Cart is empty 
Foto: Martin Krystýnek.
Naša snowboardová reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši, lyžiarske stredisko mali kúsok od domu, takže od štyroch rokov jazdila na lyžiach. Asi v desiatich prešla na dosku, chodila aj na športovú gymnastiku, ale nakoniec u nej zvíťazil snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Podbanskom, kde vznikol aj tento rozhovor venovaný horám a jej najobľúbenejšiemu športu.
Šport, ktorý robíte sa spája s pobytom v prírode a horami. Trávite v nich veľa času, dokážete potom v horách aj relaxovať?
Či dokážem relaxovať na horách? Určite áno, hory milujem od detstva, ale samozrejme je to trošku iné, keďže jazdec cestuje alebo sa presúva po rôznych strediskách. Za tie roky už môžem povedať, že sa v podstate dookola striedajú tie isté miesta. Hory si dokážem stále užiť a snažím sa aj keď mám nejaké ťažšie obdobie pripomenúť si, že robím prácu, ktorá ma baví. Mám možnosť byť na čerstvom vzduchu a užívať si horské prostredie.
To je určite veľká motivácia, nie všetci športovci majú takýto „bonus“.
Snowboarding je krásny v tom, že to nie len o pretekoch, olympiáde, svetových pohároch. Máme aj vlastnú sériu pretekov, preteky Natural Selection robí aj jeden legendárnych jazdcov Travis Rice, takže by určite bola pre mňa motivácia dostať v budúcnosti pozvánku na túto akciu. Na snowboardingu ma veľmi baví, že môžeme aj vymýšľať, byť kreatívni, nielen drilovať jeden trik za druhým. Je to individuálny šport, sme súťaživí, ale samozrejme, že sme s inými jazdcami a jazdkyňami kamaráti.
Ktorý moment v profesionálnej kariére najviac spomínate?
Je ich určite viac ako jeden, mám veľa pekných spomienok. Keď si spomeniem, ako som začínala a dostala sa do tohto sveta, na ľudí, ktorí mi pomohli sa tam dostať, a určite aj na moment, keď som vyhrala Rookie of the Year, čiže nováčik roka. Začali ma vnímať na scéne medzi svetovou špičkou. Určite stoja za zmienku aj pozvánky na vrcholové súťaže X Games, US Open, to bolo pre mňa niečo. Ako sa hovorí, skákala som dva metre nad zem, keď mi prišla pozvánka. V našom športe je to vnímané možno viac ako olympiáda. Tam ide oveľa viac športovcov, ale na X Games sa robí výber a nie je to hodnotené podľa žiadneho rebríčka.
Môžete to bližšie vysvetliť?
X Games sú akousi métou každého snowboardistu. Aj pre mňa to bol jeden zo snov. Presne si pamätám, že som bola na pretekoch v Colorade, myslím, že som sa dostala do finále, a na základe toho si ma asi všimli a prišla mi pozvánka ako prvej náhradníčke. To znamená, že tam musím byť, trénovať, ak by niekto vypadol, idete namiesto neho. Bol to pre mňa obrovský zážitok, najlepší tréning, užívala som si to profesionálnej stránke. Bolo o nás po každej stránke perfektne postarané. Niekto sa, bohužiaľ, zranil a ja som mohla štartovať.
Aký je to pocit jazdiť na takýchto svetových podujatiach, zvlášť pre pretekárku zo Slovenska?
Je to úžasný pocit, teraz už viac vnímam to, že reprezentujem Slovensko. Predtým som išla do sveta a na Slovensku som sa snažila ukazovať snowboarding v najlepšom svetle. Snažila som sa presadiť taký svoj osobitý štýl, ukázať, o čom tento šport je. Na pretekoch Svetového pohára či na olympiáde si je športovec viac vedomý, že reprezentuje práve svoju krajinu. Ja som hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko.
Minulý rok ste sa podrobili operácii kolena po zranení na Olympijských hrách v Pekingu. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste museli vynechať zvyšok sezóny?
Najskôr som si po tom páde myslela, že to nebude až také vážne. Prvú disciplínu som kvôli tomu vynechala, ale na druhú, ktorá mala byť o dva týždne, som sa snažila dať spolu s fyzioterapeutom a trénerom zo všetkých síl dohromady. Nakoniec som štartovala, koleno sa dalo ako-tak dokopy, ale keď som prišla domov, začala som pociťovať stále viac bolesť. Stále som si myslela, že sezónu odjazdím a potom si to dám dokopy. Ale na druhej strane to beriem pozitívne, zdravie je na prvom mieste a treba sa dať dokopy.
Ide zatiaľ všetko tak ako má?
Ide to trošku pomalšie ako som očakávala, pretože takéto zranenie som ešte nemala. Vždy, keď som mala s niečím problém, tak som bola veľmi rýchlo späť, aj po tých operáciách alebo čisteniach kolena som bola naspäť o tri týždne alebo mesiac, ale toto ma odstavilo na pár mesiacov. Trošku sa s tým vyrovnávam, ale už to beriem tak, že táto sezóna je na rehabilitáciu, že sa dám dokopy a začnem už možno v lete s nejakými výjazdami.
Laický pohľad bežných ľudí je, že pri súťažiach snoubordingu sa pozerajú na pretekárov akoby im išlo o život. Čo na to hovoríte?
Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Čo sa týka bezpečnosti, o život nejde. Podľa mňa máme úžasné podmienky čo sa týka bezpečnosti. Ako sa hovorí: safety first, bezpečnosť je na prvom mieste. Momentálne sa už stavajú super skoky, jazdci majú natrénované, najazdené, naskákané. Mimo snehu skáču do takzvaných airbagov, čo sú nafukovacie vaky a hádžete sa akoby do vankúša, takže trénujete bezpečne. Samozrejme, každý jazdec ide o život a snaží sa dať v pretekoch zo seba všetko, ale určite by som nepovedala, že ide o život.
