Ikonická Cesta hrdinov SNP meria bezmála 800 kilometrov. Michal Faith zo Žiliny si tento zážitok doprial vo svojej päťdesiatsedmičke.
Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšou turistickou magistrálou na Slovensku. Vedie zo severovýchodu od Duklianskeho priesmyku až po západ – na Devín. Čo stálo u teba na jej začiatku?
Taký na pohľad nevinný rozhovor. Na Vianoce predvlani mi syn Martin rozprával, že sa na ňu chystá. Vtedy to ešte neznelo ako spoločný plán, ale zaujalo ma to. Našiel som si pár videí na YouTube, začal som o nej viac čítať a príbehy ľudí z tejto cesty ma nadchli.
Ale prvý impulz si dostal od syna.
Áno, ako už aj viackrát predtým, čo sa športu týka. No nakoniec sme celú cestu spolu neabsolvovali. Od začiatku sme predpokladali, že jeho tempo bude iné, že bude rýchlejší. Nastavili sme to tak, že ja som mal vyraziť o pár dní skôr, stretnúť sme sa mali pred Volovskými vrchmi za Košicami. Tie sme chceli prejsť spolu, lebo sme trasu cez nich považovali za najdivokejšiu a keby sa niečo stalo, vedeli by sme sa navzájom podporiť.
Plán vyšiel?
Vyšiel. Volovské vrchy a polovicu Nízkych Tatier sme išli spolu a potom sme sa rozlúčili. On zaradil vyššiu rýchlosť aj preto, lebo sa mu mal narodiť potomok a chcel byť pri jeho prvých hodinách na tomto svete. Ja som pokračoval sám.
Vráťme sa ale na začiatok tvojej cesty. Ku Duklianskemu priesmyku.
Vymysleli sme to spolu s manželkou Ľubkou. Bol začiatok minuloročného júna a do Svidníka sme cestovali spolu autom. Tam sme prenocovali a na druhý deň autobusom docestovali na Duklu a spolu prešli prvú etapu. Bol to taký celodenný výlet, asi 34 kilometrov. Rozlúčili sme sa na druhý deň vo Svidníku. Ona sa vrátila do Žiliny autom a ja som sa vydal pešky smer Bratislava.
Ako jednoducho to znie. Ale magistrála vedúca cez Čergov, Volovské vrchy, Nízke Tatry, Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy, Biele a Malé Karpaty dá zabrať. Ako dlho ti cesta trvala?
Päť a pol týždňa. No sú borci, ktorí to dajú za kratší čas, dokonca rekordné časy sú pod 10 dní. Ale spravidla ju ľudia zvládnu asi za štyri týždne. Môj presah priemeru mal dôvody. Cestu som mal rozdelenú na etapy dlhé približne 20 – 25 km, občas to bolo aj cez 30 km denne. Nechcel som to prepáliť. Najmä na začiatku nie. Vlastne, vtedy som sám seba testoval, čo vydržím. Nie som nejaký veľký turista. Tak dva, tri razy do roka vyšliapem nejaký kopec, ale takú či podobnú magistrálu som nikdy neabsolvoval. Sám som bol zvedavý, čo to so mnou urobí.
Ak tomu dobre rozumiem, nemal si presný plán cesty?
Nie, celkový presný plán som nemal, lebo deň po dni prichádzajú okolnosti, ktoré by presný plán aj tak zmenili. Mal som len čiastkové miniplány tak na tri – štyri dni. Na magistrálu som išiel s tým, že to skúsim. Chcel som kráčať deň za dňom iba tak pre radosť s tým, že ak by som nedošiel až na Devín, tak z toho nebudem smutný.
Ale to mohla byť aj výhoda…
Aj bola. Nakoniec, kto a za aký čas prejde magistrálou je naozaj individuálna vec. Čítal som i videl filmy o mnohých esenpečkárskych príbehoch a je to tak. Keďže som nemal presný plán a neponáhľal som sa, bola to moja výhoda. Väčšinu esenpečkárov, ktorých som stretol, tlačili časové limity, bolo to dané dĺžkou dovolenky v práci či inými povinnosťami. To som ja nemal, išiel som si vyslovene slobodne.
Ak by si nebol prešiel celú Cestu hrdinov SNP, čo by si už považoval za úspech?
Aj doma som rozhlásil, že keď prídem do Bardejova, tak budem spokojný. To bol môj prvý interný plán. Potom som ho upravil. Všetky kilometre, ktoré by som dal za Košice, som vnímal ako úspech.
Z toho ale vyplýva, že si mal pred touto cestou rešpekt.
Mal som rešpekt. A veľký, najmä zo začiatku. No keď som išiel deň po dni, uvedomil som si, že ak nebudem vymýšľať nejaké extrémy a pôjdem takto pokojne ďalej, tak do dám. Telo si začalo zvykať na pohyb a na to opakovanie. A niekde medzi Prešovom a Košicami som zistil, že si zvyklo a že cesta pekne odsýpa.
Robil si predtým, kým si vykročil na Cestu hrdinov SNP, nejaké túry?
Urobil som si taký malý tréning. Dal som si dve jednodňové etapy na trase SNP v Žilinskom kraji a potom dvojdňovku z Telgártu. Išlo o prvú časť nízkotatranského hrebeňa s prespaním v útulni Andrejcová. To bolo, čo sa týka prípravy na červenej značke, všetko. Pri tom som testoval, či chce ísť na esenpéčku nielen hlava ale aj telo.
Ale ty si športovec.
Taký rekreačný. V mladosti som ale hrával basketbal. Teraz sa snažím robiť to, čo ma baví. Tenis, bicykel… Vždy sa niečo nájde.
Vrátim sa trochu k tej hlave. Spomínaš si na moment, v ktorom v tebe dozrelo presvedčenie, že sa na tú cestu dáš?
Trvalo to nejaký čas a určite to nebolo vtedy, keď sme sa o Ceste hrdinov SNP rozprávali so synom. Asi to prišlo časom, keď som si pozeral videá. Príbehy tých ľudí ma nadchli, klobúk dolu pred nimi. Nielenže zvládli náročnú trasu, ale popri tom aj filmovali, robili si zápisky z každého dňa, výškové i diaľkové údaje. Ale vďaka nim môžu o ceste vedieť viac aj druhí. A to ma asi namotivovalo najviac. Bavilo ma tiež zháňať veci, ktoré na cestu budem potrebovať.
Keď si sa vrátil, zaradil si do svojho športového plánu ďalšie podobné treky?
Nie, nerobím ich. Keď som sa vrátil, uvedomil som si, že v plnom prúde je cyklistická sezóna a že moje štandardné klasiky v okolí Žiliny už nestihnem. Čo sa dalo, to som absolvoval, čo sa nepodarilo, dávam teraz v zime pešky. To je môj plán na najbližší čas. Ako to bude ďalej, uvidím.
Poďme späť na magistrálu. Ktorý úsek bol pre teda najťažší?
Nedá sa urobiť takýto rebríček. Boli úseky ťažké pre fyzickú náročnosť a iné, náročné po mentálnej stránke.
Skús príklad.
Fyzická stránka ide ruka v ruke s prevýšením, ktoré treba absolvovať. Takže z tohto pohľadu boli ťažké Nízke Tatry. Ale aj Strážovské vrchy. Hoci sú nižšie, prevýšenie tiež dáva zabrať. Spomínam si na Kráľovu hoľu. Keď som kráčal k vysielaču, myslel som si, že sa vrátim. A druhý taký pocit v Nízkych Tatrách som mal na trase medzi Ďurkovou a Donovalmi v Hiadeľskom sedle. Je to miesto, kde nie je iná šanca ako pokračovať ďalej. Bol som unavený, blížil sa večer a aj hlava sa mi trochu krútila. Tam som mal krízu.
Spomínal si aj mentálnu únavu. Ako sa u teba prejavila?
Ako som spomínal, dával som si postupné ciele. Nevyvíjal som počas pochodu na seba tlak. Len tak som sa pozoroval, pokiaľ to pôjde v takej tej pohode. Až potom sa ozvala hlava, ktorá vždy niečo vymyslí. Bol som niekde medzi Trenčianskymi Teplicami a Trenčínom. Tam mi to došlo. To presvedčenie: Michal, ty to dáš! A trochu neskôr sa to zopakovalo. A s tým som stratil tú svoju slobodu. Začalo mi vŕtať v hlave, žeby bola škoda to zabaliť, keď som už toľko kilometrov prešiel. A mal som aj sledovateľov, ktorí ma na mojej ceste podporovali a udržiavali v pocite, že dôjdem do cieľa. Od týchto momentov sa mi kráčalo omnoho ťažšie. Už sa strihal meter, nešlo to s ľahkosťou. Slobodu nahradilo – musíš. Ten tlak v hlave som si vymyslel, pripustil a bol tam. Celé Malé Karpaty, ktoré mimochodom tiež nie sú ľahké, to tam bolo.
Ako si udržiaval spojenie s rodinou?
Cez mobil. Treba dať vedieť, či žijem, či sa mám dobre, či sa niečo nestalo, dozviem sa novinky z domu. Neviem si to predstaviť bez mobilu. Je nevyhnutnou súčasťou výbavy turistu. Na ceste je veľa situácií, kedy na rázcestníku alebo podľa turistických značiek nevieš, či sa dať vľavo, vpravo, alebo ísť rovno. A keď si to rozbalíš na mapách.cz, ihneď ti to tam vyjde. Ušetrí ti to tipovanie, blúdenie, potom návrat na chodník. Mobil je nevyhnutný nielen kvôli orientácii, ale aj čo sa týka manažovania ubytovaní. A to hlavne v oblastiach, ktoré sú turisticky atraktívne.
No treba ho dobíjať. Ako sa to dá zariadiť na esenpečkárskej ceste?
Musíte si to strážiť ako tamagoči, aby prežil do najbližšieho miesta, kde sa dá nabiť. Mal som popri ňom aj hodinky, ktoré mi kontrolovali kilometre. A niekedy som využil aj power banku. Dnes to má aj diaľkový turista lepšie ako pred pár desiatkami rokov. Úroveň útulní išla hore. Prekvapilo ma, ako sa stavajú napríklad na východe už aj so solárnymi panelmi.
Ako je to s cenami za ubytovanie?
Toto z rukáva nevysypem. Ale spravidla cena závisí od toho, o akú útulňu ide. Sú také, kde sa nič neplatí. Prespíš, postaráš sa o seba a ideš ďalej. Ak ide o útulne so správcom, tam treba rátať s nejakými desiatimi eurami na noc. Pri väčších chatách, ako je Kamienka na Chopku, alebo Štefánička, tak tam si treba nocľah objednať dopredu. Ceny si nepamätám, ale sú na stránkach týchto chát.
Dá sa cesta zvládnuť výlučne s nocľahmi pod širákom?
Určite sa dá. Sú takí borci, ktorí nocľahy pod širákom uprednostňujú. Ja som ale typ, ktorý sa ani pod stanom nevyspí dobre, tak som hľadal útulne a chaty. Stalo sa mi, že som bol odkázaný na noc pod prístreškom v spacáku na karimatke. A spánok je potrebný. Keď sa nevyspíš, tak sa ti na druhý deň šľape ťažšie.

Obráťme list. Ktorý úsek bol pre teba najkrajší?
Jeden sa nedá vybrať. Mne sa veľmi páčili etapy v Žilinskom kraji. Strážovské vrchy, Čičmany, Zliechov – to je veľmi pekná časť trasy, nie tak exponovaná ako Nízke Tatry. Tiež sa páčili aj Volovské vrchy. Sú unikátne. Nie je v nich veľa možností na ubytovanie, spí sa v útulniach, je tam krásna príroda, akú každý deň nevidíš.
Pokračujme v pozitívnom tóne. Aká je tvoja najmilšia spomienka z cesty?
Počas celej trasy sa dá natrafiť na niečo pozitívne. Alebo idete po tipe, ktorý vám niekto dá. Tak sa stalo, že som zastavil nad Kremnickými Baňami v útulni neďaleko kapucínskeho kláštora. Postavili ju iba nedávno, ale je nádherná. Je samoobslužná, dá sa v nej variť, oddýchnuť i prespať. A čaká tam na vás pivo, ktorým sa môžete osviežiť za nejaký peniaz, ktorý necháte v pokladničke. Čarovné miesto.
Úžasné! Vychladené pivo uprostred horúceho leta…
S tým pivom je to ale veľmi zradné. Ja som si ho spravidla nechával až na večer, keď som vedel, že už nebudem šliapať. Počas dňa som fungoval na vode. A výbornej vode, lebo čas, keď som vyrážal z domu, bol z hľadiska vodných pomerov v prírode, v lesoch, na horách veľmi dobrý. Vody bolo dosť. A tá voda z prameňov u nás je parádna.
Koľko litrov vody si vypil počas dňa?
Ráno som si vždy chystal 1,5 litra a na mapách v mobile som si vopred pozrel, kde na trase sa nachádzajú pramene. Podľa toho som s vodou hospodáril. Pitný režim som dodržiaval, občas som si z vody uvaril aj polievku. Denná spotreba bola okolo dvoch až 2,5 litra vody. V polke júla sa veľmi oteplilo, to som už bol v Malých Karpatoch. Tam som si pridával aj druhú fľašku, lebo pramene na trase boli väčšinou vyschnuté.
Bolo niečo, na čo si sa tešil počas celej cesty?
Tešil som sa z cesty samotnej. No u mňa platilo aj to, že som sa tešil na večer, na miesto, ktoré bolo mojím cieľom. A na to, že si oddýchnem, najem sa a pookrejem. Nemal som to nastavené tak, že sa teším na koniec cesty. Dokonca na Devínskej Kobyle, teda tej časti cesty, ktorá sa ide posledný deň, mi bolo skoro až smutno, že je koniec.
Čo si urobil ako prvé, keď si prišiel do cieľa v Bratislave?
Urobil som selfie a poslal rodine. Ale dal by som tip pre organizátorov Cesty hrdinov SNP. A síce, aby znížili ten rázcestník za Devínom, lebo zle sa tam robia fotky. Je vysoký a vysoko posadený. No a druhé, čo som urobil, išiel som na Devíne na parkovisko a dal som si pivo a borovičku.
A volal si domov?
Jasné!
Mal si aj podporu rodiny počas cesty?
Nielen slovnú počas telefonátov. S manželkou Ľubkou som sa počas cesty viackrát stretol. Prišla ma pozrieť a podporiť na Kráľovej studni a v Trenčianskych Tepliciach, doniesla mi nejaké veci, ktoré som potreboval.
Hovorili sme o tlaku času, čo je paradox. Človek si aj na diaľkových turistických trasách vie urobiť stres…
Každý má iný dôvod pre svojej turistické výkony. Ja som sa nastavil tak, aby som aj fyzickú námahu podľa možností zvládal dobre. Preto ten oddych. Tých 770 kilometrov, čo je oficiálna dĺžka trasy, nie je ľahké zvládnuť. Pri reálnom pochode je tých kilometrov ešte o čosi viac. Lebo občas treba absolvovať odbočky na ubytovanie, k prameňom, nejaké zablúdenia, obchádzky padnutých stromov a podobne. Podľa mňa, každý z esenpečkárov urobí na trase okolo 800 kilometrov.
Teraz, keď si tú cestu prešiel, čo by si nabudúce urobil inak?
Nemám nič také. S cestou som spokojný.
Čo bolo tvoje očakávanie pred cestou, ktoré sa nenaplnilo, respektíve, v čom sa tvoje predstavy pred cestou najviac rozchádzali s realitou počas nej?
U mňa to bola ilúzia, že si vždy večer po etape založím ohník a budem pri ňom romanticky sedieť.

Takže, klamlivá predstava?
Áno. Jednak je zakázané na horách si robiť ohník mimo vyznačených miest a tiež, komu by sa večer po namáhavej ceste chcelo hľadať drevo v lese. Človeku väčšinou stačí, že si rýchlo pripraví nejaké jedlo a zaľahne na odpočinok. Ja som mal varič na menšej bombe a úplne mi stačil. V ruksaku som mal potravinovú tašku a v nej všetko, čo som potreboval. Za tri minúty som to mal vybalené a pripravené na večeru. Veľkú službu mi urobil titanový hrnček. Dalo sa z neho piť, uvariť v ňom polievka a využil som ho aj na to, aby som dal o sebe vedieť.
Bolo treba?
Bolo. Mal som karabínku, zavesil som si ho zozadu na ruksak a keď som potreboval urobiť nejaký hluk, pobúchal som po ňom palicou. To bol taký zvuk, že až. Účinnejšie ako zvončeky. Tie som mal na palici.
Predstavujem si, aké to muselo byť. Hluk okolo hlavy celý deň…
Zvykneš si. Pochopíš, že to treba a berieš to ako niečo, čo musí byť.
Stačil ti jeden pár topánok?
Stačil, ale ten dezén na konci trasy bol zničený. Ale tie tenisky nevyhodím. Je to suvenír. Obutie je pre turistu kľúčové. Akonáhle má človek problémy s nohami, nevydrží dlho. Diskomfort sa dá znášať pár dní, ale potom je to trápenie. Aj kvalita topánok je dôležitá. Stalo sa mi, že som kráčal z Kysaku do Košíc v úplnom daždi, a hoci som potom tenisky musel sušiť, vydržali. Mal som šťastie, že okrem pár prehánok a toho výdatného dažďa na východe mi počasie prialo.
Každý, kto prejde Cestu hrdinov SNP, schudne. Aj ty si schudol?
O deväť kilogramov. Keď ma vtedy moji známi stretli, takmer ma nepoznali. Bol som vychudnutý. Je to tak, výdaj je tam väčší ako príjem. A to som fičal na klobásach a na slanine.
Aký je jedálniček diaľkového turistu?
Keď si v teréne, kde sa môžeš spoľahnúť na zásoby kúpené v potravinách, tak je to práve slanina a klobása. Prosto, musíš brať ohľad na to, aby jedlo nezabralo veľa miesta, aby veľa nevážilo, bolo trvanlivé a zasýtilo. No mal som aj takú zeleninovú triádu: jarná cibuľka, zelená paprika a reďkovka. K tomu porcovaný chlebík. Niekedy som si varil aj polievku.
Na čo sa ťa najčastejšie ľudia pýtajú, keď vedia, že si prešiel esenpéčku?
Na medveďa. No niečo k tomu treba povedať. Na takúto trasu nemožno ísť s tým, že sa bojíš. Akýkoľvek druh strachu, či už je spojený so zvieraťom, blúdením, prepadom, a tých rizík je viac, treba prekonať. Musíš si to vyriešiť skôr a v hlave. A potom sa správať tak, aby si riziká čo najviac znížil. To som robil. Kráčal som iba po vyznačenom chodníku, dával som o sebe vedieť, mimo vyznačenú trasu som vyšiel minimálne, keď som zbehol ku prameňu. Aj tomu, spolu so šťastím, pripisujem, že sa mi nič zlé nestalo.
Taká tradičná otázka. Čo ti dala Cesta hrdinov SNP?
Obrovský zážitok, nevšedné vybočenie z bežného spôsobu života. Vraciaš sa k tomu, zrkadlí sa to v tom, čo robíš, keď sa k ceste SNP vrátiš, dodáva ti to energiu k tomu, čo práve robíš. Tá eufória je tam, vytvoril si ju a môžeš z nej čerpať.
Kedy nastal ten moment, v ktorom si si uvedomil, že si esenpečkár?
Keď šliapeš niekoľko dní, uvedomuješ si najskôr, že to ide. A že môžeš pokračovať. V mojom prípade to bol nejaký tretí, štvrtý deň cesty, keď som si uvedomil, že je to tak. Už som to precítil.
Išiel by si do toho ešte raz?
Úprimne, v tejto chvíli neviem.
A máš nejaké iné podobné sny?
Turistické sny takéhoto charakteru mám. A o jednom som hovoril aj s Martinom. Chodí na Kanárske ostrovy a lanári ma, aby sme vyšli na Tenerife na najvyšší kopec Španielska, takmer štvortisícovka Pico de Teide. Viem si to predstaviť. Ale, žeby som cítil nejakú neodolateľnú potrebu niekam ihneď vyraziť, to nie.
Autor titulnej fotografie: zdroj Michal Faith
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.