Cart is empty 
Klub slovenských turistov už rozhodol o nových nájomcoch obľúbených horských chát vo Vysokých Tatrách. Legenda z Chaty pod Rysmi končí.
Klub slovenských turistov (KST) rozhodol o nových nájomcoch štyroch obľúbených chát vo Vysokých Tatrách. Ako informoval portál TVnoviny, rozhodnutie sa týka Chaty pod Rysmi, Zbojníckej a Téryho chaty a Chaty pri Zelenom plese.
Zmeny na Chate pod Rysmi a Téryho chate
Na ďalších päť rokov sa novým nájomcom Chaty pod Rysmi stane Ján Ševčík, ktorý doposiaľ pôsobil na Téryho chate ako pravá ruka tamojšieho chatára Petra Michalka. Ten ako nájomca na najvyššie položenej celoročne prevádzkovanej chate končí. Tento rok ju preberie Tomáš Hvizdák, ktorý pôsobí ako člen Výkonného výboru KTS. Na Zbojníckej chate ostáva nájomcom Miki Knižka a na Chate pri Zelenom plese obhájil svoju pozíciu Tomáš Petrík.
„O prevádzkovanie horských chát bol veľký záujem. Záujemcovia predkladali ponuky nielen z finančného hľadiska, ale aj s dôrazom na projektové a koncepčné riešenia, ktoré mali ukázať víziu dlhodobého rozvoja a fungovania chát. Celkovo bolo vybraných desať ponúk, ktorých autori a zástupcovia boli pozvaní na osobné pohovory,“ uviedol KST.
Pod Rysmi končí dlhoročný chatár
Najväčším prekvapením po vyhlásení výsledkov výberového konania, na ktorom sa zúčastnil aj Slovenský horolezecký spolok JAMES, je správa, že na Chate pod Rysmi končí dlhoročný chatár, jej ikona a horský nosič Viktor Beránek. Stalo sa tak po takmer polstoročí jeho pôsobenia na chate – od roku 1977, keď predtým viac rokov na nej brigádoval a aj vynášal. Na krošňu si naložil svoj prvý náklad v roku 1969.
Dodnes je aktívnym vysokohorským nosičom a pre turistov je fakt, že vo veku 74 rokov si vie naložiť na krošňu síce už menej kilogramov ako kedysi, hodný obdivu. Svoju chatu táto tatranská legenda nikdy nenechala v štichu. Aj v zime, keď bola ako jediná chata v Tatrách počas sezónnej uzávery zatvorená, vyšiel k nej aj napriek snehu, aby ju skontroloval, pozrel, či je všetko v poriadku.
Chata si vybrala jeho, nie on ju
Ako nám povedal v nedávnom rozhovore, chatu si vybral on. Nie ona jeho. Vnímal ju ako vrchol slobody a odlúčenosti od toho sveta dole.
„Také orlie hniezdo to pre mňa bolo. Môžete z nej vyjsť v kraťasoch, v máji, júni lyžovať, maximálne v nej hralo rádio. Žiadne signály, žiadne mobily. Ak sme potrebovali niečo vybaviť, alebo sa niečo stalo, museli sme zbehnúť na Popradské Pleso, tam bol najbližšie telefón. Keď mi Peter Rajec, vtedajší chatár, ponúkol, či by som na nej nechcel zostať, bol som v siedmom nebi,“ vyznal sa.
Podotkol, že ju vtedy nikto nechcel. „Mala spadnutú strechu, dnu zatekalo a keď pršalo, na horných posteliach sme rozkladali lavóry. Chatárčenie tam nebolo med lízať. Hoci, recesia tam nikdy nechýbala. Dievčatá sme ubytovávali na horných posteliach, a keď zapršalo, vedeli sme, že prídu dolu, k nám,“ usmial sa.
Svoju chatu nikdy neopustil. Ak keď iní lámali palicu
História Chaty pod Rysmi je známa aj množstvom lavín, ktoré ponad ňu preleteli. Najhoršie boli lavíny z rokov 2000 a 2001. Vtedy sa dokonca uvažovalo, že chatu neopravia. Čo vtedy chatárovi išlo hlavou?
„Boli to ťažké chvíle. Spomínam si, že sme išli s kamarátkou na lyžiach ku chate. Chcel som ju otvoriť pre horolezcov. Trosky spočiatku nebolo vidieť, išli sme zospodu, spod Dračieho pazúrika. Naraz počujem: Viktor, pozri, chatu úplne zasypal sneh! No ona zasypaná nebola, ale chýbalo jej celé horné poschodie. A vtedy som sa rozhodol – z chaty neodídem, ale budem bojovať o to, aby ju opravili,“ zaspomínal si v rozhovore.
Chate vtedy zbierkami pomohlo veľa ľudí. A po ničivej lavíne v roku 2001 opravu podmienila aj snaha, aby dokázala v budúcnosti odolať lavínam. Základným predpokladom toho sa stal nábehový štít spevnený železobetónovými konštrukciami.
„Je to taký bunker teraz. Lavíny odvtedy už cez ňu preleteli, zatiaľ ju nepoškodili. No je to živá stavba, ak by to niekde urobilo dieru, tak chata opäť padne. Mám pokoru pred prírodou, je to obrovská sila. Chata síce nie je krásna, ale pri oprave nešlo o krásu,“ pripomína Viktor Beránek.
Treba pripomenúť, že i v čase opráv bol v chate otvorený bufet a poskytoval aspoň základné občerstvenie pre turistov.
Turisti majú Chatu pod Rysmi radi
Tí majú Chatu pod Rysmi veľmi radi. „Dole pri Popradskom plese máme takú búdku a pripravené asi päťkilogramové balíčky s potravinami a inými vecami, ktoré treba vyniesť na chatu. A viete, že vynášajú…! Sú tam aj plynové bomby na krošniach, vážia asi tridsať kilogramov. Nájdu sa borci, ktorí sa na to dajú. Slovenská klientela je slušná a pracovitá,“ oceňuje chatár.
Dostanú aj odmenu, figliarsky žmurkne. „Keď preberiem balíčky, dáme si niekedy aj fotku a poviem takému turistovi, aby išiel k okienku a povedal: Šivý vilk me pošila. To je heslo. A obsluha sa opýta: Super, ďakujeme, že si to vyniesol. Čo si dáš? Pivo, čaj, polievku či puding. A turista celý šťastný si vyberie, sedí v jedálni. A usmieva sa.“
Miesto nad všetky nádherné
Viktor Beránek má miesto, nad všetky nádherné. „Spája sa mi s nosičstvom. Podvečer som vyšiel z Popradského plesa. To sa už dolina upokojovala, iba kamzíci sem, tam pobehovali. Došiel som až k Žabím plesám, tu som mal v kosodrevine ukrytý spacák, zubnú kefku a pastu. Oprel som si náklad o skalu, zhodil mokré tričko, chvíľu som posedel, aby som sa vysušil. Obliekol som si suché tričko a zaliezol do spacáka. A zahľadel som sa na oblohu. Nekonečná krása. Magický večer, hviezdy svietia, lietadlá blikajú ako svetlušky, sem, tam niečo padá s jagavým chvostom. Pohľad pre bohov. Škoda, že letné noci bývajú krátke. A ráno si zoberiete milenku krošňu a v pokoji vyšliapete na chatu. Je chladno, príjemne, prefukuje vietor, čo nosiči milujú. No povedzte, čo môže byť krajšie?“ pýta sa sám seba.
Svoju budúcnosť vidí inde, nie na chate
Viktor Beránek sa Chatu pod Rysmi už nechystá navštevovať. Svoju budúcnosť vidí na severe Európy, ako informovala TV JOJ. Televízia priniesla aj informáciu, že výberovému konaniu, ako povedal predseda Peter Švec, predchádzali nátlak a vyhrážky. Vo svojej reakcii na sociálnej sieti to spomenul aj Viktor Beránek.
„Dnes sa rozhoduje inak, kto dá viac, ten dostane chatu. Nehrá úlohu, či na nej odrobil roky, či niesol na chrbte stovky kíl, či sa vzdal pohodlia vlastnej rodiny,“ uviedol.
Ikona tatranských chatárov a nosičov upresňuje. „My, ľudia z hôr, sme sa nikdy veľmi nestarali o to, čo sa deje tam dolu. Intrigy, funkcie, marazmus – to všetko zostávalo pod nami. Pozerali sme sa na to s odstupom, s nadhľadom, z výšky, kde sa človek učí iným hodnotám. Vždy sme verili, že hory sú posledné útočisko slobody, že tam sa človek nenechá chytiť do pasce honby za majetkami, že tam zostane čistota, ktorá sa už inde rýchlo stráca. Ale zdá sa, že časy sa menia.“
Mal tam byť človek, ktorý nechal v horách stopu
Dodáva, že každý, kto na chate žil, vie, že chatár je iba jedno koliesko v súkolí. „Bez nosičov, bez kuchárov, bez celého kolektívu by nezvládol nič. Na chate pod Rysmi je najmenej dvanásť ľudí – vycvičených, zocelených, ktorí denne vynášajú v daždi, v búrkach, v snehu. Ľudí, ktorí v noci berú krošnu na plecia, keď dochádzajú zásoby. Takýto kolektív je vizitkou chatára, ktorý ich dokázal stmeliť a oceniť. A keď odíde chatár, odídu aj oni. Tak to väčšinou chodí. Preto som ešte kandidoval. Nie pre seba, ale pre tých ľudí,“ zveruje sa s pohnútkami, ktoré ho viedli k opätovnému uchádzaniu sa o chatárčenie pod Rysmi.
„A keď chatár odchádza, je len jedna prirodzená voľba – aby ho nahradil niekto, kto tam roky drel. Nosič, čo pozná každý kameň chodníka, čo má nohy do krvi odriapané a plecia zodraté od popruhov. Takto sa rodí nástupca – spravodlivo a zaslúžene. Takí ľudia zanechajú v horách stopu, ktorú nemožno vymazať. Sú tou pravou krvnou skupinou pre úspešný chod chaty,“ nechá sa počuť Viktor Beránek.
Dedičstvo, ktoré žiadny funkcionár nezoberie
A uzatvára. „Chatárov a nosičov možno poslať preč. Nahradiť ich drzosťou, papiermi, falošnými sľubmi. Taká je doba. Ale slušnosť, pracovitosť, férovosť a láska k horám – tie zostanú v tých, ktorí naozaj poznajú, čo znamená niesť náklad v daždi, napiť sa ľadovej vody z plesa, cítiť slaný pot stekať po čele – a vedieť, že chutí tak sladko. To je dedičstvo, ktoré žiadny funkcionár nezoberie.“
Podobne to vnímajú aj turisti, ktorí komentovali Beránkovo vyjadrenie na sociálnej sieti. „Pre mňa bude chatárom stále Viktor. Bez neho to nebude tá chata, ktorá bola,“ píše Darius. A pridal prianie pevného zdravia. K tomu sa pripája aj Marcela, ktorá zdôrazňuje, že Viktor Beránek chcel, aby to po ňom zobral niekto, kto na chate pracuje. „Doslova si vychovával svojho nástupcu,“ hovorila som s ním o tom. S ním odchádza všetko, čo som v horách mala rada.“
Nech sa vám darí, pán Beránek
Andrea spomína na roky, keď začala chodiť na túry a vynášať menšie náklady na chatu. „odmenou nám boli výhľady, opaľovanie za chatou, úsmev pána chatára a skvelý pocit, že výstup s vynáškou sme zvládli. Stretávali sme tam aj Jarka Švorca a Peťa Maličkého, ktorí si naložili na krošňu viac. Bola to iná doba a lepší ľudia. Pán Beránek je človek s veľkým srdcom, horal, charizmatická osobnosť. Bude nám chýbať váš krásny úsmev, šarm sedemdesiatnika plného energie do života. Nech sa vám darí.“
Iva ocenila vo svojom komentári silu a úprimnosť slov Viktora Beránka, ktoré vystihujú nielen dnešnú realitu, ale aj hodnoty, ktoré desaťročia pestoval v horách – poctivú prácu, húževnatosť, férovosť, lásku k horám a slobodu, ktorú si hory vždy chránili. „Verím, že stopa, ktorú ste v horách zanechali, zostať navždy zapísaná ako odkaz pravých hodnôt pre ďalšie generácie,“ vyznala sa.
Podobne reaguje Zdenko. Píše, že chatu nerobí tovar, ktorý sa v nej ponúka, ale človek, ktorý ju vedie. „Večer, keď sa zasvietili petrolejky a začalo sa spievať, vtedy nastúpilo šťastie a pokoj pre dušu. Verím, že to rozhodnutie o konci vášho chatárčenia, sa ešte zmení. Rysy – slobodné kráľovstvo patrí všetkým,“ nechá sa počuť.
„Dávno som nič smutnejšie nečítala. Prajem pánovi chatárovi ešte krajší život. Navždy, pán chatár,“ uvádza v podobnom duchu ako aj iní diskutéri Ivona.
Autor titulnej fotografie: Roman Lončík
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
