Cart is empty 
Martina Marušáková hovorí, že najťažšie bremená človek často nenesie na chrbte, ale vo svojej hlave. Aj o tom je náš rozhovor.
Pred dvoma rokmi, v čase, keď ste mali s vynáškou asi dvojročné skúsenosti, ste nám povedali, že toto vaše rozhodnutie vám prináša veľa radosti, že sa cítite šťastná a spokojná. Platí to stále? Alebo sa pre vás nosenie voňavej štrúdly na vysokohorské chaty stalo bežnou rutinou?
Platí to stále, možno ešte viac ako vtedy. Nikdy sa z toho nestala rutina. Každá vynáška je iná – iné počasie, iné svetlo, iní ľudia na chodníku. Hory ma stále dokážu prekvapiť. Keď si ráno naložím krošňu, mám rovnakú radosť ako na začiatku. Je to čas, keď si oddýchnem od každodenných povinností, aj keď fyzicky pracujem. V horách si najlepšie vyčistím hlavu.
Toto rozhodnutie vtedy z vašej strany sprevádzalo aj odhodlanie získať pravidelnými vynáškami kondíciu a upevniť si zdravie. Stalo sa? Je pohyb naozaj tým receptom, ktorý dokáže urobiť otočku v tom, čo človek môže urobiť, aby bol zdravší a pohodovejší?
Určite áno. Práve zdravotné dôvody boli jedným z hlavných dôvodov, prečo som začala. Bývala som často chorá a hľadala som spôsob, ako to zmeniť. Dnes môžem povedať, že pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu mi veľmi pomohol. Samozrejme, neexistuje jeden univerzálny recept na zdravie, ale u mňa to prinieslo veľkú zmenu. Cítim sa silnejšia fyzicky aj psychicky a choroby sa mi dnes vyhýbajú oveľa viac ako kedysi.
U vás išlo aj o spojenie príjemného s užitočným. Teda chôdza na čerstvom vzduchu a podpora dobrého mena rodinnej cukrárne. Na tatranských chatách si možno pochutnať na štrúdlach z vašej výroby oveľa dlhšie, ako je dátum vašej prvej vynášky. Kedy vám vlastne napadlo ponúkať vaše cukrárske výrobky aj vysokohorským turistom na chatách? A čo vás k tomu viedlo?
Naše štrúdle sa na vysokohorské chaty dostali oveľa skôr, ako som ich začala sama vynášať. Prvýkrát ich na Chatu pod Rysmi vyniesol chatár Viktor Beránek, a to už pred viac ako patnástimi rokmi. Veľmi si vážim, že práve on im otvoril cestu do hôr. Ja som začala štrúdle vynášať pred štyrmi rokmi. Najskôr na Zamkovského chatu, neskôr na Téryho chatu a dnes ich nosím na Zbojnícku chatu. Bola som s nimi aj na Chate generála M. R. Štefánika pod Ďumbierom a naše štrúdle si môžu turisti vychutnať aj na Chate pri Zelenom plese či na Skalnatej chate.
Možno teda povedať, že ide o spojenie príjemného s užitočným?
Tak nejako. Celé to vzniklo veľmi prirodzene. Chcela som sa viac hýbať, zlepšiť si zdravie a zároveň robiť niečo zmysluplné. Napadlo mi, že namiesto prázdneho batoha si môžem na chrbát naložiť štrúdle. Nebol to žiadny marketingový plán ani snaha zviditeľniť sa. Bol to spôsob, ako spojiť pohyb, ktorý som potrebovala pre seba, s tým, čo robíme v našej rodinnej cukrárni. A úprimne, ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, kam až ma táto cesta zavedie.
Keď ste začínali, poradil vám niekto, ako na to? Ako na techniku nosenia, uloženie nákladu, obuv či oblečenie?
Áno, postupne mi veľa cenných rád dali skúsení nosiči aj chatári. Každý mi poradil niečo iné – ako si správne naložiť krošňu, ako rozložiť váhu, akú obuv zvoliť, alebo na čo si dať v horách pozor. Veľmi si ich rady vážim. Zároveň som však časom zistila, že každý človek je iný. Preto som si z týchto rád vybrala to, čo najviac vyhovovalo mne a čo mi pri vynáškach naozaj pomáhalo. Veľa vecí som sa naučila aj vlastnou skúsenosťou. Hory sú totiž najlepší učiteľ a každá vynáška človeka naučí niečo nové.
Prepálili ste to niekedy s nákladom či vaším odhodlaním vyniesť hore všetko, čo ste si naložili? Lebo to je základná zásada nosičov – vyniesť všetko, čo si človek naloží…
Isteže, stalo sa mi to. Najviac si spomínam na svoju prvú vynášku na Téryho chatu pred štyrmi rokmi. Myslela som si, že som pripravená, ale nebola som. Na chrbát som si naložila sto štrúdiel, fotografickú techniku aj veci na prenocovanie. Spolu to bolo viac ako 23 kilogramov.
Cesta bola oveľa náročnejšia, ako som si predstavovala. Často som musela zastavovať, dochádzali mi sily a až neskôr som pochopila, že som si naložila oveľa viac, než bolo rozumné. Keď som prišla na chatu, bola som úplne vyčerpaná. Jeden skúsený nosič mi vtedy povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: „Takúto váhu nosia ženy na Téryho chatu súťažne.“ Vtedy mi došlo, prečo som mala pocit, že po ceste umieram.
Dôležité je, či sa človek z takejto, či inej chyby, poučí…
To je pravda. V noci som nemohla spať. Vyšla som pred chatu a dívala sa na milióny hviezd nad Spišskými plesami. Bola to nádhera, ale vo mne sa zrazu všetko zlomilo. Rozplakala som sa. Neboli to slzy bolesti, ani radosti. Boli to slzy úplného vyčerpania, strachu a pochybností. Kládla som si otázky, či to celé má zmysel, či chcem pokračovať a či si raz neublížim. Práve vtedy som pochopila, že človek sa neláme vtedy, keď ho bolia nohy. Láme sa vo chvíli, keď prestane veriť, že ďalší krok má ešte zmysel. V tú noc som bola presvedčená, že to bola moja prvá aj posledná vynáška na Téryho chatu.
Ale, mýlili ste sa.
Našťastie. Dnes sa na tú noc pozerám ako na jednu z najťažších, ale zároveň najdôležitejších lekcií, ktoré mi hory dali. Naučili ma, že v horách netreba nič dokazovať. Treba mať pokoru, rešpekt a poznať svoje hranice.
Dnes sa o vás hovorí ako o žene, ktorá vynáša na chaty štrúdle s viacerými náplňami. Vynášali ste aj niečo iné z vašej cukrárenskej výroby?
Áno. Ešte predtým, ako som začala vynášať ja, nosil Viktor Beránek na chaty okrem našich štrúdiel aj tortičky. Ja som pri vhodnom, chladnejšom počasí vyniesla aj cheesecake, keďže ten potrebuje zostať v správnej teplote. Najčastejšie však vynášam štrúdle. Sú na transport ideálne, dobre znášajú cestu a turisti si ich veľmi obľúbili. Dnes si ich už mnohí automaticky spájajú nielen s našou cukrárňou, ale aj s mojimi vynáškami.
Predvlani ste sa necítili ako horská nosička. Zmenilo sa to? Už si o sebe hovoríte, že ste súčasťou tradičného slovenského horského nosičstva?
Stále mám obrovský rešpekt pred ľuďmi, ktorí nosičstvu venovali celý život. Ja sa skôr považujem za človeka, ktorý vynáša na chaty vlastné výrobky. Ak ma niekto nazve nosičkou, veľmi si to vážim, ale stále to beriem s pokorou. Nechcem sa stavať na úroveň ľudí, ktorí tejto tradícii zasvätili celý život.
Donedávna ste vynášali predovšetkým na Téryho chatu. Médiami prebehli správy, že ste zmenili ciele svojej vynášky. Prečo? Prečo nie je dnes pre vás Téryho chata tou topkou, akou bola donedávna?
Téryho chata bude mať v mojom srdci vždy výnimočné miesto, pretože práve tam sa môj príbeh začal. Som za toto obdobie veľmi vďačná. Práve tam som získala prvé skúsenosti, spoznala veľa skvelých ľudí a zažila chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem. Čas však priniesol zmeny a ja ich rešpektujem. Dnes nosím štrúdle na iné chaty a beriem to ako novú kapitolu. Som rada, že môžem pokračovať ďalej, spoznávať ďalšie krásne miesta našich hôr, stretávať nových ľudí a vytvárať nové priateľstvá. Verím, že každá cesta má svoj význam a som vďačná za všetko, čo mi tá predošlá aj tá súčasná priniesli.
Máte za sebou dnes už stovky vynášok, ľudia vás na chodníku stretávajú opakovane. Zmenilo sa ich správanie voči vám za tie roky? Berú vás? Obdivujú? Alebo sa stále čudujú, že mladá žena ako vy si zvolila takéto netypické poslanie?
Určite áno. Na začiatku sa ma ľudia často pýtali, prečo to robím, alebo či ma doma nevyhnali. Dnes ma už mnohí poznajú. Zastavia sa, povzbudia ma, porozprávame sa, alebo sa chcú odfotiť. Veľmi si vážim, že sa ku mne ľudia vracajú a sledujú môj príbeh už niekoľko rokov.
Najkrajšie je, keď mi niekto povie, že som ho motivovala začať viac chodiť do hôr, alebo urobiť niečo pre svoje zdravie. Vtedy si uvedomím, že to celé má zmysel.
Prekvapuje vás niečo počas vynášky? Čo predovšetkým?
Najviac ma prekvapujú ľudia. Koľko dobra dokáže človek stretnúť na turistickom chodníku. Stačí úsmev, krátky rozhovor alebo povzbudenie a človeku sa ide oveľa ľahšie. Každá vynáška je iná. Nikdy presne neviem, koho stretnem, alebo aký príbeh si z hôr odnesiem domov. Práve preto ma to stále baví.
Teraz, keď vynášate štrúdle na Zbojnícku chatu, máte na chodníku pred niečím rešpekt? Nejakým náročným miestom či úsekom?
Rešpekt mám pred horami vždy. Na trase na Zbojnícku chatu sú úseky, ktoré si vyžadujú veľkú pozornosť, najmä keď je mokro alebo po daždi. Rešpekt je podľa mňa v horách veľmi dôležitý. Práve ten človeka chráni pred zbytočnými chybami. Aj po rokoch sa nespolieham na skúsenosti natoľko, aby som prestala byť opatrná.
Zmenil sa váš pohľad na horské nosičstvo? Čo si na ňom najviac ceníte, čím vás napĺňa?
Áno, veľmi. Dnes ešte viac obdivujem všetkých nosičov. Človek si až časom uvedomí, koľko práce, zodpovednosti a pokory sa za tým skrýva. Nie je to len o sile. Je to aj o disciplíne, vytrvalosti a rešpekte k horám. Najviac si cením to, že ma nosičstvo naučilo spomaliť. V dnešnej dobe chceme mať všetko hneď, ale v horách sa nedá nič uponáhľať. Každý krok si treba poctivo odkráčať.
Pristavia sa pri vás aj turisti z iných častí nášho kontinentu či sveta? O čom sa zhovárate?
Áno, veľmi často. Väčšinou ich zaujíma, čo nesiem, koľko to váži, alebo prečo to robím. Mnohí sú prekvapení, že na Slovensku sa stále zachovala tradícia horského nosičstva. Veľmi radi sa pýtajú aj na štrúdle a na to, či si ich môžu kúpiť na chate. Často odchádzajú s úsmevom a hovoria, že niečo podobné vo svojej krajine ešte nevideli.
Cukráreň – to je najmä svet detí. No aj hory by mali byť tým svetom, kde sa deti učia pokore, zodpovednosti, kamarátstvu či tolerancii. Keď vás vidia na chodníkoch, majú otázky? Aké?
Deti sú úžasné. Najčastejšie sa pýtajú, čo mám v krošni, či je to ťažké, alebo či tam naozaj nesiem koláče. Ich úprimnosť ma vždy rozosmeje. Veľmi ma teší, keď vidím, že ich hory bavia. Verím, že práve v horách sa deti prirodzene učia trpezlivosti, vytrvalosti a rešpektu k prírode. To sú hodnoty, ktoré im zostanú na celý život.
A vy ako dieťa? Chodili ste do hôr? Motivoval vás niekto?
Áno. Do hôr ma odmalička vodili rodičia. Vtedy som netušila, že raz budú tvoriť takú veľkú súčasť môjho života. Dnes si uvedomujem, aký veľký dar mi tým dali. Vďaka nim som si vytvorila vzťah k prírode a k horám, ktorý ma sprevádza dodnes.
Máte napriek svojim skúsenostiam v horách pred horami rešpekt? Zažili ste v nich aj niečo nepríjemné?
Veľký. A myslím si, že ho budem mať vždy. Zažila som búrky, prudké zmeny počasia aj situácie, keď bolo potrebné otočiť sa a ísť späť. Hory mi ukázali, že nie vždy je cieľom dostať sa na vrchol. Niekedy je tým najlepším rozhodnutím priznať si, že dnes to nejde, otočiť sa a bezpečne sa vrátiť domov. Práve rešpekt k horám nám často zachráni viac síl aj zdravie, než odvaha za každú cenu.
Váš náklad je sladký, ale určite aj ťažký. Ako zvládate únavu? Čo si dáte na chate, keď už ste v cieli? Opäť cukry na energiu?
Úprimne, na únavu mi najviac pomáha motivácia. Viem, že hore na štrúdle čakajú, a nechcem nikoho sklamať. To ma vždy ženie dopredu. Veľa energie mi dodávajú aj stretnutia s ľuďmi na chodníku. Povzbudzujúce slovo, úsmev alebo krátky rozhovor dokážu človeka nabiť viac ako čokoľvek iné. Počas výstupu jem najmä orechy a sušené ovocie, dopĺňam tekutiny a keď prídem na chatu, najradšej si dám teplú polievku. Tá ma vždy postaví na nohy. Ale keby som mala povedať, čo mi dodáva najviac síl, nie je to jedlo. Je to cieľ, ľudia a radosť z toho, že môžem byť práve tam.
Vaším koníčkom je aj fotografovanie. Na čo najčastejšie v horách zacielite objektív? A vôbec, beriete si vždy so sebou fotoaparát?
Nie vždy. Keď idem s krošňou, fotoaparát väčšinou nechávam doma, pretože každý kilogram navyše je pri vynáške cítiť. Keď však idem do hôr bez nákladu, veľmi rada fotografujem krajinu, hru svetla a tieňov, oblaky či drobné detaily prírody. Asi najviac ma však fascinuje nočná obloha. Keď sa zotmie a nad horami sa rozsvietia tisíce hviezd, je to pohľad, ktorý ma nikdy neomrzí. Myslím, že práve vtedy sú hory najtichšie a najkrajšie.
Ako relaxujete? Zase v horách?
Áno, najlepšie si oddýchnem opäť v prírode. Nemusí to byť vždy náročná túra. Niekedy mi stačí obyčajná prechádzka lesom, alebo chvíľa pri vode. Veľmi rada chodím aj na paddleboard. Na vode mám podobný pocit slobody ako v horách. Na chvíľu vypnem hlavu, prestanem riešiť povinnosti a jednoducho som prítomná.
Sú pre vás vrcholy kopcov tým správnym cieľom? Kde všade v Tatrách či inde ste vystúpili?
Kedysi som si myslela, že najdôležitejší je vrchol. Dnes to už vnímam inak. Najkrajšie zážitky často nevznikajú na vrchole, ale počas samotnej cesty. Práve tam človek stretáva ľudí, prekonáva sám seba a vníma krásu prírody. Bola som na viacerých tatranských vrcholoch, ale čoraz viac zisťujem, že nemusím stáť na každom z nich. Dôležitejšie je, ako sa v horách cítim, než koľko vrcholov mám odškrtnutých.
Čo je vo vašom živote najdôležitejšie? Čo pokladáte za správny elixír života?
Pre mňa sú najdôležitejšie zdravie, rodina a ľudia, ktorých mám rada. A tiež robiť veci, ktoré dávajú zmysel. Myslím si, že skutočným elixírom života nie sú veľké úspechy ani peniaze. Je to schopnosť tešiť sa z obyčajných vecí – z krásneho rána v horách, z úsmevu cudzích ľudí na chodníku, z času stráveného s blízkymi alebo z pocitu, že človek robí to, čo ho napĺňa.
Čo vás naučilo horské nosičstvo?
Horské nosičstvo ma naučilo predovšetkým pokore, trpezlivosti a vytrvalosti. Naučilo ma, že nie všetko sa dá urýchliť a že každý cieľ si treba poctivo odkráčať krok za krokom. Ukázalo mi aj to, že telo si netreba vážiť len podľa toho, ako vyzerá, ale najmä podľa toho, čo všetko dokáže. A možno tá najdôležitejšia lekcia je, že najťažšie bremená človek často nenesie na chrbte, ale vo svojej hlave.
Nedávno ste sa vydali. Martina Blašková, pod týmto menom vás poznali chatári, nosiči i fanúšikovia donedávna, sa zmenila na Martinu Marušákovú. Podporuje vás manžel vo vašom nosičskom poslaní? Ide s vami občas na vynášku?
Áno, podporuje ma od začiatku a veľmi si to vážim. Vie, čo pre mňa hory znamenajú a že vynášky nie sú len o štrúdľach, ale aj o tom, že si pri nich oddýchnem, načerpám energiu a robím niečo, čo ma napĺňa. Občas ide so mnou na túru, ale samotné vynášky sú väčšinou moja cesta. Rozumie tomu a vždy sa teší, keď sa bezpečne vrátim domov. Myslím si, že mať pri sebe človeka, ktorý vás podporuje v tom, čo máte radi, je veľké šťastie.
Autor titulnej fotografie: zdroj MM
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
