Nenesie ju so sebou len tak, v prírodnom prostrední vraj znie tento nástroj najkrajšie. Monika Klučiarová v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k folklóru, Tatrám i fotografovaniu bábätiek v ľudových krojoch.
Ako ste sa dostali k hre na ľudových nástrojoch? Hrali ste niekedy vo folklórnom súbore?
Slovenská kultúra, bohatá na hudbu, tanec a odev, bola pre mňa inšpiratívnou oblasťou od detstva. Vo Východnej žije moja teta, a tak som ešte ako malé dievčatko chodila spolu s rodičmi na Folklórne slávnosti. Som presvedčená, že už vtedy sa vo mne začala rodiť láska k pravým slovenským hodnotám.
Ako ste sa dostali k turistike?
Od strednej školy sa venujem lezeniu na umelých stenách, ako i na skalách. V Tatrách som síce liezla len raz (na Malý Kežmarský štít), no turistika je nutnou súčasťou každého lezca. Veľké hory navštevujem teraz len ako turistka a na skaly si rada zájdem ako lezkyňa. Pobyt v prírode pre mňa vždy predstavuje akoby návrat domov. Tam sa cítim slobodne, radostne a veľmi si psychicky oddýchnem.
Čo vás inšpirovalo k tomu, že ste si zobrali so sebou na túru fujaru a zahrali si v Tatrách na rôznych miestach?
Inšpiráciou k mojej hre na fujaru sú zaiste starodávne fotografie, na ktorých sú zobrazení pastieri so stádom oviec a veľakrát držia v ruke fujaru. Fujara, náš typický slovenský klenot, sa vlastne zrodil na salaši, v horách, a patrí na pastviny, kopce i do dolín. Je vytvorený v prírode, z prírodného materiálu a jednoznačne patrí všade tam, kde príroda zostala dotknutá Božou rukou. Keď sa chystám do prírody, rovnakou súčasťou, akou sú turistické topánky či batoh, je i moja fujara.
Ako na to reagujú okoloidúci turisti?
Predovšetkým, čo vnímam pri hre na fujare v prírode je historicita. Naozaj si predstavujem, ako to muselo v minulosti vyzerať na miestach, kde stojím, v čase, keď sa všade páslo mnoho oviec a z každej strany bolo počuť zvučné tóny pastierskych nástrojov. Ale áno, potom otvorím oči a vidím okolo seba mnoho divákov, ktorí ma sledujú. Niektorí si ma natáčajú a na záver mi tlieskajú.
Nechcem však ľudí rušiť svojou hrou, mnohí predsa prichádzajú do hôr „počúvať ticho“ a oddýchnuť si od hluku. Slušne sa preto pýtam, či si smiem zahrať na fujaru. Doposiaľ bol môj návrh vždy vítaný, návštevníci hôr si dlhé ťahavé tóny naozaj užívajú a ďakujú mi za kultúrny zážitok.
Plánujete sa učiť hrať aj na ďalšie ľudové hudobné nástroje?
Áno, aktuálne sa učím na dva nové hudobné nástroje. Od Ježiška som dostala koncovku a dva mesiace dozadu som dostala trombitu, respektíve pastiersky roh. Už na Vianoce, keď sme mali v našej farnosti folklórnu svätú omšu, som niekoľkými tónmi na trombite odštartovala liturgiu. Následne sa pripojila nádherná hudba – cimbal, mnoho husieľ a píšťaliek. Sú to pre mňa všetko nové výzvy. Ale túžba tešiť ľudí vo svojom okolí je silnou motiváciou, preto denne trénujem na všetky tri svoje nástroje.
Ktoré časti Tatier máte najradšej? Prečo?
Všetky slovenské hory mám hlboko vo svojom srdci. V Nízkych Tatrách, v Mýte pod Ďumbierom, máme rodinných známych, kde som trávila veľkú časť svojho detstva, zvlášť cez prázdniny. Na Súľovských skalách som prežila ako lezec značnú časť svojej mladosti. A ako som už spomínala, vo Východnej – pod Kriváňom, býva moja teta, preto túto časť Tatier špeciálne ľúbim. Nedá mi ešte nespomenúť Liptov. Posledné roky som si veľmi obľúbila paddleboarding a na Liptovskej Mare trávim naozaj vzácny čas.
Fotíte bábätká v krojoch, čo vás k tomu inšpirovalo?
Áno, ako novorodenecká fotografka a študentka cestovného ruchu som riešila v sebe otázku, ako môžem zo svojej pozície šíriť kultúrne bohatstvo, ktoré za ťažkých podmienok nadobudli naši predkovia. Myslím, že od dieťaťa ma Pán Boh pripravoval na úlohu, ktorá mi je zverená – renovovať staršie odevy, šiť nové kroje a predstavovať ich na bábätkách širokej verejnosti aj ďaleko za hranicami našej vlasti.
Myslím, že miniatúrny slovenský ľudový odev na umelých bábikách by zostal v sklenených vitrínach jednotlivých zberateliek a ľudia zo zahraničia by nemali možnosť vidieť pedantnú a precíznu prácu slovenských umelkýň. A tak som skúsila nafotiť raz dieťatko svojej kamarátky v kroji z bábiky. Podarilo sa. A odvtedy sa na každom fotení iba presviedčam, či to ozaj viem.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Okrem toho, že môj dedko bol profesionálny krajčír, bol aj vášnivý fotograf. Mal doma naozaj slušnú zbierku svojich fotografií, ktoré som neraz obdivovala. Neskôr, keď som spievala vo farskom spevokole na svadbách, všímala som si fotografov, ako menia objektívy a zaujímalo ma, prečo tak robia.
Keď som bola možno 15-ročná, požičala som si knihy o fotení a začala študovať. Neskôr som dostala svoj prvý fotoaparát a postupne cez fotografovanie prírody, zvierat, som sa dostala k portrétnej fotografii, až som sa stala rodinným fotografom. Tak sa naplnili moje dlhoročné túžby.
So svojou publikáciou a tvorbou ste sa dostali na rôzne miesta vo svete, čo na ňu hovoria ľudia v zahraničí?
Áno, kniha Krojované bábätká 1 končí zväčša v rukách ľudí, ktorí žijú mimo Slovenska. Žiaľ, nie som v kontakte s konečnými čitateľmi, pretože väčšinou ju kúpi darca na Slovensku, a potom ju posiela svojej rodine alebo známym do zahraničia. V každom prípade ide o publikáciu, ktorá je prvá, jediná a jedinečná svojho druhu na Slovensku.
Je to interaktívna kniha, v ktorej môže čitateľ vďaka QR kódu počúvať fujarové piesne autorky a môjho učiteľa Matúša Fiľu. Je tiež načítaná „Kronerovým“ hlasom Martina Kopora (slovenský ľudový zabávač a imitátor Jozefa Kronera). Básne k fotografiám mi písal Matúš Báťka, prezývaný aj Podpoliansky Sládkovič. Kniha je aj v anglickom jazyku a v jej závere nájde čitateľ posledné prekvapenie – opäť v podobe QR kódu, ktorý odkazuje na video o tom, ako kniha vznikala počas štyroch rokov, ako som tvorila kroje, fotila bábätká a vydávala knihu.
Autor titulnej fotografie: archív Moniky Klučiarovej.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.