Jozef Krištoffy na Hazarde

Martinčan Jozef Krištoffy je slovenský alpinista a extrémny lezec, ktorého športové výkony už prekročili hranicu našej krajiny a uznáva ich aj vyspelá horolezecká komunita. Čo má rád na športovom lezení a čo mu horolezectvo dáva? Aj o tom je náš rozhovor.

Horolezectvu sa venuješ dve tretiny svojho života. Čo ťa naučilo?

Mnohým veciam. Zodpovednosti napríklad, schopnosti spracovať prehry a brať si z nich ponaučenie, cieľavedomosti, trpezlivosti, potrebe určovať si priority a zorganizovať si podľa nich život.

Na svete je veľa športov. Prečo u teba zvíťazilo horolezectvo?

Robil som aj karate, bicykloval som… No ešte v čase, keď som chodil na základnú školu, ma zaujala turistika. S miestnymi turistickými klubmi som sa dostal do hôr, turistike som sa venoval veľmi aktívne a odtiaľ bol už iba krok na umelú stenu. Mal som trinásť a nesmierne ma lákalo vyskúšať ju.

Jozef Krištoffy s Milanom Ladňákom pod Hazardom
Jozef Krištoffy a Milan Ladňák pod Hazardom. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Stalo sa.

Áno, vyskúšal som ju a veľmi ma to chytilo. Neskôr som mal šťastie na ľudí, ktorí ma zobrali aj na skaly a usmernili ma. Prvý raz to bolo s Jožom Santusom z Martina, neskôr s Jánom Laukom zo Sučian, ale liezol som aj s Vladom Sollárom, Milanom Ladňákom, Ivanom Žilom, Braňom Sumkom. Boli to už skúsenejší lezci, ktorí mi ako chalanovi poradili, viedli ma. Pomaly, postupne ma lezenie chytilo a už nepustilo.  

Kde ste vtedy chodili liezť?

Trénovali sme na umelej stene – najskôr sme ju mali vo vrútockej sokolovni, potom v športovej hale na martinskom Podháji, neskôr sme sa sťahovali do Kina 1. máj vo Vrútkach. Tam je dodnes, prevádzkujem ju v rámci Horolezeckého klubu NEOLIT Martin. Oproti mojim začiatkom je inovovaná, rozšírená. Je to bouldrová klubová stena, nie komerčné zariadenie, a trénujem na nej dodnes. Najmä počas zimy je to miesto, kde sa doteraz sústreďuje moja príprava aj na ťažšie športové cesty.

Človek, ktorý sa na horolezectvo díva iba z rýchlika, by sa mohol domnievať, že horolezci trénujú na skalách…

Aj tam, samozrejme. Ale na umelej stene je tréning oveľa intenzívnejší, špecifickejší a zameraný na konkrétne slabiny. Trénujeme techniku lezenia a pripravujeme sa na rôzne situácie, ktoré nás môžu stretnúť v teréne. Martin má pre horolezcov mimoriadne dobrú polohu.

Jozef Krištoffy pripravený na lezenie
Jozef Krištoffy pripravený na lezenie. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Čím je to dané?

Na všetky skaly a jednodĺžkové športové cesty sa dostaneme autom za hodinku. Či už je to do okolia Považskej Bystrice – na Manín, do Súľova, v okolí  Žiliny je to Višňové, Porúbka, Belá, smerom na Oravu Tupá skala pri Dolnom Kubíne, na Liptove Demänová či Malinô Brdo, smerom na Banskú Bystricu sú to Staré Hory, Šturec, Jelenec, Harmanec, Krpcovo a na Prievidzu Hrádok, Vtáčnik… Nie sú to oblasti dôležité iba pre slovenskú horolezeckú komunitu, ale uznávajú ich aj lezci z Poľska či Česka.

A priamo v Turci majú horolezci svoje srdcovky?

Majú. Napríklad v Gaderskej či Blatnickej doline a najnovšie je to Havrania skala pri Necpaloch, kde som správca. Začali sme tu robiť cesty zhruba od roku 2017. Po práci sa sem dá vybehnúť a niečo si vyliezť. Za 15 minút autom som na parkovisku a za 10 minút pod skalou. Zhora je nádherný výhľad na náš Turiec.

Kedy si si trúfol na prvé expedície?

Bolo to, myslím, v roku 2014. Postupne sme cestovali do Jordánska, Kirgizska, Čile či Argentíny. Začal som sa orientovať na stredné hory a viacdĺžkové cesty – napríklad vo Vysokých Tatrách, Dolomitoch, Alpách, absolvoval som aj viaceré zahraničné expedície. V Jordánsku sme vtedy preliezli dve najťažšie cesty v tamojšom národnom parku Wadi Rum a pridali nový prvovýstup Fatal attraction 10-, ktorý sa stal najťažšou cestou oblasti. Wadi Rum je známy svojimi obrovskými, až do 500 m vysokými pieskovcovými skalnými stenami.

Toto všetko lezec potrebuje
Toto všetko lezec potrebuje. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Rešpekt ale získali aj ďalšie expedície, ktorých si bol účastníkom.

Áno, napríklad aj expedícia v Kirgizsku, kde sme zrealizovali prvovýstup a súčasne aj prvý voľný prelez západnou stenou na 5 239 m vysoký Pik Aleksandra Bloka. Veľmi náročná vec, bivakovanie v stene pri mínus desiatich stupňoch Celzia aj 8 dní v kuse. Summer  Bouquet 9+ dostala aj Striebornú karabínu (2017), čo je slovenská cena za mimoriadne lezecké výkony. 

Prečo to bol taký úspech?

Vtedy boli známe iba štyri cesty na svete takejto obťažnosti a nadmorskej výšky.  Rok predtým sme zdolali prvovýstupom a voľným prelezom veľkú stenu v údolí Cochamó v Čile – Cerro Trinidad , čo bolo tiež ocenené Striebornou karabínou. Nasledovala argentínska Patagónia, ktorá sa neskôr stala po Slovensku mojou druhou horolezeckou domovinou. V Patagónii sme spolu s Ondrejom Húserkom zdolali Cerro Torre, vežu Desmochada v masíve Fitz Roya a tohto roku aj Aguja Poincenot.

Ako sa dá tento šport zvládnuť v súlade s pracovnými povinnosťami a rodinou?

Treba si usporiadať priority. Z lezenia človek nežije. Je to naopak, musí si na neho zarobiť. Kým som bol študent, povinností bolo menej, lezeniu a príprave na lezenie som sa mohol venovať naplno. Ani financie nebolo treba deliť na tento koníček a rodinu. Teraz mám rodinu a dve malé deti, som zamestnaný, som poslancom mestského zastupiteľstva v Martine a hlavne čas treba deliť s vedomím, že lezenie nemôže byť vždy na prvom mieste, deti rastú neskutočne rýchlo :-).

Jozef Krištoffy v stene Hazardu
Jozef Krištoffy v stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ty ale patríš medzi slovenskú špičku extrémneho lezenia, tak zrejme si čas nájdeš…

Isteže, človek musí mať aj záľubu, ktorá ho napĺňa a u mňa je to extrémne lezenie. Ale na dlhšie expedície či väčšie projekty dôjde až potom, keď zabezpečím to, čo je prvoradé – rodinu a prácu. Do Patagónie, ktorá je už niekoľko rokov za sebou cieľom mojej lezeckej sebarealizácie, sa dokážem uvoľniť maximálne na mesiac raz do roka a inak v priebehu roka sú to krátke výjazdy napríklad do Dolomitov či Vysokých Tatier, ktoré sa dajú „otočiť“ za pár dní.

Na ktoré zo svojich lezeckých úspechov si najviac hrdý?

Takýto rebríček sa ťažko zostavuje. Nie vždy totiž ide o dosiahnutie vrcholu nejakého kopca. Dôležitá je aj cesta k nemu. Lezkyňa svetového mena Lynn Hill povedala jednu múdru vetu: Nie je dôležité, čo človek vylezie, ale to, čo sa v tejto etape živote naučí. Môžem to len potvrdiť. Lezenie má pre mňa väčší význam v tom, čo ma naučilo. V prístupe k životu a v tom, ako viem riešiť zložité situácie. A neplatí to iba v stene, ale aj v bežnom živote, v rodine a v práci. 

Treba tomu rozumieť aj tak, že ťa posilní aj lezecký neúspech?

Prehrou sa síce nikto nechváli, no vo vrcholovom športe platí, že 98 percent situácií, ktoré športovec rieši, sú prehry. A každá prehra ho robí odolnejším a silnejším. Ak si, samozrejme, vie analyzovať, čo sa stalo, opäť sa postaviť, vziať si z toho ponaučenie a pracovať na tom, aby to nabudúce vyšlo. Pre lezenie to platí tiež. Nedosiahnuť cieľ, nie je vždy prehra, ale motivácia k tomu, aby som na sebe viac pracoval, zlepšil prípravu, lepšie sa spoznal. Keď sa naučím, čo sa naučiť mám, úspech mi bude dopriaty.

Ale v horách to neplatí takto priamočiaro…

Isteže, nie všetky faktory dokáže lezec ovplyvniť. Viem ovplyvniť to, čo natrénujem, akú taktiku zvolím. Zvyšok je na externých okolnostiach, čo platí hlavne o veľkých horách. Môžem do nich vstúpiť s formou, akú chcem, ale keď príde zvrat počasia, tak ideme dole. Preto si vážim, že sa mi podarili viaceré významné prelezy doma i v zahraničí. V mojej sebarealizácii ma uspokojili, no na druhej strane viem, že práve vtedy stála pri nás aj súhra šťastlivých okolností, s ktorými lezec napriek príprave, obetavosti a cieľavedomosti vlastne nikdy nemôže na sto percent počítať.

Aký je rozdiel medzi športovým lezením a horolezectvom?

Vyvinulo sa to historicky. Príprava na horolezectvo v horách prebiehala na tzv. cvičných skalkách. Išlo o jednodĺžkové steny, lezenie na nich bolo vhodnou prípravou pre získanie skúseností a kondície. Postupom času sa z lezenia na cvičných skalkách vytvorila osobitná disciplína, vzniklo športové lezenie. Každá cesta na týchto skalách má istú obťažnosť, ktorá zároveň určuje aj športovú hodnotu daného prelezu. Pripraviť sa na ne dá aj na umelej stene. V dnešnej dobe sa preteká už primárne len na umelých stenách, a to v troch disciplínach – obťažnosť, rýchlosť a bouldering.

Hazard nie je žiadna prechádzka
Hazard nie je žiadna prechádzka. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

A ten rozdiel?

Príprava na lezenie v horách je komplikovanejšia. V horách treba disponovať vysokou univerzalitou lezenia, treba sa vedieť hýbať v rôznych charakteroch terénu, predpokladá sa všeobecná vytrvalosť či mentálna odolnosť. Hoci momentálne leziem hlavne v horách , pravdou je, že ťažím hlavne z toho, čo mám nalezené a natrénované na športových skalách v minulosti. Každá disciplína má svojich fanúšikov, no v horolezectve sa Slováci zapísali aj  do dejín svetových úspechov a štatistík.

V ostatných rokoch majú vyššiu hodnotu lezecké či horolezecké výkony, ktoré sa robia eticky čisto. Čo si pod tým treba predstaviť?

Úplne zjednodušene – čistotu horolezectva, rešpektovanie histórie a štýlu prvovýstupu, snahu nenechať v skalách zbytočný materiál, používať nedeštrukčné, dočasné istenia. To, čo lezec v stene použije, mal by si po sebe odpratať. Je to vlastné aj alpskému štýlu lezenia, ktorý aj ja preferujem. V Patagónii, napríklad, všetko lezieme alpským štýlom. Aj vo Vysokých Tatrách sa staré technické cesty začali koncom minulého storočia voľne preliezať. No nie všade sa dá takto liezť. Expedičné lezenie si vyžaduje iný prístup, prípravu i techniku.

Poďme k tvojim tatranským úspechom. Máš za sebou viaceré rešpektované lezecké výkony v našich veľhorách.

Nedá sa vymenovať všetky, no cením si hlavne Jet Stream, prvý slovenský voľný prelez v tom čase najťažšej tatranskej cesty na Jastrabej veži z roku 2012. Odštartoval moju éru extrémneho lezenia v horách. Neskôr Corona, prvovýstup a následný voľný prelez opäť na Jastrabej veži z roku 2016. Ten názov som dlho vymýšľal, symbolizuje kráľovnú Tatier. Až potom sa z neho „stala“ pandémia. Dodnes je svojou obťažnosťou  najťažšou cestou v Tatrách.

Počula som, že ťa baví aj preliezanie starých technických ciest…

Je to tak. V mojom prípade je to – Gilotína na Malý hrot, Diagonála na Ďatkách v Malej Studenej doline, či Diretka na Mlynáriku s vyhláseným posledným najväčším problémom – tzv. Štítovou stenu obťažnosti 10-. Tá cesta má polstoročie a jej horná dĺžka bola považovaná za posledný vážny lezecký problém Vysokých Tatier. Podarilo sa nám ju voľne vyliezť v roku 2021. Spodný kút, tzv. Zvon,  som v tom roku ešte vyliezol samostatne a ohodnotil taktiež na 10-. Je to jedna z  najimpozantnejších stien v Tatrách s neskutočnou expozíciou a teraz aj s nádhernou a obťažnou cestou Diretka klasifikácie 10-.

V stene Hazardu
V stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Potom prišiel Hazard?

Nie je to presné. Bol to cieľ, na ktorý bolo treba skutočne mentálne dozrieť. Ja som o tejto ceste rozmýšľal už od roku 2013, ale nemal som odvahu vysloviť to nahlas – vyliezť Hazard voľne, bez pridania fixných istení, lebo dovtedy mal iba tri technické prelezy. Opýtal som sa na to iba Jána Smoleňa, že či by to podľa jeho názoru išlo. Nevylúčil to, a aj preto mi tá myšlienka nedala pokoja.

Čo to znamená – nedala pokoja?

Neustále som v sebe živil tú myšlienku. Posledné roky som liezol aj s kamarátom  Milanom Ladňákom a nahovoril som ho, aby sme sa tam išli pozrieť a začali sme sa na prelez postupne pripravovať. V roku 2022 som si to išiel omrknúť , ako by som na to mal ísť. Najskôr technicky, odspodu. Výstup som zopakoval po vlastných isteniach, aby som si pozrel, kde sú chyty, akú stratégiu zvoliť, kde to bude treba očistiť tak, aby bolo možné preliezť cestu voľne a posunúť  jej hodnotu do inej dimenzie.

A teraz to vysvetli pre laikov…

Technický prvovýstup vnímam ako pracovnú časť takéhoto projektu. Hazard je najťažšia technická cesta vo Vysokých Tatrách, voľný prelez má potom športovú hodnotu. No v kombinácií s lezením bez pridania fixných istení tu nič podobné a v obdobnej obťažnosti doteraz nebolo.

Tak si to vysvetlime podrobnejšie. Povedz, čo je Hazard?

Hazard je najťažšia technická cesta v Tatrách, tzv. hákovačka pôvodne od Mira Mravu a Braňa Turčeka. Mojím cieľom nebolo zopakovať ju, ale voľne preliezť po pôvodnom istení. Z môjho pohľadu je to vrchol toho, čo sa mi vo Vysokých Tatrách podarilo. Popri pracovných povinnostiach a rodine bolo hádam najťažšie skoncentrovať sa na prípravu a potom liezť v ceste, kde si nemožno dovoliť chyby, v dvoch tretinách cesty neprichádzal pád do úvahy, s tým sa nepočítalo aj keď sa lezenie pohybovalo medzi 9 a 10 stupňom obťažnosti. Podarilo sa mi vyliezť a odistiť cestu hodnotenú A5, druhý aspekt bola samotná obťažnosť hodnotená 10 a treťou okolnosťou bolo to, že som tam nedodal nijaký nit a liezol som to voľne po pôvodnom istení, teda psychická náročnosť.

Hazard si preliezol 9. júla minulého roku.

Spomínal som už technický prelez – to bola prvá časť, v tomto prípade pre mňa povinná jazda. V lete roku 2022 sa mi však v záverečných partiách tretej dĺžky už v relatívne ľahšom teréne nešťastne vytrhla skoba, členkom som narazil o skalnú policu  a tušená zlomenina sa neskôr v nemocnici potvrdila. Bolo nielen po Hazarde, ale aj po sezóne. Do Tatier som sa vrátil až o rok, v máji minulého roku, a v júli sa mi podarilo celú cestu preliezť voľne .

Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval
Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ako ten úspech vnímaš s odstupom času?

Som rád, že to vysoké nasadenie a množstvo energie, ktoré som do toho vložil, prinieslo úspech. Je to nádherný kus skaly a bol to kus nádherného súvislého lezenia a spôsobom, akým som to preliezol som vyjadril seba samého v prístupe k čistote horolezectva. Ďakujem môjmu kamarátovi Milanovi Ladňákovi za perfektné istenie a filmárovi Pavlovi Barabášovi, ktorý urobil originálny záznam z prelezu a následne filmový dokument Desiatkový kráľ.

A ďalšie výzvy v Tatrách? Sú?

Snažím sa latku posúvať ďalej už od roku 2012. Vážim si a som vďačný za všetko, čo som doteraz doma i vo svete vyliezol a potvrdzuje sa mi, že ak človek ide do toho férovo, bez skratiek, ale naopak s vynaložením množstva energie, tak to prinesie úspech. Zároveň sa však už pozerám aj realite do očí. Samozrejme, mám veľa vyhliadnutých projektov, no uvedomujem si, že vrcholový šport znamená prísnu koncentráciu na cieľ, sústredenie sa na prípravu či doladenie životosprávy. Nie som už študent, keď som si mohol dovoliť deväť trojhodinových silových tréningov do týždňa a stráviť päť mesiacov v zahraničí. 

Takže nastupujú reálne ciele?

Tak by som to nepovedal. Pre vrcholového športovca je každý sen  víziou reality. Horolezectvo je zaujímavý šport aj tým, že má viac disciplín, ktoré sa počas kariéry horolezca môžu meniť, je to aj určitý spôsob evolúcie osobnosti. Aj v štyridsiatke sa dajú v horách urobiť veci, ktoré vzbudia rešpekt. U mňa je to o tom, ako viem povinnosti a voľný čas skoordinovať

A je tu ešte aj rodina…

Presne tak. Mám malé deti, ktoré ma potrebujú. Ak nevyužijem čas, ktorý s nimi môžem stráviť práve teraz, budú tie mesiace či roky v našom vzťahu navždy stratené. Netreba si ich nechať ujsť. Človek nemôže byť vynikajúci v piatich veciach. V pravý čas treba vedieť, čomu dať prednosť a čo má v danej etape života vyššiu hodnotu. A pre mňa sú to teraz moje deti.

Ale nevešiaš lezenie na klinec?

Horolezectvo som si vybral  a stalo sa súčasťou môjho života a budem sa k nemu vždy vracať. Či už výkonnostne, alebo rekreačne. Plánov a projektov mám však ešte dosť a pevne verím, že niektoré sa mi ešte podaria naplniť.

Autor titulnej fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

4.2 / 5. 34

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu