Svetovo uznávaný umelec má svoje diela v Ždiari

27. júna, 2026 | Katarína Chapuis Šutorová

Cesta akademického sochára Jána Zoričáka do spoločnosti najvýznamnejších sklárskych tvorcov sveta sa začala skromne – v jeho rodnej obci.

Hoci je Ján Zoričák dnes pevne zapísaný v zozname najvýznamnejších sklársky tvorcov sveta, jeho cesta sa začala veľmi skromne – v rodnom Ždiari a neskôr na Medzinárodnom sochárskom sympóziu vo Vyšných Ružbachoch, ktoré zásadne ovplyvnilo jeho život i dielo. Práve k týmto jeho začiatkom sme sa v rozhovore vrátili.

Čo, respektíve kto, formovalo vašu umeleckú cestu v rodnom kraji?

Najviac ma ovplyvnila príroda, okolie a dobrí ľudia. Konkrétne skúsenosti v monumentálnej práci som získal počas sympózií vo Vyšných Ružbachoch. Tam som sa dostal k známym výtvarníkom a pre mňa to bola rýchlovýučba. Na základe toho som neskôr vytvoril desiatky monumentálnych kamenných sôch, do ktorých som zakomponoval sklo, a tie sú vystavené po celom svete.

Ako ste sa dostali k sochárstvu a k sympóziu vo Vyšných Ružbachoch?

Mňa najviac zaujímalo sochárstvo, sklo bolo až na druhom či treťom mieste. V Ždiari, v každej rodine sme všetci vedeli sekať drevo, stavať domy a búdy, vyrábať náradie z dreva, misky či lyžičky. Táto práca mi bola veľmi blízka. Keď som ale ako študent objavil sympózium v Ružbachoch, oslovilo ma to mimoriadne silno. Vlastne ma to nakoplo v tvorbe. Zaujímavé bolo na ňom najmä to, že sa tam zišli veľké osobnosti — Japonec Yasuo Mizui, Alina Szapoczniková z Paríža, Natalino Andolfatto z Talianska, Pat Disco z USA — samé hviezdy. My sme tam boli traja až štyria mladíci zo Slovenska, ktorí sme študovali v Prahe, a toto sympózium nás každé prázdniny ako magnet ťahalo späť na Slovensko, bližšie k týmto významným sochárom.

Ako si spomínate na detstvo a mladosť v Ždiari?

Bolo to moje najkrajšie životné obdobie, len som si ho nemohol užívať. Stále bolo doma veľa roboty. Pásli sme kravy, staral som sa o hydinu, kosilo sa, hrabalo… Tam, v Ždiari, boli moje šťastné roky.

Boli pre vás Tatry a Ždiar inšpiráciou v tvorbe?

Samozrejme. Celý život som maľoval Belianky, ždiarske kopce, ako Ždiarska vidla a Havran. Boli to obrazy, ktoré som väčšinou zvykol darovať pri svadbách. V Ždiari visia v nejednom dome, hoci som ich vtedy pri maľovaní nepodpisoval.

Čo si najviac ceníte na rodnom kraji?

Najviac – moju rodnú reč.

Mali ste či máte k veľhorám osobitný vzťah?

Jednoznačne. Pri prechádzkach na Ždiarsku vidlu, Hlúpy (Šialený) vrch alebo Havran, vtedy ešte neboli súčasťou prísne chránenej rezervácie, som si v detstve neodpustil doniesť domov plesnivec, ktorý som následne sušil v modlitebnej knižke mojej mamky. Bola to u nás jediná kniha v domácnosti. Mamka sa potom na mňa hnevala, lebo jej to prekážalo pri čítaní modlitieb a zároveň jej to pokrivilo strany a rozmazalo písmo. Viac sa potom podobalo na arabské ako to naše.

Chodíte na vychádzky či túry do Tatier?

V Tatrách mám miesta, na ktoré chodím veľmi rád. Chodieval som v mladosti k jednej skale – Na Bržegach na Turni, na ktorej som vždy našiel vretenicu s malými. Keď som sa po rokoch rozhodol opäť pozrieť na to miesto so svojimi deťmi a ich rodinami, jednoducho tam stále bola.

Ako sa vám podarilo pracovať priamo po boku svetových umelcov na spomínanom sympóziu v Ružbachoch?

Keď videli, že sami sekáme, oslovili nás, či by sme im nepomohli. My sme svoju prácu odložili na sobotu a nedeľu a pre nich sme pracovali celý týždeň – vďaka tomu sme mali zabezpečenú stravu aj ubytovanie. A nádej, že v tvorbe dokážeme pokračovať, v nás všetkých rástla. Toto sme opakovali každý rok – v rokoch 1966, 1967,1968 a 1969. A práve to mi neskôr otvorilo dvere do sveta.

Ako vyzeral typický pracovný deň počas sympózia?

Vstávali sme skoro ráno ako robotníci. Počas týždňa sme pracovali pre umelcov, víkendy sme využívali na vlastnú tvorbu. Dohovorili sme sa so šéfom kameňolomu – pánom Petríkom – a on nám vždy vyhradil nejaký odpad z veľkých blokov, ktorý sa inak nepredal. Vďaka tomu mám v Ždiari dodnes uchované dve sochy, ktoré som sekal počas ružbašského sympózia.

Spomínate dve sochy. Čo ich tvorbe predchádzalo, aká inšpirácia? Prečo sú pre vás vzácne?

Ružbašské sochy sú pre mňa veľmi vzácne, lebo boli moje prvé vytesané z kameňa. Predtým som tesal sochy z dreva, ktoré som vytvoril na moju diplomovú prácu a vozil som ich do Prahy. Témou jednej zo sôch bola duša a telo, aby som poukázal, že aj kameň má vo vnútri „niečo“, a druhá má svoju myšlienku vo vete „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú…“

Využili ste kontakty zo sympózia, keď ste sa prvý raz dostali do Paríža?

Samozrejme. Hneď som si vzal adresy od Aliny Szapocznikovej aj od Natalina Andolfatta a plánoval som sa u nich zastaviť. Bol som aj na večierku, ktorý usporiadali niekde pri Seine a pozvali ma. No sklamalo ma to. Otvorili dvere – no nebol to ich ateliér, ale spoločnosť výtvarníkov, krúžil šnupavý tabak a cigarety. Ja som sa zo zdvorilosti tváril, že tiež fajčím. Nad ránom, keď hudobníci jeden po druhom zaspali, nenápadne som sa vytratil a odišiel dospať noc na železničnú stanicu. Adresu ateliéru mi nedali, lebo spali. Veľmi podobne to dopadlo aj so Szapocznikovou. Pozvala ma do krásneho bytu neďaleko Eiffelovej veže, ponúkla mi kávu a čaj, no čoskoro bolo jasné, že nemá čas. Ateliér som opäť nevidel. Musel som sa spoľahnúť sám na seba. Prešiel som ako turista cez Périgord, Agen, Marmande, najskôr som pracoval na poliach, potom som si našiel miesto u vitrážistu, ktorý pracoval pre kostoly. Takto som niekoľko prázdnin cestoval do Francúzska – a všetko to začalo vďaka Ružbachom.

Čo inšpirovalo založenie Galérie súčasného sklárskeho umenia Stone Art Gallery v Ždiari?

V roku 1993 som dokončil cyklus Nebeských kvetov, ktoré som zasial svetom, aby kvitli na všetkých kontinentoch, čo sa aj podarilo. Okrem iného, jeden som dal odniesť na Severný pól, kde dosiahol cieľ 27. apríla 1993. A ten, ktorý mal dosiahnuť Južný pól, na miesto nedošiel, je uložený na Antarktíde a mám presné údaje o lokalizácii. A to inšpirovalo založenie spomínanej galérie, lebo som si prial, aby Nebeské kvety boli posiate aj na Slovensku a aby kvitli ďalej v mojej rodnej dedinke Ždiari.

Kedy táto galéria vznikla a aké diela sú v nej vystavené?

Galéria bola otvorená v lete 1993, fungovala zhruba desať rokov. Stone Art Gallery to sú už nové priestory, ktoré vznikli v nadväznosti na túto prvú galériu. Vystavujem tam diela ako Asteroidy, Poslovia vesmíru, Energia. Keby sa našiel niekto, kto by bol ochotný prepraviť diela z Francúzska, obohatil by som galériu o ďalšie moje diela.

Na internete sa o sympóziu v Ružbachoch nachádza málo informácií — je to podľa vás spravodlivé?

To je naozaj zarážajúce – lebo na svoju dobu to bolo mimoriadne podujatie. Stretávali sa tam umelci európskeho a svetového formátu, atmosféra bola nesmierne tvorivá a slobodná. Zasluhuje si oveľa väčšiu pozornosť.

Kedy ste boli naposledy v Ždiari a kedy sa chystáte najbližšie?

Naposledy – v júli 2025 a najbližšie sa chystám toto leto. Rád by som, aby sa nainštalovali moje ružbašské sochy pred galériou, aby boli voľne prístupné a aby mohli takto odkazovať na výnimočné sympózium v kúpeľnom meste. Je to tak, bolo dôležitým základom mojej kariéry. Bolo to nečakané, ale je to pravdivé.