchrannej služby.

Ján Kořínek: Záchranár sa na každú akciu musí dobre pripraviť.
Ján Kořínek: Záchranár sa na každú akciu musí dobre pripraviť. Autor fotografie: archív JK

Vo svojom rozprávaní o tejto dôležitej, ale aj trochu dobrodružnej či raritnej práci, sa opreli o skúsenosti známeho tatranského lekára Jána Kořínka, ktorý sa jej venuje už pätnásť rokov. No je aj známym horským vodcom, učí záujemcov láske k horám a sprostredkúva im zážitky, ktoré by inak nezískali.

Najaktuálnejší diel podcastov, ale aj všetky ostatné, ktoré sa nahrávali od júla 2021, si môžete vypočuť, keď kliknete na stránku www.cezhory.sk/podcasty. Nájdete v nich veľa zaujímavosti o tatranských chatách, dolinách, štítoch, plesách, udalostiach, záhadách, patrónoch, jaskyniach, ale aj o tom, ako sa treba v horách správať, aby sme nerušili zvieratá a nepoškodzovali prírodu.

Niet nad vlastnú skúsenosť, preto o podcastoch už viac neprezradíme. Ale pozývame vás do ich sveta, zaujme vás, to vieme určite.

Lekár Vrtuľníkovej záchrannej služby Ján Kořínek. Autor titulnej fotografie: archív JK