Cart is empty 
Foto: archív Jána Kořínka.
Dnes sa tomu smeje, ale medicínu vlastne vyštudoval preto, lebo chcel ísť s kamarátom lyžovať. A z Prahy bolo bližšie do Álp. Dnes má bližšie do Tatier, ktoré považuje za najkrajšie hory na svete. Letecký záchranár, horský vodca, skialpinista a horolezec Ján Kořínek.
Ste z Liptova, od Tatier na skok. Kedy ste si uvedomili, že sú vaším osudom?
Pochádzam zo Smrečian, obce na južnej časti Západných Tatier, pod Žiarskou dolinou. Na Tatry som sa pozeral každý deň a zaujímalo ma, ako vyzerá Liptov z druhej strany – od nich, zhora. Začalo sa mi to plniť v čase, keď som trávil prázdniny so starou mamou, pracovala v lesnej škôlke. Stromčeky sme sadili čoraz vyššie a tie pohľady dolu boli stále krajšie. Neskôr som to už mal v rukách sám – začal som s bežkami, bavil ma skialpinizmus a k horolezectvu som sa dostal cez manželku, ktorá je dcérou legendárneho Vladimíra Tatarku. Po návštevách v jeho dome, kde na vás padne všetko, čo s ním súvisí, sa už nedalo inak – cesta bola jasná.
Čo vám Tatry dali a dávajú?
Som presvedčený o tom, že sú to najkrajšie hory na svete. Je to miesto, kam vodím klientov, kde pracujem, sú pre mňa miestom, kde si oddýchnem a ešte stále si v nich viem naplniť športové ciele – skialpinistické či horolezecké.
Zachraňujete ľudí na vrtuľníku ako lekár leteckej záchrannej služby, zároveň ste medzinárodným horským vodcom. Nebijú sa medzi sebou tieto pozície?
Viem to skĺbiť, lebo presne toto som v živote chcel. Chcel som byť lekár a pracovať v teréne, chcel som lietať a zároveň liezť či chodiť po horách ako certifikovaný medzinárodný horský vodca. Pripravoval som sa na to, preto sa to vo mne nebije.
Kam najčastejšie mierite s klientmi?
Do Tatier aj do zahraničných hôr. Trebárs do Álp na Mont Blanc, Matterhorn či iné štvortisícovky, vodím lyžiarske túry do Álp alebo na sever Škandinávie. A v Tatrách? Hádam najčastejšie vystupujem na Gerlach.
Takže vkus slovenských turistov sa nemení…
Čo sa týka Gerlachu, tak nie. Niekedy mi to pripadá tak, že ľudia si povedia: mám za sebou bungee jumping, ruské kolo, ešte Gerlach mi chýba. A vystúpia naň a už nikdy sa v horách neukážu. Kedysi sa ľudia tešili z výstupu, výhľadov. Dnes si mnohí vyberú mobil, urobia selfíčka, vyťukajú esemesky alebo vytočia pár známych a pokecajú si. Akoby ten výstup nerobili pre seba, ale aby sa mohli pochváliť. Toto nechápem.
Ale nie všetci sú takí.
Určite nie. Asi polovicu turistov, ktorých vyvediem na vrchol, vysokohorská turistika chytí, alebo Gerlach bol pre nich ďalším ohnivkom reťaze náročných túr, ktoré si už vydreli. Chodia na túry so mnou aj ďalej, vyberám pre nich ďalšie zaujímavé miesta. Teší ma, keď môžem s takýmito turistami pracovať a posúvať ich k novým cieľom.
Ako horský vodca nesiete za ľudí, ktorých vezmete na túru, zodpovednosť. Ako si ich „preklepnete“?
Záleží na náročnosti túry a očakávaní turistov. Sú aj takí, ktorí na prvú zdolajú Matterhorn. A sú iní, ktorí to v polovici cesty vzdajú. Väčšinou sa s ľuďmi, ktorých mám brať do terénu, stretnem dopredu. Po pár otázkach zistím motív, pochopím potenciál, oni pochopia, či na to majú. Pripadalo by mi nefér, keby som im neodhalil riziká túry a zobral ich na ňu, lebo si to zaplatili. Každá túra musí mať zmysel, lepšie je odložiť ju a po tréningu sa o vytúžený cieľ pokúsiť opäť.
Čo bolo prvé vo vašom rozhodnutí, byť lekárom alebo byť záchranárom, a preto vyštudovať medicínu?
Nemal som vysnívané, že budem lekárom. Viac som inklinoval k prírodovede, geografii, biológii. A v čase, keď som sa rozhodoval, čo ďalej po strednej škole, vybral som si prírodovedu. No vtedy som sa už venoval aj skialpinizmu a kamarát, s ktorým som tohto koníčka pestoval, ma jedného dňa prehovoril, aby som išiel s ním študovať medicínu do Prahy. Vraj budeme mať odtiaľ bližšie na lyžovačku do Álp. Počas šiestich rokov štúdia sme tam boli raz. Dnes sa smejem, že sa mi ju podarilo vyštudovať preto, lebo som chcel ísť s kamarátom lyžovať. Ale neľutujem.
Kedy ste sa rozhodli, že biely plášť niekde v ordinácii vymeníte za vetrovku, batoh, zimu, dážď, adrenalín v záchranárskom tíme?
Už počas vysokej školy som chodil s mojou terajšou manželkou a hory boli to, čo ma ťahalo najviac. Nastúpil som síce na ARO do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, ale napriek tomu, že tam bol výborný kolektív a práca ma bavila, vedel som, že nie je pre mňa. Jedinou cestou, ako to skĺbiť, bolo robiť lekára – záchranára.
No prax na ÁRE nebola zbytočná…
Bola to tá najlepšia prax pre leteckého záchranára. V teréne potrebujete robiť presne to, čo robí anestéziológ v nemocnici.
V horách zachraňujete životy. Aj vám išlo niekedy o život?
Leteckého záchranára robím štrnásť rokov a za ten čas zahynuli počas zásahov dve posádky vrtuľníkov. Áno, máme nebezpečnú prácu, ale nejde nám o život tak, ako to ľudia vidia v seriáloch. Máme zásadu – vylietame traja, späť sa musíme vrátiť štyria aj s pacientom. Moji kolegovia – pilot a záchranár – sú profesionáli, musíme si pripraviť také podmienky na zásah, aby sme to pravidlo naplnili.
Aký je bežný deň záchranára vo vašej pracovnej pozícii?
Vždy začíname o 6.45 h. Urobíme si prípravu – venujeme sa počasiu a jeho predpovedi, musíme skontrolovať vrtuľník, koľko kyslíka máme, aby sme vedeli pacienta ventilovať, dopĺňame lieky, kontrolujeme si materiál, s ktorým budeme pracovať, preskúšame komunikáciu. A keď to všetko je za nami, dáme si raňajky, kávu a čakáme na pokyn na zásah.
Čo robíte, keď ten pokyn nechodí?
Úprimne? Ja spím. U lekárov je to bežné. Kompenzujem si tak nedostatok spánku. No viem rýchlo vyskočiť a skoncentrovať sa.
Má aj vrtuľníková záchranná zdravotná služba časové limity na štart?
U nás platí pravidlo, radšej stratiť minútu na zemi ako vo vzduchu. Tým, že si dôkladne zistíme informácie od pacienta v teréne, aby sme poznali rozsah jeho zranenia, čo najpresnejšie miesto, kde sa nachádza, čo má oblečené, vysvetlíme mu, ako má na seba upozorniť, keď sa priblížime a následne vyberieme z vrtuľníka veci, ktoré nebudeme potrebovať, lebo ľahší je ovládateľnejší, tak vieme byť efektívnejší pri zásahu.
Aký musí byť človek, ktorý sa chce stať lekárom v leteckej záchrane?
Musí to byť tímový hráč. Nejaké egá sa u nás neuchytia. Musí to byť človek, ktorý sa vie rýchlo rozhodnúť a vedieť si poradiť v teréne bez špekulovania nad detailmi. Naša úloha je jednoduchá. Človeku zachraňujeme život tým, že ho dostaneme rýchlo do nemocnice.
Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope
