Cart is empty 
Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.
Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.
Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.
Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.
Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.
Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.
Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.
Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.
Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.
Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.
Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.
Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.
Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.
Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope
Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok
