Cart is empty 
Fotograf a filmár z Liptova našiel svoju vášeň v horách, kde už takmer 20 rokov pozoruje divoké zvieratá. Ako bývalý športovec vyhľadával pokoj prírody, ktorá ho postupne priviedla k zvečňovaniu krásnych záberov. Dnes na sociálnych sieťach zdieľa svoje fotografie a príbehy zo stretnutí s medveďmi, vydrami či vlkmi, čoho súčasťou sú hodiny trpezlivého čakania v lese.
Ako ste sa dostali k práci horského fotografa/filmára?
Som z Liptova, tu som sa narodil a asi to mám nejako už v sebe. Je to už takmer 20 rokov čo navštevujem naše krásne hory za účelom pozorovania divokých zvierat. V začiatkoch som si chodil do hôr a lesov oddýchnuť, keďže som bol dlhé roky profesionálny športovec (vodný slalomár) a zhonu okolo pretekov, cestovania a tréningov bolo celkom dosť. V horách som našiel pokoj a ticho. Neskôr som si začal potulky prírodou aj zvečňovať a takmer okamžite to prerástlo až do vášne. Následne som to začal zdieľať na sociálnych sieťach a čo ma teší, stretlo sa to s pozitívnou odozvou. Aj to ma dnes poháňa vpred. Mnohí si myslia, že je to moja práca, ale nie je, je to skôr radosť a o to je to krajšie.
Čo je podľa vás váš najväčší klenot v rámci vytvorených materiálov?
Na túto otázku sa ani tak konkrétne nedá odpovedať, pretože za každým záberom stojí nejaký zaujímavý príbeh. No keby som to mal zhrnúť, tak v tých filmárskych začiatkoch bolo pre mňa na prvom mieste filmovanie medveďov. Dnes je to už inak. Neskôr som spoznával aj iné veľmi zaujímavé zvieratá, ktoré som si následne aj obľúbil. Medzi ne patrí napríklad vydra, bobor, chrapkáč a na prvých miestach je pre mňa i pre naše hory typický jeleň a úžasný duch lesa – vlk.
Pociťujete nervozitu, keď aj niekoľko hodín v lese sedíte a čakáte na zver?
Tak to asi vždy 🙂 . Prídem, zamaskujem sa a sedím. Hodinka prejde rýchlo a relaxujem, no následne keď sa nič nedeje prichádzajú rôzne myšlienky. Som na správnom mieste alebo som mal ísť niekde inde? Mám dobrý vietor? Kde je tá zver? Ale v zapätí si poviem, všetko je tak, ako má byť. Predsa len, nie je to zoo a nikdy neviete, čo sa môže objaviť.
Chodíte fotografovať/natáčať do lesov aj v noci?
Áno, boli časy, keď som chodil filmovať aj v noci. Ale dnes už je toho menej, keďže prišli v tejto modernej dobe fotopasce, a preto to nechávam skôr na ne. No zároveň, ak človek chce ísť niekde filmovať ráno, je potrebné vyraziť a šliapať za tmy, aby sa dostal na vytipované miesto ešte pred východom slnka.
Báli ste sa niekedy v lese počas fotenia/točenia?
Veľmi dobrá otázka a veru často sa ma to ľudia pýtajú. Dokonca sa pri mojej odpovedi niekedy pozastavia. Odpoveď je áno, bojím sa a celkom dosť, hlavne keď chodím sám (smiech), predsa len je to divoká príroda a stať sa môže hocičo. No zároveň ma poháňa túžba vidieť niečo nové, zažiť ten úžasný pocit, keď stretnem a nafilmujem nejaké zviera. Preto treba mať ten správny rešpekt a potom je ten strach asi prirodzený.
Máte nejakú vtipnú či desivú príhodu zo slovenských lesov?
Príhod je za tie roky už veru neúrekom, ale nikdy nezabudnem, ako ma naháňal diviak. Bola jelenia ruja, teda jeseň, a ako vždy som čakal na jeleňa zamaskovaný v kríkoch. Deň sa končil a bola už pomerne tma, tak som sa pobalili a začal kráčať domov. Zrazu predo mnou, zhruba na 50 až 80 metrov stál diviak. Tak som zobral vábničku na jeleňa (ručadlo), čo som držal v ruke a zareval som na neho s nádejou, že odskočí. Na moje zdesenie diviak sa rozbehol za mnou. Bola už tma, nikde žiadny strom, tak som začal bežať cez blízke pole. Obzriem sa a diviak je už na 30 metrov za mnou. Zrazu som zakopol o brázdu a spadol som.
Foťák aj so statívom som nechal ležať na mieste, prepletal som nohami, no v tom strese som neustále zakopával. Letmo som sa obzrel a nevidel som nič, takže pravdepodobne sa pri mojom páde zľakol aj sám diviak. Bol to veru stres, ba dokonca som potom takmer mesiac nikde nechodil, čo som bol vyplašený. Bolo to však už dávno, v mojich filmárskych začiatkoch, no na toto asi nikdy nezabudnem.
Vystrašilo vás niekedy v lese zviera?
Predstavte si, že sedíte v lese. Všade je ticho, počúvate štebot vtákov, vietor jemne fúka cez horu a sem tam vŕzgajú ohýnajúce sa stromy. Vravíte si, keby niečo išlo, tak to počujete. No opak je pravdou, zvieratá vedia chodiť tak potichu, že ani halúzka im pod nohami nepraskne. Dokonca aj keď prichádza medveď, tak zrazu sa len objaví. Žiadne lámanie konárov pri jeho chôdzi. Takže, keď vás takto prekvapí, nie raz sa človek zľakne. A stáva sa aj to, keď potichu kráčate, že nič nevidíte, ale zver, ktorá niekde leží v úkryte vás zacíti, a vtedy vybehne a to je lomoz. V prvom momente sa veru pekne vystraším.
Ktorý projekt vám dal najviac zabrať?
Žiadne dobré a divoké video sa nedá natočiť za pár hodín alebo za jeden deň. Takže sú projekty týždňové, ale aj niekoľkoročné. Asi najdlhšie súvisle trvajúci projekt bolo filmovanie vydry riečnej. Trvalo to takmer tri roky, kým som zozbieral materiál, ktorý som chcel. Do tejto kategórie však nerátam filmovanie medveďa Golema. Ten má až 7-8 ročnú históriu, ale to nebol súvislý projekt, skôr náhodné stretnutia.
Aké ste mali pocity pri točení spomínaného tatranského medveďa Golema?
Golem, ako sme ho nazvali spoločne s M. Uličným, mojím vtedajším filmárskym parťákom, pozná už takmer celé Slovensko. Na ozrejmenie, je to jeden z najväčších medveďov Západných Tatier, akého sme v tom čase videli. Bol jednoducho dominantný. A mali sme to šťastie, že sme ho náhodne stretávali takmer každý rok. Vždy sme si ho nafilmovali a neskôr, keď som dával video dokopy, som zistil, že ho poznáme už sedem rokov, cez video snímky. A tak náhodne vzniklo jeho video. Medvedí samec bol úžasný, obrovský a vždy, keď sme ho niekde stretli, išiel z neho neskutočný rešpekt. Odhadovali sme, že mohol mať niečo cez 350 kilogramov. Bol jednoducho unikátny.
Ako dlho vám trvalo natočiť jeleniu ruju?
Na obdobie jelenej ruje sa teším každý rok, a nielen ja, ale toto obdobie majú radi takmer všetci milovníci prírody. Tá energia a hukot, to je niečo úžasné. Vždy sa snažím venovať ruji naplno, teda od jej začiatku, čo vychádza na prvé septembrové dni, až do jej záveru, keď jelene utíchnu. Trvá to približne do 5. októbra. Takto som filmoval tú tohtoročnú. A vychádzky do terénu boli asi na každodennej báze. Možno aj touto formou, ak môžem, by som chcel poďakovať za pomoc pri filmovaní ruje ďalšiemu filmárovi, ktorý vystupuje pod menom SkaDrone, a samozrejme mnohým lesníkom, poľovníkom a turistom, ktorí boli ochotní mi rôzne pomôcť.
Čo je ešte vaším snom v oblasti filmovania?
Naša príroda je rozmanitá, stále je čo pozorovať a filmovať. V mojej zbierke záberov mi chýbajú mnohé zvieratá, ktoré som síce videl, ale nepodarilo sa mi ich poriadne nafilmovať. Avšak takým najväčším snom a projektom v slovenskej divokej filmárskej budúcnosti budú vlci. Uvidíme.
Autor titulnej fotografie a fotografií v galérii: Tomáš Kučera
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
