Cart is empty 
Niektoré z ich príbehov žijú v pamäti Tatrancov, niektoré zapadli prachom zabudnutia. No boli roky, keď si veľhory bez nich nevedel nikto predstaviť.
Tatranské chaty majú svoje príbehy. Niektoré siahajú hlboko do minulých storočí a zmizli z mapy pohoria, iné po prestavbách fungujú dodnes a na iné sa už takmer zabudlo. Niektoré z nich ale stále žijú v pamäti Tatrancov a ľudí spojených s veľhorami. Poďme si v nej zalistovať.
Aj v Kôprovej doline bola chata
Na Rudolfovu chatu v Kôprovej doline si už málokto spomenie. Postavili ju pre následníka rakúsko-uhorského trónu Rudolfa Habsburského, ktorý Tatry občas navštevoval. No mohli ju využívať aj výletníci. Fungovala necelé tri desaťročia, vyhorela v roku 1909.
No Važecká chata v pamäti súčasníkov stále žije. V tridsiatych rokoch minulého storočia bolo treba obslúžiť čoraz viac turistov mieriacich na Kriváň. Vyriešil to prízemný zrub Jozefa Kertésza z Kežmarku, ktorý ho postavil v blízkosti chodníka k Štrbskému plesu.
Ponad Važeckú chatu sa prehnali dejiny
Stál v katastri Važca a dostal sa do siete podnikov Klubu československých turistov. No aj tak chate mnohí hovorili podľa obľúbeného majiteľa Kertészova chata.
Mala dôležité miesto v odboji. Po bojoch partizánov s esesákmi tu zahynul kapitán Ján Rašo. Nemci chatu vypálili. Na jej mieste pri Troch studničkách vybudovali Tatranci novú a dostala meno Chata kpt. Rašu. Po roku 1990 ju sprivatizovali a v marci 1999 podľahla požiaru.
Po Nedobrého či Krivánskej chate zostali ruiny
Nedobrého chata stála pri Jamskom plese. Postavil ju Gustáv Nedobrý, jeden zo zakladateľov JAMES-u a predseda Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Jej poloha pod Kriváňom spôsobila, že ju často volali aj Krivánska chata. Požiar ju spustošil v roku 1943. Zavinili ho nemecké deti z Hitlerjugend, zvyšok stavby podpálili o rok neskôr esesáci. Chatu už nikdy neobnovili.
Rašovo meno putovalo z Furkotskej doliny pod Kriváň
Aj Furkotská dolina mala svoju chatu. Postavili ju bratia Karol a Daniel Lonekovci a prevádzkovali ju ešte aj počas druhej svetovej vojny. Bola častým cieľom kúpeľných hostí zo Štrbského Plesa. Po vojne ju znárodnili – dostala meno po kpt. Rašovi, no ľudia ju stále volali Lonekovou chatou. V roku 1956 zhorela. Rašovo meno potom preniesli na práve novopostavenú chatu pri Troch studničkách.
Chatu pomenovali po budapeštianskej speváčke
Počuli ste už o Ruženinej chate? Postavili ju v lokalite Kancel poniže Hrebienka. Meno dostala po budapeštianskej speváčke spišského pôvodu, barónke Ružene Graefl-Györffy, ktorá na jej stavbu venovala svoje peniaze a získala aj viaceré milodary.
Otvorili ju v roku 1875, no onedlho v jej blízkosti vyrástol hotel Studený potok. Chatička upadala, až kým ju v roku 1893 nezničil požiar. Aj preto sa nezachovala na žiadnych pohľadniciach. Vieme o nej iba zo starých rytín. Na jej mieste postavili hotel, ktorému Poliaci hovorili Ruženka. No aj ten spolu s budovami Studenopotockých kúpeľov v roku 1927 zhorel.
Prečo Ruženinu chatu spomíname? Lebo na jej mieste o šesť rokov neskôr postavili dnešnú Bilíkovu chatu.
Chatu Kamzík asanovali pre zlú hygienu
Do tatranského zoznamu zaniknutých chát patrí aj Kamzík. Chatu postavil obec Stará Lesná tesne nad Rainerovou útulňou v roku 1884. V niektorých starších sprievodcoch sa uvádza jej iný názov – Divá koza. Na svoje zlaté časy chata čakala do rokov po prvej svetovej vojne, bolo napríklad na nej založené medzinárodné združenie – Asociácia slovanských turistických družstiev. Malo prispieť k lepšej spolupráci medzi slovanskými turistami a k ochrane pamiatok. Jeho činnosť zastavila druhá svetová vojna.
Po nej chata ešte viac ako tri desaťročia poskytovala servis pre tatranských turistov, a to celoročne. No v roku 1980 ju pre zlé hygienické podmienky asanovali.
Tardíkova či Chata pri Šalviovom prameni
Počuli ste už o Chate pri Šalviovom prameni? Stála na rozcestí turistických chodníkov k Zelenému a Bielemu plesu a Chate Plesnivec. Postavil ju v roku 1933 Kežmarčan Július Tardík na mieste niekdajšej útulne. Niektorí ju volali aj Tardíkova chata, no dlhý život nemala. Po vojne ju ako nemecký majetok skonfiškovali a následne prešla viacerými pokusmi o správu. No postupne pustla, kým ju po štvrťstoročí fungovania neasanovali. Dnes jej existenciu pripomínajú turistom už iba kamenné základy.
Kežmarskú chatu chcú opäť postaviť
0bčas médiami prebehne správa o snahe obnoviť tú, alebo inú tatranskú chatu. Najčastejšie sa v tejto súvislosti spomína Kežmarská chata. Z mapy tatranských chát zmizla v roku 1974. Zničil ju ohromný požiar, zhorela do tla. Stála pri Bielom plese pod Predným Kopským sedlom blízko Votrubovej chaty a otvorili ju v roku 1942. Po druhej svetovej vojne na nej zriadili Štátne telovýchovné zariadenie Československého zväzu telesnej výchovy.
Nestretlo sa to síce s podporou verejnosti, no pravdou je aj to, že sa stala miestom slovenského horolezeckého boomu. Školili tu nielen horolezcov, ale aj lyžiarov, turistov, členov horskej služby a podobne.
Tatranská komunita si veľmi praje, aby „vstala z popola“. Konajú sa pri nej stretnutia priaznivcov a pamätníkov a v roku 2009 vzniklo aj Občianske združenie Kežmarská chata. To prednedávnom vyhlásilo aj architektonickú súťaž na novú Kežmarskú chatu. Z celej Európy do nej prišlo 95 návrhov. Realizácia niektorého z nich je ale momentálne v nedohľadne.
Zdroj: Vydavateľstvo I&B Tatry, Tatranské chaty Majáky v mori skál a snehu, publikácia Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku, Vydavateľstvo Region Poprad
Autor titulnej fotografie: zdroj Tanja Tatiana
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
