Cart is empty 
Ísť na vysokohorskú túru v kroji je pre Ľuboslavu Cicoňovú zážitkom, ktorý ju napĺňa a podľa nej zapadá do tohto prostredia. Fotografie zo zdolaných štítov svedčia o tom, že nejde o jednorazovú záležitosť, prešla už asi všetky dostupné vysokotatranské vrchy. Začiatkom septembra sa jej podarilo vystúpiť aj na Gerlach. V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo chodí po kopcoch v kroji, v čom je to iné ako turistické oblečenie, pripájame aj báseň, ktorú napísala počas výstupu na náš najvyšší štít.
Čo vás inšpirovalo k turistike v kroji a foteniu na štítoch?
Neholdujem turistike dlho, len tretí rok, a minulý rok som si prvýkrát prešla všetky dostupné tatranské štíty. Som podporovateľka ženskejšieho oblečenia na ženách, takmer celoročne nosím šaty a sukne v práci aj doma, tak prečo nie aj na turistike. Fotenie prírody a hôr ma vždy veľmi napĺňalo, strávim hodiny triedením a úpravou fotiek z turistiky, takže sa mi to tak nejako v hlave pospájalo dokopy.
Prečo práve v kroji?
Milujem folklór, naše slovenské tradície. Prirodzene mi skrsla myšlienka, že by som si mohla vyjsť na všetky dostupné štíty vo Vysokých Tatrách v ženskom odeve s folklórnymi prvkami, pretože mi celkovo chýba viac ženskosti v horách. Je to pekné aj na pohľad a mnoho ľudí ma zastavuje po ceste s pochvalou, ako to do tohto prostredia zapadá a ladí.
Tancovali ste v súbore?
Nie nikdy, aj keď som o tom vždy snívala, pri počúvaní našich ľudoviek mi vrie krv v žilách. No popri troch deťoch mi to nevychádzalo.
Chodíte do Vysokých Tatier, tak ich asi máte rada…
Milujem všetky naše pohoria, no Vysoké Tatry zvlášť. Strávili sme tam s bratom najkrajší detský vek, naša teta tam pracovala (konkrétne v Starom Smokovci) a chodili sme k nej na prázdniny. Tatry sú moja srdcovka. Vždy, keď sa tam vraciam, cítim akoby som prišla domov.
Aké sú to kroje, v ktorých chodíte do hôr?
Musím podotknúť, že sukňa a blúzka, ktoré mám, nie sú tradičný kroj. Je to len ľahšia verzia odevu s folkovými prvkami z obyčajnej bavlny, na sukni s modrotlačou. Tradičný kroj je oveľa zložitejší, obsahuje minimálne aj spodnicu a vrchnú zásterku, a je to viac zdobené. V tomto by sa mi už ťažšie kráčalo na turistike. No na margo lajblíka (konkrétne červený na titulnej fotke), ten je šitý presne podľa výskumu v obci Víťaz v regióne Šariš, no farebne boli u nás preferované tmavé farby. Červenú farbu som si navrhla sama.
Ako sa vám kráča po kopcoch v takomto oblečení?
Mám mnoho športového turistického oblečenia, no v tomto sa mi ide skvele. Ľudia sa ma to stále pýtajú. Je to vzdušné, ľahké, v žiadnom pohybe ma to neobmedzuje. Samozrejme, že na Gerlach by som v tom nešla, tam treba mať na sebe sedák. Mala som šťastie na dobré počasie, ak by pršalo, musela by som sa prezliecť, keďže bavlna rýchlo navlhne.
Máte so sebou nejaký tím ľudí?
Som v partii ľudí, s ktorými som sa dala dokopy len tento rok. No konkrétne na výstupy vo Vysokých Tatrách sme boli spolu len raz – na Východnej Vysokej. Všetky ostatné štíty som prešla sama, fotili ma náhodne vytipovaní turisti/turistky, vždy veľmi ochotne, veľakrát aj Poliaci. Je to dôkaz toho, že každý môže byť dobrý fotograf, len musí urobiť aspoň tisíc záberov . Fotené je to len mojím mobilom alebo som si pomáhala statívom na mobil a 360 stupňovou kamerou.
Kam plánujete vyjsť v budúcnosti?
Náš najvyšší vrch už mám za sebou, tak teraz ma čakajú snáď Alpy… Určite chcem ísť na nejakú trojtisícovku. Zároveň ma láka prejsť aj naše iné, pre bežného turistu nedostupné štíty. Chcem absolvovať k tomu potrebné úkony, aby som mohla zdolávať horolezecké terény. Ešte nemám prechodenú poľskú časť Tatier, aj to ma čaká v budúcnosti, snáď vždy so šťastnou cestou nadol.
Gerlach 5. 9. 2024
(keď sen sa stane skutočnosťou)
Kde sa človek spojí do celku?
Tam kde sa najprv rozbije na kúsky…
Človek hľadiaci na hôr velikosti
nachádza krásu v každej maličkosti.
Tam zaškrtíš všetkých temných hadov,
v búrlivom vetre utíšiš sám seba,
zrušíš všetky limity vlastnou hlavou.
Kráčajúc a lezúc na Gerlach…
vymažeš chmúrnosť z mysle,
vyliečiš zbytočný strach.
Poklonu vzdávaš prírode a sebe,
tam môžeš byť na kolenách.
Čo vzdialené zdalo sa… je nadosah…
čo narúšalo blízkosť je bezpečne vzdialené.
Hory spájajú, tvoria radosť,
dostávajú do prítomnosti,
mažú minulosť.
Srdce bije sprudšia, zrýchľuje sa dych.
Čas tu nehrá žiadnu rolu, rýchlo sa ide pomaly.
Po ceste zhodiť všetky kríže zo seba,
aby sa ukázal ten… týčiaci sa do neba.
Nesiem v sebe srdce slovanské, na sebe ženskosť…
nech ma nazývajú divným bláznom,
lež tento prívlastok je pre mňa cnosť.
Autor titulnej fotografie: archív Ľuboslavy Cicoňovej.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
