Patrí ku klenotom Vysokých Tatier. Chatka na Starolesnianskej poľane si v tomto roku pripomína 160 rokov od času, keď ju Ján Juraj Rainer otvoril.
Vráťme sa o pár desaťročí dozadu. Ján Juraj Rainer (1800 – 1872) podnikateľ, nájomca Starého Smkovca, propagátor cestovného ruchu si veľmi dobre už v 19. storočí uvedomoval obrovský potenciál Vysokých Tatier a tušil, že okrem oddychu a liečby ich budú ľudia vyhľadávať aj pre ich turistické možnosti.
Od turistických chodníkov k turistickej útulni
Preto začal postupne v okolí Starého Smokovca budovať turistické chodníky – aj na Hrebienok, sušil mokrade, upravoval minerálne pramene, dokonca vybudoval vodovod, ktorý zásoboval osadu vodou z prameňov na úbočí Slavkovského štítu.
A preto postavil aj útulňu (1 300 metrov n. m.), ktorá dodnes nesie jeho meno. Kamennú chatku, ako uvádza Ivan Bohuš, ml. v publikácii Tatranské chaty Majáky v mori skál a snehu začal stavať v roku 1863, dokončil ju o dva roky neskôr. Dnes je jubilantkou. Až na pár rokov vynútených prestávok slúži návštevníkom Vysokých Tatier 160 rokov.
Ani dnes Rainerka neposkytuje žiaden luxus
Stojí v oblasti Veľkej Studenej doliny a od svojho vzniku patrila k obľúbeným zastávkam turistov a horských vodcov, ktorí prechádzala okolo nej Tatranskou magistrálou smerom na Hrebienok či do Skalnatej doliny, alebo iba k vodopádom Studeného potoka.
Neposkytuje žiaden luxus. Ján Rainer zvolil kameň a šindľovú strechu a v zásade sa stavba dodnes nezmenila. V jeho časoch bola určená pre jednoduché ubytovanie s pričňami a ohniskom. Bola prvou útulňou na južnej strane Vysokých Tatier. Nemala základy, okienka slúžili na vetranie, medzery v kamenných múroch utesňovali machom.
Rainerovi na pamiatku
Chatka s rozmermi 5 x 5,5 metra nemala správcu, ani meno. No ľudia ju spontánne začali volať Rainerovou. Možno aj preto, že nad vchod pribudla časom pamätná tabuľa s maďarským nápisom Rainer emlék 1865 – Rainerovi na pamiatku.
Spomínaná publikácia o tatranských chatách pokračuje v opise histórie Rainerovej útulne ďalej. Chatka po smrti svojho zakladateľa chátrala. Najskôr sa ju snažili opraviť za peniaze zo zbierky starosmokovských hostí a v roku 1887 aj na trovy Uhorského karpatského spolku. No ani po týchto zásahoch nezískala potrebnú úroveň.
Jej význam sa dostal do úzadia, keď v roku 1882 obec Stará Lesná postavila neďaleko nej hájovňu, neskôr prerobenú na chatu Kamzík. Rainerku vtedy zmenili na nocľaháreň pre robotníkov, slúžila ako sklad materiálu i stajňa či garáž. V polovici minulého storočia bola nakrátko aj chlievikom.
Storočnica útulne – impulz na záchranu
Pri storočnici Rainerky sa jeden zo zakladateľov spolku JAMES František Lipták, ako uvádza Ivan Bohuš, ml., pokúsil predostrieť mestu Vysoké Tatry návrh na jej opravu a kultúrne využitie, no neuspel.
Na nové časy pre útulňu sa začalo brieždiť v roku 1980. Po zániku Kamzíka sa chatka dostala do Správy Tatranského národného parku a tá ju dala podľa návrhu architekta Igora Petra z vtedajšieho Útvaru hlavného mesta Vysoké Tatry opraviť.
Opravy neboli zásadné. Týkali sa múrov, výmeny strechy, na vchod pribudla mreža, aby návštevníci mohli nazrieť do interiéru. Veľa z nich malo k disciplíne ďaleko, a tak časom sa chatka stala, rovnako ako jej okolie, verejným smetiskom.
Na scéne kežmarský učiteľ Peter Petras
Tejto neúctivosti dal stopku až v roku 1997 kežmarský stredoškolský učiteľ Peter Petras. Chatku poznal, lebo pôsobil ako vysokohorský nosič. Prenajal si ju od TANAP-u, začal s vynášaním odpadku a za pomoci rodiny a kamarátov sa najskôr pustili do stavby zadnej steny chatky, ktorú vychýlila masa snehu. Postupne opravili strechu, útulňu podkopali a vytvorili pod ňou drenáž na odvod vody.
Pre verejnosť správca chatku otvoril v roku 1998 a postupne ju ďalej zveľaďoval a v roku 2003 sa pustil aj do rozsiahlejšej rekonštrukcie. Bolo treba vymeniť celú strechu aj s nosnými trámami. Chata je teraz informačným strediskom, ponúka občerstvenie a suveníry a pod strechou aj priestor na núdzové prenocovanie personálu.
Rainerka je dnes klenot
Má neopakovateľné čaro. Návštevníci v nej môžu vidieť zbierku lyží, horolezeckého a nosičského výstroja zo začiatku minulého storočia a porozprávať sa s človekom, ktorý vytvoril z tohto miesta neopakovateľné genius loci.
Chatárom Rainerky je v súčasnosti jeho syn, no Peter Petras, st. je ikonou tohto miesta. Vymyslel aj športovo-zábavné letné podujatie Nosičská próba, čiže preteky horských nosičov so 60-kilogramovým nákladom na 300-metrovej trase v okolí chaty na čas. A vymyslel aj betlehem zo snehu, ktorý vytvára na Troch kráľov pre radosť návštevníkov. Vtisol ním Rainerke, najstaršej chate vo Vysokých Tatrách, punc jedinečnosti spolu s úctou k prírode a pokorou voči jej sile a odkazu minulosti.
Autor titulnej fotografie: Gabriela Lócziová
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.