Cart is empty 
„Ja po Tatrách už teraz večne kráčať budem…“ napísali mu blízki na parte. Tí, ktorí ho dobre poznali, vedia, že by si práve toto prial.
Smrť bola pred pätnástimi rokmi silnejšia. Podvečer 19. júla 2011 zomrel po ťažkej chorobe vo Vyšných Hágoch Ivan Gálfy, nestor slovenskej horskej záchrany, horolezec a veľká osobnosť himalájskych expedícií. Mal vtedy 78 rokov a za sebou život, ktorý sa zlatými písmenami zapísal do histórie horského záchranárstva, horolezectva a slovenského himalájizmu. Ten má vo svete obrovské renomé.
Tatranským záchranárom polstoročie
Desať rokov predtým sa rozhodol ukončiť svoje 47-ročné pôsobenie v horskej službe a odísť do dôchodku. Profesionálnym tatranským záchranárom sa stal v roku 1954 a zároveň aj držiteľom certifikátu Tatranského sprievodcu I. triedy. Mal vtedy 21 rokov, no už v roku 1950 absolvoval horolezecký kurz JAMES-u. Od toho času boli hory a Ivan Gálfy to isté.
Vrchol kariéry Tirič Mír
Jeho najčastejším horolezeckým partnerom bol Ivan Urbanovič. V Tatrách zaznamenal asi 700 výstupov, z nich desiatky boli prvovýstupy. Od roku 1956 ako člen československej reprezentácie liezol v Alpách, od roku 1958 na Kaukaze. Zúčastnil sa dvoch výprav do Hindukúša – v roku 1965 vystúpil na štyri šesťtisícovky, v roku 1967 spravil prvovýstupy na Dir Zom a na Tirič Mir (7 708 m), ktorý sa stal vrcholom jeho horolezeckej kariéry.
V jeho životopise majú významné miesto československé expedície do ázijských hôr, ktoré ho očarili – Himalájí a Karakoramu. Bol ich členom a obyčajne aj vedúcim. Tých do Himaláji bolo deväť, vyše polovica z nich úspešných po dosiahnutí výstupov na najvyššie hory sveta. Viedol už naše prvé expedície na Nanga Parbat (1969 a 1971), Makalu (1973 a 1976), Jannu (1979 a 1981), Kančendžongu (1961), Lhoce Šar (1984) a Mount Everest (1987).
Makalu, Nanga Parbat, Kančendžonga
K jeho najväčším himalájskym úspechom na poste vedúceho expedície patrí – piaty výstup na Makalu na piatu najvyššiu horu sveta v roku 1976 (Milan Kriššák a Karel Schubert), ďalej výstup na Nanga Parbat v roku 1971 (Ivan Fiala a Michal Orolín), ktorá bola prvou expedíciou na tento kopec z východného bloku. Významným bol aj výstup na Kančendžongu v roku 1981, ktorej vrchol dosiahli Jozef Psotka a Ľudovít Zahoranský.
Spomeňme ešte, že Ivan Gálfy počas výpravy na Nanga Parbat v roku 1971 zdolal Rakiotský štít (7 074 m) a v roku 1975 ako člen výpravy do Ánd vystúpil na Illimani a Huascarán.
V športovej sieni slávy i srdci ľudí z hôr
Zaslúžilý majster športu Ivan Gálfy má čestné miesto v športovej sieni slávy mesta Vysoké Tatry a je držiteľom viacerých ocenení. V Horskej službe strávil ako dobrovoľník a profesionál vyše polstoročie, štvrťstoročie z toho ju viedol ako náčelník a šesť rokov bol jej federálnym predsedom. Päť rokov stál aj na čele Československého horolezeckého zväzu.
Spolupracoval na filmoch a seriáloch s horskou tématikou, je autorom dvoch kníh a množstva článkov.
S Milanom Kriššákom napísal napríklad publikáciu Makalu. V časopise Krásy Slovenska viedol rubriku Z tatranských stien. A vo veľmi úspešnom filme Medená veža bol dablérom hercov v náročných lezeckých scénach, v koprodukčnom seriáli Záchranári dohliadal na používanie „horolezeckého“ jazyka a zahral si aj šéfa horskej služby.
Neprial si, aby sme sa naviazali na jedno lano
„V hlave mi z tých rokov ostala aj spomienka na krásnu atmosféru, ktorú zvykli vytvoriť otcovi kolegovia po niektorej zo záchranárskych akcií,“ spomína si na detstvo a mladé roky syn Ivana Gálfyho – Róbert.
„Zastavili sa u nás, rozoberali ju, spomínali. Ja som to počúval s otvorenými ústami a už vtedy som chcel byť záchranárom a liezť po skalách. Otec bol veľkou inšpiráciou. No nechcel, aby sme sa s bratom horolezectvu venovali,“ vykreslil s tým, že mu museli sľúbiť, že nikdy nenastúpia do steny, ak nad nami už niekto bude liezť a nikdy sa nenaviažu na lano s bratom.
Hory sú o vášni
Róbert Gálfy je z tej generácie, ktorá tajne pod perinou pri čelovej lampe čítala horolezecké knihy. „Mal som vtedy prečítané hádam všetko, čo sa k tejto téme dalo zohnať. Pamätám si, ako sme sa raz s otcom bavili o tom, aký rôzny majú ľudia vzťah k horám. Prišli sme na to, že to musí byť v srdci. Lásku k horám nemožno prikázať. Je to o vášni. Ak vás raz chytí, už vás nikdy nepustí,“ pokračuje v spomienkach na otca Róbert Gálfy, ktorý je tiež slovenským horolezcom, skialpinistom, horským vodcom UIAGM a majstrom športu.
„Otec bol ohromný pracant. Všetko, čo robil, robil na 110 percent a dodnes je mojím vzorom. Tak skromne, ako žil a išiel za svojimi cieľmi, to je neuveriteľné! Dnes žijeme v dobe internetu, čokoľvek si môžeme dohľadať a ak niečo chceme nájsť, tak to aj nájdeme,“ pokračuje.
Nevychovával nás, on nám bol príkladom
„Keď si predstavím, odkiaľ on musel čerpať informácie, aké obmedzené boli tie zdroje, aké knihy či inú literatúru musel prečítať, aké steny vyhľadať a zisťovať či, kedy a kým boli prelezené a podľa toho sa pri plánovaní expedícii riadiť, tak to je na obdiv. On nás nevychovával v takom tom bežnom význame slova, on nám bol príkladom,“ uzatvára spomienku na tatranskú legendu Ivana Gálfyho jeho syn Róbert.
No ešte sa pousmeje. „Mal panický strach z toho, že sa nám s bratom niečo stane. Vtedy som bol z neho dosť nešťastný, no časom mi došlo, že ide o prirodzený postoj každého horského záchranára,“ objasňuje.
Rozhovory s ním boli dobrou školou
„Keď som už začal liezť, musel som mu povedať, kam idem, s kým idem, aké ústupové trasy mám pripravené, kam pôjdem, keď sa náhle zmení počasie, alebo sa zotmie… Alebo, aké sú náhradné varianty zostupu zo stien a ktoré a za akých okolností použijem. Na túru som bol pripravený ako na vysokoškolskú skúšku. Dnes viem, že to bola dobrá škola,“ zamýšľa sa syn nad počínaním svojho slávneho otca.
Dnes je pätnásť rokov, čo odišiel do horolezeckého neba. A navždy kráča po Tatrách…
Autor titulnej fotografie: zdroj FB Róbert Gálfy
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
