Cart is empty 
Vypočuť článok
Nie je to pekný pohľad. Historická budova lanovky na Skalnaté Pleso a Lomnický štít v Tatranskej Lomnici chátra.
Keď visutú lanovku z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít v tridsiatych rokoch minulého storočia budovali, predstavovala svetový unikát. Premávať prestala v roku 1999.
Bola to kyvadlová lanovka s nosnými, ťažnými a príťažnými lanami. Išlo o dvojúsekovú lanovku so štyrmi stanicami na trase, vyžiadala si to extrémna dĺžka celej trasy. Práve pri nich sa trochu pristavme.
Umiestnenie chcelo kompromis
Už počas prípravy osadenia dolnej stanice bol potrebný kompromis. Ako uvádza Wikipédia, pôvodne mala staničná budova stáť pri Ceste slobody, ale pre nevhodnú konfiguráciu tento návrh zamietli. Druhý riešil stavbu na úrovni dnešnej podpery, no aj ten mal oponentov. Ruch strojovne mal vyrušovať hostí Grandhotela Praha.
Základy nakoniec vykopali niekoľko metrov nižšie, na ceste cieľových zákrut bobovej dráhy. Na projektovaní staníc lanovky sa podieľal vtedy bezmála sedemdesiatročný Dušan Jurkovič, no nebol spokojný s konečnou podobou, ktorá neodzrkadľovala jeho myšlienku. Dal im však neobyčajný architektonický tvar a spolu s Karlom Marvanom z Hradca Králového sa považuje za tvorcu architektúry staničných budov lanovky. Stavebne dolnú staničnú budovu dokončili v decembri 1937.
Na konci vojny ju Nemci takmer zničili
Aby údolná stanica lanovky udržala náročnú konštrukciu, ako uvádza stránka refresher.sk, jej základy siahali až do hĺbky tridsiatich metrov. Na svoju dobu bola riešená veľmi funkčne a prispôsobili ju potrebám prevádzky. Cez vojnu jej takmer hrozil zánik. Tesne pred oslobodením Vysokých Tatier ju Nemci poškodili.
Ihneď po druhej svetovej vojne lanovku spojazdnili, v nasledujúcich desaťročiach opakovane riešili jej technický stav a bezpečnosť cestujúcich, no časom sa jej prevádzka stala nerentabilná a aj technicky nespôsobilá. Štátny dráhový úrad ju v roku 1999 vyradil z prevádzky. Poslednú jazdu, už bez cestujúcich, uskutočnili zamestnanci lanovky v roku 2005.
Mala aj štyri izby pre personál
Vráťme sa k stanici v Tatranskej Lomnici. Už sme spomenuli, že do prevádzky sa dostala v decembri 1937 po asi poldruharočnej výstavbe. Vtedy bola otvorená prevádzka úseku lanovky Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso. V budove okrem technologických priestorov bola aj prevádzková kancelária, čakáreň, pokladňa, úschovňa batožín, bufet, hygienické zariadenie, ale aj štyri izby pre personál a kotolňa. V strede sa nachádzalo kotvište s kotvami nosných lán a napínací kladkostroj príťažných lán.
S koncom prevádzky prvého úseku lanovky v septembri 1999 sa definitívne uzavrela história trasy visutej lanovky spoza Grandhotela Praha v Tatranskej Lomnici. Nevyužitý ostal aj objekt údolnej stanice. Dodnes čaká na svoje ďalšie využitie. Vo vyspelom zahraničí by už z neho dávno urobili možno aj múzeum. História technického skvostu, akým kedysi lanovka na Lomničák bola, by si to určite zaslúžila.
V Alpách by tak neplakala
Toho istého názoru sú aj diskutéri, ktorí reagovali na aktuálne fotografie interiéru stanice, ktoré na sociálnej sieti nedávno uverejnil Michal Kraft.
„Všetko, čo bolo na svoju dobu vyspelé a má ešte historickú hodnotu, sme si nechali zničiť,“ vyslovil sa Milan. „Toto miesto by si zaslúžilo byť chránené ako pamiatka minulých čias. Veď je to poklad, ktorý by sme mali uchovať pre budúce generácie,“ citujeme ďalší z názorov. „Smutný pohľad, škoda, že to takto chátra,“ pridáva sa Diana. Karol k tomu dodáva, že kedysi tu stále „endeeráci“ na lístky až dolu po hlavnú cestu, taká bola lanovka populárna. A jeho dedo, ktorý tu robil strojníka, dostal od prezidenta A. Zápotockého vyznamenanie. Prišiel mu ho osobne odovzdať do Tatranskej Lomnice.
„Keby tam bolo múzeum s kaviarničkou a niečo zaujímavé pre deti… Škoda tej lanovky, ak by bola v Alpách, takto by neplakala,“ píše Erika. „Bolo to významné dielo aj architektov svojej doby,“ pridáva sa Ivan. „Hanba, ako si vieme vážiť históriu!“ dodáva Miroslav. „A graffiti to dokončili,“ uzatvára Marta.
A pokračovať by sme mohli ďalej. Čo názor, to odsudzujúci komentár k stavu údolnej stanice. Ktovie, možno sa stane inšpiráciou k náprave. Kiežby!
Autor titulnej fotografie: Michal Kraft
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
