Ľudia si sadnú na skalu a čakajú, že ich prídeme zachrániť

5. júla, 2026 | Viera Legerská

V jednej ruke mobil, v druhej kľúče od auta. Aj takíto turisti chodia po Tatrách. O nich, ale aj o horských záchranároch hovoríme s riaditeľom Horskej záchrannej služby Martinom Matúšekom.

Aký by mal byť podľa horského záchranára ideálny turista?

Taký, ktorý dodržiava všetky bežné pravidlá platné pre pohyb v horách. V horách ale stopercentná bezpečnosť neexistuje, nehody sa stávajú, no platí, že za 80 percent z nich môžu ľudia. Desať percent neovplyvníte, lebo sa stanú z dôvodu „vyššej moci“ a v zostávajúcich desiatich percentách nehôd v horách nepoznáme jasnú príčinu, lebo nie je k nim dostatok informácií. Čiže, osem z desiatich zásahov v teréne by nemuselo byť, keby ľudia pred túrami či iným športom v horách viac rozmýšľali.

Táto bilancia je aktuálna, alebo sa rokmi mení?

Potvrdzuje ju dlhoročná štatistika za asi 75 rokov. Odvtedy sa v horskej záchrane sledujú dáta. Potvdzuje ich aj moja skúsenosť, pôsobím v nej už tridsať rokov.

Sú turisti iní ako kedysi? Zmenili sa za tie roky?

Zmenili. Z hľadiska záchrany – k horšiemu. Ľudia idú do hôr slabšie pripravení, majú ale čoraz vyššie sebavedomie a čoraz nižšiu sebareflexiu.

Zásahy Horskej záchrannej služby sú spoplatnené. Ani toto neodrádza od riskovania v horskom prostredí?

Neviem to zhodnotiť, lebo nemáme spätnú väzbu, koľko a či vôbec komerčné poisťovne a v akej výške akceptujú náklady spojené so záchranou turistov, cyklistov, skialpinistov, vodákov, horolezcov a podobne. No každopádne platí, že po zmene zákona o poisťovníctve v roku 2015 boli horské športy vyhlásené za nadštandard a v poistkách sa priplácajú. Odhaduje sa, že približne tri štvrtiny ľudí, ktorí sa aktívne v horách pohybujú, je pripoistených.

Rozlišujete v záchrane poistených a nepoistených pacientov?

Nie, určite nie. Keď človeka zachraňujeme, nevieme, či je poistený. Robíme si svoju robotu. Preplácanie nákladov je medzi pacientom a jeho poisťovňou.

Pamätáte sa na svoj prvý záchranársky zásah?

Áno, bolo to už dávno, v tiesňavach Malej Fatry.

A zásah, ktorý vám osobitne utkvel v pamäti?

Rokmi sa ich hodne nazbieralo. Možno to bude znieť bulvárne, ale naozaj mi za ten čas „prešla rukami“ možno aj stovka ľudí, ktorým sa nedalo pomôcť a v horách zomreli. V každej sezóne máme iba vo Vysokých Tatrách v rámci troch zásahových skupín niekoľko stoviek výjazdov a bilancia – pätnásť mŕtvych. Je to veľa. No túto bilanciu preváži občas aj pozitívny extrém. Bol som pri zásahu, počas ktorého sa nám podarilo za deň zachrániť sedem ľudí, ktorí by boli zahynuli, alebo v „lepšom“ prípade ťažko sa zranili.

Chýba vám vo vašej manažérskej práci terén?

Vo Vysokých Tatrách v rámci záchrany pôsobím zhruba dve desiatky rokov a iba posledné dva som v riadiacej pozícii. Ale do terénu sa dostanem, treba to absolvovať, aby človek nevyšiel z cviku a z kontaktu s realitou. Sú to šťastné i menej šťastné návraty, niekedy sa na človeka zosype viac, ako by si prial zniesť.

Už ste zachraňovali kamarátov, blízkych?

Samozrejme. Aj záchranári sú iba ľudia a takéto situácie sú emočne veľmi náročné. Najmä, keď vidíte, že sa už nedá pomôcť, že život niekoho, koho sme poznali a mali s ním nejaký ľudský vzťah, skončil.

Čo vám chodí hlavou, keď sa nepodarí zachrániť človeka? Máte pocit zlyhania? Dá sa s tým vysporiadať?

Každý zo záchranárov to rieši individuálne. V horskej záchrane sa treba vedieť trochu obrniť a vyrovnať sa s tým, že nie každý je zachraniteľný. Treba to brať profesionálne a nepustiť si to k telu. Isteže, môže to byť ťažké, ale psychicky labilný alebo prehnane citovo založený človek nemôže takúto prácu robiť. A je to jedno, či pôsobí v nemocnici, u hasičov, policajtov alebo u nás.

Ako by ste charakterizovali dobrého zachranára? Kto môže byť záchranárom v horách?

Môže sa ním stať človek, ktorý spĺňa zákonné podmienky a úspešne prejde náročnými fyzickými a psychickými previerkami. Tie kladú dôraz na výbornú kondíciu, technické zručnosti a skúsenosti spojené s pobytom v horskom teréne a na psychickú odolnosť. Záchranár musí vedieť lyžovať v rôznych terénoch, musí vedieť liezť v zime i v lete a musí sa vedieť v horách dobre orientovať. Naša práca nie je pravidelná, je v nej veľa priestoru na improvizáciu, preto záchranár musí byť vynaliezavý a musí sa vedieť rýchlo a správne rozhodovať.

Aj v zlomkoch sekúnd…

Aj v zlomkoch sekúnd. Lebo jeho rozhodnutie mnohokrát ovplyvní úspešnosť záchrany. To je jeden dôvod. Druhým je tímovosť našej práce. Sám človek robí výrazne menej ako v kooperácii s kolegami a pri záchrane pacientov treba brať do úvahy aj to, aby nedošlo k ohrozeniu kolegov. Najhorší záchranár je nevyrovnaný záchranár, ktorý môže priviesť do nebezpečenstva nielen seba, ale aj ľudí v záchranárskom tíme. Preto chladná hlava, rýchle uvažovanie a rozvážne rozhodnutia spojené s istou intuíciou, ktorá je výsledkom skúsenosti z pohybu v horách, sú nevyhnutnou výbavou záchranára.

Koľko tlaku dokáže záchranár zniesť? Veď sa nachádza v situáciách mnohokrát na hrane života…

Tak toto je veľmi individuálne. Ale platí, že človek v našej pracovnej pozícii musí byť odolný. Odolnosť pomáha formovať aj prax v nemocniacich či na záchranke, čo musí každý z horských záchranárov absolvovať. K tomu patrí aj ukončené stredoškolské vzdelanie v odbore zdravotnícky či urgentný záchranár. Nešťastia sa stávajú, stávajú sa hocikomu a treba sa naučiť vyrovnávať sa s tým, že nie každého možno zachrániť. A áno, aj naši kolegovia sa často dostanú do nebezpečných situácií, no treba ich riešiť s pokojom, rozvážne a aj ochotou učiť sa aj niečo nové, resp. vedieť si priznať chybu.

Čo je najťažšie na horskej záchrane?

Väčšinou je to vždy iná situácia, akú očakávate. Najhoršie na tom je, že v dobrom počasí a za dobrých podmienok na horské športy je žiadostí o pomoc menej, ako je to pri zmene počasia a za horších podmienok. A najhoršia je bezmocnosť a priznanie, že sila živlov je niekedy viac ako zmôže človek. Aj chcete niečo urobiť, ale neviete ako, lebo vám chýbajú informácie, alebo vás k pacientovi nepustí príroda a vy pomôcť nedokážete. Aj to sa stáva.

Aké najčastejšie chyby robia turisti?

Stále to isté – dve chyby dookola, ktoré sa navzájom prelínajú. Ide o podcenenie túry a precenenie svojich schopností. Akoby platilo, čím má človek menej schopností niečo dokázať, tým viac mu stúpa sebavedomie a stráca sebareflexia.

Pritom – máme stále viac informácií o horách, počasí, výstrahách, každý z nás má mobil, na ktorom ich dokáže odsledovať hoci aj v reálnom čase… Prečo s nimi veľa návštevníkov hôr nevie pracovať?

Informácií je veľa, to je pravda, no bežný človek ich nevie filtrovať. A je jedno, či ideme na túru, na plavbu po rieke, potápať sa, lietať na rogale či v zime skialpovať. Ľudia majú tendenciu vybrať si z nich nie pravdu, ale to, čo si prajú, aby bola pravda.

Naozaj?

Taká je moja skúsenosť. Majú plán, čo chcú v horách absolvovať, a do toho plánu si z prehľadu informácií vyberú to, čo im pasuje. Bohužiaľ, nadštandardná voľnosť prístupu k informáciám, ale aj k ich tvorbe, prináša aj ten výsledok, že sa v online priestore dajú nájsť aj rady, ktoré majú veľmi ďaleko k tomu, čo by mal človek v horách rešpektovať a vnímať ako zákonitosť, autoritu.

Ako trebárs systém varovaní, ktoré prináša portál Horskej záchrannej služby…

Napríklad. Alebo aj stránku SHMÚ, v zime strediska lavínovej prevencie a podobne. Väčšina návštevníkov ich považuje za základ, keď sa vyberajú do hôr. Ich tvorba je výsledkom práce špecialistov, stojí čas i námahu a hoci je pravdou, že žiadne varovanie či prehľad situácie nie sú vyčerpávajúce, predsa len poskytujú dobrý základ pre to, čo môže človek v horách v ten ktorý deň očakávať.

Keď u vás na operačnom stredisku zazvoní telefón so žiadosťou o pomoc, čo sa tam začne diať?

Operátori sa najskôr snažia získať čo najviac informácií o tom, kde sa volajúci nachádza a čo sa stalo jemu, resp. v jeho blízkosti. Často sa ani nemusí organizovať výjazd, operatori dokážu vyhodnotiť jeho akútnosť a poradiť, pomôcť aj po telefóne. Každý z nich má zdravotnícku školu a množstvo iných školení, poznajú lokalitu, v ktorej pôsobia a sami sú športovci a vedia v núdzi poradiť, navigovať na chodník, ak má volajúci pocit, že sa stratil. Poradia, ako ošetriť zranenie, ak je z rozhovoru jasné, že nejde o nič vážne. Šikovný operátor dokáže zachrániť obrovské množstvo roboty ďalším záchranárom.

Ak som človek, ktorý potrebuje pomoc, čo predovšetkým mám operatorovi povedať?

Hrá sa o čas, takže najdôležitejšia je poloha. Slovensko je hornaté a približne jedna štvrtina územia nie je pokrytá signálom. Ak volajúci nemá stiahnutú aplikáciu HZS, spojenie cez telefón je veľmi ťažké a často nereálne. Preto treba hoci aj slabý signál využiť na popis polohy a úrazu.

Môže to byť ale nepresné, pretože blízki človeka, ktorý má úraz či trpí náhlou nevoľnosťou, sú v strese…

Preto je z nášho pohľadu najjednoduchšie, ak majú ľudia v telefóne stiahnutú aplikáciu HZS a sú ochotní zdieľať o sebe základné informácie a ak sa niečo stane, jediným tlačidlom možno tieto informácie vyslať k nám na operačné stredisko. Ak si zásah vyžaduje súčinnosť s vrtuľníkovou záchranou, zdieľame ich s nimi a aj s nemocnicou, aby tam vedeli, na aký zákrok sa pripraviť.

Kým sa ale tak stane, horskí záchranári musia zranených zniesť pomocou nosidiel. Koľko vážia?

Dvojmužné nosidlá – desať kilogramov. K tomu oblečený pacient ide málokedy pod hmotnosť osemdesiat kilogramov. Sumár – chlapi nesú z hôr asi stokilovú záťaž. K tomu často hmla, dážď, vietor, prekonávanie prevýšenia, zákrok si často žiada spúšťanie či vynášanie pacienta v náročnom teréne. Záchraná v horách je ťažká fyzická práca.

Operatárori stredísk záchrany často poukazujú na zneužívanie tiesňových hovorov. Zneužíva sa aj číslo tiesňového volania Horskej záchrannej služby?

Zneužíva. Ľudia si nás občas mýlia s informáciami. Pýtajú sa, či je otvorená nejaká chata, aké bude počasie, v akom stave sú chodníky, či bude na Vianoce sneh, lebo plánujú dovolenku. A potom sú to volajúci, u ktorých je očividné, že požili nejaké omamné látky a chcú sa iba porozprávať. Najmä pri tomto poslednom type hovorov treba byť obozretný. Ten, komu sa pletie jazyk, môže byť aj cukrovkár s hypoglykémiou alebo človek s náhlym kolapsom. A aj človek, ktorý je v strese pri vážnej nehode, môže hovoriť nesúvislo. Operátori ale vedia po niekoľkých otázkach rozoznať, o čo ide.

Sú profesie, ktoré majú zlatý fond bizarností. Nazbieral by sa aj u horských záchranárov?

Samozrejme, každý rok by to vydalo aj za knihu. Zažijeme naozaj hocičo.

Čo také na hlavu postavené vedia ľudia v horách dokázať?

Úplne všetko. Napríklad, kedysi to neexistovalo, ale dnes sa človek vyberie do hôr, potom si sadne niekde na skalu a nevládze ísť ani dole, ani hore. A zavolá si pomoc. Pred pätnástimi rokmi nemožné! Neboli mobily a buď sa taký turista pozberal, alebo ho, obrazne povedané, „zožral medveď“. Ľudia hory viac rešpektovali, cítili pred nimi pokoru a mali viac rozumu. Už som videl aj turistu v jednej ruke s mobilom, v druhej s kľúčami od auta. Žiadny batoh, žiadna ochrana pred nepriazňou počasia, žiadne jedlo, pitie. Aj takto sa ľudia dnes odvážia do hôr.

Ako je to s obutím, oblečením. Sú na chodníkoch aj ľudia obutí v šľapkách?

Divili by ste sa, ale nájdu sa aj takí. V štruktúre návštevníkov hôr je veľa takých, ktorí nemajú za sebou vlastnú históriu pobytu v prírode. Jednoducho, nemali šancu naučiť sa, ako to v horách chodí. Ak ich to nenaučili rodičia, škola im takúto gramotnosť nedá, pretože dnes sa máloktorý učiteľ opováži zobrať deti do prírody. Je okolo toho toľko predpisov a toľko námietok a podmienok rodičov, že to odrádza. Naša spoločnosť má veľký dlh voči generácii, ktorá, ak nemá skúsenosti z rodinnej turistiky, v prírode tápe. A s bolesťami neskôr vo vyššom veku naberá skúsnosti, ktoré jej mali byť vlastné odmala.

Kto by to mal zmeniť?

Určite nie sociálne siete, na ktorých ťažko odlíšiť dobrú radu napríklad od zámeru iba niečo dobre predať. Dopriať deťom turistickú gramotnosť chce spoluprácu viacerých zložiek – školy, ktorá má okrem iného aj učiť kritickému mysleniu, rodiny, ktorá to má podporovať, národných športových zväzov, ktoré organizujú aj záujmovú či športovú činnosť detí a podobne. Cesta do hôr nevedie cez skratky, ktoré síce lákajú, ale môžu viesť aj k zlyhaniu. Hory potrebujú poctivejšiu prípravu a skúsenosti.