Cart is empty 
Nie, nepomýlili sme sa v titulku. Z Lomnického sedla sme vyšli na vrchol Lomnického štítu naozaj za hodinu a pol.
Už dlhšie sme mali dohodnutého horského vodcu, no termín výstupu sa niekoľkokrát menil. Raz kvôli počasiu, potom pre iné povinnosti, ale v nedeľu 13. októbra nám to vyšlo. Vyrazili sme v zostave: Monika, Gabika a Slavo. Vyviezli sme sa lanovkou z Tatranskej Lomnice na Štart, kde sme prestúpili na lanovku na Skalnaté pleso, odtiaľ sme pokračovali lanovkou do Lomnického sedla.
Väčšinou takto sa začínajú túry na Lomnický štít s horským vodcom. Tým naším bol Daniel Mahdal, čakal nás už v Tatranskej Lomnici, spolu sme išli hore lanovkami, kúpili sme si obojsmerný lístok.
„Opýtala som sa, ako by to bolo, keby sme chceli ísť už z Tatranskej Lomnice peši. Odpovedal, že vtedy by sa k nám pripojil na Skalnatom plese podľa dohodnutého času. Robí to tak preto, že je ešte aj záchranárom horskej služby, preto ide s turistami len nebezpečný úsek, kde je potrebný, a keď si chcú turisti urobiť dlhšiu túru, tak to už nechá na nich,“ vysvetlila Monika.
Z Lomnického sedla sme pomaly stúpali hore. Skalnatý terén pripomínal iné tatranské chodníky, napríklad na Predné Solisko. Po asi 20 minútach nás Daniel uviazal v poradí – Monika, Gabika, Slavo, dostali sme sedák a lano. Horský vodca išiel stále prvý, zaistil skupinu na lane a my sme išli za ním. Dbali sme, aby lano nebolo veľmi napnuté, občas sme sa museli čakať.
Na Lomnický štít vedie viac ciest
Okrem nás išiel hore ešte poľský vodca s jedným klientom – horolezcom. Išli ťažšou trasou, my sme mali trochu ľahšiu cestu. „Nebolo to preto, že by sme boli až tak neskúsení turisti, máme už svoje prechodené, ale nie sme horolezci a boli sme traja, čo podľa Daniela tiež hralo svoju rolu,“ povedal Slavo.
Od vysadnutia z lanovky nám cesta trvala hodinu a pol, trochu dostali zabrať aj naše ruky, keď sme sa museli držať reťazí. Daniel však hovoril, aby sme dôverovali svojim nohám a topánkam. „Veľa nám po ceste vysvetľoval, učil nás stáť v takomto náročnom teréne a nepoužívať až tak ruky, lebo to človeka vyčerpá. V každom prípade, v horách treba mať rešpekt. Daniela mám veľmi rada. Práve za ten jeho prístup, trpezlivosť a láskavý tón v hlase. Bola som s ním aj na Gerlachu a bol to zážitok. Mám aj opačnú skúsenosť s iným horským vodcom,“ dodala Gabika.
Káva na Lomničáku
Vyšli sme hore, počasie nám vyšlo ako sa hovorí „na jedničku“, takže sme sa pokochali nádhernými výhľadmi. Daniel nám pomenoval všetky štíty dookola, videli sme Prostredný, Ľadový štít, Rysy, v diaľke Kriváň, Východnú a ďalšie krásne tatranské končiare. Urobili sme si fotky, dali si v kaviarni U Deda kávu, zas sme sa uviazali a zostupovali v poradí – Slavo, Gabika, Monika. Daniel išiel posledný a istil nás. Slavovi hovoril, kade má ísť.
„Smerom nahor sme liezli tvárou k skale, cestou späť sme často využívali polohu tvárou od skaly, akoby po zadku, využívajúc nohy aj ruky. Ešte pár dní pred nami bol na týchto miestach sneh, ale roztopil sa,“ doplnila Gabika.
Stihli sme to do príchodu dažďa
Cestou späť k lanovke sme začali cítiť nárazový vietor, v diaľke sa objavili mraky. Lanovkou sme sa zviezli z Lomnického sedla k Skalnatému plesu. Aj späť sme išli hodinu a pol, polhodinu sme boli hore. Ľudia robia často chybu, keď už akoby nepočítali s cestou naspäť, ktorá je takisto náročná. Okolo 13.00 h sme boli Skalnatom plese. Rozlúčili sme sa s Danielom, ktorý išiel naspäť lanovkou. Povedal nám, že on by dole peši nešiel, lebo to je akoby za trest.
My sme sa predsa len rozhodli pre túto variantu, aby sme si trochu predĺžili túru. Išli sme po zjazdovke popod lanovku a naozaj to naše kolená a kĺby riadne pocítili, hlavne v prudších častiach. Povedali sme si teda, že zo Štartu sa odvezieme lanovkou, ale medzitým ju pre zlé počasie vypli. Takže sme museli ísť až dole do Tatranskej Lomnice peši. Začalo trochu pršať, stihli sme však prísť k autu tesne predtým, ako by sme zmokli.
Zopár tipov a skúseností
Na Lomnický štít choďte len s horským vodcom. Kto to nerešpektuje, ohrozuje hlavne seba, ale aj záchranárov horskej služby, keď musia zasahovať v náročnom teréne. Videli sme staršieho človeka, ktorý išiel na Lomničák úplne sám.
Na túru treba ísť ráno, vyhnete sa tým búrkam a dažďom, ktoré zvyknú prísť hlavne popoludní. Niekedy sa jasný deň zmení za doslova pár minút na poriadnu búrku.
Ak si chcete takúto túru naplánovať na budúci rok po zimnej uzávere, začnite si ju vybavovať už teraz. Horskí vodcovia sú totiž poriadne vyťažení, často je ťažké nájsť termín.
Autor titulnej fotografie: Monika Janigová.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
