Cart is empty 
Lezenie a písanie. Celý život jednej z ikon našich veľhôr bol spojený s Vysokými Tatrami. Vo februári sme si pripomenuli jeho nedožité sté narodeniny.
Popredný horolezec, publicista, chatár, člen Horskej služby Arno Puškáš, lebo o ňom je reč, sa narodil 4. februára 1925 v Košiciach. No metropola na východe Slovenska nebola miestom, ktoré by tvorilo v jeho životopise podstatný diel. Do Tatier, presnejšie Tatranských Zrubov, sa dostal počas základnej vojenskej služby. Robil tu lyžiarskeho a lezeckého vojenského inštruktora.
Na hrobe má tabuľu, ktorú si sám navrhol
Po vojne sa do Tatier vrátil. A už z nich neodišiel. Naše veľhory mu ponúkli to, po čom túžil. Po chatárčení, lezení, písaní. Začínal ako horský nosič. Trinásť rokov bol chatárom na Chate pod Rysmi, neskôr prešiel na dnes už neexistujúcu Kežmarskú chatu. Od založenia Horskej služby sa stal jej dobrovoľným členom, záchranárom. Slobodnému povolaniu sa upísal už v roku 1967. Živil sa ako grafik a publicista. Zomrel ako 76-ročný, pochovali ho na cintoríne v Novom Smokovce. Na hrobe má tabuľu, ktorú si sám navrhol.
Urobil viac ako dvesto prvovýstupov
Čo stihol za svoj život? Veľmi veľa. Od roku 1950 do roku 1980 urobil 209 prvovýstupov, z nich viac ako stovku v zime. Jeho 26-členné družstvo prešlo počas prvého zimného kolektívneho prechodu hlavného hrebeňa Vysokých Tatier 26,5 kilometra. Bolo to v roku 1955 a sám tento prechod inicioval. Dodnes je to jedna z najväčších expedičných akcií vo Vysokých Tatrách.
Známe sú jeho výstupy na pravý pilier Galérie Ganku, na Ošarpance, Voliu vežu. Ako prvý preliezol Stanisławského komín v severnej stene Malého Kežmarského štítu spolu s českým spolulezcom Karolom Cermanom.
A zahraničie? Navšívil Julské Alpy, vystúpil na Mt. Blanc, Grossglockner, bol v Pyrenejách, na Atlase, Olympe, Pamíre, v nórskom pohorí Romsdal, saharskom pohorí Ahaggar a Fanských vrchoch v Tadžikistane.
V roku 1969 a 1971 bol účastníkom prvých československých himalájskych expedícií na Nanga Parbat. Na tej druhej vystúpil na Čongru (7 510 m), predvrchol tejto osemtisícovky, a juhovýchodný vrchol Nanga Parbatu (7 530 m).
Bohémsky Tatranec a jeho desaťdielny horolezecký sprievodca
No to nie je všetko. Bohémsky Tatranec, ako ho mnohí poznali, bol aj naším najvýznamnejším horolezeckým publicistom. Na jeho konte je 18 kníh, dve poviedky a ako uvádza Wikipédia, aj asi 1 200 článkov s horolezeckou tématikou. Tomu všetkému korunuje desaťdielny Horolezecký sprievodca Vysoké Tatry, ktorého písal a vydával 32 rokov.
Prvý diel monografie vyšiel v roku 1957. Je to jediná kompletná slovenská tatranská monografia a bude navždy základom pre akúkoľvek prácu v tejto problematike. Ako pripomína Igor Koller zo spolku JAMES, Arno Puškáš tu zachytil na tritisíc stranách množstvo výstupov, no zároveň vyriešil názvoslovie mnohých horolezeckých objektov.
Renesančný človek so svojráznym humorom
Mnohí, ktorí poznali Arna Puškáša, sa zhodujú v tom, že to bol renesančný človek. Dokázal toho veľa. Okrem toho, že sa do kroniky Tatier zapísal ako nosič, chatár či dobrovovoľný záchranár, bol aj výborným fotografom, výtvarníkov a spisovateľom. Tieto schopnosti sa mu zišli najmä počas expedícií, ktoré dokázal veľmi verne zmapovať. Na fotkách z Himalájí ho nikde nenájdete, všetky totiž urobil on.
Precestoval štyridsiatku štátov celého sveta, čítal po česky, maďarsky, poľsky, francúzsky, rusky a dosť dobre vedel po taliansky. Pamätníci na neho spomínajú ako na elegantne oblečeného, svojrázneho chlapíka, ktorý mal vždy poruke dobrodružné historky z tatranského prostredia a tie s humorom, noblesnosťou, ale aj žičlivou brytkosťou a iskrou v oku opisoval. Poznali ho akoby sa nemeniaceho, vždy elegantne oblečeného muža, v neodmysliteľných pumpkách, vždy s motýlikom alebo aspoň šatkou na krku.
Známy dokumentarista Pavol Barabáš o ňom hovorí s veľkou úctou. Podľa neho je najvýraznejšou postavou slovenského horolezectva v období po druhej svetovej vojne.
Niet doliny, v ktorej by nenechal svoju stopu
V tých rokoch bol Arno Puškáš neúnavným propagátorom slovenského horolezectva a snažil sa jeho úroveň vyrovnať s Poliakmi.
„Niet prakticky doliny, kde by nezanechal so svojimi spolulezcami svoj podpis,“ uviedol krátko po jeho smrti za všetkých jamesákov Igor Keller. „Aj preto je stále akoby prítomný na skalách či chatách. Po večeroch tam medzi horolezcami koluje „Puškáš“ a podľa jeho sprievodcu si vyberajú túru na ďalší deň,“ dodáva.
Ako uvádza Mira Kováčikova v SME, Arno Puškáš dostal medzi prvými v bývalom Československu titul majstra športu. Potom zaslúžilého majstra športu. Za monografiu o Tatrách dostal štátne vyznamenanie.
A hoci práve toto môže byť najkrajší pomník, aký si človek postaví, predsa len je chybou, že ani teraz nemáme v Tatrách žiadnu pamätnú tabuľu, ktorá by pripomínala túto významnú osobnosť. Poliaci by z neho už dávno boli urobili tatranského hrdinu. A my…?
Autor titulnej fotografie: zdroj Montana, S. Písecký
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
