Cart is empty 
Milovali Tatry. No ich mená sa zapísali do smutnej štatistiky zbytočných úmrtí. Včera sme si pripomenuli výročie najväčšej tragédie horskej služby – pádu vrtuľníka v Mlynickej doline a dnes je tomu jedenásť rokov, čo na Slovensko dorazila smutná správa o potvrdení totožnosti Slovákov po teroristickom útoku pod Nanga Parbatom.
Dnes je tomu jedenásť rokov, čo agentúry vydali správu o potvrdení totožnosti dvoch slovenských horolezcov, ktorí zahynuli v Pakistane po teroristickom útoku. Maličká nádej, že Peter Šperka a Anton Dobeš by mohli prežiť, sa rozplynula.
Obaja horolezci boli súčasťou ukrajinsko-slovensko-gruzínskej expedície na deviatu najvyššiu horu sveta. V noci z 22. na 23. júna vtrhli do základného tábora, ktorý bol rozložený na úpätí Nanga Parbatu vo výške 4 200 m, teroristi a zabili celkom jedenásť ľudí, z toho desať horolezcov z viacerých krajín sveta.
„Ľudia zomierajú aj v horách, zabijú ich prírodné sily, lavína, stane sa smrteľný úraz, ale nikdy sa nestalo, aby zomreli násilnou smrťou.“ Týmito slovami opísal pre TASR tragédiu publicista a autor literatúry faktu Milan Vranka.
Horu, ktorú pre jej ťažkú zdolateľnosť, vnímajú aj najskúsenejší horolezci s veľkým rešpektom, sa v čase útoku snažila pokoriť asi šesťdesiatka horolezcov z devätnástich krajín. Väčšine život zachránil fakt, že sa nachádzali vo výškových táboroch.
Šestnástich teroristov oblečených v uniformách miestnych bezpečnostných síl zaujímali iba cudzinci. Vyvliekli horolezcov zo stanov, spútali ich a vzápätí brutálne postrieľali, uvádza agentúra. Boli medzi nimi aj slovenskí horolezci a horskí záchranári Anton Dobeš a Peter Šperka. „Ľudia, ktorí iným zachraňovali v horách životy, prišli krutým spôsobom o tie svoje,“ so smútkom konštatuje agentúrna správa.
Už v októbri 2013 pribudli na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou pri Popradskom plese tabuľky s menami oboch obetí nezmyselnej tragédie. „Smrť v horách je vždy tragédia, teraz je to absurdita. Nenájde sa nik v horolezeckej komunite celého sveta, kto by to vedel pochopiť. Boli to horolezci, dobrí ľudia…,“ povedal na margo udalostí pred jedenástimi rokmi pre sport.sk najlepší slovenský horolezec Peter Hámor.
Anton Dobeš a Peter Šperka plánovali v rámci medzinárodnej expedície výstup na Nanga Parbat Kinshoferovou cestou. Okrem prídavného kyslíka chceli vynechať aj výškových nosičov, uviedol spomínaný portál. Dobre sa poznali, stretávali sa v Tatrách, spolu stáli na najvyššom vrchole Južnej Ameriky Aconcague (6 959 m), ale aj na šiestom najvyššom vrchole sveta, ktorým je Čho Oju (8 201 m). Kamarátom horolezcom i horským záchranárom, ako sa vyjadrili pri vlaňajšom desiatom výročí tragédie, veľmi chýbajú.
Včera – 25. júna uplynulo 45 rokov od tragického pádu vrtuľníka Mi-8 v Mlynickej doline. Zahynulo pri nej päť horských záchranárov a dvaja členovia posádky. Bola to najväčšia tragédia našich horských záchranárov.
Vrtuľník Letky ministerstva vnútra letel v pondelok 25. júna 1979 krátko po poludní na pomoc nemeckej turistke smerom do Mlynickej doliny k Capiemu plesu, pri pristávacom manévri prišli o život záchranári Štefan Estočko (25), Martin Hudák (33), Pavol Húska (35), Bernard Jamnický (36), pilot Vladimír Bačák (49) a palubný mechanik Václav Dvořák (42). Na následky nehody o týždeň po nej zomrel v nemocnici horolezec Milan Kriššák (35).
Pár desiatok hodín pred nehodou sa Milan Kriššák vrátil z expedície v Himalájach – na nepálsku Jannu (7 710 m), ktorú vtedy pre zlé počasie horolezci nezdolali. „Stalo sa tak až o dva roky neskôr, práve na počesť tragicky zosnulých kolegov,“ spomína pre SME významná osobnosť československého expedičného horolezectva Ivan Gálfy.
Paradoxom nehody v Mlynickej doline bolo, že zranenej turistke Ingeborg Lehmanovej, ktorá na snehovom poli urobila chybný krok, napokon pomohli priatelia a krivkajúc sama zišla do doliny. Záchranárov vôbec nemusela volať. V týždňoch po nehode sa na Slovensku veľa hovorilo o zneužívaní záchranárskych akcií.
Tragédiu pripomína pamätná tabuľa na mieste nešťastia a zopár trosiek z vrtuľníka, ktorý vybuchol vo výške približne 1 953 metrov n. m. Memoriálne dielo vytvoril akademický sochár Arpád Račko. Zvolil motív prelomenej tabule a symbol zlomenej vrtule.
Druhý pilot Svatopluk Nitsch a Ladislav Tatko Janiga z Horskej služby sa o smrti svojich kamarátov dozvedeli až o niekoľko týždňov. Po nehode boli dlho v bezvedomí, s poraneniami hlavy a početných zlomením sa liečili v košickej nemocnici v Šaci. „Stihli sme si povedať medzi sebou – Ahoj. Keď pozeráte smrti do očí, ste úplne pokojní,“ spomínal pri jednom z okrúhlych výročí tatranskej tragédie pre TV Joj Svatopluk Nitsch. Na viac nebol čas.
Zmenené prúdenie vzduchu udrelo stroj o skalu a ten sa rútil asi 150 metrov dolu. Potom nastalo ticho. „Keď som sa prebral, videl som, že neďaleko planie vrtuľník. Potom prišli záchranári. Ladislav Tatko Janiga si z nehody nepamätá nič. Obaja sa po vyliečení vrátili k svojim povolaniam – Svätopluk lietal, Tatko sa stal záchranárskou legendou.
Autor titulnej fotografie: archív Markíza
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
