Cart is empty 
Stačí chybné rozhodnutie, chybný krok a kniha života sa uzavrie. Ako Vojtěchova – na úplne obyčajnej túre.
Turistov je nepochybne vo Vysokých Tatrách z roka na rok viac. Správa Tatranského národného parku sa preto snaží, aby turistické chodníky boli bezpečné, hoci je pravda, že v exponovanom teréne, je bezpečný pohyb po nich viac v rukách návštevníkov. Riziko nešťastia sa preto nie vždy dá vylúčiť.
Smrť následkom pádu – takých prípadov je veľa
Ako uvádza Jaroslav Švorc, autor knihy (Ne)zabudnuté tatranské tragédie, v bilancii obetí Tatier figuruje približne 160 prípadov, kedy došlo k smrti turistov po páde na značenom chodníku, viac ako pätina z nich zahynula po zošmyknutí sa na snehovom poli. Platí, že „na vine“ v takýchto prípradoch nie je chodník, ale človek, ktorý podcenil zradnosť terénu či počasie. Alebo ho pokúšalo značený chodník opustiť a vyskúšať skratku.
Takto sa do spomínanej bilancie dostal aj príbeh 64-ročného Vojtěcha Kropáčka z Moravy. V októbri 1986 bol na rekreácii v Tatranských Zruboch. Presne pred štyridsiatimi rokmi – 19. októbra – sa rozhodol pre túru do Velickej doliny.
Do večera sa z túry nevrátil
Ako opisuje Jaroslav Švorc, bola to dobrá voľba. Rovno z rekreačného zariadenia mohol vstúpiť na chodník a vydať sa k plesu. Nechal tam správu, že má namierené do Velickej doliny a Dlhému plesu v nej. Večer sa ale nevrátil.
Horskí záchranári ho začali hľadať. Tipov, kam sa mohol Vojtěch vydať bolo viac. „Hľadaný mohol zostupovať do Tatranskej Polianky, Starého Smokovca, na Hrebienok, mohla ho zlákať túra po magistrále smerom na Popradské pleso. Bolo treba prepátrať všetky trasy. A keďže cieľom jeho túry bolo Dlhé pleso, jedna z hliadok smerovala aj tam,“ opisuje začiatok pátrania autor publikácie.
Ani na jednej z týchto trás Vojtěcha nenašli. V pátraní po ňom pokračovali aj v ďalších dňoch a keďže sa ochladilo, tušenie, že turistovi sa stalo niečo vážne, sa začalo meniť na istotu. Tá sa potvrdila o niekoľko dní neskôr.
Tragédia nemala svedkov
„Až 27. októbra sa Vojtěchovo telo našlo v ľavej časti skalnatej terasy, ktorou preteká Velický vodopád, okolo ktorého vedie popod Večný dážď zeleno značený chodník. A priamo pod ňou leží Velické pleso, na brehu ktorého stojí Sliezsky dom,“ uvádza J. Švorc.
Ako sa tam dostal, nevedno. To isté sa v publikácii pýta aj autor. Tragédia nemala svedkov, možno iba hádať, čo sa stalo.
„Turista sa pravdepodobne od Dlhého plesa vydal dolu dolinou nie po značenom chodníku, ale skalnatým trávnatým terénom až na terasu, odkiaľ sa rozhodol zostúpiť. Stačilo pritom dolinu pretraverzovať smerom k chodníku a bezpečne zísť dolu,“ domnieva sa.
O život prišiel úplne zbytočne
Upozorňuje ale na to, že v terase Velického vodopádu je viacero skalných platní, niektoré sa využívajú na cvičné lezenie. Práve tie sa stali Vojtěchovi osudnými. „Spadol a podľa polohy tela sa predpokladá, že jeho zranenia boli smrteľné,“ uzatvára J. Švorc.
Tragické tatranské príbehy zozbieral nie preto, aby jatril rany pozostalých, ale aby si z nich dnešní návštevníci Tatier zobrali poučenie. To vyplýva aj z osudu Vojtěcha. Opustil značkovaný chodník, vstúpil do neznámeho strmého terénu a neopatrne sa v ňom pohyboval. O život prišiel, takpovediac, pod oknami Sliezskeho domu. Úplne zbytočne.
Autor titulnej fotografie: Marián Brichta
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
