Zmizla z Tatier. Po chate pri Bielom plese zostali iba fotografie

10. februára, 2026 | Viera Legerská

Na Kežmarskú chatu si dnes mnohí spomínajú ako na klenot Tatier, symbol pohostinnosti a príjemné miesto na oddych. Čo sa s ňou stalo?

Kežmarská chata stála pri Bielom plese pod Predným Kopským sedlom. Najskôr pri ňom stála chatka s dvoma miestnosťami, ktorú dokončilo v roku 1923 vojsko spolu s Klubom československých turistov pod vedením generála Jána Votrubu. Po ňom dostala aj meno. Zariadili ju ako turistický objekt, nocovať v nej mohlo naraz 32 ľudí.

Votrubova chata nestačila záujmu

Rýchlo sa ukázalo, že záujmu jej kapacita a služby nestačia. Už o desať rokov na to, za chatárčenia Bohdana Pohlu, kežmarský odbor KČST chatku zväčšil. Napriek tomu silneli hlasy postaviť v tejto oblasti modernejšiu chatu. Prípravy sa začali v roku 1937. Volali ju Nová Votrubova chata, Chata Eduarda Beneša, neskôr sa ustálil názov – Kežmarská chata.

Projekt vypracoval architekt a staviteľ Viktor Dzsubányi zo Spišskej Belej spolu s Gustávom Maurerom z Huncoviec.

Otvorili ju počas vojny

Kežmarku otvorili v roku 1942 s posviackou a slávnostným prejavom kežmarského profesora Alfreda Grosza (je po ňom pomenovaný Groszov žľab v stene Slavkovského štítu). Budova mala suterén so štyrmi izbami, prízemie a podkrovie. Na prízemí boli tri reštaurácie, otvorená terasa, kuchyňa. Súčasťou bol sklad lyží, voskovňa a kotolňa pre ústredné kúrenie. Mala kapacitu 70 lôžok. A aj vlastný vodovod z Veľkého Bieleho plesa, pri výtoku z jazera bola hydrocentrála. V prevádzke bola celoročne.

Po vojne sa pomery na tatranských chatách postupne menili. Aj na Kežmarskej chate v roku 1951 zriadili Štátne telovýchovné zariadenie Československého zväzu telesnej výchovy. Verejnosť to neprijala dobre. No v tých rokoch sú jej dejiny späté s tatranskou legendou Arnom Puškášom, až do roku 1957 chatu spravoval.

Miesto horolezeckého boomu

Na druhej strane – chata sa stala miestom horolezeckého boomu. Školili tu nielen horolezcov, ale aj lyžiarov, turistov, členov horskej služby, bola miestom kontaktov s poľskou horskou službou. A popri tom sa v nej robili rôzne rekonštrukcie. Striedali sa na nej rôzni chatári. Mená ako Alojz Krupitzer,, Ján Kovalčík, Štefan Kovalčík, Rudo Horevaj, Štefan Šepela, ale aj iných, ktorí v nej boli krátko, sú verejnosti známe.

A ako chata fungovala? Zásobovali ju furmani z blízkych podtatranských obcí. O vynášku chaty v nadmorskej výške 1 610 metrov nad morom sa starali aj chatári spolu s ľuďmi, ktorí na chate pracovali – údržbári, účtovníci, pomocný personál. A pomáhali aj nadšenci, športovci a študenti z Kežmarku. História spomína mená ako Gejza Kortvélyessi, Arpád Szabó, Hary Rácz, Gabo Takáč či Rudo Presler.

Deň s čiernymi písmenami

S potom prišiel čierny deň chaty. 7. októbra 1974 Kežmarka vyhorela. Kuchár si večer všimol kmitanie svetiel, zišiel do strojovne s nepríjemným tušením. Chata bola vtedy mimo prevádzky, okrem neho boli v nej iba ďalší dvaja ľudia z personálu. Horel dieselagregát.

Požiar hasili všetkým, čo mali. Utekali aj pre pomoc do Chaty pri Zelenom plese i do doliny. Na Lomnickom štíte mal službu Dodo Rybanský, zbadal pri kontrole údajov, že v Doline Bielych plies sa niečo deje. Zalarmoval horskú službu.

No pomoc prišla neskoro. Napriek napadnutému snehu mohli ľudia už iba z diaľky pozorovať ako vystreľujú sudy s naftou a horí všetko naokolo. Keď dostali oheň pod kontrolu, snažili sa z chaty zachrániť, čo sa dalo. Veci uskladnili vo vypustenom bazéne kúpeľného domu v Tatranskej Lomnici. Chata ešte niekoľko dní tlela, viacerí z ľudí, ktorí v nej pracovali, sa na zhorenisko nedokázali ísť pozrieť niekoľko rokov.

Prajú si, aby „vstala z popola“

Tatranská komunita i návštevníci veľhôr si veľmi priali, aby Kežmarská chata „vstala z popola“. V rokoch 1984 – 1985 vznikli dva projekty, no ostalo iba pri plánoch.

Po tridsiatich rokoch od vyhorenia chaty sa na jej mieste uskutočnilo prvé stretnutia priaznivcov a pamätníkov. Odvtedy ich bolo niekoľko pod organizátorskou taktovkou Ota Rozložníka so synom Miroslavom. V roku 2009 vzniklo Občianske združenie Kežmarská chata, ktoré sa venuje nielen formovaniu komunity, zberu dokumentov o bývalej chate, organizovaniu rôznych podujatí spojených s týmto tatranským chatárskym pamätníkom, ale usiluje sa aj o otvorené témy a podporu výstavby Kežmarskej chaty.

Združenie vyhlásilo aj verejnú architektonickú súťaž na novú Kežmarskú chatu. Bol o ňu veľmi veľký záujem. Prišlo aj 95 návrhov z celej Európy. Známe sú aj výsledky jej vyhodnotenia. Najúspešnejší bol projekt českých architektov Filipa Havliša, Davida Zámčníka a Ondřeja Novosada.