Cart is empty 
Katarína Chapuis Šutorová tvorí a žije so svojou rodinou vo francúzskom Lyone. Narodila sa pod Tatrami, vo Vyšných Ružbachoch, a tamojší rod Zamoyských je dominantnou témou jej tvorby. Aj o nej je náš rozhovor.
Narodili ste sa vo Vyšných Ružbachoch, blízko Tatier, no žijete v Lyone. Aká bola vaša cesta do Francúzska? Čo sťahovanie motivovalo?
Keď som mala devätnásť rokov, rozhodla som sa zapracovať viac na mojich jazykových zručnostiach a naučiť sa nový svetový jazyk. Francúzština sa mi nesmierne páčila a odišla som zo Slovenska vtedy najjednoduchším spôsobom – ako au-pair.
Agentúra mi našla rodinu v Lyone, meste o ktorom som predtým nikdy nepočula, a ktoré som si musela najprv nájsť na mape, lebo, samozrejme, internet v tom čase u nás neexistoval. A tak pekne ako s batohom cez hory som sa vybrala za mojím snom.
Čomu ste sa venovali, kým ste boli na Slovensku?
Na Slovensku som vyštudovala Strednú školu spoločného stravovania v Starom Smokovci. Následne som pracovala vo svojom odbore, ale po rozhodnutí vycestovať do zahraničia som sa už k môjmu povolaniu nevrátila. Ale dodnes čerpám zo skúseností získaných odbornou praxou v rôznych tatranských hoteloch. Bola to naozajstná škola života.
A čomu sa venujete teraz, keď žijete vo Francúzsku?
Vo Francúzsku pracujem s manželom v rodinnej záhradníckej firme a taktiež sa venujem súdnym prekladom a písaniu.
Slovenskí čitatelia vás poznajú z troch publikácií, ktorých napísanie inšpiroval bohatý archív Carmen de Bourbon-Siciles nájdený vo Francúzsku. Prečo ste si ako ústrednú tému svojej tvorby vybrali práve udalosti, ktoré sa odohrali na severnom Spiši?
Keď som v roku 2014 spoznala pani Carmen, vnučku Andreja Zamoyského, vlastníka hradu Ľubovňa a kúpeľov Vyšné Ružbachy a dcéru ružbašského kráľovského páru Reiniera a Karolíny de Bourbon-Siciles, ostala som v úžase z toho, koľko informácii o rôznych udalostiach zo severného Spiša sa nachádza v jej vzácnom rodinnom archíve. Bola som pri nej ako Alica v ríši zázrakov.
To potrebuje širší opis.
Predstavte si, že nájdete pramene, rukopisy, fotografie, novinové ústrižky a iné zdroje o udalostiach, na ktoré sa na Slovensku zabudlo, alebo sa jednoducho o nich vie iba málo. Dokonca ani historici, ktorí poznajú minulosť tejto rodiny o týchto udalostiach nemali žiadne alebo veľmi obmedzené záznamy.
Tento výnimočný archívny celok je zdokumentovaný na takmer 100 percent v rôznych svetových jazykoch, väčšinou vo francúzštine a len pár dokumentov je v slovenčine. Bola som nadšená, že môžem v rukách držať také vzácne originály, listovať ich, pozerať si ich a postupne vnímať ich podstatu i udalosti, ktoré opisujú. Preto som sa chcela o tento poklad podeliť so širokou verejnosťou.
Venovali ste sa už vtedy literárnej tvorbe?
Nie. Žiadnu publikáciu som dovtedy nenapísala. Napriek tomu som sa rozhodla na tému rodiny Zamoyski napísať knihu. Už po vyjdení prvej (Ružbašská kráľovská svadba – pozn. autor) som si uvedomila, že materiálu zostalo ešte veľa. Nuž ho postupne spracovávam a publikujem.
Kniha Ružbašská kráľovská svadba čerpá z histórie vašej rodnej obce. Bola to náhoda, že ste nosnú udalosť opísanú v knihe našli práve vo Francúzsku?
Vraví sa, že náhody neexistujú. O ružbašskej kráľovskej svadbe sa v našom regióne nevedelo takmer nič. Medzi odbornou verejnosťou bola známa ako nepodložená skutočnosť, nikto sa jej výskumom predtým nevenoval a v mojej dedinke bola táto udalosť známa už iba ako legenda. Ja sama som ju so zatajeným dychom počúvala, keď mi môj starý otec o nej rozprávali.
Keď som uvidela prvé fotografie v archíve pani Carmen, rozplakala som sa, lebo moja krásna legenda z detstva sa zrazu premenila na historicky podloženú udalosť. Myslím si, že v tomto prípade môžem iba dodať, že som bola v pravú chvíľu na pravom mieste.
O koho svadbu išlo?
Princezná mi rozprávala o nádhernej kráľovskej svadbe svojich rodičov Karolíny a Reniera vo Vyšných Ružbachoch v roku 1923, ale aj o svojom šťastnom detstve prežitom v podtatranskom kraji. A práve táto udalosť, ktorá sa v obci zachovala iba v ústnom podaní ako legenda, je obsahom mojej prvej knihy určenej pre deti.
Čerpala som pritom aj z priam detektívneho príbehu zaznamenaného v denníku ženíchovej matky Márie Antoinetty de Bourbon Siciles. Ilustrácie v knihe vytvorila Viera Šinalová.
Prečo je história dominantnou oblasťou, ktorej sa v tvorbe venujete?
Históriu som vždy milovala a mala som k nej blízko. Až vo Francúzsku som zistila, aké by mala mať dôležité miesto v živote každého z nás. Veď ako môže človek poznať sám seba, ak nepozná svoju minulosť? Tá naša bola čiastočne zabudnutá a hnacím motorom mojej dlhoročnej mravčej práce je aj preto motto: „Aby sa na históriu už nikdy nezabudlo“.
Okrem Ružbašskej kráľovskej svadby, Parížskej kráľovskej svadby je na slovenskom trhu aj vaša tretia publikácia Zamoyské nevesty. Prečo ste ako autorka literatúry pre dospelých zrazu v najnovšej knižke Z denníka kráľovskej svadby – Dobrodružná cesta zmenili adresáta?
Opäť poukážem na francúzsku kultúru. Bola som prekvapená, ba až očarená tým, ako sa historické udalosti, aj tie lokálne, odovzdávajú deťom. Veď práve deti sú našou budúcnosťou a ak im neporozprávame v mladom veku, čo a kto našu históriu tvoril, tak neskôr k nej už nebudú mať blízky vzťah.
Veď takto podobne sa na tú našu, nie tak dávnu lokálnu históriu, zabudlo aj u nás. Ilustrovaná knižka je o nádhernej kráľovskej svadbe Karolíny a Reniera vo Vyšných Ružbachoch v roku 1923Skutočný, miestami priam detektívny príbeh zaznamenaný v denníku ženíchovej matky Márie Antoinetty de Bourbon Siciles, bol základom vzniku ilustrovanej knihy pre deti.
Knižku ste uvádzali do života nedávno pri príležitosti 330. výročia vzniku kaštieľa vo Vyšných Ružbachoch. Máte v hlave či na pracovnom stole ďalšie témy na spracovanie? Prezradíte o nich viac?
Jéj, je to pre mňa veľmi ťažká otázka. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že po každej vyjdenej knihe oznámim, že je určite posledná. Viete, každá a jedna bola počas spracovávania veľmi náročná.
Bežne si, kým príde na písanie, preštudujem okolo 1 000 až 1 500 strán osobnej korešpondencie, lúštim rôzne dokumenty vo viacerých jazykoch, vyhľadávam neznáme osoby na fotografiách a snažím sa to všetko navzájom pospájať.
Následne komunikujem s archívmi a múzeami naprieč Európou a vzhľadom na to, že história nie je mojím povolaním, sa snažím výsledky tohto výskumu komunikovať s múzejníkmi a odborníkmi.
Takže kniha pre deti bola lahôdkou oproti tým predchádzajúcim?
Možno to tak povedať. No nabudila ma aj k tomu, aby som v písaní pokračovala. Veľmi rada by som ukončila moju kolekciu kráľovských svadieb titulom Madridská kráľovská svadba, ktorej sa venujem už niekoľko rokov.
Ako často chodíte domov – do Vyšných Ružbách?
Domov sa snažím prichádzať tak často, ako je to možné a tento rok som bola doma už po piaty raz.
Ako na Slovensku trávite čas?
Najmä s rodičmi, priateľmi a s manželom a deťmi navštevujeme historické a kultúrne pamiatky nášho krásneho Slovenska. Veľmi rada chodievam na prechádzky do prírody, kde aj náš vzduch má tú svoju charakteristickú vôňu, ktorá mi vždy dodá plno pozitívnej energie.
Sú Tatry miestom, kam tiež zavítate?
Tatry milujem! Žila som na Štrbskom Plese štyri roky a rada sa do Tatier vraciam aj teraz. Žiaľ, musím poznamenať, že sa veľmi zmenili v porovnaní s mojimi študentskými rokmi. Z vtedajšieho pokojného a nádherného prostredia sa pretransformovali na navštevovanú turistickú destináciu, čo ich nie vždy v dobrom poznačilo. Ale chápem dôvod. Ak sa dá, navštevujem ich hlavne mimo sezóny.
Ak hovoríte Francúzom o Slovensku, ako ho predstavujete?
Slovensko prezentujem vo Francúzsku v rámci rôznych podujatí a predstavujem ho ako srdce Európy, kde je nádherná príroda, ktorej perlou sú Tatry. A keď dodám, že Tatry sú najmenšími veľhorami, ľudí to zaujme, a to mi otvorí cestu na ďalšiu prezentáciu Slovenska a Slovákov.
Ak by ste im mali dať tip na návštevu, kam by ste ich na Slovensku poslali?
Rada ich posielam na návštevu Belianskych Tatier, do Slovenského raja a na Oravsky hrad. To je trio, ktoré sa vždy zapáči.
Čo vám vo Francúzsku zo Slovenska najviac chýba?
Rodina, priatelia, príroda a naša bohatá slovenská kuchyňa.
A čo si balíte do batožiny, keď prichádzate na Slovensko a keď z neho odchádzate do svojho nového domova – do Lyonu?
Na Slovensko si beriem fantastické ružové vínko, syry, dobrú náladu a pohodu v každej chvíli a cestou naspäť si pribalím makovník, horalky, klobásky a naše koreniny.
Autor titulnej fotografie: zdroj KCHŠ
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
