Cart is empty 
O Liptove je známe že ním viedli a aj vedú dôležité cesty. Jedna z nich kedysi smerovala do Doliny Nefcerka. A poznali ju hlavne pašeráci.
Nie, nechceme znižovať históriu Liptovského Hrádku iba na ťažbu a obchod so soľou. Toto podtatranské mesto bolo a aj je dôležitou križovatkou priemyslu, dopravy i kultúry. No predsa, časť histórie mesta je spojená s dôležitou ingredienciou, bez ktorej si nevedeli našinci v minulosti a nevedia ani dnes predstaviť gastronómiu.
Soľ bola dôležitým tovarom a ako naznačíme, aj dôležitým prostriedkom, na ktorom sa stavala prosperita uhorského hospodárstva.
Viete, kto pravdepodobne dal Nefcerke meno?
A je s ňou spojená i Dolina Nefcerka. Dnes je jedným z najprísnejšie chránených miest na Slovensku. No vždy to tak nebolo. Viete ako vznikol jej názov? Súvisí s pašovaním soli a jednou povesťou. Keď sa vraj kedysi uhorský a poľský kráľ dostali do sporu, ten uhorský zakázal dovážať lacnú poľskú soľ a zabezpečil monopol tej uhorskej – ale drahšej. Úradnici vtedy vyhnali jej cenu veľmi vysoko. Až tak, že sa stala príliš vzácnou nielen pre bežný ľud.
Preto sa vraj chlapci z Východnej rozhodli pašovať poľskú soľ cez Tatry. Poznali ich ako vlastnú dlaň, lebo tam pásli ovečky. Zvolili si trasu cez Kôprovu dolinu, nakúpili soľ a vracali sa domov. No raz ich niekto prezradil. Kapitán Neffzer z kasární v Liptovskom Hrádku mal jednu z pašeráckych výprav zatknúť a odovzdať spravodlivosti. Strhla sa bitka, pri ktorej zahynul. Odvtedy sa dolina, popri ktorej viedla pašerácka cesta, volá Nefcerkou.
Obchod so soľou patril k najvýnosnejším
„Toľko povesť. Aká bola realita?“ položil si svojho času otázku kurátor Liptovského múzea v Ružomberku Roman Brezina a v texte, ktorý nájdete na stránke múzea, je aj odpoveď.
Obchod so soľou patril u nás od 11. storočia k najvýznamnejším a veľmi výnosným obchodom, pričom osoh z neho mal vždy aktuálny panovník. Najbližším zdrojom soli pre Liptákov ale neboli bane v Solivare či Sedmohradsku, ale tie blízke – poľské.
Dovoz soli dovolil kráľ Belo IV. svojou listinou v 13. storočí. Vzťahovala sa na poddaných Liptova a Turca. Clo sa platilo na Orave – v Tvrdošíne. Niektoré pohraničné hrady na severe Uhorska dostali soľ aj zdarma. To preto, že ich kasteláni nebránili svojim poddanýcm cestovať do Poľska.
Zisky i obmedzenia. Dejiny sú nimi plné
Prvé obmedzenia pre karavány prišli v 16. storočí. Poľská soľ sa stala konkurentom tej uhorskej. Mohla sa dovážať iba vtedy, keď tá uhorská v kráľovských skladoch chýbala. No v čase stavovských povstaní ovládli obchod s bielym zlatom, ako soľ ľudia začali nazývať, súkromní podnikatelia a miestna šľachta. Kráľovi sa to nepáčilo.
Na Liptove sa začali preverovať miestne pomery s obchodom so soľou. Vyslaný komisár našiel na hrádockom panstve zaujímavé pokusy o lokálnu ťažbu soli, a to zo slanej vody z mokrín a slanísk.
„Zmienka o ťažbe soli na území panstva hradu Liptovský Hrádok je ojedinelá. Nepodarilo sa nám overiť jeho pravdivosť,“ uvádza Roman Brezina. No zároveň tvrdí, že história narazila na zmienku o slanom mokrisku pod Kriváňom. No slané ložisko nemohlo byť veľké, v ďalších písomných materiáloch, ani v zoznanom slanísk NATURA 2000, sa nespomína.
Vráťme sa ale k obchodu so soľou. V druhej polovici 17. storočia sa v Uhorsku upevňoval absolutistický režim cisára Leopolda I. A ten sa netajil tým, že chce ovládnuť obchod so soľou. Poddaným Liptova, Turca i Oravy síce potvrdil právo obchodu s poľskou soľou, ale nemohli ju distribuovať mimo územia týchto stolíc.
Sedliaci jedli nesolený chlieb
„Dohoda“ nemala dlhé trvanie. Na soľ – poľskú či uhorskú – boli uvalené vysoké dane. Stala sa jednou z najdrahších komodít a v roku 1701 panovník uvalil štátny monopol na dovoz soli, čím sa stala takmer nedostupnou pre bežných ľudí. Aj vodca posledného stavovského povstania Fraňo Rákoczi II. písal vo svojich pamätiach, že hoci v krajine je soli dostatok, sedliaci jedia nesolený chlieb.
Jeho povstanie potlačili, cisár Jozef I. potom povolil pre spomínané stolice právo na dovoz poľskej soli. „Tu ale prichádza na scénu Wolfgang Conraz Neffzer, prefekt likavského, ale aj hrádockého komorského panstva. V histórii sa po prvý raz objavuje ako správca skladu soli v Ružomberku. Podarilo sa mu potvrdiť dohodu troch severných uhorských stolíc, v ktorej sa ich zástupcovia vzdali práva na dovoz poľskej soli, ak tá uhorská bude lacnejšia,“ uvádza vo svojom texte R. Brezina.
Odmena pre inšpektora, bič na ľudí
Panovník sa mu odmenil tým, že ho vymenoval za soľného inšpektora pre tieto severné stolice. Predaj soli sa potom riadil súpismi spotreby, s čím široké ľudové vrstvy nesúhlasili. Znamenali totiž aj nútený odber, a to aj vtedy, keď nevedeli, či ju skutočne budú potrebovať. A museli ju aj zaplatiť. Soľ preto aj ukrývali, hlásili jej nižšiu potrebu a spoľahli sa na pašovanie poľskej soli cez Tatry. Do tohto obdobia spadá povesť z úvodu tohto textu.
Ani v uhorských baniach vtedy nebolo všetko v poriadku. Ak sa pre soľ furmani k nim vybrali, museli čakať niekoľko dní, poradie sa určovalo podľa protekcie a stávalo sa, že vozy sa na sever vrátili prázdne. Soľná reforma meškala už niekoľko rokov.
Soľ a Liptovský Hrádok. Výnimočné synonymum
V tom čase (1728) sa na pozemkoch blízko Váhu v Liptovskom Hrádku začali stavať prvé soľné sklady.
„Predstavovali dve drevené budovy, jedna bola stará kancelária aj s bývaním pre úradníkov, druhá bola čisto skladová stavba,“ uvádza R. Brezina. „Nejde o budovu, ktorú dodnes poznáme ako Soľný a meďný úrad – terajšie Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku. Tá pochádza až z obdobia rokov 1760 – 1770 a jej vnútorná výzdoba až zo začiatku 19. storočia.“
V roku 1741 začala soľný obchod u nás spravovať uhorská kráľovská komora. Určili sa aj trasy prepravy soli, a tu sa znova dostávame do Liptovského Hrádku. Tu sa soľ zhromažďovala, balila do kožených vriec, nakladala na plte a odvážala ďalej po Váhu. V Ružomberku bolo prekladisko pre trasy na Oravu a do Banskej Bystrice, v Žiline na Kysuce a do Rajca, a podobne až po Komárno.
Soľná cesta tak vynechávala južné regióny, kde stále vládli nepokoje spojené s tureckými nájazdmi. Bol to dobrý plán, hoci nie bez problémov. Odstrániť sa ich podarilo až po revolúcii v meruôsmych rokoch. Predaj soli prestal byť kráľovským regálnym právom.
Meruôsme roky znamenali koniec hrádockej soľnej histórie
Vtedy došlo aj k zrušeniu kráľovských soľných úradov, aj toho v Liptovskom Hrádku. „Skončila éra, kedy bolo mesto Liptovský Hrádok obrovskou distribučnou križovatkou, akousi obdobou moderných logistických centier,“ uvádza ďalej R. Brezina. Dodal, že soľná éra pre mesto znamenala veľa, lebo mu pomohla rozvinúť sa a dať mu mu nový urbanistický základ.
V Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku tohto roku inštalujú, pravdepodobne v jeho druhej polovici, výstavu venovanú dejinám soli. Do budovy bývalého soľného úradu sa vráti aj mimoriadne vzácny predmet – jazyk z váhy, ktorý sa používal pri vážení soli od 18. storočia. Bude to zrejme jeho prvé vystavenie verejnosti.
A čo Nefcerka?
A kedysi pašerácka Nefcerka? Dolina je dlhá tri kilometre, je jednou z bočných dolín Kôprovskej doliny. Divoká, prísna rezervácia bez turistického prístupu. Vylúčili z nej dokonca aj horolezecké aktivity. Dole je Nefcerka lesnatá, hore skalnatá. Na jej území sa zachoval pôvodný tatranský prales. Najkrajšie pohľady na ňu posktuje výhľad z Kriváňa. Nefcerský potok tvorí sústavu vodopádov, súčasťou nich je aj najvyšší tatranský vodopád – Kmeťov.
Autor titulnej fotografie: zdroj Slovak Travel
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
