Socha draka Demiana v Jasnej

Podľa starých kroník bolo niekedy v polovici 17. storočia v Tatrách silné zemetrasenie. A objaviť sa mal spod zeme živý šarkan. Veríte tomu?

Možno by ste mali. Hoci iba čiastočne, pretože od legiend a mýtov nemali Slováci nikdy ďaleko. A čím viac o nich rozprávali, tým viac k nim pridávali nové tajomstvá spútané v desiatkach povestí a odkazov. Tak sa pozrime na to, ako to vlastne v Tatrách s drakmi a šarkanmi bolo.

Zemetrasenie rúcalo vrchy a vytvorilo nové pleso

Najskôr si povedzme, čím sa líšia draky a šarkany. Základným rozdielom medzi nimi je to, že šarkan vie lietať. A ak sme spomenuli silné tatranské zemetrasenie, tak písal o ňom kronikár a richtár z Levoče, istý Gašpar Hain v diele Zipserische oder Leutschauerische Chronica und Zeitbeschreibund.

 Bol to fakt, súčasť našich dejín. Podľa TASR v kronike spomenul, že 6. augusta 1662 bolo zemetrasenie, ktoré postihlo aj oblasť Vysokých Tatier, rúcalo vrchy a vytvorilo tiež nové pleso. Spod zeme vraj vylietol živý šarkan, sadol si na opustený Štrbský kostol. Ľudia ho podľa zápisu videli niekoľko dní, no nikto sa k nemu neopovážil priblížiť, a tak zahynul.

Myslime si o tom, čo chceme, no pravdou je aj to, že spomínaná Spišská či Levočská kronika je unikátnym dielom. Popisuje množstvo udalostí zo 17. storočia a autor ju písal po nemecky i latinsky.

Videl šarkana letieť ponad Lazisko

Nebola to jediná zmienka o šarkanovi z tejto oblasti. Ďalšiu máme od polyhistora Juraja Buchholtza mladšieho. Bol významným priekopníkom prírodných vied na Slovensku. Ako prvý sa venoval sústavnému výskumu jaskýň, napríklad v Jánskej a Demänovskej doline, a prvenstvo mu patrí aj v pokuse o meranie výšok.

Jeho prínos pre rozvoj geografie, ako aj iných prírodných vied bol veľký a jeho práca pri tvorbe rozsiahleho vlastivedného diela o Uhorsku, ktorého zostavovateľom bol ďalší známy učenec Matej Bel, mimoriadne významná.

A ak spomíname Demänovskú dolinu, tradovalo sa, ako uvádza aj HNoline, že tamojšie jaskyne majú dračí pôvod. Ich podzemné bohatstvo mal strážiť šarkan. Kradol vraj pastierom jedlo, a tak jeden z nich ho okabátil, netvora usmrtil balvanom a pri tejto príležitosti objavil krásu podzemia.

Volal sa Damian, podľa neho vraj pomenovali blízku dedinu na Demianovú, neskôr Demänovú.

Nečudujme sa preto, že si Juraj Buchholtz v roku 1718 do denníka poznamenal, že pri skúmaní Demänovskej doliny zazrel ponad Lazisko letieť šarkana.

Meno im dali rozprávkové príšery

Tento zápis naozaj existuje. Verme mu, alebo aj nie. Lebo je pravdepodobné, že ľudia si pod dojmom nepoznaného mohli čo to prikrášliť.

No pravdou je, že v Tatrách po tomto ľudskom „nepoznaní“ ostali zemepisné názvy. Napríklad Dračí hrebeň, ktorý sa tiahne z Vysokej na juh a juhovýchod. Stretnúť sa môžeme s Veľkou i Malou Dračou hlavou, Dračím sedlom, Dračou dolinkou, Dračím štítom, Dračím plesom i Dračími okami.

Drak letel ponad Tatry aj pred desiatimi rokmi

Drak Demián ale nie je iba ilúzia. Aby to tak nebolo, o to sa postaral umelecký kováč Vladimír Eperješi, ktorý zhotovil jeho sochu.

Váži 1,5 tony a meria 3 metre, drak má tri hlavy. Dve z nich šľahajú oheň a síru, hrdlo tretej skrýva prekvapenie. Je ním medený zvonček. Treba na neho zazvoniť a budete mať šťastie, uvádza portál Jasna.sk.

Tento drak, strážca demänovských pokladov, aj letel. Je súčasťou Demänovskej doliny od leta 2014. V tom roku bola jeho socha privezená na Priehybu.

Zalietal si v decembri, keď ho helikoptéra umiestnila na dračí trón priamo na vrchol Chopka. Má nádherný výhľad na panorámu Vysokých Tatier, výhľad si Demián užíva z terasy Rotundy.

Dračie kosti vraj liečili a ľudia s nimi obchodovali

Vráťme sa ale ešte do dávnej minulosti. Ako uvádza Archeologia.sk, zatiaľ prvým známym učencom, ktorý sa u nás bližšie zaoberal skúmaním drakov a ich pozostatkov, bol prešovský mestský lekár Johann Paterson Hain (1615 – 1675). Pochádzal z Pruska a okrem chémie, optiky a mineralógie sa zaoberal aj paleontológiou. Pracoval aj v Kežmarku a Levoči, teda blízko Tatier.

Podtatranský kraj mu podľa spomínaného portálu poskytoval dosť podnetov pre jeho záujmy. A tu sa dozvedel aj o existencii jaskýň a dračích kostiach v nich. Získaval ich od miestnych obyvateľov a niektoré jaskyne aj sám preskúmal.

Svoje poznatky uverejňoval v časopise Miscellanea medico – physica Academiae Nature Curiosorum. Práve tu vyšli aj informácie o karpatských drakoch a miestach, ktoré obývali.

P. Hainovi ako lekárovi nerobilo ťažkosti presne rozpoznať jednotlivé kosti a časti tela, z ktorých pochádzali. Určiť živočíšny druh, ako tvrdí portál Archeologia.sk, bol už väčší problém. Pre veľké rozmery kostí ich nevedel priradiť k žiadnemu žijúcemu živočíchovi, stotožnil ich preto s kosťami draka.

V 17. storočí existenciu drakov nikto nespochybňoval

Niet sa čomu čudovať. V 17. storočí existenciu drakov nikto nespochybňoval a umocňovali ju aj výpovede očitých svedkov. Lekár sa dokonca venoval využitiu údajných dračích kostí v medicíne. Ľudia s nimi bežne obchodovali a používali ich napríklad proti epilepsii, na choroby pečene a ich zuby používali proti horúčke. 

Socha draka v Jasnej. Pripravujú ju na let
Socha draka v Jasnej. Pripravujú ju na let. Autor fotografie: zdroj TMR

„Dračie“ kosti sa podľa neho vyskytovali v jaskyni Aksamitka pri Haligovciach. Preskúmal ju a kosti v nej našiel. Nachádzali sa aj v jednej z jaskýň v Demänovskej doline. Presvedčila ho o tom korešpondencia s neznámym človekom, ktorý v jaskyni bol a Hainovi ju opísal.   

Tému drakov uhorskí učenci nepodceňovali. Viacerí opisujú prípady, keď sa v dôsledku zemetrasení otvorila zem, objavili nové podzemné priestory a v nich neznáme kosti. Nerozumeli im a báli sa ich. No čím osvietenejší boli a čím viac poznatkov mala vtedajšia veda, tým opatrnejšie sa vyjadrovali o možnosti, že kosti, ktoré nachádzali pri svojich výskumných cestách v podzemí, patria mýtickým drakom.

A postupne sa prikláňali k mienke, že „dračie“ kosti môžu byť aj kosťami vyhynutého medveďa jaskynného. 

Na scénu prichádza veda. Veľké zvieratá k Tatrám patria

Neskoršie nálezy ale potvrdili, že k Tatrám veľké zvieratá patria. Objavili sa tu stopy veľkých jašterov. Bol to ohromný nález.   

Dinosaurie stopy sa našli v lokalite Červený úplaz v Tichej doline. Sú najstaršie na území Slovenska. Objavila ich dvojica geológov v roku 1975. Jozef Michalík a Milan Sýkora hľadali vzorky hornín v potokoch a žľaboch a našli trojprsté, akoby vtáčie stopy.

Podľa všetkého tu nemali čo robiť. No veľmi skoro pochopili, že sú na stope životného objavu a že ide o stopy dinosaura.

Objav nemohli nechať len tak, lebo pri ďalšej búrke sa mohol stratiť v potoku. Podarilo sa im blok so stopou bezpečne zabaliť do ruksaka, a potom ho niesli 16 kilometrov celou Tichou dolinou.

Pričinili sa tak o prvé dôkazy o tom, že na území Slovenska približne v období pred 200 miliónmi rokov žili dinosaury.

A ešte aké dinosaury! Tatranské. Stopa patrila dravému dinosaurovi – druhu Coelurosaurus a podľa miesta nálezu dostal pomenovanie tatricus.

Takže, tatranský dinosaurus. Išlo o dvojnohé, krvilačné tvory. Boli rýchle, mäsožravé a lovili v čriedach. Mali asi dva metre vysoké a štyri metre dlhé telo s úzkym krkom, úzkou pretiahnutou hlavou a dlhým chvostom.

Ak ste zvedaví, jeho model spolu s tromi výliatkami odtlačkov si môžete pozrieť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Dôkazov o dinosauroch v Tatrách začalo pribúdať

Po tomto objave doktor Jozef Michalík vo viacerých rozhovoroch pripustil, že podobné stopy nemusia byť jediné. Podľa jeho úvahy smerujú k tomu, že stopy mohli pokračovať ďalej v horskom masíve.

Ukázalo sa, že mal pravdu. Začiatkom 21. storočia, teda po približne tridsiatich rokoch od tejto udalosti našiel tím poľského paleontológa Grzegorza Niedźwiedzkého v tých istých vrstvách na slovenskej strane Tatier, ale aj na priľahlých svahoch v Poľsku, sedem ďalších skamenených stôp.

Vedci tu okrem stôp tatranského dinosaura objavili aj stopy drobnejších bylinožravých dinosaurov.

Slovenskí paleontológovia sa do Tatier vrátili aj pred pár rokmi. Ako informovala vtedajšia tlač, v roku 2018 sa známemu paleontológovi Martinovi Kundrátovi z Centra interdisciplinárnych biovied Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach podarilo nájsť desiatky skamenených šľapají starých asi 200 miliónov rokov, ktoré tu zanechali dilophosaury a ceratosaury.

Stalo sa tak v miestach objavu stopy tatranského dinosaura. Spolu s Milanom Sýkorom tam našli aj veľa stôp a ostatky rastlinstva známeho z rozhrania triasu a jury. Je to zatiaľ jediný dôkaz o prítomnosti dinosaurov na území Slovenska.  

Vodný dráčik z Demänovskej doliny – ďalší unikátny nález

A to nie je všetko. Presuňme sa teraz do Nízkych Tatier. Hlboko v podzemí jaskyne Štefanová v Demänovskej doline našli jaskyniari v roku 2018 vodného dráčika, presnejšie skamenelinu vodného plaza z druhohôr – Pachypleurosaura.

Martin Kundrát
Martin Kundrát. Autor fotografie: zdroj FB

Tento štvornohý plaz nebol veľký. O jeho živote vieme, že miloval plytké morské pobrežie a končatiny mal prispôsobené na plávanie i chôdzu. Vo vode bol neskutočne rýchly, na súši sa ale pohyboval ťarbavo, asi tak ako dnešné tulene.

More nespomíname náhodou. V čase, keď tento vodný dráčik žil, teda pred 244 miliónmi rokov, bolo všetko úplne inak. Kontinenty, ako ich dnes poznáme, ešte neexistovali.

A speleológ Pavel Herich mal nesmierne šťastie, že hlboko v podzemí, a to až 26 metrov pod úrovňou riečky Demänovka, zasvietil baterkou v jeden správny okamih na správne miesto. Lúč svetla padol na kostru pravekého tvora.

Záchrana v hodine dvanástej

Nález ohlásil Andrejovi Čerňanskému z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Expedícia do jaskyne Štefanová viedla k vybratiu krehkej kostričky z tvrdého vápenca.

Vedec potvrdil, že ide o kostru štvornohého plaza žijúceho na pobreží v časoch, keď na zemi bol iba jeden superkontinent Pangea a Tatry vtedy neexistovali.

Unikátny nález malého plaza vedu posunul v mapovaní druhohôr na našom území. Dovtedy neboli tieto živočíchy objavené na území Západných Karpát.

Kostričku, ako spomenul Andrej Čerňanský v rozhovoroch pre viaceré médiá, zachránili v hodine dvanástej. Vlhkosť a deštruktívne procesy, ktoré na začiatku rozpustili vápenec a odhalili kosti, by vzácnu fosíliu čoskoro zničili. Stačila by jedna vlna.

Takže, príbehy drakov v Tatrách, či už si pripúšťame ich existenciu, alebo nie, ešte nie sú dokončené. Vždy je priestor na nové objavy. Také, ktoré opúšťajú svet legiend a prispievajú svojimi dielikmi do mozaiky pravdy o našej minulosti.

Autor titulnej fotografie: zdroj TMR

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

4.4 / 5. 59

Ďalšie zaujímavé články pre vás

12. februára 2025

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu