cober

Tatranské osady: Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

by Články

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.

osady

Tatranské osady: Dolný Smokovec – aj šľachta vedela, prečo je unikátny

by Články

Keď si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš od obce Nová Lesná v roku 1881 prenajal malý pozemok na ktorom chcel postaviť útulňu pre študentov, určite netušil, že dáva podnet na založenie osady, ktorá sa stane o necelých sto rokov neskôr najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Foto: František Chmeliar

Jozef Bohuš so svojím plánom neuspel. Dôvodom boli peniaze. Rozostavanú študentskú chatu odkúpila Kežmarská banková účastinná spoločnosť, prikúpila ďalšie pozemky a formujúcu sa osadu, ktorá, kým sa stala Dolným Smokovcom, niesla aj meno Nižný Smokovec, zmenila na letovisko uhorskej aristokracie. Ako uvádza Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, postavila tu sedem menších, ale na svoj čas komfortne zariadených, viliek so spoločnou reštauráciou, ale aj väčší hotel (dnes vila Kollár) a kúpeľný dom. Niekoľko šľachticov tu malo aj svoje vlastné letohrádky. Takmer všetky budovy a aj drevený kostolík projektoval spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Je pozoruhodné, že už v roku 1883 mali kúpele lekára. Potrebovali ho. Veď na prelome 19. a 20. storočia sa z osady sformovalo známe kúpeľné stredisko s dvanástimi hrazdenými budovami, ktoré rekreantom a kúpeľným hosťom ponúkalo 204 izieb a okrem kosodrevinových a teplých uhličitých kúpeľov a zábalov z rašelinového bahna aj pitné kúry z prameňa minerálnej vody. Ten vyvieral v hale kúpeľného domu. Tečie aj dnes, ale už nie v takej sile ako kedysi.

Prvá svetová vojna túto idylu zmenila. Už na jej začiatku sa majiteľom osady stal Krajinský ústav pre zaopatrovanie invalidov a kúpele premenil na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Namiesto aristokracie a jej radovánok sa v osade usídlil duch vojny a zaplnili ju zranení vojaci. Šľachtici sa do kúpeľov už nikdy nevrátili, lebo krátko po vytvorení Československej republiky prešlo zariadenie do vlastníctva štátu s myšlienkou zriadiť tu ústav pre liečbu detskej tuberkulózy. Stalo sa tak v roku 1920 a ústav dlhé roky potom niesol meno vtedajšieho ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Liečili sa tu deti nielen z českého a slovenského prostredia, ale, ako tvrdí Wikipedia, aj z Francúzska, Turecka, Estónska, Rakúska, Maďarska či Nemecka. Svoju stopu tu zanechala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, pracovala tu v rokoch 1925 – 1958.

A čo tiež stojí za zmienku, takmer od začiatku bola pri ústave zriadená aj škola. Je prvou na Slovensku založenou pri detskej liečebni a jej vznikom sa položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach u nás. V medzivojnovom období sa osada postupne rozrástla. Pribudlo do nej niekoľko rodinných penziónov a domov, ale aj moderná liečebňa s interným a chirurgickým pavilónom, ktorá je dodnes centrálnym objektom kúpeľného komplexu. Projektoval ju Josef Marek, moravský rodák, významný predstaviteľ slovenskej architektúry prvej polovice minulého storočia.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy. V roku 2005 tu otvorili nový liečebný pavilón, v roku 2009 ústav rozšíril činnosť o poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti
v odbore detskej chirurgie a v roku 2010 v odbore detskej otorinolaryngológie. Dolný Smokovec ako jediný zo Smokovcov neleží pri Ceste slobody. Je situovaný bokom od cesty medzi Popradom a Starým Smokovcom a aj preto je ideálnym miestom pre liečbu detí. Napriek tomu nie je ďaleko od Hrebienka, preskúmať môžete chodníky okolo Smokovcov a urobiť si tu východisko
pre lyžovačku do blízkych centier. No osada má aj vlastné stredisko Greguška s vlekom a lyžiarskym svahom pre začiatočníkov a mierne pokročilých i trate pre bežecké lyžovanie. 

V lete je tu raj pre cyklistov. Neďaleko ústavu sa nachádza aj kamenná kaplnka, tzv. Lurdská jaskyňa s lavičkou. Možno si tu v tichu oddýchnuť a pokochať sa výhľadom na Slavkovský a Lomnický štít či Prostredný hrot. Paradoxne, výhľady ponúka preto, lebo sa nachádza v mieste bývalého lesa, ktorý zničila veľká kalamita.

Iveta Prextová

A čo tak cyklotúra v Západných Tatrách?

by Články

Tento tip je určený pre skúsenejších horských cyklistov. Známa Podtatranská cyklomagistrála patrí podľa náročnosti do kategórie 5, teda veľmi ťažká. Ale ak počas jesenných mesiacov svieti slnko, tak to doslova zvádza na túru alebo cyklovýlet. Ak si netrúfate na celú viac ako 36-kilometrovú cestu, môžete prejsť niektorú z jej častí.

Foto: Iveta Prexterová

Trasa začína v liptovskej obci Kvačany na križovatke s Oravskou cyklomagistrálou. Ak ste prišli autom, v tejto obci môžete aj zaparkovať. Za Liptovskými Matiašovcami už pôjdete po dobrej lesnej ceste, ale začne aj stúpanie nad obce Horného Liptova. Už tu zistíte, že výlet sa oplatil, hlavne pre výhľady na romantickú scenériu Liptova a za ním stojace tatranské štíty. Stačí sa zastaviť, zhlboka nadýchnuť a vychutnávať si vône jesennej prírody.

Plní krásnych dojmov sa dostanete do obce Bobrovec, tu v lokalite Bobrovecká Vápenica sa trasa na chvíľu spája so zelenou cykloturistickou trasou a spolu vedú do lokality Tokariny, kde Podtatranská trasa pokračuje smerom doprava. Pri vstupe do Jaloveckej doliny prejdeme cez potok a pokračujeme popod Tatry. Jalovecká dolina je zaujímavá tým, že v nej nie je žiadna lesná cesta. Spôsobila to veľká povodeň, ktorá v roku 1958 zničila cestu prechádzajúcu dolinou, a tým pomohla obnoviť pôvodnú divokú prírodu.

Dôležitým bodom na trase je aj ústie Žiarskej doliny, križujú sa tu hneď tri značené cykloturistické trasy. Červená, ktorou sa môžete dostať späť do Kvačian, zelená smeruje do Smrečian a potom do Liptovského Mikuláša, žltá do Konskej a Liptovského Ondreja.

Ďalšou z lokalít, do ktorej sa dostaneme, je ústie Bystrej doliny, odtiaľ potom po lesných cestách popod Západné Tatry až do Podbanského, ktoré je cieľovou stanicou cesty. Zdatní cykloturisti by mali celú trasu zvládnuť približne za štyri hodiny. Ak by ste si naplánovali túto cyklomagistrálu na viac etáp, v jednotlivých obciach (Kvačany, Liptovské Matiašovce, Bobrovec, Jalovec, Žiar, Podbanské a ďalších) môžete využiť možnosti ubytovania a stravovania v penziónoch, menších hoteloch alebo v súkromí.

osady

Tatranské osady – Tatranské Zruby boli vojenské. Už nie sú

by Články

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné –  majú „iba“ sto rokov. A z toho približne polovicu boli akoby pod kuratelou armády, takže informácie o jej formovaní neboli vždy vecou verejnou. No na vojakov nedajú dopustiť viacerí chatári či organizátori turistiky. Boli to práve oni, ktorí pomáhali budovať viacero tatranských chát a chodníkov.

Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Vojenské Sruby). Leží na západ od Starého Smokovca pri Ceste slobody. No už pred týmto rokom tu boli vybudované poľné tábory, ktoré poskytovali zázemie pre výcvik príslušníkov armády. Ako uvádza František Mrva pre denník Korzár, práve vtedy sa objavili prvé úvahy o vybudovaní stáleho vojenského strediska v tomto priestore, pre ktoré sa dovtedy udomácnilo pomenovanie Baráky pri Slavkovskom potoku.

Sústreďovali sa tu armádni športovci – lyžiari a horolezci, no najmä príslušníci armády, pre ktorých sa tu organizoval terénny výcvik v špeciálnych horských podmienkach. A práve frekventanti kurzov, ako spomína Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, sa v spolupráci s Klubom československých turistov zúčastňovali na stavbách tatranských chodníkov a chát.

Medzitým sa osada rozrastala. Prístrešky postupne nahrádzali zrubové baráky. Podľa Mrvu prvý postavila 2. horská brigáda zo Spišskej Novej Vsi v roku 1925. O rok nato bol vybudovaný prvý murovaný dôstojnícky pavilón, neskôr ďalšie pomenované vtedy ako Ostrava, Jánošík, Detva či Dukla, ale aj veliteľská budova a iné objekty.  V roku 1940 do „výbavy“ Vojenského a rekreačného strediska Vojenské Sruby, pribudla dnešná stanička, na ktorej mohli rekreanti cestou z Popradu vystúpiť.

Ľuďom do životov už pomaly zasahovala vojna – druhá svetová. Do jej histórie sa zapísala i posádka Vojenských Srubov. Pridala sa k povstalcom. Ale známa je aj tragická udalosť, ktorú dodnes pripomína pomník v osade. Postavili ho na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov, ktorí prichádzajúc na pomoc SNP zahynuli 9. októbra 1944 v troskách transportného lietadla Douglas na Zadnom Gerlachovskom štíte. 

Roky po vojne zmenili menili život vo všetkých osadách Tatier, zmenili aj Vojenské Zruby. Dostali nové meno – Tatranské Zruby (1956) a aj novú náplň. Osadu premenili na vojenskú zotavovňu pre vojsko a rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor. Nový lesk dodal Tatranským Zrubom   v roku 1967 nový hotel a neskôr aj ďalšie objekty, ktoré z osady urobili zaujímavé stredisko reprezentujúce Slovensko najmä ako miesto s príťažlivou vojenskou históriou.

Tatranské Zruby dnes poznajú na viacerých kontinentoch. František Mrva to nezabudne zdôrazniť, lebo v ich zázemí sa na rôznych rokovaniach stretli napríklad ministri obrany Vyšehradskej štvorky, ale aj Brazílie, Juhoafrickej republiky, Mexika či iných krajín, no aj vojenskí a leteckí pridelenci takmer z celého sveta, náčelníci generálnych štábov, zástupcovia NATO, UNPROFOR či predstavitelia armád z viacerých európskych a ázijských krajín. A majú tu tiež fotky z návštevy prezidenta SR Rudolfa Schustera a iných osobností.

Z vojenskej zotavovne sa dnes stalo výnimočné rekreačné a aj liečebné zariadenie. V roku 2010 sa do Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia tu dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania. Svoje služby poskytujú samoplatcom i pacientom zdravotníckych poisťovní, no sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. Vojnoví veteráni sa tu môžu liečiť s výraznou zľavou, dohodlo im to Ministerstvo obrany SR.

Tatranské Zruby majú veľa fanúšikov. Sú príjemnou základňou pre výlety, lyžovačku i túry. V blízkosti je Starý Smokovec s lanovkou na Hrebienok a možnosťou vybrať si niektorú z túr, napríklad na Zbojnícku chatu, Rainerovu útulňu, alebo k vodopádom Studeného potoka. Z Hrebienka sa môžete vybrať aj na Sliezsky dom a k Velickému plesu. Blízko je aj do Nového Smokovca či Horného Smokovca, ale aj do Tatranskej Polianky či Tatranskej Lomnice. Náročnejší nepohrdnú ani výstupom na Slavkovský štít, na ktorý sa tiež môžu odhodlať po osviežujúcich procedúrach v kúpeľných domoch Tatranských Zrubov. 

IMG_2782

S parťákom cez hory – na Žabie plesá

by Články

Veľké, Malé a Vyšné Žabie pleso ležia v Mengusovskej doline, a práve k nim máme dnes namierené. Tieto horské jazerá vraj dostali svoje meno podľa kamenných ostrovčekov v strede toho Veľkého, ktoré pripomínajú žabu. No, uvidíme.

Opäť vyrážame zo Štrbského plesa. Po červenej značke mierime Tatranskou magistrálou k Popradskému plesu. Stretávame tu viacero skupiniek i sólo turistov. Táto cesta je dosť frekventovaná, nevadí, slnko príjemne hreje, vyzerá to na pekný deň s dobrou viditeľnosťou.

Od Popradského plesa sa napájame na modrú značku, dovedie nás k Rázcestiu nad Žabím potokom, potom sa vraciame na červenú, čo vedie na Rysy. Snažíme sa zahliadnuť nejakého svišťa, v tejto nadmorskej výške by už mali byť. Zatiaľ sme nemali šťastie na týchto hlodavcov, ale ešte nekončíme. Zato máme pred sebou hlavný hrebeň Tatier, do doliny sa zvažujú južné steny Volej veže, svahy Žabej veže a skalný útvar Žabí kôň, ktorý patrí medzi najťažšie horolezecky dostupné vrcholy v Tatrách.

Samozrejme, vyťahujeme telefóny a snažíme sa čo najvernejšie zachytiť to, čo vidíme na vlastné oči. Robíme selfíčka aj skupinové fotky, treba niečo dať na sociálne siete, zdravíme turistov, ktorí mieria na Rysy a vyrážame k cieľu našej cesty v Kotline Žabích plies. O kúsok nižšie je Malé Žabie pleso, vyteká z neho Žabí potok. Nad ním vidíme Veľké Žabie pleso s typickými balvanmi v strede, ktoré vyčnievajú nad hladinu. Je čas osviežiť sa po výstupe, vyťahujeme Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora, v tejto chvíli sa dokonale hodí.

Trochu sa rozprávame o Vyšnom Žabom plese v kotlinke pod stenami Volej veže, ale je turisticky neprístupné, takže sa vraciame späť po tej istej ceste. A neuveríte, aké sme mali šťastie. Svišťov sme síce nevideli, ale jasne sme počuli ich typické pískanie. Možno si dávali znamenie o blížiacom sa nebezpečenstve v podobe nás – turistov, a možno sa len tak „rozprávali“. Kto vie?

Pri Žabom potoku opäť obdivujeme neskutočnú scenériu Tatier. Je to pohľad, ktorého sa asi nedá nabažiť. Je odmenou, za ranné vstávanie, prípravu a námahu, ktorú treba dať do celej túry. Vždy sa oplatí vrátiť a znova sa kochať touto scenériou, vdychovať svieži vzduch a vôňu lesa. V poslednej časti cesty od Popradského plesa k tomu Štrbskému už plánujeme ďalšiu túru. Vyzerá to na Chatu pod Rysmi, uvidíme. Už teraz sa tešíme, september je vraj najlepší mesiac na turistiku v Tatrách.

C0095T01

Tip na výlet – Štefánička, to je križovatka ciest a tradícia

by Články

Ak ste si skúsili niektorú z hrebeňoviek v Nízkych Tatrách určite ste aspoň išli okolo. Prípadne uvažovali o občerstvení v tejto legendárnej vysokohorskej chate, ktorej už veľa nechýba k okrúhlej storočnici. Bola základom, od ktorého sa postupne budoval turistický ruch v tejto oblasti. Dnes tu prespáva veľa turistov, ktorí prechádzajú hlavným hrebeňom Nízkych Tatier.

Medzi zaujímavosti patrí aj fakt, že tovar a materiál na prevádzku chaty stále vynášajú nosiči. Konalo sa tu aj niekoľko pretekov horských nosičov Šerpa Rallye. Najrýchlejší vyšiel z Trangošky so 60-kilogramovým nákladom za 55 minút, pričom podľa turistického smerovníka by to malo trvať dve hodiny.

Ak by sme išli z Trangošky, tak ide o nenáročnú túru po hrebeni Nízkych Tatier. Od začiatku na nás čaká stúpanie popri potoku Bystrianka po zelenej turistickej značke. Z lesa sa dostaneme na rozľahlé lúky s krásnym výhľadom do Trangošskej doliny. Pri Hornom Salaši je odbočka k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to jediná vysokohorská jaskyňa prístupná verejnosti. Pokračujeme ďalej po zelenej po hrebeni vrchu Veľký Gápeľ.

Ako sme už v článku spomínali, približne po dvoch hodinách by sme mali doraziť na Štefáničku. Ak máte radi čapované pivo, tak podľa stránky chatamrs.sk práve tu dostanete najvyššie čapované nosičské pivo na strednom Slovensku.

Chata je prístupná celoročne, v zime sa tu okrem turistov často ohrejú aj skialpinisti. Je tu rozcestník ukazujúci na viaceré turistické trasy. Ak máte chuť pokračovať na Ďumbier, tak po červenej značke. Výstup by ste mali zvládnuť približne za hodinu a späť z Ďumbiera k Trangoške za dve a pol hodiny.

K Chate Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, to je jej celý názov, sa dá dostať okrem Trangošky aj z ďalších smerov. Modro značeným traverzom od chaty Kosodrevina pri vrcholovej stanici lanovky na Srdiečko, po žltej značke z Vyšnej Boce cez Starobociansku dolinu a Bocianske sedlo, ale aj z Mýta pod Ďumbierom cez Mlynnú dolinu po žltej značke či z východu od sedla Čertovica červeno značenou hrebeňovkou, prípadne zo západu od Chopka. Štefánička je najdlhšie prevádzkovaná vysokohorská chata v Nízkych Tatrách, v súčasnosti je majetkom Klubu slovenských turistov.

IMG_6290

S parťákom cez hory – túra na Ostrvu

by Články

Vraj ide o mierne náročný výstup, ale v týchto horúčavách určite preverí naše sily. Po ceste na nás čakajú parádne výhľady, veď preto chodíme do Tatier. Nikde inde na Slovensku také nenájdete.

Stretávka je zas na Štrbskom plese, napájame sa na červenú značku a vyrážame. Slnko pomaly vytláča prízemnú hmlu, ešte je celkom príjemne, nasadili sme také stredné tempo a naším prvým cieľom je Popradské pleso. Táto časť cesty vedie horským chodníčkom a je veľmi príjemná, žiadne prudké stúpanie, to má prísť až neskôr. Stretávame veľa turistov, čo len potvrdzuje skutočnosť, že tento chodník je veľmi obľúbený. Zdravíme sa „Dobrý deň“ a usmievame sa na seba popri tom, ako sa navzájom vyhýbame.

Asi o hodinu a pol sme pri Popradskom plese, a tu začína skutočný výstup. Od turistického smerovníka sa držíme červenej značky, ktorá je súčasťou Tatranskej magistrály. Trvalo pár minút, kým sme sa dostali k drevenej lávke ponad Ľadový potok, odtiaľto je to už len do kopca. Chodník je typický tatranský – kamenistý. Prevýšenie nám pomáhajú prekonávať serpentíny. Občas sa zastavíme, aby sme si trochu vydýchli a pokochali sa výhľadmi na Mengusovskú a Zlomiskovú dolinu. Zhora sa dá pekne obdivovať aj Popradské pleso, okolo ktorého sme išli.

Smerovník oznamoval, že od Popradského plesa by sme sa mali dostať do Sedla pod Ostrvou za hodinu. Trvalo nám to asi o 20 minút dlhšie, ale to bolo tými výhľadmi, ktoré sme si každú chvíľu vychutnávali. Pred cieľom cesty vidíme Vysokú, Dračí štít, Mengusovské štíty a ďalšie končiare. Len stojíme a pozeráme a nemôžeme sa vynadívať. Okrem neskutočných výhľadov je pre nás zaslúženou odmenou Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora. Dokonale osviežil a dodal energiu.

Zo Sedla je to na Ostrvu už len kúsok, možno 200 metrov. Je to však neznačený turistický chodník, a tak sa delíme na polovice. Jedna zostáva v Sedle, druhá ide hore. Keď sme sa dostali až sem, tak si to nechceme nechať ujsť. Výhľady sú také isté ako zo Sedla pod Ostrvou, ale cieľ je splnený.

Zostupovali sme po tej istej trase, pozreli sme si Symbolický cintorín kúsok od Popradského plesa. Je to spomienka na ľudí, ktorí zahynuli v Tatrách. Chvíľu sme tu postáli a vyrazili smerom na Štrbské pleso. Celkovo môžeme zhodnotiť, že v prípade Sedla pod Ostrvou ide o dobre dostupný a na kondíciu nie až tak náročný výstup. Keďže sme si užívali výhľady na okolité scenérie, a veľmi veľa sme fotili, z túry sme sa vrátili až neskoro popoludní.

titulka - pridať nálepku TATRY NA 3

TATRY NA 3 – Kráľova hoľa

by Články

Názov tohto kopca ste už určite počuli, možno ste ho videli pri ceste Horehroním, prípadne naň vystúpili. Kráľova hoľa patrí k najnavštevovanejším vrchom v Nízkych Tatrách. Opradená je mnohými legendami, vraj na jej vrchole kedysi obedoval kráľ Matej Korvín a podľa neho dostala meno. Ťažko sa si ju pomýlite s iným kopcom, pretože na svojom vrchole má neprehliadnuteľný televízny vysielač.

Práve letné mesiace sú na výstup na najvyšší vrch Kráľovohoľských Tatier ideálne, najlepšie z horehronskej obce Šumiac, prípadne z vedľajšieho Telgártu, ale dá sa napríklad aj z opačnej strany z Liptovskej Tepličky či Spišského Bystrého alebo po červenej značke zo západu po hlavnom hrebeni zo Strednej hole.

My ideme zo Šumiaca, najprv lesom, potom vedie až na vrchol stará asfaltová cesta. Čaká na nás asi 12 kilometrov s prevýšením skoro tisíc metrov. Aj keď zažívame horúce leto, pre istotu si berieme so sebou aj ďalšie vrstvy oblečenia, lebo keď zafúka vietor, tak sa tu citeľne ochladí, a fúka tu veru často. Treba sa pripraviť aj na náhle zmeny počasia, ktorými je tento kopec známy. Cestu hore sme zvládli asi za 3 a pol hodiny. Pre autá je uzavretá, ale cykloturistov sme tu stretli dosť.

Okrem vetra a zmien počasia je Kráľova hoľa známa aj svojou doslova strategickou polohou. Práve preto ju mnohí považujú za jedno z najkrajších vyhliadkových miest u nás. Ak je dobrá viditeľnosť, tak okrem Horehronia, Liptova a Spiša vidíte aj Vysoké a Západné Tatry. Podľa niektorých zdrojov je občas možné vidieť až vrchy v Rumunsku vzdialené odtiaľto viac ako 300 kilometrov.

Ako mnohí iní, aj my sme zistili, že v známej ľudovej piesni spomínaný strom zelený na Kráľovej holi nerastie, ale to nám nijako nepokazilo zážitok z túry. Späť sa vraciame po tej istej ceste. Nie je tu veľa možností na robenie okruhov. Tento vrch je však východiskovým bodom pre viacero hrebeňoviek smerom na Čertovicu. Tieto nízkotatranské pochody patria u nás medzi najobľúbenejšie trasy. Pod vrchom pomenovanom po kráľovi Matejovi pramenia až štyri rieky, konkrétne Čierny Váh, Hron, Hornád a Hnilec.

Ešte po návrate späť do Šumiaca si pomedzi stromy vychutnávame nádherný výhľad na Kráľovu hoľu, nedá sa odtrhnúť od nej oči. Obloha sa zmenila, pribúdajú oblaky, a to jej dodáva trochu inú atmosféru, akoby zvážnela. Dobre, že sme už dole a prípadná popoludňajšia búrka nás zastihne na bezpečnom mieste.

Z Chaty pod Soliskom je to na Štrbské pleso taká slabšia hodinka, možno aj menej. Ak by sa vám už nechcelo ísť, dá sa zviezť dole lanovkou a ušetriť nejaký čas i sily. Pichlo ťa počas turistiky v boku? V appke zdravotnej poisťovni Dôvera nájdeš jeden skvelý benefit – samodiagnostické vyšetrenie. To ti jednoducho povie na čom si a ty nemusíš na horách stresovať pretože pravdepodobne sa ti len nechce šliapať do kopca. 🙂

A ak chceš vedieť, či tvoje telo dokáže aj takúto turistiku, odporúčame ti vyskúšať DNA test, na ktorý ti sumou až 150 € prispeje zdravotná poisťovňa Dôvera. Ešte si sa neprepoistil? Teraz je ten čas a dokonca to stihneš len za 3 minúty! https://www.dovera.sk/poistenec/poistite-sa-za-3-minuty

vysnehagy

Tatranské osady: Vyšné Hágy sú pľúcami Slovenska

by Články

Spomeňte Vyšné Hágy a naskočí vám spojnica – pľúcne choroby. Uvažujete správne. Takmer od začiatkov datovania vzniku tejto osady je spojená s ambíciou jej majiteľov či neskorších správcov urobiť na jej teritóriu všetko pre to, aby sa stala kúpeľmi. No až štát, keď sa v roku 1928 stal majiteľom osady, určil pre rodiace sa kúpele nie rekreačno-liečebnú, ale čisto liečebnú úlohu. Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktorý je dnes dominantou osady, toto určenie napĺňa vrchovatou mierou.

Titulná fotografia: Martin Blaťák

Vráťme sa ale o pár desaťročí späť. Kým sa z Vyšných Hágov stala jedna z najvýznamnejších kúpeľných osád vo Vysokých Tatrách, prebehli ponad jej chotár zaujímavé dejiny. Na ich začiatku je stavba jednoposchodového hotela s hosťovskými izbami, spoločnou nocľahárňou a reštauráciou. Písal sa rok 1881 a dovtedy osadu tvorili tri drevené vilky, ktoré ožívali turistami iba v letných mesiacoch, a pár týždňov tu zvykli stráviť i majitelia kaštieľa na Starých Hágoch.

Hotel, ktorý spomíname, dal na svojich pozemkoch v dolnej časti neskorších Vyšných Hágov postaviť batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy. Bol určený viac pre bežných turistov ako bohatších návštevníkov a ponúkal kosodrevinové a limbové kúpele.

Pre seba a svojich hostí nechal Mariássy postaviť jednoduchší prízemný Poľovnícky dom vo švajčiarskom štýle s pozdĺžnou krytou verandou. Blízkemu Štrbskému plesu  sa veľkostatkár snažil konkurovať kvalitnou domácou a lacnejšou stravou a chcel z osady postupne vybudovať kúpele.

Bol to dobrý nápad, takto ho opisuje aj Ivan Bohuš v knihe Osudy tatranských osád. Vyšné Hágy, chránené pred severnými vetrami, návštevníci vnímali ako veľmi dobré letovisko. Výhodná poloha, domácke prostredie, nízke ceny, teplé i studené kúpele lákali bežných návštevníkov i osobných priateľov veľkostatkára k pobytu spojenému s oddychom i liečbou.

Jeho plán padol o pár rokov. Osadu v roku 1897 odkúpilo pruské knieža Christián Kraft Hohenlohe von Öhringen, ktorý už vtedy vlastnil aj Tatranskú Javorinu a Bielovodskú dolinu.  Ešte v tom roku vo Vyšných Hágoch nechal vybudovať zrubový hotel Erika a súkromný poľovnícky kaštieľ. Osadu si potom vzal do prenájmu A. Polnisch starší, ktorý ju v mieste dnešných starých Hágov za polstoročie dobudoval do stavu, aký mali pred výstavbou liečebne.

Na ďalší významný zlom čakali Vyšné Hágy do roku 1928. Majiteľom osady sa stal štát. Formujúce sa kúpele sa mali stať výlučne liečebnými. Veľké sanatórium určené na liečbu tuberkulózy sprístupnili až v roku 1941, bolo vtedy najväčšie v strednej Európe.

Škála výkonov dnešného Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktoré je zo stavebného hľadiska špičkovým dielom slovenského funkcionalizmu, je široká. Je dominantou osady a určuje štýl jej života.

Ústav sa postaral aj o niekoľko zaujímavostí, ktoré si mnohí pacienti pamätajú. Napríklad tunel s vlečkou, nimi sa organizovalo zásobovanie liečebného ústavu. Vlečka už dnes neexistuje, rovnako ako dve z niekdajších fontán – vodotrysk a legendárna žaba. No pozrieť si možno blízke prírodné jazierko, ktoré dobrovoľníci nedávno revitalizovali, ale aj najvyššie položenú základnú školu (1065 m n.m.). Súčasťou osady je Horáreň Zbelovo, nachádza sa na pravom brehu Malého Šumu nad traťou Tatranskej elektrickej železnice. Poprechádzať sa možno po parku, ktorý je dielom architektov Františka A. Libru a Jiřího Kana.

Osada Vyšné Hágy sa dnes rozkladá nad aj pod Cestou slobody. Ak do nej zavítate, očarí vás panoráma Končistej, Batizovského štítu a Gerlachovského štítu. Prechádzajú ňou značené turistické chodníky a končí v nej Chodník zdravia, ktorý vedie z Tatranskej Lomnice paralelne s Cestou slobody. Strmou, namáhavou turistickou trasou sa z osady môžeme dostať až na Tatranskú magistrálu a k Batizovskému plesu.

C0545T01-titulka

TATRY NA 3 – Bystrá lávka

by Články

Nejeden skúsený návštevník Tatier vám povie, že medzi najkrajšie trasy v našich veľhorách patrí aj Bystrá lávka. Zažijete na nej skoro všetko, po čom turista túži – pokojnú cestu dolinou, vodopád, pleso (a nie jedno, uvidíte ich oveľa viac) i náročné úseky zaistené reťazami. Celá okružná cesta vám zaberie 7 až 8 hodín, preto treba vyraziť skôr.

Štrbské pleso je východiskovým bodom mnohých tatranských túr, a aj my začneme v tomto stredisku. Od rázcestia pri bývalom liečebnom dome Helios sa napojíme na žltú značku, ktorá nás dovedie k vodopádu Skok. Tu začína už spomínaná náročná časť zaistená reťazami, konkrétne od vodopádu výstup a potom aj zostup Bystrej lávky. Ak máte nejaké horolezecké skúsenosti, práve teraz sa vám hodia. V tomto teplom lete na skalách na snehovú prikrývku asi nenarazíte, to by ste si museli na tento náročný úsek pribaliť zimný výstroj, mačky i cepín. Veľký pozor si treba dať počas dažďa alebo keď sú skaly i reťaze mokré.

Po náročnej pasáži, ktorá preverí nielen fyzické, ale aj psychické sily viacerých milovníkov hôr, nasleduje zostup Furkotskou dolinou. Je to oproti predchádzajúcej pasáži ľahší, no trochu dlhší pochod. Výhľady na krajinu i na Vyšné a Nižné Wahlenbergovo pleso sú čarovné. O kúsok nižšie na nás čaká Furkotské pleso. Zaujímavosťou je, že tu žije žiabronôžka severská, čo je maličký rak, dlhý len 2 až 3 centimetre. Tohto živočícha môžete nájsť ešte v škandinávskych vodách pri polárnom kruhu či v oblasti Grónska.

Z rázcestia ideme po modrej značke, Chata pod Soliskom je vítaným spestrením i možnosťou načerpať energiu. Určite už máte z túry v mobile aspoň sto fotiek, ale toto je čas urobiť si na kaskádovitej terase poriadne selfie s celou partiou. Ak by ste ostali na noc a je vás viac ako počet postelí, chatár použije stoly z jedálne ako improvizované lôžka a môžete sa vyspať na nich. To budú kamaráti pozerať, keď im budete vykladať, ako ste spali na stole.

Z Chaty pod Soliskom je to na Štrbské pleso taká slabšia hodinka, možno aj menej. Ak by sa vám už nechcelo ísť, dá sa zviezť dole lanovkou a ušetriť nejaký čas i sily. Pichlo ťa počas turistiky v boku? V appke zdravotnej poisťovni Dôvera nájdeš jeden skvelý benefit – samodiagnostické vyšetrenie. To ti jednoducho povie na čom si a ty nemusíš na horách stresovať pretože pravdepodobne sa ti len nechce šliapať do kopca. 🙂