Cart is empty 
Aj cez známe tatranské chaty sa preliali dejiny. A dali im aj nové mená. Nad niektorými dodnes krútime hlavou.
Niektoré tatranské chaty boli základom pre vznik osád, iné, vyššie položené, slúžili najskôr ako útulne pred zlým počasím pre poľovníkov či turistov, alebo ako základňa pre zberačov byliniek či bádateľov Tatier. Niektoré zanikli, iné majitelia prebudovali a dnes sú súčasťou tatranského cestovného ruchu.
V starých bedekroch nájdeme aj ich iné pomenovanie, než aké nesú dnes. Poďme si urobiť základný prehľad v najznámejších z nich.
Chata pod Soliskom (1 840 m)
Dnešná je najmladšou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách, dá sa tu najesť, ubytovať, je východiskom pre túry, skialp i lyžovanie. Jej predchodkyňu ale dali do prevádzka už v roku 1944. Najskôr slúžila len v zime a najmä lyžiarom. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia jej hrozila asanácia, no záujem o ňu prejavil horolezecký oddiel JAMES Slovan Vysoké Tatry. Horolezci ju opravili a po vybudovaní sedačkovej lanovky ju preorientovali na celoročnú prevádzku.
Ďalší existenčný úder jej mohlo pripraviť obdobie po roku 1989. Z hygienických dôvodov tu zrušili ubytovanie, chata sa „scvrkla“ na bufet. Nový život jej vdýchol nový majiteľ. Ten v roku 2003 začal rozsiahlu rekonštrukciu, starú drevenú chatu rozobrali, novostavba je už murovaná. A so službami, ktoré zodpovedajú úrovni doby. Chata svoje meno za 82 rokov existencie nezmenila.
Majláthova chata (1 494 m)
Okolo Popradského plesa bol už od devätnásteho storočia čulý stavebný ruch. Najskôr postavili Majláthovu chatu. Meno niesla po liptovskom podžupanovi a prvom podpredsedovi liptovskej sekcie Karpatského spolku Vojtechovi Majláthovi. Patril k hlavným iniciátorom výstavby chaty. Bola drevená a otvorili ju v roku 1879. O rok celkom zhorela.
Už o ďalší rok na jej mieste vyrástla už murovaná chata. Po otvorení ju oficiálne nepomenovali, automaticky sa na ňu preniesol názov jej predchodkyne. No v časti vtedajších dokumentov sa spomína aj pod názvom Popradská chata, resp. Chata pri Popradskom plese.
No v roku 1890 vyhorela aj táto budova. Už vtedy sa začalo hovoriť o potrebe vybudovať pri plese horský hotel. Najskôr ale staviteľ František Mariássy vybudoval na severozápadnom brehu jazera tretiu chatu. Návštevníkom začala slúžiť v roku 1892.
O päť rokov neskôr sa majiteľom Mengusovskej doliny stalo knieža Kristián Kraft Hohenlohe a keď ho verejná mienka prinútila obmedziť v doline jeho poľovnícke ambície a obnoviť v nej turistickú bázu, postavil pre turistov už štvrtú, drevenú prízemnú budovu. Po prístavbách a opravách slúžila až do roku 1961. V dobovom sprievodcovi sa o nej začiatkom 20. storočia hovorilo ako o Majláthovej útulni.
V roku 1951, keď správu tejto chaty prevzal Slovakotour v Starom Smokovci, chatu premenovali na Chatu kpt. Morávku pri Popradskom plese. Bol to veliteľ žandárskej stanice na Štrbskom plese a partizán oddielu Vysoké Tatry. Padol na Grúniku.
V roku 2006 začali stavať na mieste pôvodnej Majláthovej chaty nový objekt s rovnakým názvom. Do plnej prevádzky ju uviedli o päť rokov neskôr. Dnes je príjemným miestom poskytujúcim ubytovanie a stravovanie.
Horský hotel Popradské pleso (1 494 m)
Ambícia zlepšiť služby pre vzmáhajúci sa turistický ruch pri Popradskom plese našla odpoveď v podobe výstavby horského hotela. Slávnostný výkop urobili v roku 1957, do prevádzky ho dali na Vianoce 1961. Najskôr niesol názov Horský hotel pri Popradskom plese. Premiestnili na neho ale pamätnú tabuľu zo štvrtej zaniknutej chaty pri plese pripomínajúcu Štefana Morávku. Preto sa pre nový objekt ujal názov Chata kpt. Morávku pri Popradskom plese. V roku 1990 mu prinavrátili názov Chata pri Popradskom plese a po privatizácii ho noví majitelia prezentujú ako Horský hotel Popradské pleso.
Zamkovského chata (1 475 m)
Štefan Zamkovský, špičkový tatranský horolezec, horský vodca a záchranár, postavil chatu v ústi Malej Studenej doliny v roku 1943. Spolu s manželkou jej vtisol pečať krásnej tatranskej atmosféry a pohostinnosti. Nikto vtedy chatu nepoznal inak ako Zamkovského chata.
Po „Víťaznom februári“ ju znárodnili. Manželia Zamkovskí s dcérou ju museli opustiť. Majiteľ – Slovakotour – ju premenoval na Chatu kpt. Nálepku (išlo o slovenského dôstojníka a partizánskeho veliteľa, zahynul pri oslobodzovaní ukrajinského mestečka Ovruč v roku 1943, s Tatrami nemal nikdy nič spoločné).
Štefan Zamkovský ešte krátko pracoval na Bilíkovej chate, no neskôr musel Tatry úplne opustiť. Jeho chatu aj tak turisti vždy volali Zamka. V roku 1991 chate vrátili jej pôvodný názov a jej terajší majitelia majú aj po rozsiahlej rekonštrukcii chaty jej zakladateľa vo veľkej úcte.
Chata pod Rysmi (2 250 m)
O potrebe stavať chatu pod Rysmi sa hovorilo už na konci 19. storočia. Realitou sa stala až po prvej svetovej vojne a najmä potom, čo sa preukázala vysoká návštevnosť tohto tatranského štítu. A keďže vtedy sa nesmelo stavať v hraničnom pásme, padlo rozhodnutie chatu situovať v Dolinke pod Váhou. Chatu pod Váhou začali stavať v roku 1931, dokončili ju v roku 1932, ale medzitým sa robotníci borili s nepredstaviteľnými podmienkami pre prácu, ktoré im „zabezpečovalo“ aj kruté počasie.
Stala sa najvyššie položenou chatou v Tatrách a prehnali sa ňou nielen dejiny, ale aj početné lavíny. Opakovane ju takmer zničili. A preletel cez ňu aj menotvorný uragán. V čase prvej Československej republiky ju volali Jubilejná útulňa pod Rysmi, ale aj Útulňa KČST pod Rysmi, Útulňa pod Váhou. V čase Medzinárodných výstupov mládeže na Rysy od roku 1957 boli návrhy premenovať ju na Leninovu chatu či Chatu Medzinárodného výstupu mládeže na Rysy. No nestalo sa tak, našťastie. A dnes nesie oficiálny názov – Chata pod Rysmi. Je v prevádzke iba počas letnej sezóny.
Sliezsky dom (1 680 m)
Novostavbu Sliezskeho domu dali do užívania v roku 1895. Názov tejto prízemnej budovy inšpiroval fakt, že o jej výstavbu sa pričinila Sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku, ktorá mala v správe Velickú dolinu. V chate vtedy zriadili aj malé múzeum, ktoré dokumentovalo vzťahy spolku k doline i k Vysokým Tatrám. Budovu opakovane stavebne vylepšovali aj v dvadsiatom storočí, keď sa stala východiskom pre túry na Gerlachovský štít, no v roku 1962 chata úplne vyhorela.
Takmer ihneď po tomto nešťastí prišli prvé úvahy o stavbe nového „paláca pod Gerlachom“. Nový dvojposchodový Horský hotel Sliezsky dom dali do prevádzky v roku 1968. Po roku 2008 krátko niesol názov Horská chata Sliezsky dom, neskôr sa vrátil k menu Horský hotel Sliezsky dom.
Rainerova chata (1 301 m)
Projekt prvého turistického prístrešku v ústí Veľkej Studenej doliny, na Starolesnianskej poľane vznikol v roku 1863 zásluhou Jána Juraja Rainera, vtedajšieho nájomcu Starého Smokovca a veľkého propagátora Vysokých Tatier. Jednoduchá chatka nedostala ani meno, no spontánne ju začali volať Rainerova chata.
Vo svojej histórii má roky, keď chátrala, i roky rôzneho úžitku či následnej devastácie. Až do roku 1997, keď si ju prenajal kežmarský učiteľ Peter Petras. Spolu s rodinou a kamarátmi ju postupne opravoval, zveľaďoval a dnes je obľúbeným miestom cieľom turistov s viacerými unikátnymi podujatiami. Svojmu menu chatka ostala verná.
Skalnatá chata (1 725 m)
Turistom pri Skalnatom plese najskôr slúžilo na odpočinok Skalnaté ohnisko, ktoré upravili a obmurovali v polovici 19. storočia sliezski turisti. V ďalších rokoch prešlo viacerými ďalšími úpravami, no až Klub československých turistov prišiel v polovici štvrtej dekády minulého storočia s myšlienkou pristaviť k tomuto miestu riadnu chatu. Podujal sa na to Michal Tomčík. V roku 1935 bola Skalnatá chata po vyriešení mnohých finančných a organizačných problémov otvorená. Časom sa stala aj zásluhou manželov Tomčíkovcov jednou z najpopulárnejších v Tatrách.
Čakali ju vojnové roky, potom pôsobenie v socialistickom hospodárstve, jeden čas bola aj zatvorená. Nový život jej vdýchol po roku 1993 nájomca, tatranský nosič Laco Kulanga, ktorý jej vrátil pôvodné poslanie. Turisti ju aj po takmer sto rokoch existencie poznajú iba ako Skalnatú chatu.
Bilíkova chata (1 255 m)
Keď zhasli nádeje na vybudovanie Studenopotockých kúpeľov po rozsiahlom požiari v roku 1927, pozemok, na ktorých stáli, kúpil Dr. Michal Guhr, známy lekár kúpeľný lekár v Tatranskej Polianke a propagátor lyžovania, sánkovania a tatranskej turistiky. Daroval ho kežmarskej sekcii medzivojnovej turistickej organizácie spišských Nemcov, ktorá tu postavila drevenú chatu so zámerom poskytovať v nej služby pre turistov, predovšetkým mladých turistov.
Dr. Guhr sa jej otvorenia v roku 1934 nedožil. No chata niesla jeho meno – Guhrov mládežnícky a turistický domov. Neskôr sa zaužíval jednoduchší názov – Guhrova chata. Keď ju ale v roku 1947 prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, dostala meno – Bilíkova chata KSTL, dnes – po viacerých zmenách majiteľov už iba Bilíkova chata.
Pavol Bilík bol inšpektorom finančnej stráže vo Vysokých Tatrách a aj vynikajúci lyžiar. Počas Slovenského národného povstania, ktorého bol účastníkom, ho v priebehu bojov nad Horným Smokovcom zajali a 7. septembra 1944 v Kežmarku popravili.
Zbojnícka chata (1 960 m)
Postavila ju na Zbojníckej pláni pri Sesterskom plese v roku 1901 Štátna lesná správa v Liptovskom Hrádku. Bolo to v čase, keď návštevníci Tatier už vôbec nepochybovali o tom, že Veľká Studená dolina si chatu zaslúži. Išlo o jednoduchú stavbu z kameňa, ktorú neskorší nájomcovia rozširovali a prestavovali. Spočiatku ju nazývali Lovecká chata, potom Útulňa KČST vo Veľkej Studenej doline. Poľskí turisti a horolenci jej dali meno pre nehostinný chlad – Márnica. Až keď v roku 1933 tu prenocoval chatár Peter Tomčík s priateľom, nechal sa počuť, že chata je vhodná hádam iba pre zbojníkov a upevnil na strom pri chate Kamzík smerník s nápisom Zbojnícka chata.
Jeho brat Michal ale vo svojich spomienkach uviedol, že meno dostala podľa Zbojníckych plies. Každopádne, nezmenilo sa a pod ním chatu poznáme aj dnes.
Téryho chata (2 015 m)
Vybudovať chatu pri Piatich Spišských plesách navrhol Uhorskému karpatskému spolku priekopník tatranského horolezectva Edmund Téry už v roku 1884. No až o štrnásť rokov neskôr začal tento zámer nadobúdať reálnejšie kontúry. Chatu do užívania odovzdali v auguste 1899. Pomenovali ju podľa svojho tvorcu – Téryho chatou. Bolo to dobré rozhodnutie. A hoci mnohokrát menila majiteľa i nájomcov, doteraz sa nikto nepokúsil o zmenu tohto mena.
Chata pri Zelenom plese (1 550 m)
Predchodkyňa dnešnej Chaty pri Zelenom plese bola už treťou chatou v tejto krásnej časti Tatier. V Uhorskom karpatskom spolku si uvedomovali, že po požiaroch predchádzajúcich stavieb tu treba vybudovať niečo bezpečné, kamenné, s vlastným hospodárom.
Otvorili ju v roku 1897 a navrhli pomenovať po vtedy najvyššom protektorovi spolku arcikniežaťovi Fridrichovi Habsburgovi – Fridrichova chata. Knieža súhlasilo. V slovenských textoch sa sporadicky objavovala aj ako Bedrichova chata, no s pádom monarchie padli aj názvy niektorých tatranských lokalít – medzi nimi aj tejto.
Preto sa do roku 1950 označovala polohopisným názvom – Chata pri Zelenom plese.
Staršej generácii tatranských návštevníkov je známa aj pod menom – Brnčalova chata. Dali jej ho v roku 1950 podľa telovýchovného pracovníka Alberta Brnčala, ktorý sa v tom istom roku zabil ako horolezecký inštruktor pod Jastrabím sedlom v Malej Zmrzlej doline. Premenovanie motivovala politika, Brnčal k chate nemal žiadny vzťah.
Pôvodné meno – Chata pri Zelenom plese – ikonickej stavbe vrátili v roku 1991.
Chata Plesnivec (1 290 m)
Nájdete ju v Doline Siedmich prameňov. Jej predchodkyňou je turistická chatka, ktorú začiatkom štvrtej dekády minulého storočia postavil učiteľ a člen Karpatského spolku zo Spišskej Belej Tibor Gresch. Od svojho vzniku ju dejiny poznajú pod menami Edelweisshütte, Protež, Hvezdoň a Plesnivec – všetky sa vzťahujú k reprezentantovi tatranskej flóry – plesnivcu alpínskemu. Chatku jeho staviteľ neustále rozširoval, vylepšoval jej služby a podarilo sa mu udržať jej prevádzku aj počas II. svetovej vojny.
Po nej ju ako nemecký majetok skonfiškovali. Následne mala viacerých majiteľov, až ju zatvorili. Po reštitúcii v roku 1993 pripadla mestu Spišská Belá, a to sa rozhodlo do schátranej chaty investovať a zásadne ju opraviť. Otvorili ju v októbri 1997.
Autor titulnej fotografie: zdroj Tanja Tatiana
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
