Cart is empty 
Niektoré tragédie rozum neberie. A predsa sa stali. Aj Tatry majú viaceré takéto. Jedna z nich sa stala pri Kmeťovom vodopáde.
Opisu tejto tragédie sa venuje Jaroslav Švorc vo svojej publikácii (Ne)zabudnuté tatranské tragédie. Dobrovoľný horský záchranár a horský nosič sa im venoval aj preto, aby sa ľudia poučili. Lebo ani najväčší znalci hôr nemusia mať všetko v rukách. Ani svoj život nie.
Lákal ich zimný výstup v hrebeni Hrubô
Stalo sa to 4. februára 1976, teda pred polstoročím. Zimné výstupy v hrebeni Hrubô, najmä v jeho severnej stene, sú vyhľadávané. Chceli si ju vyskúšať aj dvaja poľskí horolezci Piotr Czok a Janusz Skorek. Ako uvádza J. Švorc, za cieľ túry si vybrali výstup z Hlinskej doliny do Zadnej Bednárovej lávky. „Zlákala ich cesta, ktorú dvadsať rokov pred nimi vyliezli ako prví dvaja špičkoví slovenskí horolezci – Zdeno Zibrín a Jozef Psotka,“ citujeme z publikácie. Vraj aj preto, lebo dovtedy nemala zimný priestup.
V lete sa dá urobiť za šesť hodín, v zime je to zložitejšie. No Poliaci si verili. A už okolo štvrtej popoludní dosiahli Zadnú Bednárovú lávku na hrebeni Hrubô. Pred sebou mali ale náročný zostup. Zvolili si zostup do doliny Nefcerka, ktorou pokračovali až k jej prahu spadajúcemu do Kôprovej doliny.
Potrebovali už iba prekonať prah
„Tu chceli bivakovať,“ uvádza ďalej autor publikácie. „No v ceste do Kôprovej doliny im ešte stál prah, cez ktorý preteká Nefcerský potok a ten vytvára asi 80 metrov vysoký Kmeťov vodopád. Či sa horolezci rozhodli zámerne, alebo v úplnej tme stratili orientáciu, nevedno. Faktom je, že zostupovali práve zamrznutým vodopádom. Začali zlaňovať jeho horné strmé úseky. V dolnej časti vodopádu už iba rúčkovali po lane a schádzali do schodnejšieho terénu.“
A vtedy sa to stalo. Neuveriteľná tragédia! Bolo sedem hodín večer, keď sa pod Piotrom preborila vrstva snehu, pod ktorou bola voda vytvárajúca hlbokú trhlinu. V sekunde sa jeho telo v nej stratilo. Nemal šancu.
Prežiť nemal šancu
Šok, beznádej, pomoc bola nemožná. Piotrov spolulezec dokončil zostup a rýchlo sa snažil nehodu ohlásiť. Horskí záchranári stáli pred otázkou, ako dostať telo horolezca z trhliny. „Podarilo sa im to a na druhý deň zviezli stuhnuté Piotrovo telo na kanadských saniach a neskôr na snežnom skútri do Podbanského,“ uzatvára smutný príbeh J. Švorc.
Bola to športová a ľudská tragédia. „Pritom okolitý terén poskytoval aj iné možnosti zostupu. Horolezci si zvolili ten nesprávny,“ uzatvára autor publikácie (Ne)zabudnuté tatranské tragédie.
Horolezec Piotr Czok mal v čase, keď zahynul v našich Tatrách, 24 rokov. Nebol to nijaký horolezecký nováčik. V Tatrách od roku 1972 vyliezol celý rad ciest, včítane steny Kazalnica Cirque, ktorá sa považuje za jednu z najťažších v pohorí.
Autor titulnej fotografie: Martin HaDe Krisko
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
