V Demänovskej ľadovej jaskyni ľad nenájdete

Demänovská ľadová jaskyňa možno zmení názov

Demänovská ľadová jaskyňa už nie je to, čo bývala. Zmena klímy spôsobila, že v nej rapídne ubúdal ľad. Dnes sa už nevyskytuje ani v jej najnižšej časti, niekdajšie ľadové kvaple a stĺpy by ste v nej hľadali márne. Opäť sa začína skloňovať zmena jej názvu.

No prehliadka Demänovskej ľadovej jaskyne môže aj tak byť zážitkom. Kým sa ale na cestu vyberiete, overte si, či a kedy je otvorená a čo v nej môžete vidieť teraz, aby vás realita nesklamala.

Má byť tak ako každý rok sprístupnená od 15. mája a jej najväčším lákadlom je nielen zostup puklinovou chodbou na najnižšie poschodie, ale najmä Veľký dóm a Kmeťov dóm, hoci sa ich ľadová výzdoba už roztopila.

Prvá časť prehliadkovej trasy vedie cez jaskynné priestory so sintrovou výzdobou, druhá by mala návštevníkom ukázať zaľadnené časti, no ľad teraz chýba. Na obdiv aj tak ostáva vápencová výzdoba, ktorú tvoria kamenné kvaple a iné krasové útvary.

Prehliadka trvá 45 minút, návštevník za ten čas prejde 650 metrov s prevýšením 48 metrov. Pripraviť sa treba na veľmi nízku teplotu od 0,4 do 3 stupne Celzia.

Aj napriek absencii ľadu prehliadka jaskyne stojí za to
Aj napriek absencii ľadu prehliadka jaskyne stojí za to. Autor fotografie: Grzegorz Gozdek

Správca jaskyne Michal Lopčiansky si pre TV Markíza nostalgicky vzdychol, že boli roky, keď museli pred začiatkom sezóny presekávať v ľade chodník, aby sa návštevníci pohodlne dostali do jej interiéru. To teraz nehrozí, lebo úbytok ľadu, s akým bojujú nakoniec všetky ľadové jaskyne vo svete, ich tejto povinnosti zbavil. Je to dôsledok slabých zím za ostatných 10 rokov, keď úbytky ľadu v lete boli vždy vyššie ako jeho prírastky v zime.

Teraz je úplne preč, čo zmenilo jaskyňu tak výrazne, že sa začínajú objavovať aj úvahy o jej premenovaní a návrate k starému názvu – Čierna. No pokiaľ sa vplyvom vonkajších podmienok v podzemí nezmení prúdenie vzduchu, ešte stále je nádej, že ľad tu znova vznikne. No treba k tomu chladné dlhotrvajúce zimy, aby sa jaskyňa dôkladne prechladila.

Jaskyňa sa nachádza na pravej strane Demänovskej doliny, pár kilometrov pod lyžiarskym strediskom v Jasnej. Výstup k nej od parkoviska trvá asi 20 minút serpentínovým chodníkom okolo Kamennej chaty. Tí, ktorí prehliadku absolvovali v minulých rokoch,  tvrdia, že aj bez ľadu je jaskyňa krásna a treba si ju pozrieť. Teraz zážitok umocňuje aj nové osvetlenie. Inštalovali ho v časti jaskyne, kde ani predtým ľad nebol a osvetľuje nádherné sintrové časti vnútorných priestorov.

Autor titulnej fotografie: Grzegorz Gozdek

Zoologička TANAP-u Erika Feriancová

Prečo psy na tatranské chodníky nepatria?

Prečo musia mať tatranské zvieratá svojich „obhajcov“? A prečo nie sú psy vítanými spoločníkmi návštevníkov v Tatranskom národnom parku? Prečo sa nemáme čudovať, ak nám v tatranskej osade prebehne cez cestu vysoká zver a cez plot nakukne medveď? Aj o tom hovoríme so zoologičkou Správy Tatranského národného parku Erikou Feriancovou.

Správa Tatranského národného parku (TANAP) má vo svojej štruktúre aj profesiu zoológa? Prečo je dôležitá?

Pretože v TANAP-e, našom najstaršom národnom parku, žijú živočíchy, ktoré potrebujú svojho „obhajcu“. Zvieratá nevedia hovoriť, nevedia sa v ľudskom svete brániť. Preto potrebujú človeka-zoológa, ktorý bude obhajovať ich právo na existenciu, chrániť ich a tým im pomôže prežiť.

Čo je v pracovnej náplni zoológa TANAP-u?

Nie je toho málo. Základom našej práce by mal byť predovšetkým monitoring zvierat. To preto, aby sme mali prehľad o tom, aké druhy zvierat a v akých počtoch máme na území parku, aké majú potreby a aktuálnym požiadavkám prispôsobiť aj ich ochranu. Monitoring je dôležitý. Pomáha nám sledovať stavy zvierat a napríklad pri znižovaní ich počtov urobiť príslušné opatrenia. Súčasťou našej práce je aj analyzovať zo vzoriek trusu či tkanív uhynutých zvierat nielen ich zdravotný stav, ale predovšetkým DNA, parazity, choroby… To je práca v teréne. Nesmieme však zabúdať aj na administratívu, takže v kancelárii strávime nemálo času.

Pri Popradskom plese
Pri Popradskom plese. Autor fotografie: Marián Baumax

A podľa toho nastavovať parametre ochrany? Napríklad návštevný poriadok?

Áno. Na základe poznatkov z praxe vieme odzrkadliť potreby živočíchov v návštevnom poriadku alebo v legislatíve. A to je jeden z najdôležitejších spôsobov, ako zvieratá v parku ochrániť tak, aby prežili a nevyhynuli. Ale musí sa dodržiavať.

Návštevníci TANAP-u ho ale vnímajú div nie ako úradnícky výmysel…

Návštevný poriadok je vyhláška. Nevznikol preto, aby sme turistov obmedzovali a robili im napriek. Jeho zmyslom je zachovať živočíchom v parku prirodzené prostredie, v ktorom by sa cítili bezpečne. Musíme nájsť rovnováhu medzi ochranou zvierat a záujmami návštevníkov národného parku. Návštevný poriadok tvoria odborníci, ktorí životu vo voľnej prírode rozumejú, vedia, čo robia, a preto by mal byť prirodzeným návodom pre návštevníkov ako sa na území parku správať. Musíme si uvedomiť, že zvieratá sú tu doma a my sme v ich prostredí len návštevníkmi. Preto by sme mali rešpektovať ich potreby a požiadavky. A presne na to slúži návštevný poriadok.

Hlavným poslaním Tatranského národného parku je chrániť územie s našim najvýznamnejším prírodným dedičstvom. O ktoré zvieratá by sme sa mali starať najviac?

V TANAP-e žijú endemity, ktoré sa nikde inde vo svete nevyskytujú. Áno, máte pravdu, sú to naše národné poklady a je v záujme nielen Slovenska starať sa o to, aby sa zachovali. Spomeniem kamzíka vrchovského tatranského, svišťa vrchovského tatranského, či hraboša snežného tatranského. Ale okrem endemitov je tu pestrá škála iných vzácnych živočíchov. Napríklad žiabronôžka severská. Je to kôrovec, ktorý žije na Slovensku iba v jednom jedinom plese vo Vysokých Tatrách.

Rys na tatranských chodníkoch
Rys na tatranských chodníkoch. Autor fotografie: Roman Gregorec

A okrem nich?

Spomeniem hoci vlka dravého, medveďa hnedého, rysa ostrovida, hlucháňa hôrneho či tetrova hoľniaka, alebo z dravých vtákov orla skalného, orla krikľavého, sokola sťahovavého, sokola lastovičiara, bociana čierneho, tesára čierneho, ďubníka trojprstého, či sovy kuvička vrabčieho, pôtika kapcavého, ale aj vzácne druhy plazov, obojživelníkov, motýľov a chrobákov. A to zďaleka nie je všetko. Náplňou práce zoológov TANAP-u je okrem iného neustále pripomínať ich význam nielen pre prírodu parku, ale aj pre spoločnosť a vedu.

Na akom veľkom území pôsobia zoológovia TANAP-u?

Je to asi stotisíc hektárov v piatich okresoch. Do našej starostlivosti nepatrí iba územie národného parku, ale aj maloplošné chránené územia vo voľnej krajine v podtatranskej oblasti. Spravujeme aj voľnú krajinu od Kraľovian na západe až po Lendak na východe, od poľských hraníc na severe až po Poprad-Kvetnicu na juhu. Základom štatútu ich ochrany sú práve vzácne živočíchy, ktoré tam žijú. Preto je logické, že máme dohľad aj nad nimi. TANAP má však len dvoch zoológov a je to veľmi málo na starostlivosť o takéto rozsiahle územie.

Vzácny kamzík tatranský vrchovský
Vzácny kamzík tatranský vrchovský. Autor fotografie: Roman Ciblík

A ktorý projekt považujete z hľadiska ochrany zvierat za najvýznamnejší?

Neviem, či najvýznamnejší, ale určite najdôležitejším je monitoring kamzíkov. Spoločné poľsko-slovenské sčítacie kampane kamzíkov sa pravidelne uskutočňujú od roku 1959. Ide o najstarší monitoring prírody, na ktorom sa podieľajú dve krajiny súčasne. Okolo roku 2000 hrozilo kamzíkom takmer vyhynutie. V roku 1999 napočítali na území Tatier 162 kamzíkov. Mierny nárast nastal v roku 2000, ale len na 189 jedincov. Pri poslednom sčítaní kamzíkom na slovenskej a poľskej strane Tatier sme narátali 926 jedincov. Práve dôsledný monitoring pomohol prijať opatrenia na postupné zvyšovanie jeho počtov.

 Je to podľa vás dosť?

Je to uspokojivé. Ako ideálny by sa dal hodnotiť stav nad hranicou tisíc jedincov. No nevieme, čo sa s kamzíkmi bude diať ďalej. Nedokážeme predvídať, čo s populáciou kamzíka urobí meniaca sa klíma a rôzne parazitárne či infekčné ochorenia. A to nehovorím o antropických vplyvoch, čiže celkovom vplyve človeka na toto územie. Preto musíme pristúpiť k prísnejším opatreniam na ich ochranu. Ak by počty kamzíkov klesli na úroveň zo začiatku milénia, bol by to začiatok konca jeho výskytu vo Vysokých Tatrách. Podobné obavy máme aj v súvislosti s výskytom svišťa vrchovského tatranského.

Svišť k Tatrám neodmysliteľne patrí
Svišť k Tatrám neodmysliteľne patrí. Autor fotografie: Jozef Antol

Aké konkrétne?

V tomto roku budeme robiť prvé komplexné sčítanie svišťov, ktoré nám pomôže lepšie nastaviť parametre ich ochrany. Predpokladáme, že ich je menej ako pred desaťročím. Svište sa presúvajú do vyšších nadmorských výšok vplyvom otepľovania, rozširovania sa kosodreviny, čím sa zmenšuje ich životný priestor. A do toho plašenie psami… Ľudia majú totiž pocit, že v skalách treba nechať psov vybehať a pustia ich z vôdzok.

Prečo sú voľne pustené psy nebezpečné?

Psy naháňajú nielen svište a kamzíky, ale v podstate všetko, čo sa hýbe. Často sa to končí zranením, či úhynom zvierat. Preto má zmysel zákaz vodenia psov do citlivého vysokohorského prostredia štvrtého a piateho stupňa ochrany národného parku. Ľudia by si mali uvedomiť, že oni so psom odídu, ale pre zvieratá sú Tatry nielen ich kolískou, ale aj hrobom. Tie nemajú kam odísť.

Zviera, ktoré do Tatier nepatrí.
Zviera, ktoré do Tatier nepatrí. Autor fotografie. ĽK

V ostatnom čase sa veľa hovorí o ochrane hlucháňov…

Hlucháňovi hôrnemu sa venujeme veľmi intenzívne. A nielen my, ale prakticky v celej Európe. V rámci kontinentu sa totiž ich počty znižujú. Snažíme sa nastaviť manažment územia, na ktorom žije tak, aby mu vyhovoval a jeho stavy naďalej neklesali. Už v súčasnosti je na hranici prežitia a hrozí mu vyhynutie. Našou prioritou je uchovať biotop pre hlucháňa, pretože tohto nášho najväčšieho lesného kurovitého vtáka nemôžeme premiestňovať.

Čo to znamená?

Hlucháň si vyberá, kde bude žiť. Je na nás, aby sme mu zachovali vhodné podmienky pre život. Závery nedávneho výskumu DNA hluchánej populácie priniesli zistenia, že tento druh je na tom veľmi zle. Populácie žijú oddelene, vo vnútri prebieha príbuzenské kríženie, čo vedie až k ich degradácii. Ale zvyšovaním počtu jedincov z umelého odchovu hlucháňovi nepomôžeme. Skôr zväčšením výmery vhodných biotopov a obnovením prepojení so susednými populáciami.

Prečo je hlucháň taký dôležitý živočích?

Hlucháňa pre svoje vysoké a špecifické nároky na kvalitu biotopu považujeme za tzv. dáždnikový druh horských lesov. Ochrana biotopu, územia, v ktorom žije, vytvára „ochranný dáždnik“ nad celým radom ďalších vzácnych a ohrozených druhov, ako sú napríklad dutinové hniezdiče, ďatlovité vtáky a podobne. Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu kvality ekosystémov, v ktorých sa prirodzene vyskytuje.

Je ochrana prírody v TANAP-e prísnejšia ako v iných národných parkoch vo svete?

Precestovala som národné parky od Austrálie cez Rusko, rôzne štáty Európy a Severnej Ameriky. Základný rozdiel medzi nami a praxou v ostatných parkoch je ten, že u nás nie sú doriešené vlastnícke vzťahy, čo predstavuje náš najväčší problém. A to nás limituje, ak chceme nastaviť manažment ochrany daného územia. V zahraničí nevedia pochopiť, prečo je to tak, lebo u nich platí, že ak ide o národný park, prioritou je ochrana prírody, nie ekonomické a vlastnícke záujmy.

Dovalovo
Dovalovo. Autor fotografie: Vladimír Šterbák

Napriek tomu sa mnohí návštevníci Vysokých Tatier domnievajú, že kritéria ochrany prírody idú nad rámec toho, čo je pre park potrebné. Súhlasíte?

Určite nie. Ale rozumiem návštevníkom parku, pretože každý zákaz sa ich bytostne dotýka. No zároveň som presvedčená o tom, že ich postoj vychádza z laického pohľadu. Nie sú odborníkmi, nevedia, prečo sú kritéria nastavené tak, ako sú a prečo sú dôležité. Aj prehliadka napríklad Bojnického zámku má svoje pravidlá. Nemôžete sa dotýkať vystavených exponátov a zbierok, musíte chodiť len po sprístupnených priestoroch. Prečo by ich nemala mať i návšteva TANAP-u?! Preto je potrebné zákazy neustále vysvetľovať a učiť ľudí pozornejšie a tolerantnejšie vnímať prírodu.

Čo to v praxi znamená?

Turisti nemusia za zážitkami či výhľadom vybočovať z chodníka. Rovnaké sa im naskytnú aj z neho. No nemali by výstup na vysokohorskú chatu či štít alebo prechod dolinou vnímať ako jediný cieľ. Aj cestu samotnú lemujú rôzne pozoruhodnosti. Ja aj z chodníka pomocou ďalekohľadu vidím medvede, kamzíky či svište, nepotrebujem sa za nimi predierať húštinou. Je to riziko. Koniec koncov v Tatrách sa dá veľmi ľahké stratiť. O tom, ako vnímať, chrániť a milovať prírodu by sa mali deti viac učiť už v škole.

Z toho, čo uvádzate, nám vychádza, že v TANAP-e sa pravdepodobne nebude zmierňovať návštevný poriadok…

Z pohľadu zoológie určite nie. Treba si uvedomiť, že Tatry v roku 2023 navštívilo takmer 4 milióny návštevníkov. Je iba otázkou času, či nebudeme stáť pred úvahou regulácie návštevnosti, ako je to napríklad v Benátkach. Mesto spustilo predaj vstupeniek pre jednodňových návštevníkov počas najrušnejších dní medzi 25. aprílom a 14. júlom. Ide o súčasť snahy obmedziť negatívne následky masového turizmu v talianskom meste. Benátky sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a každoročne ich navštívi niekoľko miliónov ľudí. Porovnávať Vysoké Tatry s Benátkami sa môže zdať zavádzajúce. Princíp je však rovnaký; ochrana prírodného, či kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie.

V poslednom čase sa hovorí, že niektoré zvieratá sú vo Vysokých Tatrách premnožené. Je to podľa vás pravda?

Počty zvierat si príroda dokáže regulovať sama. Ak by sa TANAP rozprestieral iba v prírodnom prostredí, zvieratá by sme nevnímali ako obmedzujúci faktor. No na území TANAP-u sú aj historické osady, v ktorých bývajú ľudia, a tým treba vytvoriť primerané podmienky na život a dostačujúcu infraštruktúru. Sú tu aj hotely, ubytovacie zariadenia orientované na cestovný ruch s potrebným zázemím. Je preto prirodzené, že sa zvieratá v blízkosti ľudí objavujú častejšie.

Malý macko
Malý macko. Autor fotografie: Jozef Antol

Je to v poriadku?

Určite áno. Záujmy ľudí by sa mali v tomto prípade podriadiť parku a prírode. Tak ako sa obyvatelia veľkomesta musia prispôsobiť svojmu okoliu, musia to urobiť aj obyvatelia a návštevníci tatranských osád. Zvieratá z Tatier nemajú kam odísť a človek im neustále uberá z územia, v ktorom prirodzene žijú. Ľudia žijúci v národnom parku by sa nemali čudovať, ak im cez osadu či cestu prebehne vysoká zver a cez plot nakukne medveď. Všade na svete v prírodných rezerváciách a parkoch je to tak. Iba u nás sa na tomto území zhusťuje infraštruktúra.

V našom rozhovore ste sa dotkli aj témy psov v národnom parku. Budú sa zmierňovať doterajšie obmedzenia pre ich vstup?

Hlavným dôvodom, prečo sme návštevným poriadkom obmedzili pohyb psov v národnom parku, bol ten, že väčšina majiteľov štvornohých miláčikov sa už nevie zmestiť do kože. Správajú sa ku svojim psom s neprimeranou benevolenciou a psy majú pomaly väčšie práva ako voľne divo žijúce zvieratá, ale aj ako ľudia. Kedysi sme ich pohyb neobmedzovali, nebolo ich však v Tatrách toľko. Ale dnes vidíme psov na Lomnickom štíte, Gerlachu, Kriváni, plašia a naháňajú zver a je ich čoraz viac. Dokonca sa stratia a treba ich hľadať. Ročne sa môže nachádzať na území TANAP-u 25 000 až 30 000 psov. Potom sú tu psie exkrementy…

Čo je s nimi?

Hoci majitelia psov majú povinnosť vziať ich sebou, nerobia to. Ani by nemuseli. Stačilo by nechať psa doma. Povedzme si pravdu, kto by odnášal výkaly svojho psa v batohu z osemhodinovej túry do kontajnera niekde v tatranskej osade?! Okrem toho, že psie exkrementy môžu byť príčinou prenosu chorôb a parazitov na pôvodné zvieratá, znečisťujú vysokohorského prostredia cudzorodými látkami z priemyselne vyrábaných krmív. Dusík zo psích granúl sa nachádza nielen v psích exkrementoch, ale aj v moči, fosfor najmä v exkrementoch.

A pohľad na množstvo exkrementov popri turistických chodníkoch nemusí byť príjemný ostatným návštevníkom národného parku…

Presne. Odkontrolovať obrovské množstvo psov, ktoré sa pohybuje v národnom parku, nie je v silách strážcov TANAP-u. A škody sú evidentné. Nech majiteľ tvrdí čokoľvek, prirodzenou reakciou každého zdravého psa je prenasledovať a loviť zver. Vôdzkou nezabezpečený pes stopuje, vyráža za živočíchom, vyštekáva ho, prípadne na neho zaútočí. Preto obmedzenia.

Povedzte, čo vás na práci zoologičky najviac baví?

Odmala som mala rada zvieratá. Všetko, čo malo krídla, perie, srsť mi bolo blízke. A časom som si čoraz viac začala uvedomovať nevyhnutnosť, že niekto ich musí obhajovať. Hovoriť za ne. Musíme rešpektovať kolobeh v prírode, ale zároveň je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby živočíchy vplyvom rôznych činností človeka nehynuli.

Toto vás motivovalo aj pri výbere povolania?

Určite. Preto som sa rozhodla pre štúdium prírodných vied, zamerala som sa na zoológiu a snažila som sa neustále, či som už pracovala doma alebo v zahraničí, naučiť sa o zvieratách čo najviac.

Zoologička TANAP-u Erika Feriancová
Zoologička TANAP-u Erika Feriancová. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Aký je váš bežný pracovný deň?

Každý je iný. Hoci by som rada uprednostnila prácu v teréne, pravda je taká, že veľa času presedím v kancelárii pri vypracovávaní rôznych stanovísk. Ide o vyjadrenia k úhynom živočíchov – na cestách, elektrických vedeniach, železniciach a podobne. Keďže sme v národnom parku, musíme o uhynutých zvieratách získať čo najviac informácií a zabezpečiť, aby sa takéto prípady neopakovali. Rokujeme s distribučnými spoločnosťami či správcami komunikácii, aby urobili príslušné opatrenia na predchádzanie úhynov. Vyjadrujeme sa tiež k rôznym chráneným druhom zvierat, k ich manažmentu, poskytujeme stanoviská k zásahom do bobrích hrádzí, ku škodám na hospodárskych zvieratách, venujeme sa najrôznejším projektom starostlivosti o chránené druhy, pripravujeme správy pre Európsku komisiu k monitoringom. A je toho ešte viac.

Pestrá práca…

Áno, to je. Ale najradšej som v teréne. Tam môžem využiť to, čo som sa naučila doma aj v zahraničí. Napríklad v Severnom Írsku na veterinárnej klinike. Získala som tam veľa užitočných poznatkov i prax v ošetrovaní živočíchov. Je dôležité vedieť, ako manipulovať a chrániť samu seba, pretože pazúry a zuby zvierat dokážu veľmi ublížiť. Už viac ako pätnásť rokov sa venujem aktivitám v orliarskej skupine a táto vášeň ma drží dodnes. V našej práci je dôležité nielen ovládať teóriu, ale oveľa dôležitejšie je naučiť sa správne vnímať prírodu.

A to by ste odporúčali aj záujemcom o prácu zoológa?

V TANAP-e pracujem už desiaty rok a z mojich skúsenosti zoologičky viem, že najlepšou praxou je príroda samotná, pozorovanie všetkého, čo sa v nej deje. Pri konkurze sme museli preukázať aj istý rozsah teoretických vedomostí nielen zo zoológie, ale napríklad aj o horopise Tatier.

Je súčasťou výberového konania aj preukazovanie fyzickej zdatnosti?

Keďže si naša práca vyžaduje, aby sme sa pohybovali v horskom teréne, od alpínskeho stupňa až po podhorie Vysokých Tatier, musíme byť fyzicky zdatní a vedieť napríklad aj dobre lyžovať. Lyže či snežnice sú v zimnom období našim najosvedčenejším prostriedkom na presun.

Ak by sme to mali zhrnúť, aké dlhy, už okrem spomínaného vysporiadania vlastníckych vzťahov v TANAP-e, máme ešte voči ochrane prírody?

Jednoznačne využívanie krajiny, či už ide o park alebo aj voľnú krajinu. Nemáme limity – návštevnosti, ekonomickej činnosti, rozvoja cestovného ruchu. Toto sú naše najväčšie problémy. Záujmy v národnom parku nie sú navzájom skĺbené, prepojené, nemáme v nich stanovené jasné pravidlá. A sme v situácii, keď tento dlh ide na úkor biodiverzity, rozmanitosti živočíšnych alebo rastlinných druhov a samotného životného prostredia.najviac.

Tatranský krásavec
Tatranský krásavec. Autor fotografie: Jozef Antol

Aké máte projekty, ktoré by mohol ešte viac napomôcť ochrane živočíchov v TANAP-e?

Veľmi dobré výsledky máme so sčítaním a telemetriou kamzíkov. Je to výborný projekt, ktorý nám poskytol veľa poznatkov o populácii kamzíka vrchovského tatranského. Mojim prianím je, aby sa po rokoch znovu urobila aj genetika kamzíčej populácie. Potrebujeme mať presné informácie o tom, či nedošlo k miešaniu tatranského a alpského kamzíka, či sa zachovala jeho génová jedinečnosť. Ide však o finančne veľmi nákladný projekt. V tomto roku budeme po prvýkrát robiť monitoring svišťov. Máme dosť ľudí, aby sa ho urobili skutočne kvalitne. Profesionálne. A rovnako sa budeme venovať aj sčítaniu hlucháňa hôrneho na celom území Tatier.

Čo by ste ako zoologička odkázali návštevníkom Vysokých Tatier?

Aby rešpektovali nastavené pravidlá. Pracovníci TANAP-u nie sú ich nepriatelia. Sú hlasmi prírody. A návštevníci parku by sa mali snažiť jej viac porozumieť a dobre mienené rady či odporúčania neodmietať a nevnímať ich negatívne. Tatry patria všetkým, ale predovšetkým tatranskej faune a flóre.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Štrbské pleso pred zajtrajším voľným dňom

Ako je na Štrbskom Plese pred zajtrajším voľným dňom

Pohoda, teplo, krátke tričká, veľa turistov. Aj takto možno zhrnúť dnešný deň na Štrbskom Plese. Ak plánujete v tomto stredisku stráviť zajtrajšie voľno, bude to dobrá voľba.

Pre Vysoké Tatry sa na zajtra predpovedá slnko, v stredisku by malo byť okolo 16 stupňov Celzia, deň ako stvorený na výlety, opaľovanie, oddych. Niečo o očakávanej atmosfére napovedá už aj dnešný deň. Návštevníci Štrbského Plesa zhodili vetrovky, nasúkali sa do kraťasov a užívajú si dobré počasie. Sneh cukrí už iba končiare hor, dolu v stredisku niet po ňom ani chýru. Aj pleso stratilo ľadovú pokrývku a prechádzka okolo neho sú plné pohody, ktorú sčerí iba občasný chladný vietor.

Hladinu plesa iba občas sčerí čerstvý vietor
Hladinu plesa iba občas sčerí čerstvý vietor. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Turistov je všade plno, horné parkovisko je beznádejne zaplnené. Tatry objavili aj školské skupiny a aj zahraniční návštevníci súdiac podľa zmesky jazykov, ktoré počuť naokolo. Na zajtra sa treba pripraviť na hustú dopravu, preto odporúčame radšej využiť železnicu. A nezabudnúť, že na väčšine chodníkov v Tatranskom národnom parku platí sezónna zimná uzávera.

Počasie teda zajtrajšku praje, no nie každá túra môže byť iba zaliata slnkom. Stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby vydalo aj na dnes varovanie 2. stupňa pred miernym lavínovým nebezpečenstvom s tendenciou jeho zvyšovania na zajtrajší voľný deň.  Pri oteplení môžu padať mokré, stredne veľké lavíny prakticky počas celého dňa, a to hlavne v polohách nad 1 800 metrov nadmorskej výšky.

Prechádzka okolo Štrbského plesa je čarovná
Prechádzka okolo Štrbského plesa je čarovná. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Podľa lavínového spravodajstva, ktoré sa vydáva každý deň, je hlavným problémom mokrý sneh vo všetkých orientáciách. Lavíny sa môžu uvoľniť pri veľkom dodatočnom zaťažení, no na strmých svahoch sa očakáva aj výskyt spontánnych lavín, a to najmä dopoludnia. Dobre je vedieť, že so slnečným počasím nebezpečenstvo lavín stúpa.

Ak by ste mierili do Nízkych Tatier, tak tam hrozí malé lavínové nebezpečenstvo. Lavíny z mokrého snehu sa v horstve môžu ale vyskytnúť, no iba ojedinele, hlavne v poludňajších hodinách. 

Autor titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková

Aj v máji môže v horách prekvapiť zlé počasie

Oteplilo sa, ale zimná uzávera trvá

S prvými takmer letnými lúčmi slnka mnohí turisti strácajú zábrany a porušujú Návštevný poriadok Tatranského národného parku a jeho ochranného územia. Zimná sezónna uzávera platí ešte do konca mája.

Májové dni aj s ich voľnými termínmi lákajú turistov do Tatier. A hoci Horská záchranná služba aj teraz upozorňuje na nevyhnutnosť používania kompletnej zimnej výstroje najmä vo vyšších polohách našich hôr, návštevníci sú mnohokrát nepoučiteľní a vstupujú do terénu zle vystrojení a nepripravení.

Minulú sobotu záchranárov napríklad požiadali o pomoc turistky, ktoré uviazli po zídení z turistického chodníka v smere od Salatína na Malý Salatín v lestnom poraste.  Poľky neboli schopné vrátiť sa na hrebeň a pokračovať v túre. Museli zavolať záchranárov a označili svoju polohu. No príslušníci HZS ich na mieste nenašli. Ako sa ukázalo, turistkám sa podarilo zísť na lesnú cestu a pokračovať do doliny.

V ten istý deň na hrebeni Nízkych Tatier uviazla dvojica skialpinistov z Čiech, stratili sa v hustej hmle a nevideli ani tyčové značenie. Záchranárom poskytli súradnice, čo uľahčilo ich lokalizáciu a záchranu. Horskí záchranári ich odprevadili až na Chopok.

No nielen precenenie síl hrozí v tomto čase rekreačným športovcom v oblasti Tatier. Ale aj pokuty. V Tatranskom národnom parku platí návštevný poriadok, ktorý zakazuje pohyb turistom v rámci zimnej uzávery, ktorá ešte trvá do 31. mája.  Ich zoznam chodníkov, na ktoré je ešte stále zákaz vstupu, je súčasťou spomínaného návštevného poriadku. Posledným aprílovým dňom skončila uzávera iba pre turistický chodník v Juráňovej doline a v Mengusovskej doline – Symbolický cintorín pod Ostrvou.

Autor titulnej fotografie: archív HZS

Skalnatá chata

Skalnatá chata je chatou príbehov

FOTO: Vladimír Ambróz

A asi je to pravda. S každou chatou sa spája množstvo historiek a príbehov, táto však stojí na svojom mieste už skoro 180 rokov a pôsobili tu viaceré osobnosti spojené s našimi veľhorami. Stačí spomenúť legendárneho vysokohorského chatára a nosiča Laca Kulangu, ktorý nosil zásoby a vybavenie na chaty viac ako polstoročie.

Tento kráľ tatranských nosičov zniesol zo Skalnatej chaty na stanicu Štart náklad ťažký 211 kilogramov, čo sa považuje za nosičský rekord. Chatu nájdete v strede Skalnatej doliny, vedie okolo nej známa turistická trasa Tatranská magistrála. Turisti poznajú typický nenápadný tvar Skalnatej chaty, akoby chcela splynúť s okolitou prírodou, kameňmi a balvanmi okolo. Idú tadeto turistické chodníky k Skalnatému plesu, Malej a Veľkej Studenej doline i k Zelenému plesu.

Päť minút od chaty je stanica sedačkovej lanovky z Tatranskej Lomnice. Je to aj miesto, odkiaľ sa môžete vyviezť na Lomnický štít, ale túto jazdu si treba dopredu rezervovať. Okolo prechádza aj najvyššie položená a najdlhšia tatranská zjazdovka z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice, meria 12 kilometrov. Vysokohorské turistické chodníky v Tatrách sú do polovice júna uzavreté, na Skalnatú chatu sa však dostanete celoročne.

Ak chcete ráno vyraziť z domu a večer sa vrátiť, je to dobrý tip. Zaparkovať sa dá v Tatranskej Lomnici na verejnom parkovisku pri stanici lanovky na Skalnaté pleso. Potom záleží na vás, či sa vyveziete lanovkou alebo absolvujete trasu peši. Z Tatranskej Lomnice by ste to mali po zelenej značke zvládnuť za necelé štyri hodiny. Ak sa rozhodnete pre lanovku, budete párkrát prestupovať, ale dá sa takto vyviesť až k Skalnatému plesu, odkiaľ je to na Skalnatú chatu už len asi 10 minút.

Ak vyrazíte zo Starého Smokovca, na Skalnaté pleso sa dostanete po červenej značke. Najprv na Hrebienok, odtiaľ na Zamkovského chatu a potom po magistrále.

Pri Skalnatej chate je terasa, kde si môžete oddýchnuť a vychutnať neskutočné výhľady na okolitú krajinu. Vzhľadom na to, že výstup sem sa považuje za stredne náročnú túru, vyhľadávajú ju všetky vekové kategórie, pokojne môžete vyraziť aj s deťmi. Pre skúsených turistov je východiskovým bodom na ďalšie túry.

Z Ďurkovej uvidíte niekoľko pohorí

Z Ďurkovej uvidíte niekoľko pohorí

FOTO: Ján Hablak

Pri tipoch na skialpinistické trasy sa tentoraz presunieme zo Západných do Nízkych Tatier. Konkrétne na vrch Ďurková nad obcou Jasenie asi 20 kilometrov severozápadne od Brezna. Pri peknom počasí a dobrej viditeľnosti si z nej môžete naplno vychutnať kruhový výhľad, okrem okolitých Nízkych Tatier aj na Západné Tatry, Chočské vrchy, Oravskú Maguru, Veľkú i Malú Fatru, ale aj na Veporské a Štiavnické vrchy.

Východiskovým bodom skialpovej trasy je osada Magurka, ktorá je súčasťou obce Partizánska Ľupča v okrese Liptovský Mikuláš, a dá sa v nej zaparkovať. Pri doprave sem upozorníme na skutočnosť, že autobusom sa do osady nedostanete. Treba ísť autom z Partizánskej Ľupče alebo Liptovskej Lúžnej po nie veľmi kvalitnej ceste. Na druhej strane je výhodou, že tu nestretnete „masy“ turistov.

Spodná časť výstupu ide lesom, ktorý postupne redne. Treba dať pozor na vyčnievajúce konáre a korene, o ktoré sa dá potknúť. Následný výšľap na hrebeň po modrej značke je dosť strmý, počas troch kilometrov prekonáte 600 výškových metrov, ku jeho koncu sa napojíte na žltú značku na Zámostskú hoľu.

Z nej je to už len mierne stúpanie po červenej na vrchol. Známa útulňa Ďurková je odtiaľto asi 100 výškových metrov pod hrebeňom, dá sa tam po ceste odbočiť a občerstviť sa. Zjazd späť do osady Magurka nie je z hľadiska lavín veľmi nebezpečný. Nie je však vhodný pre úplných začiatočníkov, nachádza sa v neupravenom teréne, ktorý môže byť v jarných mesiacoch zľadovatený.

Pri zjazde ideme najprv po hrebeni s miernym sklonom, smerom na sever vojdeme postupne do lesa a späť do osady. Ostatné žľaby z Ďurkovej smerom do doliny Viedenka sú oveľa nebezpečnejšie, čo sa týka lavín. Celá trasa tam aj späť meria 8 kilometrov, má prevýšenie 790 metrov, zvládnuť by ste ju mali za tri hodiny. Potrebná je lavínová výbava, ak to podmienky vyžadujú, treba si zobrať mačky a cepín. Aj v tomto prípade nezabudnite sledovať aktuálnu predpoveď počasia a lavínovú situáciu.

Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

FOTO: Dominik Lačný

Skialpinistická sezóna trvá, vo Vysokých, Nízkych i Západných Tatrách je na tuleních pásoch stále kam ísť. Práve začínajúca jar je pre tento druh aktivity v horách najlepším obdobím.

Naším dnešným tipom je Hrubá kopa v Západných Tatrách. Ide o neupravený voľný terén, v jarných mesiacoch môže byť zľadovatený. Výstup cez Lúčne sedlo je však ľahšou a častejšie využívanou verziou cesty. Od Žiarskej chaty je to asi štyri kilometre s prevýšením 840 metrov, hore by ste sa mali dostať za tri až štyri hodiny. Medzi odporúčané vybavenie patria skialpové mačky (haršajzne), čakan i lavínová výbava.

Z ústia Žiarskej doliny ideme smerom na Žiarsku chatu, čo je asi päť kilometrov. Potom je výstup po zelenej značke náročnejší, terén je neupravený, postupne sa zvyšuje sklon stúpania. Asi pol kilometra nad chatou sa cesta rozdeľuje. My ideme doľava do oblasti Veľkých Závratov, kde je aj Hrubá kopa. Už tu sa nám otvoria výhľady na tieto kopce.

Nasleduje strmšie stúpanie v pásme nízkych stromov a kosodreviny. Tento úsek býva vyjazdený, s bubnami, tvrdý, treba použiť skialpové mačky a dávať pozor na oproti idúcich lyžiarov. Postupne sa dostaneme do lokality zvanej Terasa a nad ňou potom doľava k meteorologickej stanici. Odtiaľto traverzujeme popod svahy Prostredného grúňa na Tri kopy smerom do Lúčneho sedla. Tento úsek je nebezpečný aj pre možnosť výskytu lavín, preto treba byť ostražitý.

Zo sedla je to do cieľa cesty už len asi 200 výškových metrov. Hore môže byť tvrdý alebo vyfúkaný sneh, preto je často treba nasadiť mačky a ísť peši s lyžami na batohu. Vrchol na severnej strane susedí s areálom Zelená dolina na Oravskej časti. Zhora je výhľad na scenériu Západných Tatier, Liptovskú a Oravskú kotlinu.

Dole ideme tou istou trasou, ako sme vyšli hore. Pozor na vietor, inak je tento zjazd pomerne jednoduchý. Skúsenejší lyžiari to môžu vziať cez Madajov žľab. Je to južne orientovaný, široký a strmý svah, na jar s ťažkým mokrým snehom.

Stanislav_Ševčík

Do vysokohorského terénu za relatívne krátky čas

FOTO: Stanislav Ševčík

Po tipe na zdolanie vrchu Baranec je čas na niečo menej náročné. Odporučiť vám môžeme napríklad Smutné sedlo. Táto skialpová túra má viacero variantov, asi najznámejší je výstup od Žiarskej chaty.

Celú cestu nás čaká mierne a trochu strmšie stúpanie, najstrmšie je s blížiacim sa cieľom. Asi pol kilometra za Žiarskou chatou v lesíku treba odbočiť doľava do oblasti Veľkých Závratov. Jednou z výhod tejto trasy je aj to, že za relatívne krátky čas sa dostaneme z doliny do vysokohorského terénu.

Treba počítať s tým, že skialpová trasa presne nekopíruje cestu letného turistického chodníka. Po odbočke nasleduje strmší úsek pomedzi kosodrevinu. Treba dať pozor na terén. Sneh môže byť tvrdý, s bubnami alebo vyšmýkaný. Pozor aj na vracajúcich sa lyžiarov, lebo miesto je dosť úzke.

Postupne sa dostanete na takzvanú Terasu, nad ňou je už oblasť, v ktorej hrozí výskyt lavín. Veľký pozor hlavne na pravej strane, kde sa nachádzajú svahy Prostredného grúňa. Ako sme už písali, ku koncu cesty je svah strmší, natrafíme na takzvané skialpinistické otočky – cik-caky. Hore na Smutnom sedle je to príjemná rovinka, ak je dobrá viditeľnosť, vychutnáte si pohľad na masív Plačlivého a Ostrého Roháča, na juhu je Baranec a Liptovská kotlina.

Po zložení pásov a spravenia dostatočného počtu fotiek je na rade zjazd tou istou trasou, ako sme vyšli. Na toto sedlo chodí veľa lyžiarov, preto môže byť hlavný svah už rozbitý, ale je to široký terén s príjemným sklonom. Najťažšia časť je v pásme kosodreviny, spomínali sme ju pri ceste nahor, zbiehajú sa tu zjazdy z okolitých kopcov, a priesek je dosť úzky, preto treba byť zvlášť ostražitý.

Po absolvovaní tohto úseku ideme po bývalej zjazdovke v Žiarskej chate. Táto časť je už v pohode s miernym sklonom. Dole do ústia Žiarskej doliny na parkovisko je to zjazd po ceste.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách

Na Baranec s mačkami a čakanom

FOTO: Mário Badík

Ďalšia skialpová trasa, ktorú vám predstavíme, sa takisto nachádza v Západných Tatrách, ale na rozdiel od výstupu na Babky je oveľa ťažšia. Na sociálnych sieťach ju návštevníci hôr označujú ako náročnú. Okrem skialpového výstroja musíte mať so sebou aj lavínovú výbavu, mačky a čakan.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách. Trasa vedie väčšinou po miestach, kde v zimných mesiacoch skoro vôbec nesvieti slnko. S pribúdajúcimi jarnými týždňami budú pribúdať aj slnečné lúče, ale tienisté a strmé svahy sú aj v marci veľmi nebezpečné.

 

Na stránke visitliptov.sk odporúčajú vydať sa na túto skialpovú túru až koncom marca a začiatkom apríla, keď je sneh pomerne stabilizovaný. Vzhľadom na sklon kopca však treba vždy sledovať aktuálnu lavínovú situáciu a predpoveď počasia. Časť trasy treba absolvovať peši.

Začína sa na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prvých päť kilometrov cestou na Žiarsku chatu je to len mierne stúpanie. Potom je to už strmšie, ideme smerom k bývalému lyžiarskemu vleku. Trasu tu križuje potok, vhodné miesto na jeho prechod je asi v strede starej zjazdovky. Ak je zamrznutý, dá sa prejsť skoro kdekoľvek. Od potoka nás čaká prevýšenie 800 metrov, čo preverí aj zdatných vyznávačov skialpinizmu.

Zo začiatku sa dá ísť ešte na pásoch, potom v strmom žľabe treba prejsť na mačky. Najobľúbenejším variantom je výstup cez Jarný žľab, pomerne rýchlo nás dostane na hrebeň. Po ňom potom prídeme až na vrchol Baranca. Ak je dobrá viditeľnosť, čakajú na nás výhľady na všetky strany. Pokochať sa dá pohľadom na Žiarsku a Jamnícku dolinu alebo Tri kopy a Plačlivé. V zime pôsobí Baranec pokrytý snehom obrovitým dojmom.

Zjazd je zaslúženou odmenou, ale pozor, len pre skúsených lyžiarov. Dá sa absolvovať niekoľkými cestami. Z Baranca idú tri žľaby – Maďarský, Centrálny a Jarný. Maďarský a Jarný sú oproti Centrálnemu ľahšie zvládnuteľné, napriek tomu ich odporúčajú len skúseným lyžiarom. Kto si na tieto zjazdy netrúfa, môže to vziať po hrebeni na vrchol Smrek, kde sú tiež možnosti na zjazd, alebo až do Žiarskeho sedla. Odtiaľ by to mali zvládnuť aj menej skúsení lyžiari. Treba ale dávať pozor na sneh, na jar je už veľmi tvrdý, lepšie je počkať do poobedia, kým trochu zmäkne.