Cart is empty 
Na každej túre niečo zažijeme, asi aj preto chodíme do prírody.
Sú príhody, na ktoré o chvíľu zabudneme, ale aj také, ktoré si pamätáme roky a pri rôznych príležitostiach ich rozprávame svojim blízkym či priateľom. Vo facebookovej skupine Vysoké Tatry sme sa vás opýtali na tieto nečakané, neuveriteľné, možno aj úplne obyčajné príhody z turistiky.
Teší nás, že ste na našu výzvu odpovedali. V tomto článku sme vybrali niekoľko príhod, týkajú sa vecí, ktoré ste mali nechtiac (alebo aj zámerne) navyše v batohu. Pozrieme sa aj na príbehy so zvieratami a zopár zaujímavostí.
Kamarát mal celú túru v batohu melón
Asi každému sa stalo, že mal som sebou pribalené aj niečo, čo v batohu nemalo byť. „Na Veľkej Svišťovke som zistil, že mam notebook v batohu po tom ako som vyhádzal všetko možné,“ napísal Pavol Holenka. František Hejsek mu odpovedal, že pred mnohými rokmi išli zo Štrbského na Skalnaté pleso a kamarát niesol celú cestu melón. Zjedli ho až na chate v Štrbe.
Opačný prípad zažil Pavol Šiška: „ …keď som vyrazil ráno o druhej z domu (Nové Zámky), aby som stihol skorý výstup na Slavkovský štít, a hore som zistil že som si zabudol jedlo. Bolo 27 stupňov v tieni. Nezabudnuteľný zážitok mali zo mňa, keď som zišiel dole do Starého Smokovca a zjedol som všetko, čo mali v prvej reštaurácii.“
Stretnutia so zvieratami
„S východom slnka som vystúpala do Červenej doliny pod Jahňacím. Vítali ma pozlátené skalné steny a hvizd svišťov ozývajúci sa zo všetkých strán. Možno si preposielali signál o votrelcovi a steny im odpovedali ozvenou. Som v nebi, hovorím si, a čo potom ešte na štíte… Naraz zbadám vedľa mňa, pár metrov od chodníka – kamzík. Tak sa mu prihováram, že ako sa tu v nebi majú a on ma len sprevádza a ja si len vediem monológ… Zrazu sa pozriem hore a na čelnom hrebeni rozostavaných asi tucet kamzíkov, ako stráž apačov vo vinetovke. Tak takto ma Tatry vítajú… Obrátim sa na sprievodcu – kamzíka, že čo on na to, ale po tom ani stopy. Obzerám sa, ale márne. Potom pozriem hore na hrebeň, aj apači zmizli. To sú ale divy… Idem si ďalej a obďaleč na skale stojí svištisko! Rovno na chodníku. Tak dnes si potykám aj so svišťom. Ale on si to nemyslí. Ako sa približujem, chvatom zrazu zalezie pod skalu. Prídem k nej a zohnem sa k diere, reku, ako má svišť zariadenú obývačku. Ale nevidím obývačku, nevidím ani svišťa, tak pchám hlavu do diery… A tu dostanem taký zásah hvizdu do uší, aký som nepočula nikdy predtým s ani nikdy potom. Okamžite ma vystrelo do pozoru, zasalutujem a rýchlo odmašírujem hore chodníkom od svištieho domu. Odvtedy nenakúkam svišťom do okien,“ napísala Ana Zaujecová.
Zážitok s kamzíkmi má aj Elena Rákociová: „Kozy tatranské (rozumej kamzíky) v počte štyri kusy sa ku mne pridali a hodinu odo mňa nešli. Keď išli okolo iní ľudia, tak odišli, a keď som ostala sama, znova ma dobehli. Bol to vtedy najkrajší darček na meniny, boli sme štyri kozy, piaty cap.“
Nielen medveď vyplaší človeka, ale je to aj naopak: „Na vodopáde Skok sme skúšali píšťalky na batohoch a vyplašili sme z kosodreviny medveďa,“ napísala Gabriela Brunáriová.
Rozpadnuté topánky
Aj túto skúsenosť máme viacerí, že sa nám počas túry práve na najnevhodnejšom mieste rozpadnú topánky. Tánička z podcastu S batohom cez hory o tom tiež vie svoje. Ján Dlutko má podobnú skúsenosť: „Na Jamnickom plese sa mi rozpadli podrážky na topánkach, tak som ich len šnúrkami zošnuroval, aby úplne neodpadli a šiel som tak až na parkovisko. Pozerali sa na mňa, ako sa mi vpredu otvárala podrážka ako ústa a robila zvuk: bá, bá.“
Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
