Cart is empty 
Foto: Martin Krystýnek.
Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.
Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.
Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.
Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.
Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.
Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.
Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.
K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.
Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.
Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.
Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.
