HZS-2

Ak vás hory dobehli, ešte sú tu horskí záchranári

by Články

Foto: archív HZS.

Iba za posledné dva týždne zachraňovali lyžiara na severnej strane Chabenca, v Kôprovej doline ratovali 75-ročného turistu, ďalšieho pri Šalviovom prameni. Pomáhali tiež zranenému cyklistovi pod Sliezskym domom, ale aj uviaznutým turistom pod Krupovou hoľou, pátrali po turistke vo Futkotskej doline i skialpinistovi v oblasti Skalky.

A to všetko iba v oblasti Tatier. Zásahy horských záchranárov boli úspešné a nevyrátali sme všetky. Horskú záchrannú službu potrebujeme. Približne o mesiac si bude pripomínať 20. výročie svojho vzniku. Za dve desaťročia sa stala celosvetovo uznávanou a je dôležitým partnerom záchrany v horách u nás i v zahraničí.

Ako sa to začalo? Nová etapa záchrany v horách na Slovensku sa začala písať od 10. júla 2003. Národná rada SR schválila zákon o Horskej záchrannej službe (HZS), ktorý sa stal základom pre zjednotenie profesionálnych horských záchranárov u nás. HZS je odvtedy rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra SR, rezort ju podporuje v technickej i metodickej oblasti.

Ako sa uvádza na stránke HZS, vďaka tomu je možné zabezpečovať rozvoj jej oblastných stredísk tak, aby záchrana v horách bola poskytovaná na čo najvyššej úrovni tým, ktorí ju potrebujú. Aktuálne pôsobí v šiestich oblastných strediskách a na dvoch špecializovaných pracoviskách.

Momenty zo záchranárskych akcií Horskej záchrannej služby. Foto: archív HZS

Mimoriadne dôležitú úlohu má Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou HZS, no na Slovensku funguje od roku 1972. „Výsledky a spôsob práce tohto strediska sú unikátne,“ citujeme zo stránky HZS. „Zaoberá sa monitorovaním snehových zrážok a snehovej pokrývky a jej vývoja, vytvára lavínové predpovedné modely, analyzuje okolnosti vzniku lavín, vďaka čomu je možné lavínam lepšie rozumieť. Výsledky práce slovenských odborníkov majú v svetovej odbornej komunite svoje pevné miesto.“

Partnerom strediska je Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mu poskytuje cenné údaje, čím sa spolupodieľajú na prevencii v horách. Z tejto spolupráce podľa horských záchranárov vzišlo zriadenie 47 meteostaníc. Dodnes Stredisko lavínovej prevencie vydalo viac ako 3 tisíc lavínových výstrah.

Výborné meno doma i v zahraničí má skupina kynológov. So svojimi záchranárskymi prácami sú nasadzovaní v podmienkach, v ktorých by záchrana života nebola možná. „Za zmienku iste stojí horský modul HZS a účasť kynológov na záchrannej akcii v Turecku počas nedávnych ničivých zemetrasení,“ konštatuje sa na stránke HZS. Spomenúť v tejto súvislosti treba aj jaskynných záchranárov, túto formu záchrany má Slovensko ako jedna z mála krajín. Uznanie si záchranári vyslúžili napríklad na rozsiahlej akcii v Snežnej jaskyni v roku 2019. Na poľskej strane Tatier tam pátrali po dvoch speleológoch.

Neoddeliteľnou súčasťou HZS sa stali aj dobrovoľní záchranári prostredníctvom stavovskej organizácie Asociácie horských záchranárov a dnes zmluvní záchranári plnohodnotne pôsobia v mnohých horských oblastiach na Slovensku.

Prečo potrebujeme Horskú záchrannú službu? Lebo Slovensko je jednou z najhornatejších krajín Európy, má výborné podmienky na pohyb v prírode, horskú turistiku a iné športy. Hojne ich navštevujú nielen domáci, ale máme aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí k nám prichádzajú počas celého roka. Keď sa v druhej polovici 19. storočia začala zvyšovať návštevnosť Tatier a hory sa tešili veľkej obľube, už vtedy sa začala formovať potreba organizovanej horskej záchrany.

Prešla členitým vývojom a dnes je jedinečná tým, že v nej pracujú profesionálni horskí záchranári.

Záchranári pôsobia celoročne, ich operačné stredisko má 24-hodinovú prevádzku na linke 18300. V priebehu 20 rokov mali takmer 42 500 zásahov. Pracujú tímovo, odhodlane, ich nasadenie je ľudsky i profesionálne uznávané aj v zahraničí.

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

by Články

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Jar na Chate pri Zelenom plese.

Je Zelené pleso skutočne zelené kvôli smaragdom?

by Články

FOTO: Petra Tichá

Je to jeden z najobľúbenejších turistických cieľov v Tatrách. Meno vraj dostalo podľa zelených škvŕn na jeho dne, údajne sú to smaragdy, čo je ale isté, už na prvý pohľad si ho nemôžete pomýliť.

Atmosféra vo Vysokých Tatrách je každý deň iná, platí to aj pri tomto ľadovcovom jazere v najvýchodnejšej vysokotatranskej doline. Na jeho južnej strane vidieť Malý Kežmarský štít, na západnej sa vypína Jastrabia veža, neskutočné sú aj výhľady na Veľkú Svišťovku, Predné a Zadné Jatky i Bujačí vrch. Ak fotografujete, budete mať nekonečné množstvo podnetov na dobré fotky.

Z autobusovej zastávky Biela voda sa dostanete k Zelenému plesu asi za štyri hodiny. Vyjsť sa dá aj z Tatranských Matliarov či Tatranskej Lomnice. Napriek trochu dlhšiemu času sa dá táto túra zaradiť medzi menej náročné. Začína sa miernym stúpaním, les sa asi po dvoch hodinách zmení na kosodrevinu, výhľady na Belianske Tatry či hladinu Zeleného plesa sú doslova balzamom na dušu.

Od Zeleného plesa sa dá ísť ďalej k Veľkému Bielemu plesu, je to asi polhodina. Naspäť potom po modrej značke späť na zastávku Biela voda alebo do Tatranskej Lomnice či Tatranských Matliarov. Čo sa týka jedla a ubytovania, vo všetkých APLEND zariadeniach v Tatranskej Lomnici, Starom a Novom Smokovci môžete využiť pri Letnom pobytovom balíku 25% zľavu na polpenziu. Zakúpiť si ho môžete do 11. júna, takže už naozaj niet na čo čakať.

Ak plánujete navštíviť Tatry ešte počas jari, skúste akciu 3+1 noc zadarmo, ktorá platí vo vybraných zariadeniach APLEND až do 15. júna. Zaregistrovať sa dá jednoducho na myaplend.com a vyberať z bohatého balíka výhod.

Registrácia na myaplend.com vám zaberie asi minútu a môžete využívať širokú škálu benefitov. Užite si Tatry počas celého roka a za každého počasia s výhodnými cenami na ubytovanie, zábavu, atrakcie či relax alebo chutnú tatranskú gastronómiu.

Jelene zhadzujú parožie od jesene do jari

Za zbieranie suvenírov z lesa riskujete obvinenie z pytliactva!

by Články

Foto: Depositphotos.

Zbierať jelenie parožie nemôže hocikto. Je na to zákon. Nelegálnych zberačov motivuje aj napriek hrozbe pokuty a obmedzenia slobody najmä biznis.

Jelene zhadzujú parožie od neskorej jesene do skorej jari. Ich hľadači sa za nimi vyberajú aj teraz, keď pohybu v teréne už nebráni snehová prikrývka. No treba objasniť, že toto právo nemá každý. Povolenku na poľovačku, v ktorej je aj možnosť zberu parožia, vydáva užívateľ poľovného revíru iba držiteľovi poľovného lístka. Ako uvádza na svojej stránke Štátny podnik Lesy SR, zhody jeleňov či danielov škvrnitých sú významným prvkom hodnotenia kvality genfondu a zdravotného stavu poľovnej zveri.

Pripomína, že na základe zhodov majú lesníci prehľad o počte, veku a kvalite populácie jeleňov a danielov. Parožie je majetkom užívateľa poľovného revíru a údaje o ňom sú dôležitou súčasťou jeho databázy. Ak človek náhodne počas prechádzky v lese nájde zhodené parožie, mal by ho ponechať na mieste, resp. oznámiť túto skutočnosť poľovnému hospodárovi. Ak vás prichytia s parožím v ruke, hoci ste ho mohli nájsť náhodne, riskujete obvinenie z pytliactva s hrozbou trestu odňatia slobody až na dva roky.

Jeleň lesný so svojou laňou na ležovisku. Foto: Eduard Žákovic.

Do lesov na zhody sa ale vyberajú aj ľudia bez spomínaného povolenia. Parožie je predmetom, významného biznisu a čulého obchodovania, jeho cena každý rok stúpa. Výkupcovia nemusia dokazovať pôvod parožia a ľudia, ktorí ho na trh umiestnia, si tak môžu prísť na pekné peniaze. Ale na druhej strane aj na pokutu. Štátne lesy upozorňujú, že takíto pytliaci obyčajne vchádzajú do lesov nelegálne, parkujú na zakázaných miestach, ničia oplotenia zverníc, plašia a naháňajú zver, poškodzujú fotopasce – čo je dosť dôvodov na peňažný trest.

Poľovníci vedia, že skúsení zberači idú naisto. Pohybujú sa hlavne v zimoviskách jeleňov. V Tatrách jelene uprednostňujú život na hornej hranice lesa a v týchto priestoroch zanechávajú parohy. A hoci užívatelia poľovných revírov v spolupráci s políciou robia pravidelné akcie zamerané na boj proti zberateľom zhodov, nie vždy bývajú úspešní, lebo votrelcov treba prichytiť pri čine či odvoze parohov.

No snaha získať kráľovské ozdoby môže byť terčom aj iných atakov. Máme na mysli medvede. Zberač sa totiž pohybuje mimo turistických chodníkov, obyčajne skoro ráno a ticho, aby nedal o sebe vedieť, čo môže viesť k vyrušeniu šelmy.

Stretnúť jeleňa na turistickom chodníku je výnimočné. Foto: Stanislav Pokus.

„Ak nás medveď stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci jedného zo zásahových tímov medveďa hnedého na Slovensku. Dopĺňa, že to bývajú škaredé útoky. Obeť skončí v nemocnici prinajlepšom doudieraná a doškriabaná, ak nie ešte horšie.

Jelenie parožie je impozantným výtvorom prírody. Práve v tomto čase začína rásť – až do júla – augusta. Je biele a jeleň si ho vytĺka na okolitých drevinách. Až potom zdobí zviera v celej svojej kráse, majestátnosti, aby poslúžilo na potvrdenie postavenia v stáde a boji počas ruje s neodbytným sokom. Znižujúci sa prívod živín na prelome zimy a jari vedie k zhodom, no málokedy sa stane, že oba zhody ostanú na jednom mieste. Mladé jelene napríklad dokážu s druhým parohom odbehnúť aj pár kilometrov ďalej. Okrem jeleních možno v revíroch nájsť aj srnčie či danielie zhody, záleží od zastúpenia zveri v revíri.

Parožie sa považuje za trofej a podľa zákona o poľovníctve si ju nemožno nechať. Neoprávnený zber zhodov je priestupkom, za ktorý môže byť uložená pokuta až do výšky 3 tisíc eur. V prípade právnickej osoby sa ukladá pokuta v rozmedzí 5 až 15 tisíc eur.

Martin Nikodým v Tatrách.

Martin Nikodým: Naše hory mám v srdci, možno aj v DNA

by Články

Titulná fotografia: Osobný archív Martin Nikodýma

Obľúbený moderátor, herec, cestovateľ i najznámejší slovenský včelár hovorí o svojom vzťahu k výletom za hranice všedných dní i k našim veľhorám. Po svete vraj cestuje preto, aby sa mohol porovnávať, ale nezabúda ani na Tatry, ktoré považuje za výnimočné. Okrem prípravy na túru netreba podľa neho zabúdať ani na kvalitný výstroj, aj táto skutočnosť môže výrazne ovplyvniť úspech nášho pobytu vo vysokohorskej prírode.

Martin Nikodým v prírode.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

Ja som síce rodený Bratislavčan, ale v Tatrách som prežil kus zimného detstva. Ako 5-ročný som si na Bielej púti obúval šnurovacie lyžiarky značky Chopok, na nohy dal drevené lyže s kandahárom a nechal sa vystreliť kotvou smerom nahor.

Martin Nikodým na lodi.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Ja cestujem po celom svete, ale to najmä preto, aby som mohol porovnávať. Domáce hory mám v srdci, možno aj v DNA. Tatry sú výnimočné.

Martin Nikodým na horách.

Patríte k pravidelným návštevníkom hôr. Máte radšej so sebou veselú spoločnosť alebo ste radšej skôr v kruhu rodiny?

To sa dúfam nevylučuje  Ja sa najradšej nasmejem aj s členmi rodiny, ale je pravda, že za skitouringom chodím skôr s priateľmi.

Martin Nikodým na lyžovačke.

Zdolali ste už aj nejaké tatranské štíty. Stala sa vám niekedy situácia, keď ste sa museli v horách zachraňovať?

Áno, zopár tatranských štítov už na zozname mám. Hádam iba raz som sa pošmykol pri lezení a odvisol som na lane, ktoré už pevne zvieral horský vodca Jaro Michalko, ale inak sme našťastie cudziu pomoc nepotrebovali. Samozrejme, občas sa stane, najmä v zime, že tma príde skôr ako sme čakali, ale na tento účel už z batohu nikdy nevyberám čelovku.

Martin Nikodým na turistike.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

Ak hovoríme o skialpe, tak určite nikam nejdem bez kompletnej lavínovej výbavy. Inak mám zväčša vo vaku veci aj do rezervy, tak aby som sa mohol v prípade potreby prezliecť do suchého, prípadne ak sa veľmi ochladí, aby ma to nezaskočilo. V tomto prípade je Karpos naozaj topka. Veci sú ľahučké a perfektne funkčné.

Martin Nikodým skialp.

Je nejaké miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Mám rád túru do Kopského sedla. Býva tam pekná lyžovačka. Tam som bol už viackrát a ešte by som tam šiel. Aj Zlomisková dolina je krásna, až k Železnej bráne.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Zatiaľ sme sa iba raz museli otočiť, v auguste tesne pod vrcholom Ľadového, lebo dokonale dostal svojho mena a my sme mali iba letnú výbavu, bolo to z našej strany rozumné rozhodnutie.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

Samozrejme, stáva sa to. Nemám s tým problém. Ak ma niekto osloví, zapózujem. Horšie by predsa bolo, keby sa už fotiť nechceli 

Ste asi najznámejší slovenský včelár, ako ste sa k tomu dostali? Od koho sa učíte?

Asi ako ku všetkému, náhodou, ale pritom na náhody neverím. Učíme a obohacujeme sa navzájom jeden od druhého. Včelári sa radi podelia o zaujímavú skúsenosť, ak vedia, že pomôže aj druhým včelárom.

Martin Nikodým na lodi.
hlucháne v Tatrách

Fascinujúce pytačky pri východe slnka. No hlucháne nie sú iba na parádu

by Články

Foto: Jozef Drozd.

Milujú východ slnka, samotu, bobule, ihličie, mravce a veľký priestor na život. Sú pustovníkmi i top tanečníkmi prírody. Dlhé zimné noci prežívajú zahrabané v snehovom bunkri. Majú svoj svet, v ktorom je človek zbytočný.  Hlucháne.

Teraz ale dávajú hlucháne o sebe vedieť. Ich jarné tokanie, ktoré sa ozýva v apríli a máji v korunách stromov ešte za tmy je legendárne. Predvádzajú fascinujúce pytačky, ktoré zrežírovala príroda. Oči ľudí k tomu nepotrebujú. Na rovnováhu v prírode ich ale potrebujeme my.

 

Nie je to žiadna novinka – hlucháne z našich lesov miznú. A to prežili od doby ľadovej. A hoci sú trvalou súčasťou aj fauny Vysokých, Západných, Belianskych  i Nízkych Tatier a požívajú vysoký štatút ochrany, pred časťou návštevníkov, barbarským hospodárením v lesoch či premnoženými predátormi ich ani ten neochráni. Hlucháň (hôrny, lesný, obyčajný) dopláca na viaceré činnosti človeka.  

 

Ako uvádza Štátna ochrana prírody SR, populácia hlucháňa hôrneho za uplynulé štyri desaťročia poklesla o viac ako 70 percent. Podľa posledných údajov za roky 2013 až 2018 sa veľkosť populácie odhaduje na približne 650 až 850 jedincov, z nich je približne 250 – 400 tokajúcich samcov. Červený zoznam vtákov ho na Slovensku zaradil medzi druhy v kategórii silne ohrozených taxónov.

Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu našich ekosystémov. Ochranári argumentujú potrebou ochrany hlucháňa aj preto, lebo tak vytvárame tzv. ochranný dáždnik nad ďalšími vzácnymi a ohrozenými druhmi.  Pred šiestimi rokmi spolupracovali s ministerstvom životného prostredia na Programe záchrany hlucháňa hôrneho, ktorého cieľom je stabilizovať jeho populáciu vo voľnej prírode cez zvýšenie rozlohy vhodných biotopov a obmedzenie vyrušovania a tiež genetický výskum.

 

Je dôležitý, pretože slovenská populácia hlucháňa je geneticky odlišná od populácií v Alpách a vo Východných Karpatoch. Dokument slúži tiež okresným úradov pri rozhodovaní o spôsoboch hospodárenia v chránených územiach. 

 

Tento náš najväčší kurovitý vták je schopný prežiť iba vďaka stromom rozvetveným až po zem, na ktorých si hľadá potravu. Čučoriedkové podrasty sú pre neho hotovým prestretým stolom. V odlesnených teritóriách nedokáže prežiť. Iba v Národnom parku Nízke Tatry od roku 2004, ako uvádza štátna ochrana prírody, zaniklo v dôsledku vyťaženia asi 7 tisíc hektárov starých lesov a s nimi najmenej 24 tokanísk. Na druhej strane aktivisti dôvodia, že v Tichej a Kôprovej doline kalamity od toho istého roku nespôsobili zánik žiadneho tokaniska a podľa ich odhadov populácia hlucháňa tu začína rásť.

 

Jadrom populácie hlucháňa na Slovensku sú dva národné parky – Nízke Tatry a Veľká Fatra. V Nízkych Tatrách štátna ochrana prírody eviduje zhruba sto jedincov. Práve v tomto národnom parku pracuje ministerstvo životného prostredia na zriadení Prírodnej rezervácie Hluchánia, ktorá má byť odpoveďou Európskej komisii na hrozbu niekoľkomiliónovej pokuty pre Slovensko, ktorú sme dostali  za  nedostatočnú ochranu ohrozeného hlucháňa hôrneho.

No nielen hospodárenie v lesoch ohrozuje stav populácie hlucháňa.  Vyrušujú ho aj štvorkolkári, hubári či turisti, ktorí zájdu do teritórii, v ktorých nemajú čo hľadať. No najväčšou pohromou sú pre nich premnožené krkavce.  Nájazdy vtákov priamo ohrozujú hluchánie sliepky, ich znášky alebo hluchánice s mláďatami. A neprestanú, kým ich nevyničia. Udomácnili sa aj v Nízkych Tatrách.

Krkavce u nás netrpia, mimoriadne sa premnožili aj preto, že na rozsiahlych skládkach komunálneho odpadu vždy nájdu dosť potravy. „Nielen tam,“ uvádzajú ochranári. „Kŕmia ich aj poľovníci, ktorí nechávajú v lesoch po ulovenej zveri desaťtisíce vývrhov.“

Nebezpečenstvo premnoženia niektorého druhu zveri na prírodu a človek potvrdil aj Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody. „Ak má niektorý živočíšny druh ľahký prístup k zdroju potravy, rozmnožuje sa viac.“

Ak sa pýtate, ako má obyčajný človek prispieť k ochrane hlucháňa, odpoveď je jednoduchá. V horách by sme sa mali správať ako slušný hosť, doma a pri svojich koníčkoch ako dobrý hospodár. Nikdy nevieme, ako naša nezodpovednosť ovplyvní niečo vzácne, čo potrebujeme aj pre svoj život. 

Trochu viac informácií o hlucháňoch môžeme získať na náučnom chodníku zo Štrbského na Jamské pleso vo Vysokých Tatrách. Počas vychádzky sa o tomto vzácnom živočíchovi dozvieme niečo viac, ale akoby jeho očami. Možno nás prekvapí, aký je výnimočný a pre prežitie ľudí dôležitý.

Zasnežený chodník k Chate pod Rysmi

Do otvorenia vysokohorských chodníkov ostáva necelý mesiac

by Články

Foto: Michal Puvák.

Vo vyšších tatranských polohách je stále sneh, v nižších už máme pokročilú jar. Sezónna uzávera vysokohorských chodníkov v našich veľhorách stále trvá, až do stredy 14. júna, čo je menej ako jeden mesiac.

Uzatvorenie chodníkov vo vysokohorskom teréne je dôležité nielen preto, že pohyb v týchto podmienkach je v zimných mesiacoch nebezpečný, ale hlavne znamená oddych pre prírodu a zvieratá. Okrem medveďov sa ukladajú na zimný spánok aj svište, kamzíky zas majú v novembri ruju. Na jar potrebujú zvieratá pokoj na vyvedenie mláďat.

Správny turista tieto veci vie, fungovanie v prírode chápe a nesnaží sa za každú cenu porušovať pravidlá. Aj túto zimu sme sa stretli na sociálnych sieťach so statusmi, kde návštevníci hôr porušili zákaz vstupu na niektoré vysokohorské chodníky, a ešte sa s tým aj verejne pochválili.

Od 15. júna budeme môcť opäť ísť aj na Chatu pod Rysmi či tatranské vrcholy. Počet turistov po tomto termíne určite stúpne. Bolo to tak na jeseň pred uzáverou a ani teraz po otvorení chodníkov si mnohí nenechajú ujsť príležitosť vybrať sa do Tatier. Tiež sa neviete dočkať? Medzi miesta, ktoré sú ešte necelý mesiac uzavreté, patria vyššie položené chodníky, sedlá a štíty hôr, kde je potrebné nechať priestor rôznym prírodným procesom dôležitým pre zachovanie života a biodiverzity v našich horách.

Podľa stránky hzs.sk sú všetky miesta týkajúce sa uzávery v teréne označené. Orientáciu uľahčuje zimné tyčové značenie. Horská záchranná služba odporúča turistom používať patričný výstroj a dodržiavať ich pokyny, ako aj Návštevný poriadok TANAPu. Aj to je dôvod skontrolovať svoje turistické oblečenie, obuv a výstroj. Aj keď máme zimné obdobie za sebou, príroda, a hlavne vo vysokých horských polohách, nám nič nedaruje zadarmo a môže ukázať svoju silu.

Medzi základné súčasti prípravy na turistiku patrí aj sledovanie predpovede počasia. V žiadnom prípade by sme ju nemali odbiť tým, že sa zmierime s konštatovaním, že dnes to vyzerá na pekný deň. Počasie v Tatrách sa môže dramaticky zmeniť behom pár minút a z pekného dňa je zrazu búrka alebo poriadne veterná smršť. Takáto zmena počasia môže mať veľký vplyv na schodnosť terénu, preto by sme nemali podceňovať skorý nástup na túru, aby sme sa stihli vrátiť včas a nevystavovali sa riziku popoludňajších búrok.

Klaudia Medlová v Tatrách

Klaudia Medlová: Snowboarding som nemusela doma obhajovať

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Slovenská reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Kúsok od bydliska mala lyžiarske stredisko a od štyroch rokov tam trávila všetok voľný čas. Najprv lyžovala, robila aj športovú gymnastiku, ale jej športom číslo jeden sa stal snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, počas ktorého vznikol aj tento rozhovor.

Pamätáte sa, kedy ste prešli z lyží na snowboard?

Na doske som začala jazdiť asi od desiatich rokov a trvá to dodnes. Bola to láska na prvý pohľad. Vtedy veľa ľudí v lyžiarskom stredisku nesnowboardovalo, ale videla som tam jedného „týpka“, a práve to bol môj prvý učiteľ. Predtým lyžoval, potom začal snowboardovať, mňa to veľmi nadchlo. Chcela som to vyskúšať a začala som tiež. Nekládla som si vtedy otázky, či chcem tento šport robiť profesionálne. Jednoducho ma nadchol ten prvý moment a veľmi ma to bavilo.

Keď vidí vaše výkony bežný človek, tak si možno povie, že toto by svojmu dieťaťu nedovolil. Ako ste si doma obhájili jazdu na doske?

Prišlo to prirodzene, nič som nemusela obhajovať. Môj ocino snowboardoval so mnou, takisto bol dobrý lyžiar, ale keď neskôr videl, že jazdím na doske, tak sa ku mne pridal. Rodičia ma v tom úprimne podporovali, myslím, že boli radi, že športujem.

Pochádzate z Liptovského Mikuláša, ktoré hory sú vaše najobľúbenejšie?

Sú to Tatry, veľmi rada mám Západné aj Nízke Tatry, pretože som tam vyrastala. Myslím, že to máme dookola veľmi pekné. Domov sa vraciam veľmi rada. Kedysi som z domu viac-menej utekala, tešila som sa do sveta, ale teraz sa mi domov spája s tým, že si tam idem oddýchnuť. Aj keď som bola chorá, nikde inde som sa nevedela vyliečiť z choroby tak ako doma.

O snowboardingu sa hovorí ako o športe, ktorý charakterizuje nezávislosť, cítite to tak tiež?

Určite sa to nesie v duchu, že v tomto športe je voľnosť, jazdci vlastne nemajú žiadne pravidlá. Môžu si určovať a rozvíjať svoju kreativitu, a to ma tiež veľmi baví. Nemusím ísť len po zjazdovke, ale naplno využívať terén.

Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?

Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.

Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?

Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.

S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?

S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.

Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.

Tí, čo robia tento šport musia mať poriadnu odvahu, môžete to potvrdiť?

Áno, môžem to potvrdiť. Keď som bola dieťa, mala som rada adrenalín, naozaj som sa ničoho nebála, v žiadnom športe, ani v gymnastike. Do vecí som išla veľakrát bezhlavo. Časom, keď prídu skúsenosti, človek si niečo odžije, tak trošku viac rozmýšľa na vecami, ale kedysi som sa vôbec ničoho nebála. Nemala som ani potuchy, že môže prísť nejaké zranenie, dnes už ten rešpekt mám. Takisto platí pravidlo, že skúsený snowboardista by sa mal vedieť rýchlo adaptovať na dané podmienky.

Koľko času trávite na snehu?

Počas rokov sa to mení. Na začiatku toho bolo menej, ale teraz je to pre mňa vlastne práca, takže sa snažím tráviť na snehu čo najviac času. Je to asi 10 mesiacov v roku, kedy jazdec trénuje, potom príde obdobie pretekov, keď skončia, prídu ďalšie povinnosti, hlavne marketingové, a potom tréning na mäkkom jarnom snehu, ten mi celkom vyhovuje.

Tatranske-zruby-Branislav-Smatana

V Tatranských Zruboch dýchate vzduch bez alergénov

by Články

Liečbu v Tatranských Zruboch poskytuje hotel Granit, ktorý má štatút klimatických kúpeľov. Je vlastnícky prepojený na Ministerstvo obrany SR, logicky sa tu preto zameriavajú aj na rehabilitačné a liečebné služby pre veteránov, príslušníkov armády a ich rodiny.

Foto: Branislav Smatana.

Má to svoje historické korene. Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Sruby).  Po druhej svetovej vojne ju premenili na vojenskú zotavovňu a relaxačné miesto pre rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor.

V roku 2010 sa to Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia sa tu predovšetkým dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania.

Tatranské Zruby majú totiž svoje liečivé špecifiká.  Klíma v nich je horská, miestne stimulujúca, ovzdušie je chladnejšie, no takmer bez vetrov. Výrazný teplotný rozdiel medzi dňom a nocou má dobrý vplyv na každý organizmus a jeho termoregulačný systém. V kombinácii so silným slnečným žiarením  vytvárajú ovzdušie bez alergénov.

 

Je to dôležité pre liečbu chorôb dýchacích ciest i alergikov, ale aj ľudí trpiacich na netuberkulózne choroby dýchacích ciest, ale aj na stavy po operáciách dolných a horných dýchacích ciest a pľúc. Služby klimatických kúpeľov sa v Tatranských Zruboch sústreďujú do hotela Granit, ktorý ich ale okrem ústavnej starostlivosti poskytuje aj pre ambulantných pacientov, verejnosť i samoplatcov, nielen príslušníkov armády.

Základom liečby v Tatranských Zruboch je klimatoterapia. Dopĺňa ju inhalačná liečba, balneoterapia, svetloliečba, elektroliečba, liečba kyslíkom, cvičenie, masáže a zábaly. Všetky procedúry sú odporúčané po vyšetrení lekárom.  Kúpele sú svojím pokojom protipólom rušnejších Smokovcov či Štrbského Plesa.  

Medved v hmle

Kým poľovníci zišli z posedu, už bol pri strelenom diviakovi medveď

by Články

Foto: Jaroslav Slašťan.

Kto v Tatrách nestretol medveďa, akoby Tatrancom ani nebol. Už to nie je výnimočnosť, ale každodenný zážitok. Alebo obava? Prečo sú medvede čoraz drzejšie a prečo je ich stále viac?

Podľa odborníkov medvede majú momentálne viac potravy, ako by sa patrilo. „A keď má niektorý živočíšny druh viac potravy, ako v prírode nájde, samica rodí viac mláďat,“ vysvetľuje Jaroslav Slašťan, zo Štátnej ochrany prírody, vedúci  Zásahového tímu pre medveďa hnedého Juh.

„Kedysi mala samica jedno, dve mláďatá. Dnes, keď sa seje kukurica a iné plodiny v blízkosti lesa, medvede majú viac zdrojov potravy a medvedica má päť, výnimočne až šesť mláďat, ktoré dokáže vychovať do dospelosti,“ dodáva s tým, že ak by sme dostupnosť potravy obmedzili, medveďov by toľko nebolo,“ dodáva.

Medvede pokazili ľudia

Slašťan zdôrazňuje, že medvede pokazili ľudia. Správajú sa tak, ako im dovolia. „Pochopili, že pri ľudských obydliach im nič nehrozí, sú sebavedomejšie a drzejšie. A to nemyslíme iba schádzanie blízko k ľuďom a kontajnerom či k poľným plodinám, ale aj útoky na salašoch. Máme prípady, keď poľovníci strelili diviaka a kým zišli z posedu, už bol pri ňom medveď,“ pripomína s tým, že niektoré medvede ani nehibernujú.

„Medveď je nepravý zimný spáč, dokáže byť aktívny aj cez zimu. Záleží na potrave. Minulý rok buky zhodili veľa bukvíc, čo je veľmi dobrá, nutrične vhodná potrava pre medvede. Ak niektoré mali možnosť živiť sa bukvicami, alebo inou vhodnou potravou, nešli spať,“ upozorňuje.

Vyhnúť sa im možno vhodným správaním

Ochranári zdôrazňujú, že vyhnúť sa medveďom možno vhodným správaním. Netreba chodiť do hory skoro ráno či neskoro večer alebo v noci, lebo vtedy je medveď na love a ak mu človek skríži cestu, môže byť nebezpečný. Na túrach treba na seba upozorňovať nejakým akustickým zvukom, aby nás medveď zaregistroval skôr ako my jeho. „Obyčajne sa stiahne a utečie,“ pripomína J. Slašťan.

Problematických jedincov ochranári vedia identifikovať. Z populácie ich ale nemožno ihneď odstrániť. „Musíme vyskúšať niektoré formy plašenia, svietime na nich silnými halogénovými svetlami, strieľame do vzduchu poplašnými nábojmi, alebo strieľame do medveďov rôzne plašiace náboje, ktoré ich zabolia a táto skúsenosť ich na čas odradí od schádzania k ľudským obydliam,“ opisuje prácu záchranného tímu.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého Juh. Foto: archív JS.

Karpatskú šelmu chráni legislatíva

Zriadenie a práca zásahových tímov medveďa hnedého nie je jediným riešením pre eliminovanie škôd spáchaných medveďmi. Túto najväčšiu karpatskú šelmu chráni európska legislatíva, usmrtenie chráneného druhu je možné iba pri splnení presne stanovených podmienok.

„Jediným efektívnym riešením je kombinácia odstránenia príčin vzniku zmeny správania sa medveďov s identifikáciou a elimináciou medveďov s už nenávratne zmeneným spávaním,“ uvádza sa na stránke Štátnej ochrany prírody.

K tým praktickým odporučeniam patrí uzatvorenie komunálneho odpadu, čo znemožní prístup medveďom. Ďalej je to zmena v pestovaní poľnohospodárskych plodín v oblastiach výskytu šeliem a kultivácia osevných postupov, ale aj poriadok v prikrmovaní raticovej prežúvavej a diviačej zveri, ktorá sa podľa skúseností ochranárov deje aj vtedy, keď to zvieratá nepotrebujú.

Ale dôležité je tiež pasenie a košarovanie zvierat organizovať za pomoci vycvičených salašníckych psov a kombinovať kovové alebo drevené ohrady v košiaroch elektrickými ohradníkmi. 

„Tie je potrebné používať aj na ochranu včelstiev a poľnohospodárskych plodín,“ pripomína stráne Štátnej ochrany prírody. Na čiastočnú, alebo aj úplnú, elimináciu škôd slúži aj rad ďalších opatrení, ako sú detekčné a odplašovacie zariadenia, automatické osvetlenie, vyvýšené plošiny, plechom obité maringotky a podobne.

Prezrite si našu ponuku tričiek s medveďom tatranským pre malých i veľkých.