Na poľskej strane Tatier museli ratovať desiatky zranených

Štyria mŕtvi – čo si môžeme odniesť z tragédie na Giewonte

Do histórie našich i poľských Tatier sa 22. august 2019 zapísal čiernymi písmenami. Po silnej búrke, ktorá zasiahla celú oblasť, ostali pred piatimi rokmi piati mŕtvi turisti, štyria v Poľsku, jednu obeť malo Slovensko.

Čo sa v ten deň stalo? Tatry o pol druhej popoludní zasiahla prudká búrka, trvala asi hodinu. „Blesky pravdepodobne zasiahli aj kríž na Giewonte (1 894 m), potom prešli pozdĺž reťazí,“ informoval vtedy náčelník Tatranskej dobrovoľnej záchrannej služby v Poľsku Jan Krzystof. Turisti spadli na južnú stranu hory a v určitom okamihu ležalo pod kupolou niekoľko desiatok ľudí so zraneniami..

Malebný Giewont. Pred piatimi rokmi nad ním zvonil umieráčik
Malebný Giewont. Pred piatimi rokmi nad ním zvonil umieráčik. Autor fotografie: archív Zľavomat

„Počuli sme krik, udierali hrozné blesky. Keď sme išli dole, videli sme ľudí, ako majú popálené a roztrhané pláštenky, spálené tepláky i topánky,“ popísala pre ČT24 Češka Karolína Rychterová. Ráno v oblasti svietilo slnko, ukazoval sa výborný deň vhodný na turistiku.  

Jej výpoveď spomína aj Horská záchranná služba na Slovensku vo svojej bilancii tragického dňa.  Chodník na Giewont na poľskej strane Tatier uzavreli až do odvolania, lebo pohyb turistov bol v týchto miestach nebezpečný. Predbežné informácie hovorili o tom, že blesk zasiahol ľudí v najbližšom kontakte. V tom okamihu sa asi dvadsať z nich držalo reťaze na Giewonte.

Medzi obeťami bol jeden turista na slovenskej a štyria na poľskej strane Tatier, ranených bolo takmer deväťdesiat ľudí, viacerí boli po tragédii v horách v kritickom stave. Smrteľne boli zranené aj deti – 10-ročné dievča a 13-ročný chlapec.

Baníkov, miesto tragédie českého turistu
Baníkov, miesto tragédie českého turistu. Autor fotografie: Lenka Mol

Na Slovensku došlo k vážnym zraneniam v oblasti Baníkova. Zasiahnutí bleskom boli dvaja českí turisti. Žena utrpela poranenie dolnej končatiny, muža tlaková vlna zhodila do Baníkovského kotla, pri páde dlhom niekoľko sto metrov utrpel poranenia nezlučiteľné so životom. Ženu letecky transportovali do doliny, kde si ju prevzala sanitka a nemocnica. Telo nebohého transportovali neskôr do Žiarskej doliny.

Ako pokračuje správa Horskej záchrannej služby, o pomoc požiadali aj slovenskí turisti, ktorí sa tiež nachádzali na hrebeni Západných Tatier, v oblasti Spálenej. Tu blesk zranil muža, ktorý ostal do pol pása paralyzovaný a krátkodobo bol aj v bezvedomí. Lekár Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby mu poskytol neodkladnú pomoc a následne ho transportovali do Žiarskej doliny.

Záchranné akcie si vtedy vyžiadali nasadenie polstovky horských záchranárov zo štyroch oblastných stredísk a dve posádky leteckých záchranárov.

Na tento deň si spomína aj záchranár Dušan Trizna v publikácii Horská záchranná služba 2010 – 2020. Uviedol, že v ten deň bolo na kopcoch veľa ľudí, ktorí si prišli vychutnať naše krásne hory.

Dodal, že práve Západné Tatry sú priestorom, ktorý priťahuje hlavne kondične zdatných turistov, pretože doliny sú dlhé, nie je v nich veľa chát a hrebeň Roháčov od Salatína po Volovec patrí medzi najťažšie a najexponovanejšie miesta, ktoré sú turistickým chodníkom sprístupnené. Platí tu aj to, že lokálne búrky sú v týchto miestach veľmi nebezpečné, lebo únikových ciest nie je veľmi veľa.

A práve tu sa odohrali najťažšie záchranárske akcie v ten deň na Slovensku. „Pritom blesky neprišli z jasného neba. Búrka sa ohlasovala najmenej hodinu a pol predtým. Turisti mali ihneď pridať do kroku a dostať sa čo najskôr do doliny, kde by prinajhoršom zmokli, ale vyhli by sa tak smrteľnému nebezpečenstvu,“ opisuje D. Trizna.

Vo svojom opise sa venuje aj priebehu záchranárskych akcií v oblasti Baníkova i Spálenej, ktoré si vyžiadali veľa rozvahy, ale aj odvahy, keďže nebezpečenstvo bleskov v čase krátko po zaevidovaní žiadostí o pomoc trvalo. Pripravený plán mohli využiť až potom, čo prevaľujúca sa oblačnosť  a hmly ustúpili. Spomína, že na nasadenie vrtuľníkov mali napríklad iba 20 minút.

Záchranársku akciu v Poľsku organizovali zo Zakopaného
Záchranársku akciu v Poľsku organizovali zo Zakopaného. Autor fotografie: TASR/AP

Búrky na horách nie sú dobrým spoločníkom turistov. Ak sa o nich predpoveď počasia zmieňuje, treba túru radšej oželieť, lebo človek je voči bleskom vysoko v horách vlastne bezbranný. Len čo sa k búrke schyľuje, odporúča sa radšej vzdať sa cieľa túry a rýchlo zostúpiť do dolín. A hoci ani tam nie je turista v čase búrky bez ohrozenia, má vyššiu šancu vyhnúť sa smrteľným zraneniam. Vrcholy hôr, a Giewont so železným krížom je toho príkladom, nie sú dobrým miestom na prečkanie búrky.    

Autor titulnej fotografie:  TASR/AP

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Horskí záchranári po stratenom Poliakovi pátrali od pondelka

Našli mužské telo bez známok života

Horskí záchranári dnes, 21. augusta, ukončili pátranie po 39-ročnom poľskom turistovi, ktorého na žiadosť rodiny hľadali niekoľko dní. Mužské telo bez známok života už našli.

Poľský turista sa v našej oblasti Tatier pohyboval už niekoľko dní. Podľa zistených informácií sa pohyboval po Vysokých Tatrách sám a chcel prejsť niekoľko štítov – tzv. Korunu Vysokých Tatier. Horskí záchranári po ňom začali pátrať v pondelok 19. augusta, a to aj za pomoci dronov.

„Dvaja horskí záchranári v pondelok za pomoci dronov hľadali nezvestného Poliaka v okolí Rainerovej chaty a smerom do Studených dolín, v utorok pokračovala pátracia akcia s dronmi aj z Lomnického štítu,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby.

Ako ďalej informácia pokračuje, pri utorkovom pátraní boli nájdené osobné veci a mužské telo bez známok života. „Totožnosťou osoby a príčinou nehody sa bude ďalej zaoberať Policajný zbor SR,“ uzatvára portál.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Ženy na túre zasiahla búrka

Ženy takmer zasiahol blesk, museli im pomôcť

Dnes popoludní požiadali o pomoc dve turistky, ktoré v oblasti Chopku nepriamo zasiahol blesk. Samé sa odtiaľ nedokázali dostať.

Horských záchranárov o pomoc požiadali dve ženy, 27 a 39-ročná, ktorých na hrebeni Nízkych Tatier v oblasti Chopku nepriamo zasiahol blesk. Po zásahu nedokázali ďalej postupovať samostatne.

Keďže v tejto oblasti bolo popoludní zlé počasie, na miesto príslušníci Horskej záchrannej služby z Oblastného strediska Nízke Tatry vyrazili pozemne.

„Po príchode na miesto turistky ošetrili a odprevadili ich na Chopok, odkiaľ ich zviezli k Domu HZS na Lúčkach. Odtiaľ už na vlastnú žiadosť pokračovali samostatne,“ informujú na svojej webovej stránke.

Horskí záchranári na svojom portáli ďakujú prevádzkovateľovi lanovej dráhy za spustenie lanovky, ktorou sa vyviezli nahor a zároveň pomocou nej uskutočnili transport žien do bezpečia, čo výrazne skrátilo ukončenie záchrannej akcie.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Jana Černická, vedúca Expozície tatranskej prírody (vľavo), Katarína Žltkovanová, botanička TANAP-u (v strede) a Anna Halčinová, sezónna zamestnankyňa Expozície tatranskej prírody

Prečo sa bude botanická záhrada v Tatrách zatvárať?

V minulom roku oslávila Expozícia tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici, ktorá patrí pod Správu TANAP-u, tridsať rokov. A zatvorí sa rovnako ako každý rok  – v polovici septembra. Ešte niekoľko týždňov je teda čas pozrieť si ju.

Určite odporúčame. Ak si ju chcete užiť, pripravte sa na dlhú prechádzku. Botanická záhrada, ako expozícii familiárne hovoria všetci, ktorí v nej pracujú, i ktorí ju navštívili, sa rozprestiera na ploche 3,2 hektára a nájdete v nej viac ako 300 druhov vysokohorskej flóry.

Ponúka možnosť spoznať vzácne a ohrozené druhy tatranskej kveteny i dreviny a poprechádzať sa medzi alpínami s rastlinstvom vápencových a aj silikátových podkladov.

Jana Černická, vedúca Expozície tatranskej prírody Správy TANAP-u v Tatranskej Lomnici
Jana Černická, vedúca Expozície tatranskej prírody Správy TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Autor fotografie: Viera Legerská

„Začala sa stavať v roku 1989, jej prvá časť bola sprístupnená v roku 1993,“ hovorí vedúca Expozície tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici Jana Černická. „Vtedy nebola taká rozsiahla ako teraz, lebo postupne sa rozširovala a dobudovávala.“  

Záhrada – to je unikát. Návštevníci v nej môžu vidieť vysokohorskú flóru. „Výlučne sa na ňu zameriavame. Neviem o tom, žeby sa niekto niečím podobným na Slovensku zaoberal. Návštevník u nás vidí na jednom mieste iba to, čo rastie v Tatrách. Rastliny, ak je na ne zvedavý, nemusí vyhľadávať na neprístupných miestach či mimo turistických chodníkov, ale nájde ich v botanickej záhrade a v pohodlí ich môže obdivovať,“ komentuje J. Černická.

Dostáva sa k tomu, čo mimoriadne v botanickej záhrade môže návštevník nájsť. „Je toho viac, ale spomeniem napríklad dryádku osemlupienkovú, to je vzácna rastlina vyskytujúca sa v strednej Európe po ústupe ľadovca, či iskerník zakoreňujúci. Alebo tu máme endemické druhy, teda také, ktoré sa vyskytujú iba v Tatrách, ako mak tatranský, prvosienka dlhokvetá plocholistá,“ spomenie niektoré vzácnosti.

Horec luskáčovitý, jedna z mála rastliniek v botanickej záhrade, ktorá kvitne ešte aj v auguste
Horec luskáčovitý, jedna z mála rastliniek v botanickej záhrade, ktorá kvitne ešte aj v auguste. Autor fotografie: Viera Legerská
Dryádka osemlupienková. Začiatkom leta vytvára nádherný koberec s kvetmi
Dryádka osemlupienková. Začiatkom leta vytvára nádherný koberec s kvetmi. Autor fotografie: Viera Legerská
Astra spišská. Jej kvitnutie predznamenáva jeseň
Astra spišská. Jej kvitnutie predznamenáva jeseň. Autor fotografie: Viera Legerská

Zároveň zdôrazní, že každý rok sa snažia botanickú záhradu o niečo obohatiť. Nemusia to byť vždy zmeny v alpínach, ale aj v spôsobe prezentácie, chodníkoch, mostíkoch, jazierkach, vodopádoch, lavičkách či rôznych zákutiach.

„Snažíme sa tiež modelovať rastlinkám prostredie, ktoré je pre nich typické vo voľnej prírode. A ak sa im nedarí, snažíme sa hľadať pre nich vhodnejšie stanovištia, aby sa ujali. Často nás prekvapia. Chytia sa aj tam, kde to nepredpokladáme,“ pokračuje vedúca botanickej záhrady.

Najviac je expozícia navštevovaná v máji a júni. Vtedy väčšina rastlín kvitne a vytvára nádherné farebné koberce. „Vnímame ju aj ako edukačnú záhradu,“ vysvetľuje J. Černická. „Niektoré učiteľky, ktoré k nám prichádzajú s deťmi, si pripravia pracovné listy a majú u nás hodinu botaniky. No dôležití sú pre nás aj dospelí návštevníci. Mnohí majú zdravotný hendikep, alebo sa na túry už necítia a u nás si môžu na jednom mieste pozrieť to, čo by už vo voľnej prírode nemali šancu vidieť.“

Pohľad do areálu záhrady
Pohľad do areálu záhrady. Autor fotografie: Viera Legerská
Jedno z umelých jazierok v areáli botanickej záhrady
Jedno z umelých jazierok v areáli botanickej záhrady. Autor fotografie: Viera Legerská

Dodá tiež, že nielen počas skorého leta je botanická záhrada príťažlivá. Zaujímavé je sledovať rastliny aj teraz, na konci leta, keď sú odkvitnuté a možno upriamiť pozornosť na stavbu ich tiel či podrobnejšie skúmať prostredie, v ktorom rastú. Ocenia to hlavne botanici či študenti, pre ktorých je príroda zároveň aj pracovnou profesiou.

A prečo záhradu v polovici septembra zatvoria? Odpoveď je jednoduchá. „Rastliny v Tatrách majú krátke vegetačné obdobie. Nezriedka sa stane, že v pohorí už v auguste nasneží. Preto majú v génoch dané, že musia skoro zakvitnúť a vytvoriť semená pre ďalšiu generáciu. Už od polovice júla zberáme v záhrade semená, aby sme sa mohli venovať ich predpestovaniu a neskoršiemu vysádzaniu na alpíniá,“ vysvetľuje J. Černická.

Na tomto mieste treba spomenúť, že zmysel botanickej záhrady je nielen v tom, že prezentuje flóru Tatier, ale jej pracovníci sa preventívne starajú aj o to, aby jej vzácni zástupcovia z voľnej prírody nezmizli. Preto spomíname zber semien, vysievanie, pestovanie v prostredí botanickej záhrady.

Prebytky rastlín potom v črepníkoch návštevníkom predávajú. V ponuke sú aj také vzácnosti ako horec Cluisov, plesnivec alpínsky, mak tatranský, orlíček obyčajný, astra alpínska či gypsomila plazivá a mnohé iné. Zároveň poskytnú poradenstvo, ako ich doma pestovať, aby sa im darilo.

Vstupný areál expozície
Vstupný areál expozície. Autor fotografie: Viera Legerská

„A kto je odvážny a chce sa pustiť do experimentu, dáme mu aj semienka, nech ich skúsi vypiplať,“ smeje sa vedúca expozície.

Takže, ak nemáte iný tatranský program na niektorý deň vo veľhorách, navštívte ešte do polovice septembra expozíciu tatranskej prírody. Ak vezmete deti, veľa nového sa naučia. A môžete si so sebou zobrať aj štvornohých miláčikov na vôdzke. Dá sa využiť aj audiosprievodca, raz za čas sú v botanickej záhrade aj komentované prehliadky.

Autor titulnej fotografie:  Viera Legerská

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Golfový areál vo Veľkej Lomnici bude dejiskom raritného behu

Raritný beh pod Tatrami sa bude konať už túto nedeľu

Ak si chcete vyskúšať čosi nezvyčajné, je tu tip. Pod Tatrami sa bude túto nedeľu organizovať prvý beh na boso. Zapojiť sa môžu všetci, ktorým nebude prekážať  trocha bolesti a chcú sa dotknúť hranice svojich možností.

Organizátori sľubujú veľa zábavy a krásne výhľady na Tatry, no zároveň upozorňujú, že beh na boso je síce zdravou alternatívou klasického behu, no mení sa pri ňom technika a bez moderných bežeckých topánok sa môže zvyšovať riziko zranenia.

Na druhej strane beh na boso, ak ide o pripraveného bežca, zvyšuje citlivosť a pevnosť chodidla, znižuje zaťaženie pohybového aparátu a chrbtice.

Záujemcom o túto akciu pripomíname, že ide o prvý beh na boso pod Tatrami. Uskutoční sa 25. augusta vo Veľkej Lomnici a určený je pre celú rodinu. Deti majú štartovné zadarmo, pre dospelých je k dispozícii rôzne odstupňovaný cenník štartovného a dá sa zaobstarať aj v predpredaji.

Beh na boso je zdravý, ale treba ho natrénovať
Beh na boso je zdravý, ale treba ho natrénovať. Autor fotografie: Pixabay

Bežať sa bude na golfovom ihrisku Black Stork, trasa vedie vykoseným trávnikom a vďaka kopcom má krosový charakter. Bežci sa budú pohybovať okolo drevených domčekov, cez most na odkrytý priestor, kde sa ich očiam otvorí výhľad na Tatry. Organizátori niektoré časti trate s kamienkami prekryjú kobercom, aby súťažiaci mali pohodlie.

Pre deti s rodičmi je pripravená skrátená dĺžka trasy – 250 alebo 1 000 metrov. Hlavné preteky majú vo všetkých vekových kategóriách dĺžku 5 km. Pretekári vyštartujú na trať o 10,10 h, polhodinu predtým v rozmedzí pätnásť minút na trať vybehnú deti a nesúťažné kategórie.

Trasu je možné prebehnúť aj v topánkach, no takýto bežec nebude zaradený do vyhodnotenia. Súčasťou podujatia, ktoré bude mať okrem behu aj iný zábavný program, je tombola, z ktorej výťažok bude venovaný na terapiu pre Jakubka z Kežmarku.

Autor titulnej fotografie:  archív Black Stork Golf Resort

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hľadaný nezvestný Poliak

Poliak sa mal stratiť na našej strane Tatier, hľadajú ho

Horská záchranná služba spolu s príslušníkmi Policajného zboru SR pátrajú po nezvestnom 39-ročnom poľskom turistovi.

Posledné dni sa mal Poliak nachádzať na našej strane Vysokých Tatier a aktívne sa po nich pohybovať, pričom podstupoval dlhšie a náročnejšie túry. Teraz je nezvestný. Horská záchranná služba preto žiada verejnosť o pomoc pri pátraní. Ak ste muža na fotografii spoznali a kdekoľvek videli v čase od 12. augusta, oznámte to na tel. čísle Oblastného strediska HZS Vysoké Tatry (052/44 228 20), prípadne prostredníctvom elektronickej pošty na adrese: operacne@hzs.sk.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Pri Kmeťovom vodopáde

Boli ste už pri najvyššom vodopáde na Slovensku?

Po úspešnom komunitnom výstupe na Kriváň sme pokračovali na ďalší deň menej náročnou túrou –  Kôprovou dolinou ku Kmeťovmu vodopádu. Aj ten organizovala partia ľudí zo stránky cezhory.sk.

Zraz bol na parkovisku v Podbanskom. Kmeťov vodopád sme si chceli vychutnať čo najskôr, a tak sme vyrazili bez dlhých rečí. Šliapali sme po asfaltovej ceste, ktorá vedie až takmer k vodopádu.

Je zároveň aj cyklotrasou, preto sme si už po prvých krokoch na tomto komunitnom výstupe museli zvyknúť, že sa treba vyhýbať aj cyklistom. Túra má dĺžku približne 8 kilometrov, času na vzájomné spoznávanie partie bolo teda dosť.  

Počas cesty Kôprovou dolinou sme mali nádherný výhľad na Kriváň
Počas cesty Kôprovou dolinou sme mali nádherný výhľad na Kriváň. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Po trase je viacero miest, ktoré doslova lákajú, aby si človek oddýchol. Občas sme ani my neodolali a oddýchli sme si na typických drevených lavičkách, ktoré na viacerých miestach dopĺňajú altánky s príjemným posedením v tieni. Na Rázcestí pod Grúnikom sme si dali malú desiatu a doplnili sme ju tentoraz jahodovým radlerom Zlatý Bažant.

Kôprová dolina je nádherná asi počas všetkých ročných období. Samozrejme, platí to aj o lete. Dokonale sme videli okolité tatranské štíty a pred sebou sme mali aj majestátny Kriváň. Ani sa nám veriť nechcelo, že ešte nedávno sme vystúpili na jeho vrchol. No boli sme na ceste k ďalšiemu unikátu, najvyššiemu vodopádu na Slovensku.

Na mostíku cez Kôprovský potok
Na mostíku cez Kôprovský potok. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Pod Kmeťovým vodopádom končí asfaltka, takže sme nastúpili na asi 300 metrov dlhý, úzky lesný chodník. Rázcestník nám síce ukazoval, že nás čakajú tri minúty chôdze, ale bolo to rozhodne menej. No viac sme museli pozerať pod nohy.

Chodník tvoria nepravidelné kamene, ideálne miesto aj pre hady, ktoré sa radi vyhrievajú na skalách. Isteže, turistov nechceme strašiť, veď aj plazy patria k Tatrám, ale my sme videli vretenicu a slepúcha práve na tomto krátkom úseku.

Na trase sme sa míňali aj s ďalšími turistami. Nielen ich, aj nás príjemne osviežil lesný chládok, a to sme ešte neboli pri vode. Vodopád je nádherný, trochu sme pri ňom pobudli a pridali sa k nám aj ďalší turisti. A keďže sme dobrá partia, podelili sme sa s nimi o radler Zlatý Bažant, ktorý nám v batohoch zostal.

Osvieženie im padlo vhod, čakala ich ešte dlhá cesta. Nevracali sa totiž späť na Podbanské, ale pokračovali na Vyšné Kôprovské sedlo.

Ku Kmeťovmu vodopádu treba vyjsť z cesty ešte niekoľko sto metrov po lesnom chodníku
Ku Kmeťovmu vodopádu treba vyjsť z cesty ešte niekoľko sto metrov po lesnom chodníku. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

My sme sa po troche oddychu vybrali na cestu nadol. Ubiehala príjemne, držali sme sa pohromade a porozprávali sme si zážitky z túr v Tatrách. Hovorili sme o tatranských nosičoch, o ich práci, ale aj o miestach, ktoré máme v našich veľhorách najradšej. Kôprová a Tichá dolina k nim patria tiež.

Na Rázcestí pod Grúnikom sa niektorí členovia našej skupiny oddelili a vybrali sa smerom na Tri studničky. Zvyšok partie sa šťastlivo vrátil domov. A keď sa stretneme, zvykneme si povedať, že víkend sa nám vydaril. Zážitkov máme dosť. 

Autor titulnej fotografie:  Vladimír Tošovec

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Medvede nám možno budú v budúcnosti užitočnejšie, ako si vieme predstaviť

Medvede nás nebudú iba naháňať, možno nás budú aj liečiť

Pred prvým medveďom, ktorého ako chlapec v hore videl, utiekol. S kamarátmi reagoval presne tak, ako sa nemá. Dnes je vedúcim Zásahového tímu medveďa hnedého JUH a šelmu za jej silu, inteligenciu a prispôsobivosť obdivuje. No za dôležité považuje aj to, aby sa spoločnosť na medveďa mala pozerať aj cez optiku bezpečnosti ľudí. Nielen o tom je náš rozhovor s Jaroslavom Slašťanom.

Aká bola vaša cesta za terajšou pozíciou v Zásahovom tíme medveďa hnedého? Vybrali ste si ju vy, alebo ona si vybrala vás?

Ponuku viesť Zásahový tím medveď hnedého som dostal v roku 2020. Zúčastnil som sa  výberového konania a uspel som. Od apríla 2021 som sa stal zamestnancom Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky a mal som zásahový tím na starosti.

Pamätáte si ešte na moment, keď ste prvý raz stretli medveďa?

Pochádzam zo stredného Slovenska, detstvo a mladosť som prežil v Kremnici a u starých rodičov v neďalekej obci Ihráč. K prírode som bol vedený od detstva, úplnou samozrejmosťou bol pohyb a pobyt v lesoch Kremnických vrchov, ktoré boli a sú prirodzeným areálom medveďov. Na krátku vzdialenosť som prvýkrát videl medveďa, keď som mal dvanásť. Bolo to vrchu Jarabica pri Kremnici. No a spoločne s kamarátmi sme zareagovali presne tak, ako sa nemá – útekom.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého JUH
Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého JUH . Autor fotografie: archív JS

Čo vás na medveďoch fascinuje?

Ich sila, inteligencia a prispôsobivosť. Ale aj neha a starostlivosť medvedíc pri výchove a obrane svojich mláďat. Ale je toho viac, čo možno na nich obdivovať.

Napríklad?

Nedávno som bol na pracovnom stretnutí, na ktorom nám docent Ladislav Molnár sprostredkoval najnovšie informácie týkajúce sa medveďa. Vlani sa zúčastnil v Taliansku na prvej  svetovej konferencii imobilizácie a odchytu voľne žijúcich zvierat. Boli na nej prítomní mnohí odborníci, svetové autority ako Slaven Reljić, Giovanna Miani, Alexandra Thiel, Lorenzo Frangini, či nórsky profesor Jon Arnemo, ktorý sa venuje takým oblastiam, ako sú imobilizácia, fyziológia stresu či ekofyziológia. V škandinávskych krajinách totiž intenzívne a systematicky prebieha projekt, ktorého cieľom je aj výskum, ktorý má pomôcť pri výrobe humánnych liečiv.

Ako to súvisí s medveďmi?

Potrebné látky sa získavajú z krvi medveďov, pretože vďaka hibernácii sa u týchto šeliem spúšťajú  procesy, ktoré blokujú enzymatické pochody a bránia tkanivá pred negatívnymi vplyvmi. Výskumný projekt si vyžiadal odchyt 2 482 medveďov. Pochopenie mechanizmov, ktoré blokujú neurodegeneratívne procesy,  by malo v budúcnosti zabezpečiť nielen liečbu niektorých ochorení,  napríklad Alzaimerovej a Parkinsonovej choroby, ale skúma sa aj možnosť uviesť človeka do dlhodobého spánku, ktorý by nemal negatívne dôsledky na jeho organizmus a bol by zárukou cestovania na veľmi dlhé vzdialenosti. Najoptimistickejšie úvahy hovoria aj o možnosti medziplanetárnych letov.

Vráťme a na zem a na Slovensko. Vie sa, koľko medveďov žije u nás?

 Nebudem opakovať všetkým známe čísla, ktoré roky všetci verklíkujú. Pozrime sa na to cez štatistiky, na to ako u nás stúpa počet útokov, stúpa počet medveďov zrazených na našich cestách, stúpa počet hlásení, problémov, konfliktných situácií. Pozrieme sa na toleranciu tejto šelmy v očiach verejnosti, na ekonomické aspekty, a hlavne cez optiku bezpečnosti obyvateľstva.

Čo máte konkrétne na mysli?

Hovorme o tom, koľko škôd medvede spôsobujú. Hovorme o tom, či sú náhrady za škody ním spôsobené adekvátne a či sú poškodení s ich výškou spokojní. Hovorme o tom, prečo na Slovensku klesá akceptácia našej najväčšej šelmy. Pýtajme sa, aká je socioekonomická únosnosť krajiny, koľko medveďov sú ľudia schopní akceptovať tak, aby sa nebáli o svoj majetok, zdravie a životy. Na tieto otázky treba nájsť odpovede.

Čo spôsobuje, aké zásahy či rozhodnutia ľudí, že medveďov je u nás viac ako tomu bývalo napríklad na konci minulého storočia?

Môže za to najmä dlhodobá a striktná ochrana medveďa, ktorá znamenala postupné obmedzovanie lovu na výnimku. Okrem ochrany medveďa hnedého prispeli k nárastu populácie aj iné faktory, napríklad priaznivé prírodné podmienky, klimatické zmeny, ktoré majú za následok zlepšovanie úživnosti prostredia. Tieto všetky faktory viedli k postupnému nárastu hustoty a veľkosti populácie.

Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac - desať jedincov medveďa
Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac - desať jedincov medveďa. Autor fotografie: archív JS

A aj k sformovaniu pracovísk Zásahového tímu medveďa hnedého. Čo motivovalo ich vznik? Aký majú význam?

 Už dlhodobo je problematika škôd spôsobených medveďom hnedým na hospodárskych zvieratách, včelstvách, poľnohospodárskych plodinách, ovocných, lesných drevinách a majetku pomerne citlivo vnímaná zo strany odbornej, ale hlavne laickej verejnosti. Najviac však na Slovensku rezonuje otázka stretov človeka a medveďa. Z uvedených dôvodov vznikla na Slovensku potreba a spoločenská objednávka riešiť konfliktné situácie vyplývajúce z koexistencie človeka a medveďa. Keďže medveď hnedý je celoročne chránený živočích, problematiku rieši Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky prostredníctvom svojej odbornej organizácie, a to Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky.

Čo všetko môže v súvislosti s medveďmi zásahový tím urobiť?

 Na základe § 65a, ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny má oprávnenie zabezpečovať plašenie, odchyt alebo usmrtenie chránených živočíchov, ktoré svojim správaním mimo miest ich prirodzeného výskytu bezprostredne ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť obyvateľov obcí.

Kde všade na Slovensku pôsobia zásahové tímy medveďa hnedého?

Zásahový tím od svojho vzniku v roku 2014 prešiel reorganizáciou a v ostatnom čase potrebnou profesionalizáciou. Od decembra 2022  je zriadený ako samostatné oddelenie na Riaditeľstve Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky  a je rozdelený do piatich úsekov: Juh, Podpoľanie, Západ, Sever a Ponitrie.

Bežný človek by si mohol myslieť, že v súvislosti s medveďmi môžu zásahové tímy všetko. Aké zákony rámcujú ich prácu?  

V prvom rade je to zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, potom  sú to zákony o strelných zbraniach a strelive, o veterinárnej starostlivosti, zákon o poľovníctve, o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, o ochrane osobných údajov, o civilnom letectve, o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci ale aj trestný zákon. Riadime sa aj smernicami. Zásadnými sú smernice o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a rastlín, nariadenie o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín a regulácii obchodu s nimi, nariadenie o ochrane zvierat počas prepravy, a rôzne interné smernice a metodické postupy štátnej ochrany prírody. 

Čo je pre Slovensko z hľadiska výskytu medveďa hnedého charakteristické? Možno aj výnimočné…

Pomôžem si štatistikou za minulý rok. Ten bol rekordný, a to vo všetkých smeroch a ukazovateľoch. Zásahové tímy prijali  až 1 644 hlásení, ktoré súviseli s medveďom hnedým, jeho výskytom v intraviláne, stretmi s človekom a útokmi na človeka, škodami na ovocných drevinách, majetku, hospodárskych zvieratách a poľnohospodárskych plodinách. Rozšírením územia,na ktorom sa medveď dnes vyskytuje, sa pochopiteľne zvýšil aj zoznam miest a obcí, z ktorých hlásenia o výskyte, stretoch, incidentoch a škodách, ktoré medveď spôsobil prichádzali.

Buďme konkrétni.

Pohotovostné čísla zásahových tímov kontaktovalo vlani viac ako  330 obcí zo 60 okresov. V minulom roku sme zaznamenali 76 usmrtení medveďa hnedého. Prvenstvo si opäť pripísali úmrtia na železničných tratiach a cestnej komunikácii. Pod kolesami dopravných prostriedkov a na následky kolízie v minulom roku zahynulo 52 medveďov. Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac – desať jedincov medveďa.

Autor titulnej fotografie:  Jaroslav Slašťan

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Slovenskí záchranári počas akcie na pomoc poľským jaskyniarom

Príbeh tatranskej jaskyne, ktorá pred piatimi rokmi pochovala jaskyniarov

Na Veľkú Snežnú jaskyňu v poľských Tatrách sa pred piatimi rokmi upierali oči celej svetovej jaskyniarskej komunity. Za chodbou, ktorú náhle zaplavila voda, uviazli dvaja poľskí jaskyniari.

Pôvodne bolo speleológov šesť, chodba, v ktorej sa nachádzali, sa za polhodinu naplnila vodou, von sa podarilo dostať iba štyrom, potom už s kolegami nedokázali nadviazať kontakt. Veľká Snežná jaskyňa je najhlbšia v Poľsku, jej chodbový systém meria 23 kilometrov. Uviaznutí jaskyniari sa nachádzali v hĺbke asi 500 metrov od úrovne vchodu.

V sobotu, 17. augusta 2019, sa začal boj o ich záchranu. Bola takmer polnoc, keď dispečerka Horskej záchrannej služby kontaktovala vedúceho jaskynnej záchrannej skupiny Petra Nemca s odkazom: „Vo Veľkej Snežnej jaskyni uviazli speleológovia, sú asi päť hodín od vchodu. Prosím ťa, pripravuj chalanov, ráno sa ti ozvem, pôjdete do Poľska.“

Záchranári sa veľmi snažili, ale dvoch uviaznutých jaskyniarov sa vyslobodiť nepodarilo
Záchranári sa veľmi snažili, ale dvoch uviaznutých jaskyniarov sa vyslobodiť nepodarilo. Autor fotografie: Reuters

Takto začína spomínať na dramatickú záchranu ľudí pod zemou Peter Nemec v publikácii Horská záchranná služba 2010 – 2020. Celú akciu sa rozhodol riadiť z Liptovského Hrádku. Najskôr si zisťoval, s koľkými záchranármi z radov jaskyniarov môže rátať. Trinásti potvrdili okamžitú možnosť ísť do akcie. Medzitým zo Zakopaného prišla žiadosť, že potrebujú pyrotechnikov.

„Ihneď som volal Igorovi Žiakovi, vedúcemu pyrotechnikov a následne som začal robiť na výjazde prvej skupiny. Nabalil som materiál, skontroloval batérie akumulátorových vŕtačiek a vybral vhodné laná,“ spomína P. Nemec.

To už na Školiace stredisko HZS prichádzali záchranári: Martin Konfala, Ján Kostka, Tomáš Dikoš, Jozef Konštiak, Michal Stano, Pavel Brnčal, Dušan Borsík, Zdenko Jurík, Tomáš Kúcik, Michal Pipta a Jozef Knurovský. Nastúpili do áut a vyrazili.

Naši záchranári sa s poľskými párkrát ročne zúčastňujú spoločných cvičení v prostredí poľských jaskynných systémov. Nešli teda k cudzím ľuďom, ani do neznámeho prostredia. Veľká Snežná jaskyňa je súčasťou masívu Maloločniaka v hrebeňovej časti Červených vrchov poľských Západných Tatier, tesne susedia so Slovenskom. K jaskyni našich záchranárov dopravil vrtuľník, prví do nej vošli pyrotechnici Pipta, Knurovský, Brnčal a Jurík. Neskôr k jaskyni doleteli aj ostatní.

Vo vnútri jaskyne išlo aj záchranárom o život
Vo vnútri jaskyne išlo aj záchranárom o život. Autor fotografie: TV noviny

Ako uvádza P. Nemec, bolo treba spriechodniť chodbu dlhú tridsať metrov, aby sa ňou dokázal pohybovať človek alebo pacient na jaskyniarskych nosidlách. Tá bola ale vzdialená asi 5 hodín od vchodu v jednej z najťažších jaskýň v Tatrách. „V tej chvíli som vedel, že naši budú v jaskyni aj nocovať,“ uvedomil si.

To sa potvrdilo. Na druhý deň dostal informáciu, že chalani sú stále v jaskyni a pomáhajú s transportom dýchačov, fliaš do lokality rozširovania i jedla. Medzitým do Liptovského Hrádku prišli ďalší pyrotechnici, do Zakopaného vyslal Jozefa Richnavského a Igora Žiaka. Po príchode na miesto zistili, že situácia je veľmi zložitá a nebezpečná. Ľudia pod zemou našli veci jaskyniarov – vŕtačku, výstroj a jedlo Poliakov.

Záchranári a pyrotechnici bojovali s nedostatkom prirodzeného prúdenia vzduchu v jaskyni, opotrebovali sa im postupové laná a neskôr došlo aj k zrúteniu vchodu do jaskyne, ktorý tvoril sneh a ľad. Voda v jaskyni neklesla. Situácia sa zhoršovala. Pod zemou bola zima, ťažko sa tu dýchalo.

Išlo im o život. Toho sa obával aj Peter Nemec. Pred polnocou mu zazvonil telefón. V publikácii to opísal takto: „Zavolal mi Igor. Peťo, sme von, náš postup pre slabé prúdenie vzduchu nemôžeme použiť, išlo by o život. Zostupujeme pešo do Zakopaného.“ Ozvali sa odtiaľ o druhej po polnoci. Prenocovali u tamojších hasičov.

Ráno bol krátky brífing. Náčelník poľského TOPR-u Janko Kryzstof im poďakoval za nasadenie. Dohodli sa ešte na pomoci v prípade, ak telá nebohých jaskyniarov nájdu a bude ich treba transportovať. „To sa aj stalo. Pár dní na to, mi Janko volal a niekoľko našich záchranárov sa do jaskyne vrátilo a pomohlo telá nebohých vyniesť,“ zakončil spomínanie na dramatické hodiny Peter Nemec.

Dodal ešte, že následne boli Jozef Knurovský a Michal Pipta navrhnutí na Pamätnú medailu ministra vnútra SR druhého stupňa za osobitný prínos pri plnení služobných úloh. Prebrali si ju na Bratislavskom hrade v januári 2020.

Smutné okamihy. Našli telo jedného z poľských jaskyniarov
Smutné okamihy. Našli telo jedného z poľských jaskyniarov. Autor fotografie: TV JOJ

Vráťme sa ešte do Veľkej Snežnej jaskyne. 22. augusta bol objavený jeden z dvojice jaskyniarov. No bez známok života. Záchranári z TOPR-u, ako uvádza na svojom portáli Horská záchranná služba, dospeli k záveru, že prežiť nemohol ani druhý.

Podľa dobových správ druhé telo našli po ďalších piatich dňoch. Už predtým ale bolo rozhodnuté, že pátranie sa preruší a poľskí záchranári sa sústredia na operáciu, ktorej cieľom bolo vytiahnuť nebohé telá speleológov z jaskyne.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

tatry záchranári

Každý to vie, no napriek tomu sú záchranári v plnej pohotovosti aj v lete

Napriek varovaniam a všeobecnej informovanosti zostávajú záchranári v Tatrách v plnej pohotovosti. Aj v lete zasahujú takmer každý deň. Dodržiavanie základných pravidiel, správne plánovanie a primeraná výbava sú kľúčové pre bezpečný a príjemný zážitok v horách. Pozrime sa na niekoľko dobre známych dôvodov, ktoré často končia zásahom horskej služby.

S búrkou v lete treba počítať

Hory sú nevyspytateľné a počasie sa môže rýchlo zmeniť. Letné búrky prichádzajú náhle a sú sprevádzané silným vetrom, dažďom, neraz aj krúpami. Podceňovanie predpovede počasia môže viesť k nebezpečným situáciám, kedy sa turisti ocitnú uprostred búrky bez možnosti úniku.

Častým problémom je podchladenie, ktoré môže nastať pri náhlom poklese teploty aj v lete, najmä vo vyšších nadmorských výškach. Turisti často zanedbávajú skutočnosť, že na kopcoch môže byť výrazne chladnejšie než v údolí, čo môže viesť k hypotermii, obzvlášť ak sa stratia alebo sa zdržia v teréne dlhšie, než plánovali.

Nevhodná výbava môže v horách výrazne skomplikovať situáciu. Foto: Depositphotos.
Nevhodná výbava môže v horách výrazne skomplikovať situáciu. Foto: Depositphotos.

Odbočky zo značených chodníkov sa nevyplácajú

Turistické značenie v našich horách je na veľmi vysokej úrovni, viaceré rozvinuté krajiny sa inšpirujú v značení chodníkov práve u nás. Na druhej strane, nerešpektovanie značených trás môže viesť k strate orientácie, pádom alebo iným nebezpečným situáciám.

Napriek tomu mnohí turisti ignorujú značky a odbočujú na neznáme chodníky, čo zvyšuje riziko úrazu alebo napríklad stretu s medveďom či inými zvieratami. Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Dodržiavanie značení a plánovaných trás je základným pravidlom, ktoré môže zachrániť život.

Každý rok dochádza k mnohým záchranným operáciám, ktorým by sa dalo predísť. Foto: archív HZS.
Každý rok dochádza k mnohým záchranným operáciám, ktorým by sa dalo predísť. Foto: archív HZS.

Naložte si len toľko, koľko zvládnete

Mnohí turisti preceňujú svoje schopnosti a vydávajú sa na trasy, ktoré sú nad ich fyzické alebo technické možnosti. Častým problémom je podcenenie náročnosti trasy alebo dĺžky túry, čo môže viesť k vyčerpaniu, dehydratácii alebo dokonca k vážnym úrazom. Rovnako riskantné je ísť na túru osamote, pretože v prípade úrazu nie je nikto, kto by pomohol či privolal pomoc.

Pripravenosť robí majstra

Mnohí podceňujú význam kvalitnej obuvi, nepremokavého oblečenia, dostatočného množstva vody a základnej lekárničky. Nevhodná výbava môže výrazne skomplikovať situáciu v prípade zhoršenia počasia, zranenia alebo inej nepredvídateľnej udalosti.

Nezabúdajme, že hory si zaslúžia rešpekt, a každý výlet by mal byť pripravený s ohľadom na našu bezpečnosť. Preto je dôležité mať pri dobrodružstvách uzatvorené cestovné poistenie, ktoré máte od zdravotnej poisťovne Dôvera so zľavou.

Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Foto: archív HZS.
Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Foto: archív HZS.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.