Ignoroval varovanie, stálo ho to život

Mladý muž od Karlových Varov túžil vyskúšať si nosičské remeslo. Rýchlo zapadol do partie na Chate pod Rysmi a pozorne si všímal rady znalcov, ako nabaliť nosičskú krošňu, ako a kde štandovať, aké zásady pohybu v horách treba rešpektovať. Ľuďom okolo neho ani vo sne nenapadlo, že sa nebude riadiť tou najdôležitejšou.

Chcel skúsiť náročnejšie trasy

Jiří Veselík, ktorý mal v roku 1981 dvadsať rokov, totiž túžil poznať aj iné zaujímavé miesta Vysokých Tatier. Aj Zbojnícku chatu. Na ňu sa chcel vybrať z Chaty pod Rysmi Ťažkou dolinou alebo cez Východnú železnú bránu.

Jedným z tých, ktorí ho odhovárali od toho plánu, bol aj Jaroslav Švorc, známy tatranský záchranár a nosič. A tiež autor knihy (Ne)zabudnuté tatranské tragédie. Príbeh mladého Čecha, ktorého život sa uzavrel 27. augusta 1981, tvorí jednu jej kapitolu.

Hurá plán mnohokrát nevyjde

Jaroslav Švorc svoje rozhodnutie písať o tatranských tragédiách obhajuje presvedčením, že súčasní návštevníci našich veľhôr by sa mali z nich poučiť. Iba za časť z nich „môžu“ objektívne dôvody, väčšinu z nich spôsobila neopatrnosť, zlý odhad situácie v teréne, ignorovanie počasia, precenenie kondície a podcenenie sily prírody.

„Jiřího sme donútili zísť s nami k Popradskému plesu, odporučili sme mu pokračovať električkou do Smokovca, odtiaľ na Hrebienok a vydať sa smerom k Zbojníckej chate. Naše rady však neposlúchol,“ uvádza J. Švorc v spomínanej publikácii.

Na Zbojníčku nedošiel

Na druhý deň ho čakali na Chate pod Rysmi. Mal sa do nej vrátiť po prenocovaní na Zbojníckej chate. „Čakali sme ho však márne. Vysielačkou sme sa spojili so Zbojníckou chatou, no dozvedeli sme sa, že tam nebol. A keď sa nevrátil ani na ďalší deň, začali sme tušiť, že sa stane niečo zlé,“ pokračuje v príbehu záchranár.

Vtedy v Tatrách napadol čerstvý sneh a výrazne sa ochladilo. Pátranie po mladom Čechovi neprinieslo žiadne výsledky. „Prešiel týždeň, potom druhý i tretí, ale po Jirkovi ani stopy. Až začiatkom októbra, po takmer mesiaci a pol sa jeho zmiznutie vyjasnilo,“ uvádza.

Chcel si odpočinúť, sadol si a skonal

Jirkovo telo našli budúci členovia horskej služby, ktorí absolvovali počas svojho výcvikového kurzu na Sliezskom dome aj kondično-poznávaciu túru. Nachádzalo sa v Gerlachovských spádoch.

„Bol bez očividných vážnejších zranení, sedel v úľavovej polohe, a tak sa zdá s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že zomrel na následky vyčerpania a podchladenia v neznámom teréne, pred čím sme ho varovali,“ spomína J. Švorc.

Napriek dobre mieneným radám svojich tatranských priateľov sa Jirko predsa len od Popradského plesa vydal na Zbojníčku Zlomiskovou dolinou, prešiel cez Východnú železnú bránu a zrejme stratil orientáciu, zablúdil.

„Až kým si vyčerpaný nechcel oddýchnuť na mieste, kde napokon skonal,“ uzatvára J. Švorc v spomínanej publikácii s tým, že vstup do neznámeho terénu, navyše bez kamarátskej podpory a adekvátneho vybavenia vždy vo Vysokých Tatrách predznamenávajú možnú tragédiu.