Cart is empty 
Foto: Martin Krystýnek.
V zasnežených Tatrách sme strávili jeden krásny deň s triatlonistom Richardom Vargom. V rámci natáčania sme si našli čas aj na rozhovor. Dvojnásobný reprezentant Slovenska na olympijských hrách nám povedal, prečo sa rozhodol pre taký náročný šport ako je triatlon, ako sa pripravuje na preteky, ale prezradil nám aj niečo o svojom vzťahu k Tatrám, a na ktorých miestach sa cíti najlepšie.
Ste rodený Bratislavčan, aký je váš vzťah k horám?
Som síce Bratislavčan, ale počas detstva boli pre mňa druhým domovom Nízke Tatry. Sú odtiaľ moji starí rodičia, máme v Demänovej dom. Každé prázdniny či letné alebo zimné sme trávili hlavne tam, či na bicykli, lyžiach alebo na Liptovskej Mare. Takže k horám mám vďaka týmto zážitkom veľmi pozitívny vzťah.
Venujete sa triatlonu, čo sú tri športy v jednom, prináša vám trojitú radosť?
Myslím, že áno. Zvolil som si taký šport, ktorý obsahuje až tri druhy športových aktivít. Nevedel som si medzi nimi vybrať, a tak som si zvolil triatlon, kde sú zastúpené všetky. Myslím si, že každý športovec, ak má byť úspešný, musí mať to, čo robí rád. Inak by to ďaleko nedotiahol. Podľa mňa je to dôležité, pretože ak to človek robí len pre úspech, tak pri prvej alebo druhej prekážke zistí, že je to príliš náročné a skončí. Tento šport mám rád a vďaka tomu ho robím tak dlho.
Spomínate si ešte na moment, keď ste sa rozhodli, že sa budete triatlonu venovať profesionálne?
Áno, bolo to na mojich posledných majstrovstvách Slovenska v plávaní v roku 2009 v Trenčíne. Mal som vtedy úspechy, aj nejaké rekordy Slovenska v plávaní, ale mal som už aj skúsenosť s triatlonom a vedel som, že ho chcem robiť naplno. Napriek tomu, že plávanie mi išlo, triatlon mi prinášal možnosť viac cestovať po svete, robiť tri športy, ktoré mám rád, a tréning je oveľa zábavnejší. Plávanie môžem trénovať v mori alebo v jazere, na cyklistickom tréningu spoznávam krajinu, v ktorej práve som, a to isté platí aj o behu. Vďaka triatlonu spoznávam nové krajiny a kultúry.
O triatlonistoch sa viac ako o iných športovcoch hovorí, že vyznávajú fair play. Prečo je to podľa vás tak?
Myslím si, že je to tým, že jeden k druhému máme rešpekt. Je to asi aj preto, že triatlon je sám osebe dosť náročný, prekonávame pri ňom veľa prekážok, preto si vážime súperov, ktorí tiež prešli tvrdým tréningom, prípravou, prekonali sami seba. Už triatlonové preteky sú samy úspechom, tým pádom je tam to fair play akosi prirodzené. Je to rešpekt jedného voči druhému.
Čo je podľa vás najviac príťažlivé na trojkombinácii: plávanie, bicyklovanie a beh?
Triatlon vznikol tak, že traja kamaráti na Havaji sa rozprávali, ktorý šport je pre jeho vyznávačov najväčšou výzvou. Rozhodovali sa medzi plávaním, cyklistikou a behom, a tak ich dali dokopy. Potom zistili, že táto kombinácia je veľmi náročná, ale napriek tomu sa stala fenoménom. Myslím si, že práve preto sa jej ľudia venujú, snažia sa prekonať sami seba.
Počas kariéry ste zažili veľa úspechov, ale aj ťažších momentov. Sú také, na ktoré nedokážete zabudnúť?
Pre mňa bol taký najväčší moment, keď sme čakali prvé dieťa a podaril sa mi môj najväčší úspech, stal som sa majstrom Európy v šprint triatlone v Estónsku. Myslím si, že to nikto nečakal, ani ja sám. Vedel som, že na tom mám a naozaj dali sa dokopy všetky potrebné okolnosti. Počas rokov v triatlone sa mi viackrát veľa vecí pokazilo, aj keď som mal výbornú formu. Ale vtedy všetko klaplo ako malo a bola to naozaj krásna emócia. Pri cieli ma čakala moja žena aj brat, celá rodina. Je to pre mňa najsilnejší emotívny moment v kariére.
Ak by chceli mladí športovci začať s triatlonom, čo by ste im poradili?
V prvom rade začať. Človek je taký, že sa bojí urobiť prvý krok, pustiť sa do niečoho nového. Začať je prvá vec, druhou je nájsť si okolo seba dobrých ľudí, ktorí pomôžu, podporia a majú zo športu tiež radosť.
Vráťme sa späť do hôr. Pre mnohých športovcov je príprava v takomto prostredí súčasťou tréningu. Platí to aj pre vás?
Je to tak. Každú letnú prípravu využívame vysokohorské prostredie ako prostriedok na zlepšenie vytrvalostných schopností. Preto často chodievame do Vysokých Tatier na Štrbské pleso. Ako som už spomínal, keďže som vyrastal v Nízkych Tatrách, tak sa v tom prostredí cítim veľmi dobre, je mi blízke. Hory sú miestom, kde dokážem vypnúť. To ticho a pokoj, keď som niekde hore na Ďurkovej chate a som tam sám alebo len s pár ľuďmi. Keď vidím tie hory, naberiem silnú, veľmi pozitívnu energiu, z ktorej sa potom dá dlho čerpať.
