Cart is empty 
Foto: Martin Krystýnek.
Slovenská reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Kúsok od bydliska mala lyžiarske stredisko a od štyroch rokov tam trávila všetok voľný čas. Najprv lyžovala, robila aj športovú gymnastiku, ale jej športom číslo jeden sa stal snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, počas ktorého vznikol aj tento rozhovor.
Pamätáte sa, kedy ste prešli z lyží na snowboard?
Na doske som začala jazdiť asi od desiatich rokov a trvá to dodnes. Bola to láska na prvý pohľad. Vtedy veľa ľudí v lyžiarskom stredisku nesnowboardovalo, ale videla som tam jedného „týpka“, a práve to bol môj prvý učiteľ. Predtým lyžoval, potom začal snowboardovať, mňa to veľmi nadchlo. Chcela som to vyskúšať a začala som tiež. Nekládla som si vtedy otázky, či chcem tento šport robiť profesionálne. Jednoducho ma nadchol ten prvý moment a veľmi ma to bavilo.
Keď vidí vaše výkony bežný človek, tak si možno povie, že toto by svojmu dieťaťu nedovolil. Ako ste si doma obhájili jazdu na doske?
Prišlo to prirodzene, nič som nemusela obhajovať. Môj ocino snowboardoval so mnou, takisto bol dobrý lyžiar, ale keď neskôr videl, že jazdím na doske, tak sa ku mne pridal. Rodičia ma v tom úprimne podporovali, myslím, že boli radi, že športujem.
Pochádzate z Liptovského Mikuláša, ktoré hory sú vaše najobľúbenejšie?
Sú to Tatry, veľmi rada mám Západné aj Nízke Tatry, pretože som tam vyrastala. Myslím, že to máme dookola veľmi pekné. Domov sa vraciam veľmi rada. Kedysi som z domu viac-menej utekala, tešila som sa do sveta, ale teraz sa mi domov spája s tým, že si tam idem oddýchnuť. Aj keď som bola chorá, nikde inde som sa nevedela vyliečiť z choroby tak ako doma.
O snowboardingu sa hovorí ako o športe, ktorý charakterizuje nezávislosť, cítite to tak tiež?
Určite sa to nesie v duchu, že v tomto športe je voľnosť, jazdci vlastne nemajú žiadne pravidlá. Môžu si určovať a rozvíjať svoju kreativitu, a to ma tiež veľmi baví. Nemusím ísť len po zjazdovke, ale naplno využívať terén.
Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?
Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.
Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?
Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.
S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?
S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.
Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.
Tí, čo robia tento šport musia mať poriadnu odvahu, môžete to potvrdiť?
Áno, môžem to potvrdiť. Keď som bola dieťa, mala som rada adrenalín, naozaj som sa ničoho nebála, v žiadnom športe, ani v gymnastike. Do vecí som išla veľakrát bezhlavo. Časom, keď prídu skúsenosti, človek si niečo odžije, tak trošku viac rozmýšľa na vecami, ale kedysi som sa vôbec ničoho nebála. Nemala som ani potuchy, že môže prísť nejaké zranenie, dnes už ten rešpekt mám. Takisto platí pravidlo, že skúsený snowboardista by sa mal vedieť rýchlo adaptovať na dané podmienky.
Koľko času trávite na snehu?
Počas rokov sa to mení. Na začiatku toho bolo menej, ale teraz je to pre mňa vlastne práca, takže sa snažím tráviť na snehu čo najviac času. Je to asi 10 mesiacov v roku, kedy jazdec trénuje, potom príde obdobie pretekov, keď skončia, prídu ďalšie povinnosti, hlavne marketingové, a potom tréning na mäkkom jarnom snehu, ten mi celkom vyhovuje.
