Divé zvieratá v tatranských osadách nie sú ničím výnimočným

Nedotýkajte sa mŕtvych zvierat, varuje TANAP

Opakuje sa to každý rok. Po zime vyhladované zvieratá prichádzajú až k obytným domom a najmä jelenia a srnčia zver tu nachádza dostatok potravy. Ako sa majú ľudia vtedy správať?

Divé zvieratá nie sú domáce zvieratá. A ak aj prídu do intravilánu tatranských osád, a to najmä jelenia a srnčia zver, ktorá sa tu bez predátorov cíti bezpečne a na upravených trávnikoch nachádza dostatok potravy, mali by sme vedieť, ako sa k nim správať.

Súbor pravidiel na takúto situáciu vypracovala Správa Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici (TANAP). Predovšetkým, netreba ich kŕmiť.  Ľudská strava zvieratám neprospieva, napasú sa toho, čo je pre nich prirodzené. Niektoré zložky potravy vhodnej pre ľudí im dokonca môžu spôsobiť ťažkosti.

Mali by sme sa naučiť, čo s chorým či mŕtvym zvieraťom v prírode môžeme či nemáme robiť
Mali by sme sa naučiť, čo s chorým či mŕtvym zvieraťom v prírode môžeme či nemáme robiť. Autor fotografie: archív TANAP

Ak zbadáte mláďa, nepribližujte sa k nemu. Samica ho môže mať iba odložené, má ho na dohľad a veľmi dobre vie, kde sa nachádza. Iba si od neho odbehla napásť sa, aby mala dostatok mlieka a k mláďaťu sa vráti. „Ak zviera vyplašíme, vystavujeme ho stresu a medzi kŕmením môže vzniknúť časová medzera, ktorá môže uškodiť matke, aj  mláďaťu,“ upozorňuje TANAP.

Nie vždy sa takýto stret človeka a mláďaťa skončí nevinne. Jelenice môžu byť agresívnejšie, je prirodzené, že samica si svoje mláďa chráni. Napriek tomu, že k takejto situácii môže dôjsť v centre osady, ide o divé zviera, ktoré sa správa tak ako vo svojom prirodzenom prostredí.

„Akýkoľvek ľudský zásah im spôsobuje stres, môžu byť agresívne a konanie človeka môže vyústiť aj do smrti zvieraťa,“ zdôrazňujú odborníci z národného parku s tým, že každé priblíženie k divokým zvieratám, je nebezpečné, lebo ich reakcie nemožno predvídať.

Stáva sa, že ľudia natrafia na zraneného či otraseného živočícha. Netreba sa ho dotýkať a už vôbec snažiť sa o jeho záchranu bez konzultácie s odborníkmi. Skúste zavolať na tel.: +421 911 485 280, tam vám poradia, ako postupovať a ak vyhodnotia, že si ho prídu vyzdvihnúť a umiestniť do rehabilitačnej stanice, urobia to.

Prítulnosť divého zvieraťa môže znamenať nebezpečenstvo
Prítulnosť divého zvieraťa môže znamenať nebezpečenstvo. Autor fotografie: Radka Fojtíková

Ako rozoznáte, že máte do činenia so zraneným živočíchom? Nespráva sa prirodzene, stráca plachosť, jeho úniková reakcia je značne znížená, možno má viditeľné zranenia, neprirodzené držanie tela, leží na zemi, vtáky nie sú schopné vzlietnuť, otrávené živočíchy majú napríklad zníženú koordináciu pohybov.

Odborníci z TANAP-u upozorňujú aj na možnosť, že natrafíte na mláďa – najmä vtákov. Malé operence sú zvedavé, skúšajú lietať a niekedy to nedopadne dobre. Ich rodičia sú o ne schopní postarať sa aj mimo hniezda, no ak sa záchrany takéhoto vtáčatká chopia ľudia, môžu spôsobiť opak – jeho úhyn.

Aj v takýchto prípadoch stačí rada odborníka, na ktorého sa treba obrátiť. Jednoduchým riešením je napríklad vyložiť mláďatko na najbližší konár či vyvýšené miesto, kde to nenájde predátor. A následne sledovať, či mu rodičia nosia potravu.

Rehabilitačná stanica TANAP-u
Rehabilitačná stanica TANAP-u. Autor fotografie: archív TANAP

Môže sa tiež stať, že turisti natrafia uhynuté zviera. „Netreba s ním manipulovať. Do prírody patrí a má svoje miesto v potravinovom reťazci,“ upozorňuje zoologička TANAP-u Erika Feriancová. Takto uhynuté zvieratá môžu byť použité napríklad na preparáciu, odoberú sa z nich vzorky. Oboje slúži vede a poznávaniu prírody.

Autor titulnej fotografie:  Ela Mrázková

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Milan Kornajčík z Múzea TATANP-u sa venuje preparátorstvu zvierat veľkú časť svojho života.

Viete, čo sa nachádza v telách preparovaných zvierat?

Nie je to práve najrozšírenejšia profesia. Milan Kornajčík z Múzea TANAP-u sa venuje preparátorstvu zvierat veľkú časť svojho života. Mnohé jeho práce môžete vidieť v expozíciách v Tatranskej Lomnici. Hovorí, že každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí.

Pamätáte sa, kedy ste boli prvýkrát v múzeu? Ako ste sa dostali k tejto práci?
Prvýkrát som bol v múzeu ešte ako chlapec, myslím, že to bolo Podtatranské múzeum, keďže som z Popradu. Ale to ma nepriviedlo k tejto profesii. Môj otec spracovával kože ako garbiar a popri tom som sa aj ja začal učiť základy tejto práce. Neskôr som išiel na Strednú poľnohospodársku technickú školu, odbor veterinárny technik, tam som trochu „pričuchol“ k pitvám. Potom som si spravil preparátorský kurz v Košiciach a začal pracovať ako preparátor súkromne. Robil som to 13 rokov, potom som nastúpil do bývalých Štátnych lesov v Tatranskej Lomnici, a tu pracujem dodnes. Dnes je to Správa Tatranského národného parku.

Takže nebolo to tak, že by ste videli nejakú vypreparovanú loveckú trofej v múzeu a zaujalo vás to.
Nie, išlo to postupne. Ako som spomínal, otec pracoval ako garbiar a ľudia mali záujem, aby im spracoval nejakú trofej s hlavou. Začal som sa tým tiež zaoberať. Neviem, ako sa iní dostávajú k preparovaniu, každý má svoju cestu. Niekto začne tak, že si doma bieli lebky, niekto možno tak, ako ja.

Čo všetko ste museli zvládnuť na preparátorskom kurze?
Sú tam základy preparácie, od preparovania vtákov a cicavcov, každé sa robia zvlášť. Základy, napríklad, ako stiahnuť kožu, ako vymodelovať telo, ako to celé dať dohromady, akú chémiu použiť…

Ako vnútro preparovaných zvierat sa dnes už používajú polyuretánové modely. Foto: Jaroslav Kizek.
Ako vnútro preparovaných zvierat sa dnes už používajú polyuretánové modely. Foto: Jaroslav Kizek.

Čo je vo vnútri preparovaných zvierat?
Dnes sa už používajú polyuretánové modely. Je to dvojzložková polyuretánová pena, tá sa prispôsobí, obrúsi, polohuje podľa pózy zvieraťa. Pri menších vtáčikoch sa používa drevitá vlna, z ktorej sa modeluje telíčko. Funguje to aj tak, že kúpim hotový model a poskladám ho do polohy, akú potrebujem. Musím vedieť, kde bude umiestnený, a podľa toho si model prispôsobím – rozrežem, otočím, olepím, ošetrím, potom to celé zbrúsim a na to ide vypracovaná koža. Z pôvodného zvieraťa ide na model len koža. Na hlavu používame odliatky lebky, pretože samotná lebka zvieraťa ostáva v múzeu ako časť zbierky.

Ako sa dostávate k zvieratám, ktoré budete preparovať?
U nás je to väčšinou úhynom, hlavne na cestách, alebo pri kamzíkoch sú to lavíny. Preparujeme len tatranské zvieratá, nerobíme africké ani iné exotické živočíchy. Ide o predstavu, kde to zviera bude. Pri inštalácii (dioráme) si najprv musím predstaviť, čo všetko tam bude, napríklad medvedia rodina, a tomu sa prispôsobujú pracovné činnosti.

Ako dlho trvá, kým sa dopracujete k takémuto výsledku?
Záleží to od financií, z akých zdrojov idú a ako rýchlo sa k tomu vieme dopracovať. Pri tvorbe diorámy spolupracujeme s ďalšími kolegami, ktorí robia ako umelci. Reštaurátori pripravujú prírodné pozadie, ja robím preparáty zvierat. Ak majú takéto preparáty dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Treba ich ošetrovať proti hmyzu, nepriateľmi sú aj vlhkosť a chlad. Ak má koža stabilnú vlhkosť a teplotu, tak nepracuje. Ak by bola v nejakom teplom prostredí, tak ju začne napínať a môže sa potrhať.

Ak majú preparáty zvierat dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Foto: Jaroslav Kizek.
Ak majú preparáty zvierat dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Foto: Jaroslav Kizek.

Ak túto prácu porovnáte s časmi napríklad pred 20 rokmi, čo je dnes iné?
Chémia je dnes oveľa bezpečnejšia, v prvom rade pre nás. Kedysi sa robilo s arzénom ako s jedom. Mal výhodu, že v starých preparátoch sa neudržal žiaden hmyz. Teraz to musíme nahrádzať inými prostriedkami, ktoré sú ekologickejšie, ale nevydržia takú dlhú dobu. Exponáty si potom vyžadujú plynovanie a stálu údržbu. Zmeny nastali aj v oblasti chémie, kedysi sa robilo s dubovou kôrou, ktorá obsahuje triesloviny na vyčiňovanie kože, používali sa rôzne šalviové odvary a iné veci, dnes je to všetko o chemických prípravkoch.

Čo je náročnejšie na preparáciu? Malé zvieratá, napríklad vtáčiky, alebo veľké medvede?
To záleží na jednotlivých preparátoroch, kto čo radšej robí. Niekto má rád drobné veci, ja radšej tie väčšie. My ako múzeum robíme zbierky, sme aj výskumná stanica, takže robím nielen preparáty, ale aj morfologické merania zvierat. Keď zrazí auto napríklad medveďa, tak najprv ide k nám do mrazničky, ja ho musím celého pomerať, všetky miery, kompletne celé telo. Potom sa robí pitva, kde sa odvážia a odmerajú vnútorné orgány, odoberú vzorky na výskum. Je toho viac, a až potom stiahnem kožu.
V tejto súvislosti môžem povedať, že medzi preparátormi sú rozdiely, niekto robí pre poľovníkov, niekto sa viac venuje africkým zvieratám, niekto robí pre múzeá. Väčšinou sa poznáme, ale neviem, koľko preparátorov je na Slovensku. Múzejní sme štyria alebo piati.

Pri tvorbe inštalácií spolupracujú preparátori s ďalšími profesiami, napríklad reštaurátormi. Foto: Jaroslav Kizek.
Pri tvorbe inštalácií spolupracujú preparátori s ďalšími profesiami, napríklad reštaurátormi. Foto: Jaroslav Kizek.

Čo musí urobiť mladý človek, keby sa chcel stať preparátorom zvierat?
Niekde sa to musí naučiť, dnes je to trochu problém. Školenia sa už veľmi nerobia, čo je škoda. Možno by bolo dobré, keby si múzeá školili preparátorov pre seba. Myslím, že základy vyučujú na lesníckych školách, potom sú kurzy, ktoré treba absolvovať. Nasleduje prax, kde sa človek učí celý život. Dá sa učiť aj od skúsenejších. Mal som jednu študentku z Košíc, ktorá tu absolvovala krátkodobú prax, neviem však, či v tom pokračuje. Bolo by dobre, keby sa ľudia o túto prácu viac zaujímali. Nie je škola, kde by sa dalo vyštudovať za preparátora zvierat, len na základe kurzov a potom praxou.

Máte nejaký sen, čo by ste chceli urobiť a zatiaľ ste to nerobili?
Ani nie, každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí. Predstava je jedna vec a druhá, čo sa dá v praxi urobiť, kam vás pustí model a koža zvieraťa. Individuálne je aj to, čo sa ľuďom v múzeu páči. Napríklad deti lepšie reagujú na mláďatá. Teraz chceme spraviť srnku, ktorá kojí mláďa.

Sú všetky preparované zvieratá v Múzeu TANAP-u výsledkom vašej práce?
Nie, sú tu aj staršie práce po mojom predchodcovi a aj po jeho predchodcoch. Ja tu pracujem 17 rokov. Dnes už prichádzajú rôzne 3D modely z tlačiarní a pomaly nahrádzajú skutočné práce. V Amerike je už teraz trend, že preparáty rýb a plazov už nie sú originálne. Uvidíme, kam to pôjde ďalej. Zo skutočného preparátu sa dajú aj v budúcnosti využiť vzorky DNA na vedeckú a výskumnú činnosť, zatiaľ čo z umelých modelov to nejde.

Na akej úrovni je preparátorstvo u nás v porovnaní napríklad s okolitými krajinami?
V Poľsku majú napríklad výhodu, že ich je viac, majú väčšie možnosti na odbyt svojej práce. Aj múzeá tam majú na svoju činnosť viac financií ako u nás. Na špici sú Spojené štáty americké, tam je to otázka materiálov a technológií, ktoré používajú, aj financií. Je to dosť o financiách, ja môžem kúpiť a použiť všeličo, ale musí mi to niekto zaplatiť. Keď získa múzeum granty, tak financie sú, ale je to obmedzené. Musíme robiť hospodárne, viem, že nemôžem mať všetko, čo je na trhu.

Zaujímate sa aj o minulosť tejto profesie? Kedysi preparátori údajne spájali dohromady časti rôznych zvierat a predstavovali to ako atrakciu.
Viem o tom, že v minulosti sa robili rôzne podivné veci, ale v dnešnej dobe ľudia najviac oceňujú, keď preparované zviera vyzerá najskutočnejšie ako sa dá. Dnes keby niekto prišiel s kombináciou viacerých zvierat, tak všetci vedia, že nič také neexistuje.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Záchranárska akcia na SV pilieri Ganku

Desiatim ľuďom v horách už záchranári nedokázali pomôcť

Ilustračné foto: archív  Horskej záchrannej služby.

Najvyšší počet zásahov zaknihovali horskí záchranári počas uplynulej zimnej sezóny na území Nízkych Tatier a najčastejšie ich pomoc potrebovali Slováci. Desiatim ľuďom na horách a trom mimo horských oblastí už nedokázali pomôcť.

Uplynulú zimnú sezónu v slovenských horách ovplyvňovali protipandemické opatrenia Covidu-19 už iba veľmi okrajovo. Preto sa v lyžiarskych strediskách, ale aj v iných horských lokalitách pohybovalo množstvo ľudí a mnohí z nich potrebovali pomoc záchranárov. Počas zimnej sezóny 2022/23 zasahovali horskí záchranári v 2 259 prípadoch.

O tom, či je to veľa, alebo málo, netreba polemizovať, lebo ostatná sezóna sa s tými predchádzajúcimi „kovidovými“ nedá porovnávať. No pravdou je to, ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, že do našich hôr sa vrátili nielen domáci, ale aj zahraniční turisti, lyžiari a horolezci.

Momentka z pátrania po skialpinistovi (28. 3.) v Nízkych Tatrách v oblasti Čertovice. Zdroj: HZS

Podľa záchranárskej štatistiky najvyšší počet zásahov – až 1 123 – bol vykonaný na území Nízkych Tatier. Je to logické, pretože tam sa nachádzajú naše najväčšie lyžiarske strediská, a tam sa vyskytlo aj najviac zranení. Zásahov, ktoré súviseli s lyžiarmi, bolo v Nízkych Tatrách 840. Pre porovnanie, na druhom mieste z hľadiska počtu zásahov bolo územie Malej Fatry (337), Veľkej Fatry (296) a Vysokých Tatier (238).

„ Lyžiari a snowboardisti sa na svahoch postarali o rušnú sezónu nielen v Nízkych Tatrách, ale v strediskách všetkých slovenských pohorí. Viac ako 71 percent záchranných akcií počas celej sezóny boli výjazdy na pomoc lyžiarom,  presne 1 618,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Dopĺňa, že aj napriek narastajúcemu trendu a obľube skialpinizmu, počet zásahov horských záchranárov, ktorí pomáhali skialpinistom v teréne, bol iba 38, čo je 1,68 percent z celkového počtu.

Horskí záchranári sa 11. 4. venovali aj pomoci chlapcovi po úraze v Jasnej. Zdroj: HZS

Hoci sa položartom, polovážne uvádza, že zraňovať sa chodia do našich hôr najviac Česi, pravda je taká, že v minulej sezóne potrebovali pomoc záchranárov najčastejšie Slováci. Tvorili až 47,63 percenta z celkového počtu zachraňovaných osôb. Je to výrazné číslo v porovnaní s turistami poľskej (18,24 percent) a českej (7,88 percenta) národnosti. Je to pochopiteľné, keďže drvivú časť návštevníkov stredísk a terénov hôr z radov lyžiarov, skialpinistov a turistov boli tvorili domáci.

Väčšina záchranárskych akcií bola úspešná, no desiatim návštevníkom našich hôr a trom mimo horských oblastí záchranári nedokázali pomôcť.

Medvedia ruja 1

Počas ruje nie je o tragédie v medvedej ríši núdza

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

O jelenej ruji vedia milovníci prírody takmer všetko. O medvedej máločo. Pritom práve v ríši hnedých šeliem nie je o tragédie počas nej núdza.

Jedna sa stala nedávno a obeťou stretu dvoch medveďov sa stala medvedica, ktorú našli mŕtvu v oblasti Javorovej doliny pri Belianskych Tatrách. Osudným sa jej zrejme stal pád lavínovým žľabom, takto sa k príčinám úhynu asi päť rokov starej medvedice vyjadrili pracovníci Tatranského národného parku.

Približne dvesto metrov nad nehybným telom zvieraťa našli kusy srsti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že na starom lesníckom chodníku sa medvedica pravdepodobne stretla so samcom, ktorý sa s ňou chcel páriť, a chcela mu uniknúť.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch a návštevníci hôr by mali rátať s tým, že sa môžu častejšie stretnúť s medvedicou a jej mláďatami, ktorá ich chráni pred samcom aj tým, že schádza do predhoria, alebo aj ešte bližšie k ľuďom.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch

Medvede si teraz hľadajú nového partnera. Môžu schádzať až k ľudským obydliam. Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

„Ak medveď stretne medvedicu, ktorá vodí so sebou mláďatá, má tendenciu ich zlikvidovať, aby sa medvedica skôr dostala do ruje,“ opisuje kolobeh života našej najväčšej šelmy zoologička Mária Apfelová.

A pokračuje: „Pokiaľ totiž medvedica dojčí, nie je u nej možná ovulácia a nie je ochotná páriť sa. Ak samec zabije mláďatá, medvedica príde do ruje skôr a je väčšia šanca, že medveď zabezpečí, aby sa jeho gény dostali ďalej a žili v ďalších potomkoch.“

Zoologička dodáva, že medvedice sa preto snažia opustiť priestor s dominantnými samcami, vychádzajú do predhoria, do remízok na poliach, snažia sa nájsť so svojimi mláďatami bezpečie a prichádzajú bližšie k ľudským obydliam, lebo vedia, že pri nich nájdu ochranu i potravu a že veľké samce tam za nimi neprídu.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„Zdrojom potravy blízko ľudí môžu pre nich byť nezabezpečené odpadky, vyhodené potraviny, otvorené komposty na konci pozemkov, ovocie, včely, slabo zabezpečené hospodárske zvieratá, alebo aj vyhodené zvyšky zvierat po domácich zabíjačkách. Na tom všetkom si vedia pochutiť, tam nájdu zdroj energie, ktorú práve v čase ruje pri hľadaní nového partnera a v úsilí dať zrod novej generácii, strácajú,“ dodáva M. Apfelová s tým, že práve v tom čase sa môžu naučiť na nový zdroj potravy, ktorú budú vyhľadávať aj neskôr a odovzdajú túto informáciu aj svojim mláďatám.

„To je riziko obdobia ruje,“ hovorí zoologička a upozorňuje, aby sme okolie svojich domov, či bytoviek na sídliskách, nemenili na špajzu pre medvedích návštevníkov a mysleli na prevenciu rovnako ako aj na ochranu našich zvierat.

vtáča vypadnuté z hniezda nikdy nezachraňujte

Ak uvidíte vtáča vypadnuté z hniezda, toto nikdy nerobte!

Ilustračné foto: Mária Apfelová.

Možno sa to stalo aj vám. Zbadali ste na zemi vtáčatko vypadnuté z hniezda a rozhodli ste sa, že ho zachránite. Nerobte to.

Najmä teraz na jar, keď sa hniezda vtákov preplnia rastúcim potomstvom, sa často stáva, že na prechádzkach či pri nástupe na túry, hoci aj v tatranských osadách, natrafíte na vtáčatko, ktoré v nejakej húštine zúfalým piskotom volá svojich rodičov. Domnievate sa, že potrebuje pomoc, vezmete ho do rúk a odnesiete k veterinárovi, do chovnej stanice či na správu národného parku. Ste presvedčení o tom, že robíte pre jeho záchranu to najlepšie. Opak je pravdou.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„V prírode je normálne, že veľká časť vtáčích mláďat skončí ako potrava pre svojich prirodzených predátorov. Preto majú vtáky veľa mláďat, lebo sa ráta s tým, že väčšina neprežije,“ vysvetľuje zoologička Mária Apfelová. „Keďže rastúce potomstvo má v hniezde čoraz menej miesta, ich stratégia je taká, že len čo mláďatám narastú prvé letky na krídlach, hniezdo opúšťajú. No ešte stále nie sú schopné samé si hľadať potravu, skrývajú sa vo  vegetácii, ozývajú sa svojím rodičom a tí ich podľa hlasu nájdu a prikrmujú,“ pokračuje a dodáva, že ľudia sa domnievajú, že vtáčiky treba zachrániť pred predátormi.

„Netreba to robiť. Ak nie je vtáča evidentne zranené, treba ho nechať tam, kam doletelo. Ak ho vezmeme preč, stratí kontakt s rodičmi, nenaučí sa, kde je jeho potrava, ako ju získať a ochudobníme ho o prirodzený spôsob života, ktorý ho naučia iba rodičia. Pre svoj život potrebujú veľké množstvo hmyzu, ktoré sa v umelých podmienkach nedá zabezpečiť,“ zdôrazňuje M. Apfelová.

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

Dodáva tiež, že keď vtáčatá chytíme, môže to pre nich znamenať istú smrť, lebo predátori – kuna či lasica sa riadia čuchom a ľudský pach považujú za niečo, čo treba nasledovať a nechtiac ich takto privedieme k potrave. Namiesto záchrany sa operenec stane obeťou. To neplatí pre holé vtáčatá, ktoré do hniezda, ak ho vidíme, môžeme doložiť, vtáčím rodičom náš pach nevadí.

Podľa zoologičky sa treba zmieriť s tým, že vtáčích mláďat je tak veľa, že časť z nich sa stane potravou pre predátora. V prírode to tak chodí, veľa ďalších druhov je odkázaných aj na takúto potravu a treba to prijať.

Ilustračné foto: Pixabay.