Cart is empty 
Ilustračné foto: Filmár a cestovateľ Pavol Barabáš. Za svoje filmy získal viac ako 400 cien z celého sveta. Foto: Viera Legerská
Filmár, režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je vo Vysokých Tatrách doma. Formovali ho ako nosiča i horolezcu a neskôr ich zachytil v množstve oceňovaných filmov. Spomeňme napríklad Slobodu pod nákladom, Žiť pre vášeň, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Vábenie výšok, Stopy na hrebeni či šesťdielny seriál Príbehy tatranských štítov. A najnovšie je v distribúcii jeho film Horský vodca. Dobrý dôvod na rozhovor.
Slovenskí diváci si okrem filmu Horský vodca môžu v kinách pozrieť aj váš ďalší dokument Veľký kaňon. Motiváciou, témou, prístupom a spracovaním ide o veľmi odlišné filmy. Ako by ste ich charakterizovali?
Tatry si v tomto roku pripomenuli 150 rokov horského vodcovstva v našich veľhorách a pri tejto príležitosti som sa rozhodol urobiť film o tomto povolaní a ľuďoch, ktorí ho vykonávajú. K Veľkému kaňonu viedla iná motivácia. Grand Canyon na rieke Colorado bol veľký sen Jožka Černého, nášho kamaráta, s ktorým sme splavili niekoľko divokých riek. Pred dvanástimi rokmi ale podľahol zákernej chorobe. Splav sme organizovali na jeho počesť a venovali sme mu ho. Je to film o kráse našej planéty a o slobode.
Čo vám pri práci na nich urobilo najväčšiu radosť? A čo vás pri nich vytrápilo?
Pre mňa sú paradoxne jednoduchšie tie filmy, ktoré robím z nejakého iného prostredia – o prírodných ľuďoch, z džunglí, zo zlaňovania veľkých vodopádov a podobne. Ťažšie sú tie, ktoré sú z domáceho prostredia. Na Veľké Tatry sme všetci odborníci, tam si nemôžem dovoliť vymýšľať a fabulovať. Tam to musí byť exaktne presné. Ale platí, že všetkými filmami, ktoré robím, chcem povedať, čo krásne máme na našej planéte a aj v Tatrách, ako sa máme k Zemi i našim veľhorám správať, akú hodnotu pre nás predstavujú.
Je to náhoda, či zámer, že obidva filmy sú v kinách naraz?
Je to naozaj náhoda. Neplánoval som to tak, ale ľudia z Asociácie slovenských filmových klubov ma prehovorili, že sú to také pekné filmy pre letné publikum.
Ako vieme, splav Grand Canyonu bol výsledkom žrebovania, mal sa zrealizovať v roku 2020, no potom svet zamkla pandémia, na splav ste nastúpili o dva roky neskôr. Verili ste šťastnému žrebu?
Na rieku sme sa snažili dostať osem rokov. Raz to muselo vyjsť. Pandémia naše plány odsunula, no vďaka ústretovosti správy národného parku sme Grand Canyon mohli absolvovať v minulom roku.
Z filmovania v Grand Canyone na rieke Colorado. Foto: archív PB
Veľa vašich dokumentov je o neporušenej prírode, ľuďoch a kultúre prírodných národov, film o splave Colorada je to niečom inom. Prečo ste do toho išli?
Kaňon je zárez do hĺbky, do vnútra našej Zeme. Predstavte si, že naša planéta má 4 – 4,5 miliardy rokov a vy sa dostávate k horninám, ktoré sú staré dve miliardy rokov. Riekou sa plavíte tri týždne a vidíte jednotlivé vrstvy Zeme. Zrazu si uvedomíte, že bytie človeka je iba také mihnutie okom. Tá stabilita Zeme prechádza aj na vás, cítite z toho taký pokoj. A po troch týždňoch bez kontaktu s civilizáciou vychádzate z kaňonu ako úplne iný človek – pokojný, vyrovnaný, akoby ste patrili tej Zemi, ste jej dieťaťom.
Uvedomujete si pri takomto filmovaní okrem adrenalínu a záujmu o dobrý materiál aj krajinu, miesto, kde práve ste a vnímate aj pocit, ktorý z tejto zmesi máte?
Preto som tvorca a režisér, aby som si to uvedomoval. Mojou úlohou je to všetko vnímať a nejakým spôsobom sprostredkovať, hoci to často nebýva jednoduché. Práve pri takýchto rýchlych plavbách a rýchlych perejách a rýchlej vode to jednoduché nebolo.
Poďme domov, do Tatier. Akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som hádam všetky najvyššie pohoria sveta na všetkých svetadieloch. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svoje, úplne iné ako hory vo svete. A pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele alebo Ivan Gálfy, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vraciame. Platí to aj o mne. Nech som kdekoľvek vo svete, keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier. Lebo sú niečím vzácne, krásne. Nevieme to ani presne pomenovať, ale cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.
Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná? Prečo ste sa jej rozhodli venovať?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak ako to bolo u nosičov. Nosiči kráčajú údolím na chaty, vnímajú svet z tatranských chodníkov. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí vidieť naše veľhory z tohto pohľadu a horskí vodcovia sú tí, ktorí im ukazujú tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Sú to podľa mňa vzácni ľudia. Poznám hádam všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.
Ako dlho ste sa tejto téme venovali?
Dlho sa to vo mne zbieralo. Mám rád hrebene, štíty a bol to môj sen urobiť o ľuďoch, ktorí sprevádzajú iných po týchto krásnych miestach, film. Chcel som to už urobiť v seriáli, ktorý som začal nakrúcať v roku 2011. No vtedy z toho vznikol projekt Príbehy tatranských štítov, ktorý nakoniec nebol o horských vodcoch, ale o histórii dobývania Vysokých Tatier. Takže téma mi ostala na neskoršie. Okrúhle výročie horského vodcovstva bolo dobrým motívom na jej zrealizovanie.
Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Keď som spomínal, že táto téma vo mne žila od roku 2011, tak to bolo aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Je to preto, lebo horský vodca musí byť už od základu svojej profesie veľmi sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno doma zápasia, keď hodnotia tú túru, to chcelo mať vybudovanú veľkú dôveru medzi nami. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali, lebo by, samozrejme, mohli prísť o klientov.
Z filmu Horský vodca. Foto: archív PB
Zmenilo filmovanie a vaše túry s nimi po hrebeňoch a končiaroch Vysokých Tatier váš pohľad na nich?
Nie, určite nie. Vážim si ich a obdivujem stále.
Horskí vodcovia sú súčasťou každého pohoria, sú tatranskí odlišní od tých v zahraničí?
Minulý rok v novembri bolo v Starom Smokovci valné zhromaždenie medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta. Premietli sme im film Horský vodca v angličtine a všimol som si, že niektorým z nich sa tlačili slzy do očí. Vraj je to prvý film, ktorý ukazuje aj odvrátenú tvár tejto profesie a že ho ukazuje ľudsky a pravdivo. Pre mňa to bolo najväčšie vyznamenanie za tento film, že aj cudzí horskí vodcovia ho ohodnotili tak veľmi vysoko. A zároveň aj prácu našich horských vodcov a boli prekvapení, že aj na tomto malom území, akým Slovensko je, existuje také pohorie, ako sú Vysoké Tatry.
Mnohí ľudia žijú s predstavou, že profesia horského vodcu je viac menej o romantike. Ako veľmi sa mýlia?
Veľmi. S horskými vodcami som pochodil veľa miest a strávil som s nimi mnoho rokov, preto viem, že je to povolanie, v ktorom sa skrýva veľa driny, zodpovednosti a psychickej záťaže. Veď vstávať ráno o štvrtej, pol piatej, aby o šiestej zobrali klientov trebárs na Gerlach, vybrať pre nich trasu, ktorú zvládnu, sprostredkovať im zážitok, za ktorým prišli do hôr, zodpovedať za ich bezpečnosť a za to, aby sa v poriadku dostali z hrebeňov či štítov, a potom zregenerovať, pripraviť sa na ďalší výstup na druhý deň, ktorý je tiež náročný, to chce naozaj veľa odhodlania a sebazaprenia. Romantiky je tam veľmi málo.
Má táto profesia budúcnosť?
Keď prežila 150 rokov, tak si myslím, že prežije aj ďalšieho poldruha storočia. Je to tradičné remeslo v našej krajine a myslím, že takým aj ostane. Lebo aj dnešný človek potrebuje trošku nasmerovať svoju pozornosť tam, kde by mala byť – do horskej kultúry.
Tatry sú dokumentaristami hodne využívané. Dá sa v téme našich veľhôr nájsť ešte ďalšia inšpirácia pre vás?
Tých tém je stále dosť. Ale ak chcete, aby som vám povedal niečo konkrétne, nepôjde to. Teraz som v situácii, že potrebujem oddych od tejto témy. Mám v pláne zase nakrúcať niečo vo svete.
Je pre vás filmovanie a následné spracovanie materiálov viac profesia? Viac záľuba alebo už závislosť?
V človeku niekde vo vnútri sa hromadí tvorivá energia, ktorú potrebujete dať von, na povrch, ktorú potrebujete vykričať. O tom to je, ja to robím cez svoje filmy.
Máte ešte niekde odložený filmársky sen?
Za každým týmto snom je veľmi veľa roboty. Tie sny nie sú zadarmo, naozaj si ich musíte odpracovať. Už sa aj bojím snívať.
Vy ste si zo sveta priniesli viac ako 400 ocenení. Aký je recept na dobrý dokument?
Treba milovať túto prácu, nie je jednoduchá. Kedysi dávno som už aj rozmýšľal, či ju nezmením, ale keď som si to takto analyzoval, uvedomil som si, že robím najkrajšiu prácu, ktorá na svete existuje. A odvtedy to mám vysporiadané. Ale človek si to musí odrobiť, musí si to odsedieť aj v strižni, aj pri zvuku. Dobrý dokument – to je robota, veľmi náročná robota.
VIZITKA
Pavol Barabáš (* 1959)
Filmár, režisér, scenárista, cestovateľ. Nakrúca prevažne filmy o prírodných krásach planéty a o ľuďoch, ktorí sú prepojení s krajinou. Na konte má viac ako 60 dokumentov, mnohé z nich sa venujú aj Slovensku a špeciálne Vysokým Tatrám a má za sebou aj niekoľko objavných expedícií. Za svoje filmy dostal už vyše 400 ocenení po celom svete. Tú najvzácnejšiu Grand Prix mu udelila Medzinárodná aliancia horských filmov za svetový prínos a kameramanskú prácu v dokumentárnom filme s vysokohorskou, horolezeckou a objaviteľskou tematikou v extrémnych častiach sveta. On si najviac váži národnú cenu Slnko v sieti, Krištáľové krídlo, OTO a Igric za najlepší dokumentárny film. Jeho filmy sú hlavne o tom, ako by sa človek mal správať k tejto Zemi.
Vizitka – zdroj: archív PB
