Cart is empty 
Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na Olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od minulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. S bratmi Žampovcami sme vďaka Tiposu strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, kde vznikol aj tento rozhovor o adrenalíne, emóciách a rivalite, ktorá je u nich prítomná nielen na pretekoch a tréningoch, ale aj mimo nich.
Titulná fotografia: Martin Krystýnek
Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Odmalička som sníval o tom, že by som mohol byť pilotom, ale nikdy som na to nemal veľa času. Vždy bola priorita buď škola alebo tréningy. Teraz, konkrétne štyri roky dozadu, som sa rozhodol, že si tento sen splním a urobím si pilotný preukaz. To sa mi úspešne podarilo, čiže už som základný pilot. Sem-tam, keď je čas a priestor, tak si idem veľmi rád zalietať. Mamina síce so mnou do lietadla ešte nesadla, ale ja som sa párkrát ponad Tatry preletel. Je to krásny pocit, človek si takto vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale to je možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam je rýchlosť, a je to veľmi podobné ako na lyžiach.
Andreas: Myslím si, že k adrenalínovým športom alebo k činnostiam, kde je trošku viac adrenalínu máme určite blízko.
Vyzerá to tak, že medzi vami panuje aj veľká rivalita.
Adam: Je to tak, a častokrát je to medzi nami dosť divoké. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten finálny moment, kedy sa človek sústredí a po takejto poznámke už musí dať do toho všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne.
Andreas: Niekedy, keď je celkom pokoj a ticho na obede, tak zrazu niekto povie slovíčko „stav sa“, a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.
Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou, alebo počas nej, si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem alebo nedosiahnem, tak mám z toho nejaké emócie. Koniec koncov, keď cieľ splním, tak si dám ďalší a poviem si, že už to nie je to, čo som chcel, že chcem stále viac. V každom prípade, robím to, čo ma baví. Asi je to tým, že aj samotná cesta je pre mňa veľmi dôležitá. Som veľmi rád, že ma lyžovanie baví a že ma aj v mojom veku stále napĺňa. Niekedy to nie je len o výsledkoch. Aj keď, samozrejme, že by som chcel stále vyhrávať, ale to, čo robím, robím s veľkou vďakou, pretože už som bol veľakrát zranený, veľakrát som ležal v nemocnici, a vtedy som si uvedomil, aké je to lyžovanie krásne.
Andreas: Práve vtedy si človek povie, že čo by som dal za to, aby som bol na sto percent zdravý. Aby som mohol ísť na kopec a podať výkon. Niekedy je to o človeku. Hlavne, keď to nevyjde, vtedy si treba uvedomiť, že dnes to síce nešlo, ale som zdravý a mám možnosť napraviť to. Podať v ďalších pretekoch stopercentný výkon, je tu príležitosť ísť ďalej.
Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, že by si nás chcel predbehnúť?
Teo: Samozrejme, ako spomínal Andreas, bratia ma takto stále „hecujú“ pred tréningmi aj pretekmi. Je to ale zdravé, vždy som za to vďačný, pretože táto veľká rivalita ma poriadne posúva vpred. Je to pre mňa obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti, a tiež ma motivujú svojím podpichovaním. Vtedy podám lepší výkon.
K takémuto „hecovaniu“ určite patrí aj množstvo emócií, ako sa vám darí zvládať ich? Hlavne na pretekoch.
Andreas: Za seba musím povedať, že emócie z pretekov ma často posúvajú dopredu. Keď si prerátam, koľko hodín strávim na tréningu, či už na lyžiach alebo v kondičnej príprave, potom prídem do cieľa a vidím pri svojom mene zelené číslo, že som prvý. Tá emócia je možno len chvíľková, trvá pár sekúnd, ale potom z nej dokážem čerpať veľmi dlho. Je to zážitok, ktorý ma vie motivovať v profesionálnej kariére, ale aj ako človeka. Tento silný pocit sa nedá nikde kúpiť ani umelo vytvoriť, preto si myslím, že ma dokáže hnať ďalej.
Adam: Presne ako povedal Andy, emócia z dobre odvedenej práce je niečo, čo sa ťažko opisuje. Keď príde človek do cieľa po vydarených pretekoch a tlieskajú mu tisíce ľudí, medzi nimi aj veľa detí a mladých, pre ktorých ste vzorom, tak toto je vec, ktorá nám motivuje trénovať a súťažiť ďalej. Niekedy sa mi nechce alebo toho mám už fakt plné zuby, vtedy si spomeniem na takúto chvíľu. Poviem si, že stojí za to makať, lebo takúto emóciu je ťažké získať.
Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.
