Cart is empty 
Prvá zubačka patrila zakladateľovi Štrbského plesa. Viedla zo Štrby a dali ju do prevádzky už v roku 1896.
Jozef Szentiványi Štrbské Pleso vlastnil až do roku 1901, potom ho predal uhorskému štátu. Bol to významný muž, ktorý z najvyššie položenej osady celého Uhorska vďaka svojej usilovnosti, predstavivosti a pohostinnosti vybudoval skutočnú perlu Vysokých Tatier. Nakoniec, na znak úcty k jeho pôsobeniu sa až do roku 1918 pridával k názvu osady prívlastok Szentivániho Štrbské Pleso.
Bez modernej dopravy rozvoj Štrbského Plesa nebol možný
Bol to on, ktorý si medzi prvými uvedomil, že bez modernej dopravy rozvoj Štrbského Plesa nebude možný. Na prelome 19. a 20. storočia turistické i liečebné možnosti vysokohorskej osady postupne objavovali Maďari, Nemci i Rakúšania a po vzniku Československej republiky aj Česi.
Jednou z možností, ako osadu dopravne sprístupniť, bola zubačka. Že ňou do Tatier cestujú, si mohli návštevníci povedať už takmer pred 130 rokmi. Parnú ozubnicovú železnicu medzi Štrbou a Štrbským Plesom totiž dali do prevádzky už v roku 1896.
V tom čase bolo Štrbské Pleso so Štrbou spojené iba prašnou hospodárskou cestou, ktorú brázdili fiakre, ľahké bričky a polokryté koče a v zime sane. Jozef Szentiványi, bol jedným z tých vlastníkov tatranských pozemkov, ktorí videli turisticko-liečebný potenciál Tatier, a pohotovo zareagoval aj na pokrok v doprave.
Zubačku stavala pestrá vzorka robotníkov
Koncesiu na výstavbu ozubnicovej železnice prevzal v roku 1893 a rozhodol sa stavbu podstatným podielom financovať. O dva roky neskôr bola vytýčená trasa a začalo sa stavať, pričom pri zemných prácach, ako uvádza publikácia Štrba Štrbské Pleso v premenách času, sa zišla pestrá národnostná zbierka robotníkov – od Slovákov, cez Maďarov a Poliakov až po Talianov.
Priblížme si parametre. Ozubnicová železnica na 4,75-kilometrovej trati prekonávala výškový rozdiel 451 metrov a vzorom pri jej výstavbe bola podobná železnica na Svábhegy v Budapešti. Súčasťou projektu bola aj výstavba stanice na Štrbskom Plese pri jazere, aby návštevníci mohli vystupovať v blízkosti reštaurácií a ubytovacích zariadení. A aj časť trasy viedla popri plese.
Naraz prepravila 60 cestujúcich
Strojový park železnice pozostával z dvoch parných rušňov a štyroch osobných vozňov. Naraz prepravili okolo 60 cestujúcich. Prvé roky bola zubačka v prevádzke iba v lete, neskôr aj v zime. No vtedy do cestovného poriadku často zasiahli snehové kalamity a keď sa nedalo, zubačka nepremávala.
Cesta trvala v každom smere 37 minút a po dokončení hotela Móry na Novom Štrbskom Plese v roku 1906 tu zriadili zastávku s čakárňou. Zubačka na nej zastavovala podľa potreby.
Autobusom zubačka nemohla konkurovať
Fiakrom a neskôr od roku 1926 zavedeným autobusom ale zubačka nekonkurovala. Cestovné bolo na tie časy drahé, prepravná rýchlosť malá, vozne nepohodlné. No aj tak zubačka vo svojich najlepších rokoch dokázala previezť ročne okolo 16 tisíc cestujúcich.
Prevádzku prvej ozubnicovej železnice ukončili ale nielen spoľahlivejšie autobusy, ale aj svetová hospodárska kríza. Jej prevádzku stopli v roku 1932. O niekoľko rokov na to demontovali aj trať. No jej teleso ešte dlho využívali turisti ako chodník. Súčasná zubačka vznikla až v 60. rokoch minulého storočia. A pri jej výstavbe pribudla aj nová vrcholová stanica. Tá pôvodná stála na brehu Štrbského plesa. Výstavba hotelov na brehu plesa a volanie po tichu a pohode ubytovaných hostí boli hlavným motívom, prečo už dnes zubačku nevidíme pri vodách Štrbského Plesa.
Okolo jazera viedla električková trať
Návštevníci našej FB stránky sa s nami podelili o staré pohľady na dopravu okolo jazera. Olinka Hricová si v diskusii zaspomínala, že sa v jednej takej električke viezla. „Bol horúci deň a z okna, na ktorom nebolo sklo, lebo to bol taký letný vozeň, som pozerala rovno do vody,“ napísala.
„Električky jazdili až k dnešnému hotelu Kempinski, bývalá železničná stanica bola ako je dnes hotel Solisko. Bola tam ešte jedna budova, dnes je súčasťou Soliska,“ uviedol David Dolinay. „Bola až za hotelom Solisko,“ upresnila Květa Volfová, ktorá chodievala do tamojšieho DLÚ Solisko od roku 1963 na liečenie.
Pridal sa aj Jozef Mak. „Električka jazdila tesne okolo plesa, trať viedla po jeho južnom brehu. Konečná zubačky bola za budovou železničnej stanice, zrejme pod juhozápadným rohom Hviezdoslava, asi sto metrov od Soliska,“ napísal.
„Na mapách ešte vidno, kade viedol železničný násyp,“ upresnil premávku vlakov pri plese Emil Malecký. „Pridávam fotku zakončenia trate zubačky. Bolo to strmé, jednoduché, žiaden prístrešok.“
Bolo tam krásne, možno krajšie ako dnes
Ana Zaujecová uvádza, že pôvodná trasa električky viedla až k plesu, zmenilo sa to po roku 1970.
„Ako krásne to tam bolo. Plno zelene,“ nostalgicky spomínajú ďalší návštevníci našej FB stránky. „To bol detský raj pri jazere, ešte tam nestál Kempinski,“ dodala Daniela Lacková. „Tie zábery, to je krása. Lepšie ako dnes,“ pridala sa Anna Kromková.
Autor titulnej fotografie: zdroj Miroslav Louthan
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
