Cart is empty 
Je jednou z významných osobností slovenského horolezectva, špičkovým manažérom, sprievodcom po veľhorách, fotografom. Zhovárame sa so Zoltánom Demjánom.
Máte za sebou mimoriadne úspešnú horolezeckú kariéru, viackrát ste sa ocitli na hranici života a smrti. Odporúčate po svojich skúsenostiach, aby ľudia do hôr chodili?
Určite. Do hôr treba chodiť. Vždy je to dobré rozhodnutie, lebo poskytujú veľa možností pre aktívny pohyb a zmenu životného štýlu. Nemusí hneď každý napodobňovať výkony profesionálov, ktorí sa na svoje výpravy dlhodobo pripravujú, stačí, ak prírodu vnímajú pozitívne a ako miesto pre svoj voľný čas.
Vás ale extrémny šport rýchlo pritiahol. Ako sa to stalo?
Moja cesta bola netypická, no zaujímavá. Neverím v nejaký osud, že všetko sa deje, ako sa má diať, a treba to prijať. Podľa mňa si človek musí pomôcť aj sám. Môj otec bol veľký fanúšik horolezectva, hoci sám neliezol. No prírodu a turistiku mal rád a po troche ma k tomu viedol. U nás doma bolo okrem vinetuoviek a podobných kníh pre chalanov aj množstvo publikácií o horách, výkonoch a príbehoch ľudí, ktorí vyliezli vysoké kopce. Samozrejme, že som ich čítal, no mňa skôr priťahovala voda, rybačka, rýchlostná kanoistika.
Prečo ste ju uprednostnili?
No prečo? Lebo najväčší hrdina u nás v škole bol chalan, ktorý ju robil. A ja som sa mu chcel podobať, preto ten výber. V oddieli som dva-tri roky vydržal, kým ma nezlákalo horolezectvo. Napriek tvrdému tréningu som nebol typ perspektívneho kanoistu, to som si už vtedy uvedomoval. No paradoxne, kanoistika mi neskôr v horolezectve veľmi pomohla.
A k nemu ste sa ako dostali?
Na gymnáziu bol mojím konškolákom Jožko Just (Neskôr zahynul na Mount Evereste po mimoriadnom výkone, keď spolu s Dušanom Becíkom, Petrom Božíkom a Jaroslavom Jaškom ako prví na svete v roku 1988 zvládli výstup Boningtonovou cestou v juhozápadnej stene Mount Everestu alpským štýlom – pozn. red.) Na nástenkách v škole som videl zábery z hôr, fotky horolezcov a Jožko už vtedy chodil do horolezeckého oddielu. Tak som za ním zašiel, on ma priviedol do Jamesu Bratislava. A keďže som z kanoistiky bol dobre vytrénovaný, lebo tam sme trénovali dvojfázovo päť dní v týždni, netrvalo dlho, už o pár mesiacov som liezol v Tatrách.
Ktorý bol váš prvý tatranský výstup?
Bolo to v zime a išlo o severnú stenu Malého Kežmarského štítu. A potom to už išlo v veľmi rýchlo. Ani nie rok po tom, čo som začal liezť, prišli Alpy, tri roky po tom, čo som s horolezectvom začal, som už bol v Himalájach s výpravou, ktorej cieľom bolo vystúpiť na severný vrchol Nanga Parbatu, čo sa podarilo. Stupňovalo sa to veľmi rýchlo.
Boli ste v roku 1984 prvým Slovákom na Mount Evereste. V rôznych rozhovoroch spomínate, že to nebol váš životný Everest…
Nebol a bol to smutný príbeh. Výprava, ktorá mala za cieľ výstup na najvyšší štít sveta, sa od samého začiatku stretávala s problémami. Ja som nebol ani v nominácii, iba tri týždne pred odchodom ma do nej pozvali. Mala to byť taká labutia pieseň generácie skvelých horolezcov, ktorí začali expedície do Himalájí pod vedením Ivana Gálfyho, a ktorých reprezentanti stáli alebo sa pokúsili o výstupy na vrcholy viacerých osemtisícoviek.
Aký bol plán?
Náš pokus o Everest bol až tretí v rámci výpravy, prvé dva neboli úspešné. Na vrchol sme s Juzekom Psotkom a šerpom Ange Ritom vyšli bez kyslíka 15. októbra 1984. Vo výprave sme najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec sme zvolili poľskú cestu s vlastným variantom, ktorý odborníci považujú za prvovýstup. Na vrchole sme sa zdržali vari desať, pätnásť minút a rozhodli sme sa pre zostup nadol, lebo sa horšilo počasie. Žiaľ, na spiatočnej ceste Juzek, ktorý mal vtedy 50 rokov, zahynul.
Smutné spomienky…
Výstup, ktorý sa končí smrťou, pre mňa nie je úspešný. Áno, mám na neho smutné spomienky a aj sám som tam skoro prišiel o život. Kto videl dokument Everest, ktorý bol natočený v roku 2015, tak si vie predstaviť, čo to je prežiť noci vo víchrici. Film presne ukázal situáciu, do ktorej sme sa my vtedy dostali, hoci dokumentoval vlastne inú komerčnú výpravu do Himalájí.
V minulom roku od vášho výstupu na Mount Everest (8 849) ubehlo štyridsať rokov.
Áno. Vtedy verejnosť tieto výkony veľmi sledovala. A keď sme sa vracali z Himalájí, kilometre pri Ceste slobody čakali špaliere ľudí, v amfiku boli vylezení na stožiaroch, aby nás videli a mohli sa zúčastniť na tej sláve. Bola to veľká vec, keď sa tatranci vracali z osemtisícoviek. Dnes akoby to už nebola ani pravda. Ľudia sledujú iné veci.
Čo vám horolezectvo dalo a čo vám vzalo, z čoho čerpáte doteraz?
Čo mi vzalo? Nebol som dobrým otcom, na čo nie som hrdý. Bol som stále preč. Keď som neliezol v horách, robil som výškové práce. Horolezci sa najlepšie uživili visiac na lane, takže sme robili rôzne nátery, pílili sme stromy, umiestňovali reklamy. Rodine som sa málo venoval, čo po tridsiatich rokoch skončilo rozvodom. To je to, čo mi horolezectvo vzalo, hoci teraz už mám s deťmi výborný vzťah. Ale nebolo to vždy tak.
A tá pozitívna bilancia?
Horolezectvo mi dalo obrovskú príležitosť pohybovať sa v tom krásnom panenskom svete, naozaj na hrane medzi životom a smrťou. A to je prostredie, ktoré človeku veľmi pomôže poznať samého seba a zistiť, čo sú skutočné hodnoty v živote.
Z toho sa odvíja aj to vaše motto, ktoré občas spomínate, že čo nemám, to nepotrebujem?
Je to skúsenosť z hôr. Ak niečo nemáte v horách, tak nemáte šancu skočiť do Lidla a kúpiť si to. Musíte sa vedieť bez toho zaobísť. Dnes sa veľa ľudí v živote cíti ako obeť, sťažujú sa a vyplakávajú. Sami sa ale musia rozhodnúť, či sa budú vnímať ako obete, alebo ako tvorcovia. Spomínam si, keď sme v roku 1988 mali liezť Dhaulágirí (8 167), tak kamión, ktorý išiel za nami po vode, meškal. Zostali sme bez výstroja.
Čo nasledovalo?
Mohli sme sa hodiť do pozície obete. Nič sa nedá robiť, vis maior. Ale my sme tam kúpili od šerpov, ktorí predávali výstroj po minulých expedíciách, to najpotrebnejšie, čo sa nám mohlo zísť a vydali sme sa hore. Keď som liezol Dhaulagirí, mal som o číslo väčšie topánky, chýbal mi spacák, výstroj iba minimalistická, ale ten postoj, že čo nemám, to nepotrebujem, tam bol. Neriešil som to. To, čo mám, mi musí stačiť a podaril sa tam jeden fantastický výkon. Bol to môj Everest. Spolu s Kazachmi Jurijom Mojsejevom a Kazbekom Valijevom sme čistým alpským štýlom vyšli na horu južným pilierom a dodnes sa to považuje za výnimočný horolezecký výsledok.
A váš posledný výstup? Vraj vám išlo o život…
Boli sme na Aljaške, robili sme s Pepíkom Nežerkom Mout McKinley. No vycestovacie doložky nám ešte umožňovali pobyt v USA, tak sme si urobili taký trip po národných parkoch a zliezali sme tamojšie kopce. V jednej ťažkej stene som na šmykol a padal som z nej nejakých tridsať metrov. V zásade sa nič nestalo, ale…
Ale…
Bol to v mojom živote zlom. Počas pádu som sa chytal, čoho sa dalo, spálil som si brušká prstov a urobili sa mi pľuzgiere. Zlanili sme to, došli k potoku a začal som si v ňom chladiť prsty. Ľahol som si na chrbát, díval som sa na modrú oblohu a zelené listy stromov, a vtedy mi to došlo. Došlo mi, že život je taký krásny a ja nerobím nič iné, iba sa intenzívne snažím zabiť sa. To bol moment, keď som z minúty na minútu skončil s extrémnym lezením.
Čo nasledovalo?
Bolo to v čase privatizácie, dostal som ponuku od jedného nadnárodného koncernu robiť personalistu v Cementárni v Rohožníku. Nastúpil som tam a za osemnásť rokov som vo firme urobil celkom úspešnú kariéru. Bola to pre mňa fantastická škola, lebo dnes už dve desiatky rokov sprevádzam top manažérov aj z iných odvetví hospodárstva v ich osobnom rozvoji, v tom, ako viesť firmy, robiť ich stratégiu. Spolupracoval som aj s FranklinCovey, čo je veľká americká vzdelávacia firma, odkiaľ mám aj potrebné know-how a v čase kontaktov s ňou som čítal množstvo odborných publikácii, ktoré manažéri nemajú čas čítať, ja im esenciu z toho viem ponúknuť.
Pripravilo vás na túto kariéru aj horolezectvo?
V tejto práci som zúročil všetko, čo som sa naučil a čo som v živote získal.
Zdroj: Martinské noviny a Roman Kopka
VIZITKA
Lezecké výkony
Okrem Vysokých Tatier bol Zoltán Demján aktívny aj v iných horách sveta. Zaknihoval si prvovýstup v Alpách prvovýstup na Cima Ovest (1977), zimný prvovýstup na Mt. Maudit (1982), sólovýstup na Mt. Blanc cez Brenvu (1983). Na Pamíre to bol prvovýstup na štít Korženevskej (1982). V Himalájach vystúpil na tri osemtisícovky – v roku 1984 na Lhoce Šar (8 383 m) a na Mt. Everest (8 848 m) s J. Psotkom (zahynul na zostupe) a šerpom Ang Ritom a v roku 1988 prvovýstup Dhaulágirí (8 167 m) s dvoma Kazachmi, ocenený ako svetový výstup roka UIAA. Neskôr v roku 1989 alpským štýlom na Chan-Tengri (6 995 m) v Ťanšane a v roku 1990 na Cerro Fitz Roy v Patagónskych Andách. V 90. rokoch vystúpil na najvyššie vrcholy niektorých kontinentov – Denali (predtým Mount McKinley) dvakrát, Kilimandžáro, Aconcagua.
Od deväťdesiatych rokov bol top manažérom cementárne v Rohožníku a priebežne sa venoval koučingu manažérov iných spoločností. Popri tom organizoval treky do Nepálu a dlho pôsobil aj ako zástupca Slovenska v Medzinárodnej horolezeckej únii UIAA.
Autor titulnej fotografie: zdroj SOSV Andrej Galica
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
