Miki Knižka - vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate

Foto: Martin Krystýnek, archív Mikiho Knižku.

Vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate. Jeho druhým domovom je Kanada, v ktorej žil jedenásť rokov. Vo svete je veľa miest, ktoré pokladá za krásne, no Tatry sú aj pre neho jedinečné. Miki Knižka.

Ste chatárom na Zbojníckej chate, ktorá je otvorená celoročne. Čo treba urobiť, aby aj v zime bola útulná?
Zima je vo Vysokých Tatrách veľmi dlhá, okrem bežných vecí ju treba zásobiť aj palivom. My kúrime peletami, a tak na chatu treba previezť dostatok peliet, čo zabezpečujú vrtuľníky. Máme povolené lietať dvakrát do roka.

Robíte si aj zásoby potravín?
Nie, potraviny a bežné veci nám denne vynášajú nosiči. Nosí sa aj v zime, no keďže v zime je výrazne menej turistov, menej je aj vynášok. Máme podobnú ponuku jedál ako na ostatných vysokohorských chatách, dávame prednosť lokálnym výrobcom, na chatu vynášame vždy čerstvé potraviny.

V zime je však prístup na chatu komplikovanejší. Nad pásmom lesa sú miesta so záľahou snehu, kde sa bez lyží či snežníc nedá pohnúť. Ako to nosiči zvládajú?
V takomto počasí, keď extrémne fúka a sneží alebo sú vyhlásené lavínové výstrahy, dáme nosičom vedieť, aby nechodili. Alebo aby si vzali lyže. O pár dní sa spravidla donáška obnoví. O nič nejde, vtedy sa ani turisti k nám nedostanú. Aj tí, čo majú zarezervovaný nocľah, volajú, žeby radi prišli, ale nedá sa.

Takže chata ostáva aj prázdna?
To sa v zime stáva často, že nikto k nám nevyjde aj niekoľko dní po sebe.

Čo sa v nej vtedy deje?
To, čo sa nestihne v lete. Opravujeme vybavenie, ošetrujeme drevené časti interiéru, maľujeme… Ale najmä – odhadzujeme sneh. Ak by sme to nerobili, chatu zafúka. Aj keď chceme ísť von na toaletu, treba, aby sme si urobili cestičku.

Aj vy ešte robíte vynášku? Hovorí sa o vás, že ste jedným z najlepších tatranských nosičov.
Od chlapca som vysokohorských nosičov obdivoval a keď som mal sedemnásť, stal som sa jedným z nich. Áno, je pravda, že kedysi bolo nosenie pre mňa všetkým, no časom som sa začal orientovať aj na horolezectvo, skialpinizmus a horské vodcovstvo a nosičstvo ustúpilo do úzadia. Mal som však komplikovaný úraz členka a lekári mi povedali, že druhý pokus o reparát už nebude. Skúšam čosi vyniesť aj teraz, tak zo zvyku, ale už si nenaložím toľko ako za starých čias.

Našla si Zbojnícka chata vás alebo vy ste si našli Zbojnícku chatu?
Bol to zhluk okolností. Pred tromi rokmi som si podal žiadosť na Chatu pod Rysmi. Počul som, že tamojší chatár Viktor Beránek chce skončiť. Išiel som za ním, či to mám urobiť, lebo nikdy by som nešiel proti nemu. Vážim si ho ako človeka i pre všetko, čo urobil pre vysokohorské chaty. Povzbudil ma, že si ma vie predstaviť ako chatára, ktorý ho nahradí, ale zároveň mi povedal, že ešte nie je rozhodnutý, či skončí. Tak som podal súbežne aj žiadosť o miesto chatára Zbojníckej chaty.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Dnes vieme, že na realitu sa premenila tá druhá…
Bol som na pohovoroch, ktoré organizovali Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES, a oznámili mi, že sa zo mňa stal chatár na Zbojníčke, za čo som im neskutočne vďačný.

Chatu ste však poznali?
Veľmi dobre. Za bývalého chatára Eduarda Záhora – Gazdu som na ňu vynášal a keď chata vyhorela a stavala sa nanovo, pomáhali sme tam viacerí nosiči. Najskôr sme vyniesli hore, čo bolo treba, potom sme ostali pomáhať. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že v nej budem chatárom.

Aký máte tím?
Veľmi dobrý. Máme chlapský kolektív, lebo okolo chaty je stále prevaha fyzickej práce. Na leto berieme brigádničky. V chate je viac turistov, dievčatá robia v kuchyni, pri obsluhe, upratujú. Aj pre tento mix je naša chata obľúbená.

Už sme spomenuli, že je vám blízke horské vodcovstvo. Ste držiteľom certifikátu UIAGM, čo je najvyšší punc kvality, aký môže horský vodca získať. Ako sa dá zladiť tento váš záujem s pozíciou chatára?
Horského vodcu robím ostatných dvanásť rokov a bol to môj sen, na ktorý sa mi podarilo siahnuť. Začal som s ním už v Kanade, kde som istý čas žil. V mojej situácii sa nedá robiť počas celého roka, lebo chata ma najmä v lete potrebuje celého, je to práca na plný úväzok. Snažím sa nevypadnúť z toho a sprevádzam turistov sem-tam v lete, a hlavne v medziobdobí, ako jeseň či jar, sprevádzam klientov aj do zahraničia.

Kam ich najčastejšie sprevádzate?
Určite do Kanady, kde som jedenásť rokov žil a mám tam kontakty, ale aj do Japonska či Nórska. To hovorím o zimných športových aktivitách, ako je skialpinizmus, freeride či heliskiing. Kanada je určite moja topka, ale aj Japonsko je vynikajúca destinácia, najmä čo sa týka kvality snehu, ale aj zážitkov, pretože v tej krajine je všetko inak ako u nás a človek to zbadá ihneď, ako vystúpi z lietadla. Na leto odporúčam náročnejším turistom Peru alebo Bolíviu.

Ako v Kanade, ktorú poznáte veľmi dobre, funguje systém horských chát?
Vo väčšine prípadov ide o chaty bez personálu a služieb pre turistov, zaplatíte si ubytovanie, dostanete kód, ktorý vám otvorí dvere, a ostatné je na vás. Musíte sa o seba postarať, pripraviť si vlastné jedlo a podobne. A potom sú tu komerčné chaty so servisom, podobné ako u nás, ale turisti tam chodia nie na jedno prenocovanie, ale na viac dní, často ich tam privezú vrtuľníky a oni za ten čas robia túry do okolia. Je to prosto iná krajina, ale mne sa páči.

Ale Tatry máte rád, však?
Isteže, veď preto som sa vrátil. V Kanade som mal zabehnutý život a na mojom mieste by sa 90 percent ľudí už na Slovensko nevrátilo. Mal som firmu na výškové práce, zarábal som slušné peniaze, aké už mať asi nebudem. No stále ma to ťahalo domov. Hovoril som si, že svet je pekný, ale Tatry sú ešte krajšie. Mnohí majú peknú prírodu, krásne hory na rozsiahlom území a my to máme v Tatrách všetko pekne pohromade na jednom mieste. Snažím sa ich medzi klientmi propagovať. Mnohí ani netušia, že existujú.

Ak by ste mali niekoľkými vetami pozvať ľudí na Zbojnícku chatu, ktoré by to boli?
Naša chata leží v nádhernom prostredí Veľkej Studenej doliny, dostanú sa k nám ľudia po viacerých značkovaných chodníkoch, napríklad aj od Hrebienka. Alebo zdatnejší turisti po prechode Bielovodskou či Javorovou dolinou, alebo zo severu od Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň a Prielom. V susedstve má niekoľko plies a keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy.

Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

4.2 / 5. 70

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu