Stredovek priviedol do tatranského regiónu okrem lovcov zveri aj zlatokopov a hľadačov pokladov. K jedným z najznámejších baní patrili zlaté bane v oblasti Kriváňa. V 11. storočí si podmanili tatranskú prírodu maďarskí jazdci, čím sa územie Tatier stalo dedičstvom Uhorska. Prvou zachovanou písomnou listinou Vysokých Tatier, je darovacia listina z roku 1209, ktorou uhorský kráľ Ondrej II. daroval vlastnícke právo na územie Vysokých Tatier svojím dvoranom.

Foto: Jaroslav Lepiš

Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 podtatranskú oblasť priamo nezasiahol, ale tatranské lesy poskytli obyvateľom severného Slovenska úkryt. Po ústupe Tatárov sústredil Belo IV. všetku energiu na upevnenie obrany uhorského štátu. Do tohto programu patrilo rozsiahle osídlenie podtatranskej oblasti kolonistami, ktorí získali rozsiahle výsady a právomoci. Ďalšie časti Liptovskej a Spišskej župy boli darovacími zmluvami pridelené najmä zaslúžilým kráľovským bojovníkom, ktorí svoje majetky dávali do užívania schopným sluhom s podmienkou, že sa postarajú o ich zaľudnenie a zúrodnenie. Predmetom donácií boli aj neobrábateľné horské oblasti, kde mali osadníci možnosť vyháňať dobytok a vykonávať rybolov, poľovačky a na základe osobitného povolenia aj ťažbu nerastných surovín. V trinástom a štrnástom storočí došlo postupne k majetkovému rozdeleniu celého územia Vysokých a Belianskych Tatier. Na konci stredoveku to bolo osem veľkých majetkových celkov, z ktorých jeden (Tichá a Kôprová dolina) zostal korunným vlastníctvom.

Prvé slovanské kmene našli podtatranskú oblasť z veľkej časti porastenú lesmi. Predchodcovia týchto osídlencov zasiahli do stavu porastov iba vo veľmi malej miere. Obyvatelia užívali lesy a všetko voľne a bez akýchkoľvek obmedzení. Z praktických dôvodov však využívali hlavne územia v blízkosti svojich sídlisk. Slobodné kmene a rody žili vo voľnom spoločenstve, nepodliehajúc žiadnej panovníckej moci. Majetkovo boli Tatry územím nikoho, čo znamenalo, že ich hospodárske využitie malo spontánny charakter a vychádzalo z momentálnych potrieb obyvateľstva a nebolo nikým usmernené. V polovici jedenásteho storočia zasiahla expanzia maďarských jazdeckých družín aj tatranskú oblasť. Podmanené kraje, aj s pôdou a obyvateľstvom sa stali dedičným vlastníctvom uhorského kráľa. Z tejto situácie vychádzala ďalšia regulácia vlastníckych pomerov na území Vysokých Tatier a územnej správy v tatranskej oblasti. V záujme lepšie ovládať podrobené územie, vznikli ešte v tomto storočí samostatné administratívno – hospodárske celky – "stolice", z ktorých územie Liptovskej župy, zahŕňalo liptovskú časť Západných Tatier s priľahlým okrajom Vysokých Tatier a územie Spišskej župy celé Vysoké a Belianske Tatry. Dopravné spojenie medzi obidvoma stolicami zabezpečovala na južnej najspodnejšej časti Tatier cesta medzi Košicami a Žilinou, ktorú dal v roku 1364 kráľ Ľudovít I. prebudovať na obchodnú magistrálu až po poľský Wroclaw.

Prebiehajúci proces hustejšieho osídlenia si vynútil úpravu vlastníckych pomerov územia. Prví konkrétni vlastníci územia Vysokých Tatier boli najmä dvorania uhorského kráľa, ktorým boli darom udelené vlastnícke práva na pôvodne kráľovskom území. Najstarším známym darom, ktorý sa týkal územia Vysokých Tatier je z roku 1209, kedy Ondrej II. daroval územie Skalnatej doliny a oboch Studených dolín aj s horskými hrebeňmi vrátane Lomnického štítu spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Ich potomkovia Berzeviczyovci vlastnili toto územie až do devätnásteho storočia.

Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

0 / 5. 0

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu