Cart is empty 
Značkovaný chodník na najvyššiu horu Slovenska? O rizikách záchrany z nej a z ďalších exponovaných tatranských kopcov hovoríme s riaditeľom Horskej záchrannej služby Martinom Matúšekom.
V médiách i na sociálnych sieťach sa objavili informácie, názory i polemika o možnosti vybudovať turistický chodník na Gerlachovský štít. Ako sa k tomu staviate vy, záchranári?
Som nielen záchranár, ale i horolezec. Moje primárne vzdelanie je lesnícke a lesnícku prax som absolvoval v Tanape. Mám k prírode vzťah a trochu jej rozumiem. Takže sa skúsme baviť o tejto téme aj z týchto pohľadov.
Máte priestor.
Ak mám začať, tak sa treba pozrieť aj do histórie. Národný park sme vo Vysokých Tatrách zriadili pred 77 rokmi. Predtým bol pohyb v Tatrách relatívne voľnejší, ale aj menej zaťažujúci prírodné prostredie. Za Rakúsko-Uhorska chodili do kopcov iba kúpeľní hostia, horolezci, študenci, bádatelia. V rámci prvej Československej republiky tu bola väčšia podpora turizmu, ale návštevnosť veľhôr vzrástla až po druhej svetovej vojne, lebo pracujúca trieda sa potrebovala rekreovať.
Čiže, pribúdala aj turistická infraštruktúra…
Pochopiteľne. Boli to roky, keď sa budovali turistické chodníky, vtedy pribudla magistrála, pôvodné chodníky prepájajúce doliny sa v katastroch jednotlivých osád, ktoré dovtedy slúžili napríklad pastierom či ťažbe, prestavovali na turistické využitie, pribúdali mostíky, prístrešky a podobne. V tom čase sa ustálila sieť chodníkov pre turistov a tiež lezecký a horolezecký terén určený pre horolezcov.
Prečo sa to takto musí deliť?
Lebo každý kopec má nejaké možnosti výstupu. A to treba rešpektovať. Najľahšie výstupy na končiare v horolezeckom teréne horolezci nazývajú klasickými a využívajú sa iba na zostup po horolezeckom výkone, po nejakom ťažšom výstupe či trase. Nie sú určené pre bežných turistov. Nemajú parametre chodníkov určených pre návštevnícku verejnosť.
Vysvetlite to.
Ide tu o hlavne o bezpečnosť návštevníkov. Každý chodník je stavbou a v minulosti sa končiare Tatier, ktoré boli pre návštevníkov zaujímavé, a nepredstavovali riziko pri masovej turistike, sprístupňovali. Takéto chodníky sa budovali či budujú a opravujú vo Vysokých Tatrách už 150 rokov. Treba na nich upravovať kamene, kamenné schodíky, stavať smerovníky, obnovovať značenie, v miestach, kde to nie je bezpečné, dobudovať reťaze, rôzne úchyty a podobne. Dlhý čas to stačilo. No návštevnosť Tatier sa zvyšuje, ľudia chcú vždy niečo nové a viac.
Čo spôsobuje podľa vás boom návštevností Tatier?
Určite je tých dôvodov viac, ale podľa mňa je za tým aj dopravná prístupnosť Tatier. Z Poľska je to do veľhôr na skok, z Maďarska dve hodiny, z každej časti Slovenska môže prísť turista autom do Tatier do dvoch hodín. Kým v minulosti sme v Tatrách videli viac týždňových či víkendových turistov, dnes sú to jednodňovky. A práve niektorým turistom, ktorí Tatry navštevujú často a poznajú ich, sú značené chodníky malou výzvou. Chcú viac. Lebo pravda je aj to, že v sezóne a v extrémnych častiach Tatier sú chodníky plné.
Čítame o potrebe rešpektovať slobodný pohyb po horách a dôvodí sa aj skúsenosťami zo zahraničia. Domnievate sa, že aj preto vznikla iniciatíva vybudovať na Gerlach značený turistický chodník?
Je to možné, lebo v prostredí Tatier je veľa záujmov rôznych zväzov, spolkov, športových asociácií, sú tu urbáre i komerčné záujmy, je tu snaha ochrániť prírodu a dosť ťažko sa medzi nimi nachádza súlad. No a sú tu potom aj osobné záujmy niektorých ľudí zviditeľniť sa, navrhnúť niečo nové, čo verejnosť na sociálnych sieťach podporí, pretože v tomto priestore je ľahké vzbudiť záujem. No tam sa obyčajne nepovie celá pravda o nejakom projekte.
Skúsme ju načať. Zástancovia značeného chodníka na Gerlach dôvodia aj tým, že v iných krajinách sú top končiare turisticky sprístupnené.
Áno, ale každá krajiny má svoju históriu. Železné cesty v horách vznikali kedysi za Rakúsko-Uhorska, najmä v Taliansku, aby sa vojaci vedeli dostať ku frontovej línii. Pre Tatry ale ferraty nie sú typické. Máme tu niekoľko kopcov, ako napríklad Rysy či Jahňací štít, kde na piatich kilometroch je asi 30 metrov reťazí a 10 kramlí. Ak by sa mal turisticky sprístupniť Gerlachovský štít, nebolo by to iba o pár metroch železa.
Horskí vodcovia tvrdia, že už dnes je na Gerlachu každý deň sto, v špičkách aj stovky turistov. A aj nový návštevný poriadok národného parku uvoľnil pravidlá túry na vrchol. Bez horského vodcu na kopec môžu vystúpiť všetci, ktorí sa preukážu absolvovaním horolezeckého výcviku a najnovšie aj kurzu Klubu slovenských turistov, ak sú jeho členmi. Je vstave Gerlach absorbovať nával turistov, hoci by sa na výstup vydávali povolenky na určitý termín či časť dňa?
Nemyslím si, že ľudia by akceptovali nejaký nastavený režim. Nerobia to ani teraz, nedá sa čakať, žeby sa polepšili. No aj iné je dôležité – dĺžka tejto túry, ktorá má prevýšenie okolo 1 700 výškových metrov.
Ako to myslíte?
Pre bežného turistu, ktorý nie je ubytovaný na Sliezskom dome, má výstup na Gerlach dĺžku „z parkoviska späť na parkovisko“ 10 až 11 hodín. Ak ho má úspešne zvládnuť, musí byť „vychodený“, zvyknutý na pohyb v horách. Podobne je to aj s výstupmi na iné tatranské vrcholy. Ak majú nadmorskú výšku okolo 2 400 až 2 600 metrov nemožno ich urobiť pod sedem – osem hodín. Vezmime si Kráľovu hoľu od Šumiaca, Kriváň od Troch studničiek či zo Štrbského Plesa, Rysy z Popradského či Štrbského Plesa, Kôprovský, Slávkovský štít či Východnú Vysokú. Sú to celodenné túry, ktoré sa za taký čas dajú absolvovať, ak sa nepritrafí zlé počasie, ktoré ich môže predĺžiť. Ale všetky tieto spomínané túry sú na 98 percent chodecké, stále je tam chodník, dostupný aj počas dažďa a aj obojsmerne.
Čo nie je prípad Gerlachu.
Presne tak. Podľa ľudí, ktorí si to merajú na chytrých hodinkách ide o výstup v dĺžke asi sedem kilometrov, ale v horolezeckom teréne. A ak by sa tu mal vybudovať chodník pre bežného turistu, znamenalo by to možno aj tri kilomete lán a tisíce kusov nejakých želiez, ktoré by zaisťovali cestu umelo vybudovanými stupmi a chytmi. Tu by nešlo o zaistenie časti nejakého chodníka, ale nainštalovanie obrovského množstva železa, čo by úplne zmenilo prírodné prostredie. Iba za takýchto okolností by mohol chodník na Gerlach byť teoreticky bezpečný podľa kritérií, aké sa na chodníky kladú u nás.
Spomínate cestu hore. A nadol?
Budem trochu ironický. Ak máme dosť železa dokážeme urobiť aj dvojsmerné cesty. Ale je to obrovské množstvo energie a financií. Ak existuje niekto, kto by to vedel sprocesovať, všetko sa dá urobiť. Aj postaviť novú babylovskú vežu, aj navŕtať tisíc metrov do zeme, kam sa budeme chodiť pozerať. Otázka je, či nám to stojí za to a či tá zmena bude to, čo chceme.
Má teda vôbec zmysel uvažovať o stavbe chodníka na Gerlach?
Bude to mať zmysel pre skupinu ľudí, ktorá chce znásilniť nejaký kopec alebo prírodu. Z nášho pohľadu ide o neúctu k nej. Nehovoriac o tom, že ferraty nie sú pre Tatry typické.
Poďme ku spojnici: horská záchrana a Gerlachovský štít.
Nedávno sme si robili rozbor zásahov za ostatných päť rokov, mimo lyžiarskych terénov a mimo zásahov, ku ktorým sa dalo dostať autom, štvorkolkou či skútrom. Išlo o 1 250 zásahov a priemerný čas na jeden – 4 hodiny 8 minút. Najdlhší zásah, ktorý sme mali na Gerlachu, trval dva týždne, nevedeli sme odtiaľ dostať dve mŕtve telá, lebo neustále snežilo, hrozili lavíny. Podarilo sa to až na štvrtykrát.
Prečo je Gerlach z hľadiska záchrany taký výnimočný?
Nielen oblasť Gerlachovského štítu, ale všetky tatranské kopce. Ak je zlé počasie a neletové podmienky, zotmie sa, lebo je takmer pravidlom, že žiadosti o pomoc prichádzajú popoludní či podvečer, a kým uviaznutého pacienta dostaneme do nemocnice, prejde osem až dvanásť hodín. Pri šťastí! Logicky, ak je zranený vážnejšie, často nám zomrie po ceste, alebo skôr, ako k nemu prídeme. Naše personálne možnosti sú obmedzené a treba si tiež uvedomiť, že ak by išlo o väčšiu skupinu ľudí, ktorá by na takomto kopci potrebovala našu pomoc, v rozumnom čase ju nedostanú. Je to nereálne.
Poďme si to rozmeniť na drobnejšie.
Gerlach, Ľadový štít či Vysoká…, z hľadiska záchrany je to rovnaké. Ak niekto uviazne vo vyššej časti týchto kopcov, skôr ako o tri hodiny sa po zemi s materiálom k nemu nedostaneme. Ak sú dobré letové podmienky, tak ide o trištvrtehodinku. Potom treba pacienta ošetriť, pripraviť na evakuáciu. Letecký transport je, samozrejme, jednoduchší, ale nie vždy ho možno realizovať. Aj keby bolo dobré počasie, za tmy určite nie. Takže sa treba pripraviť na sprevádzanie. Ak je pacient iba uviaznutý, nezranený, tak napríklad spod vrcholu Gerlachu ho nedostaneme na cestu skôr ako za štyri hodiny. Ak ide o zraneného človeka, či úplne vyčerpaného, tak v takomto prípade spustenie, nesenie, zlaňovanie a podobne môže trvať aj viac ako šesť hodín.
A to už ide o život.
Presne. Pre pacienta sú tie časy kritické. Najmä pri ťažkom zranení, kde ide doslova o minúty. Ak ide o jedného človeka, tak ho ešte v rozumnom čase vieme zachrániť. No ak by išlo o skupinu, tak tí ľudia sú prakticky nezachrániteľní.
Dali by sa v takýchto momentoch posilniť záchranárske tímy?
To aj robíme. Vo Vysokých Tatrách je bežne do služby nachystaných 5 – 6 profesionálov. Ak treba, sťahujeme ľudí z dovoleniek, z voľna, OČR. Ale aj tak zázraky robiť nevieme. Celoročne je tu v robote 33 záchranárov, s nimi musíme zabezpečiť služby 365 dní v roku. Na celom Slovensku – od Kysúc cez Kysucké Beskydy, Krivánsku Malú Fatru, Lúčanskú Malú Fatru, Skalku, Donovaly, Malinô Brdo, Kubínsku hoľu, oblasť Tatier, Babiu horu, Pilsko, Pieniny a Slovenský raj je na výkon záchrany pripravených okolo 150 profesionálov a asi 400 dobrovoľníkov.
Znamená to, že ak by, čisto teoreticky, chodník na Gerlach pre turistov vznikol, bol by problém so záchranou, ak by sa ocitli v situácii, že pomoc potrebujú?
Určite. Tatry sú atraktívne – nielen pre Slovákov, ale aj pre Poliakov, Maďarov, Čechov, návštevníkov z iných častí sveta a už teraz je veľký problém s dodržiavaním pravidiel návštevného poriadku či pokynov Horskej záchrannej služby. Nezmení sa to. Každú zmenu v teréne Tatier treba vnímať v európskom priestore. Na takýto chodník by sa vybralo omnoho viac ľudí, ako by jeho kapacita stačila. Nenavrávajme si, že nie.
Nakoniec, je pravda, že top vrcholy v jednotlivých krajinách vždy ľudí lákajú a budú lákať a Gerlach je u nás, či v celých Karpatoch, prirodzeným magnetom.
Už som spomínal časy, aké sa pri záchrane ľudí z ťažko prístupného terénu dosahujú, a spomínal som aj personálne možnosti. Spomeniem ďalšie fakty. Na doprevádzanie jedného uviaznutého človeka treba aspoň dvoch ľudí, na transport jedného nepohyblivého človeka z terénu typu Gerlach potrebujeme minimálne ôsmich ľudí. Čiže, ak by tam uviazlo desať ľudí, čo sa reálne môže za nepriaznivého počasia stať, potrebujeme v jednom momente osemdesiat záchranárov. Vo Vysokých Tatrách toľkých nezoženieme. A nepomôže ani ich rýchle sťahovanie z iných oblastí.
Naznačujete, že sa môže stať niečo také ako na poľskom Giewonte?
Napríklad. 22. augusta 2019 sa v Tatrách strhla silná búrka. Na poľský Giewont (1 894 m) vtedy vystupovalo niekoľko desiatok ľudí. Blesk pravdepodobne udrel do železného kríža na vrchole a prebehol po reťaziach, ktorých sa turisti na chodníku držali. V jednom okamihu ležalo na južnej strane hory niekoľko desiatok zranených a spálených ľudí. A bilancia – 90 zranených a štyri obete, z nich dve deti. To isté sa môže stať i na Gerlachu. Zmeny počasia sú pre Tatry typické a aj v to ráno nič na poľskej strane Tatier nenaznačovalo, že popoludní sa stane takáto tragédia.
Zástancovia chodníka na Gerlach ale v diskusiách tvrdia, že z tatranských chodníkov sa dá zísť aj v búrke. Ťažšie síce, ale dá sa.
Je to pravda. Bežný človek, ak ho chytí dážď, dá na seba v hore pršiplásť a pomaličky schádza dole. Ale ako sa dá pomaličky schádzať dole napríklad z Kôprovského štítu, alebo z iných kopcov, ktoré nemajú chodecký terén? A to ešte nehovoríme o tom, že aj horskí záchranári sú ľudia a tiež nemôžu zasahovať v teréne v počasí, ktoré by ich ohrozilo. Takže takí turisti sú ohrozením aj pre nich.
Ak si vezmeme bilanciu zásahov v takom teréne, je ich v masíve Gerlachu najviac?
Áno. Lebo stále je dosť romantikov, ktorí sa na jeho vrchol vyberajú a dopadne to zle. Ak iba uviaznu, je to lepší prípad. Ak sa zrania, a vážnejšie, ide vždy o život. Iba v minulom roku bolo vo Vysokých Tatrách 18 smrteľných úrazov, v dvanástich išlo o Poliakov. Z tých osemnástich štrnásť sa stalo v ľahkom horolezeckom teréne typu Gerlach, najviac práve na Gerlachu. Príčiny? Nedodržanie bezpečnostných pravidiel. Aj nedávno sa na Gerlach vybral takmer 70-ročný „junák“. Sám, boli tam ešte snehové polia. A zrazu nedokázal z kopca zísť. A to sa stáva bežne. Povedzte, je to v poriadku!
Takže z pohľadu záchrany budovanie zaistených lezeckých ciest nepovažujete za šťastné?
Určite nie. Ale adrenalínových turistov by sme mohli do Tatier prilákať inak. Napríklad budovaním zaistených lezeckých ciest z chodníka na chodník v teréne, kde je to možné a pre takýchto turistov zaujímavé. Napríklad tam, kde blízky nástup na takúto cestu umožňuje lanovka, hodinový chodník a aj finále takejto cesty by končilo pri stanici lanovky. Takéto ferraty sa budujú všade a mohlo by sa nimi reflektovať na záujem turistickej verejnosti. Ak by sa tam niečo stalo, takýto turista je zachraniteľný. Vtedy to zmysel má.
Turistický chodík na vrchol Gerlachu takýto zmysel nemá?
Vysvetlili sme si, čo tomu z hľadiska bezpečnosti bráni. A ešte je tu etika, ochrana prírody. Aj to treba pri takýchto nápadoch zvážiť.
Sociálne siete, ale aj magazín Tatry, priniesli informáciu, že Správa Tatranského národného parku sa má možnosťou zaisteného chodníka na Gerlach zaoberať. Rozhodnutie ešte nepoznáme. Aké úskalia by mala podľa vás kladná odpoveď na túto možnosť?
Skúsim sa na to pozrieť racionálne. Po prvé: treba dostatočné finančné krytie na takýto projekt. Ale nielen na stavbu, ale aj na prevádzku takéhoto chodníka. Plus: postaviť hocijajú stavbu v piatom stupni ochrany nie je jednoduché, treba sa pripraviť na dlhý legislatívny proces v stavebnom konaní.
A aké úskalia skrýva prevádzka takéhoto chodníka?
Treba sa postarať o to, kto prevezme na seba správu takéhoto chodníka. Lebo to chce častú údržbu, kontrolu po sezóne i pred novou sezónou, chce to ľudí, ktorí budú vstave vystúpiť s potrebným materiálom a opravovať poškodené časti istenia. To sú hodiny iba chôdze či výstupu nahor. Za deň sa to, vrátane práce, možno ani nestihne. Bude to niekto ochotný robiť? Aj to je jedno z úskalí chodníka na Gerlach, ktoré treba premyslieť.
Budete mať šancu ako horský záchranár do tohto procesu zasiahnuť?
My sme v tejto situácii poradný orgán. Ak sa niekto rozhodne, že sa chodník bude budovať, vybaví papiere a postará sa o stavbu a prevádzku, budeme to musieť akceptovať. No treba si uvedomiť, že naše kapacity sú obmedzené a počasie nevyspytateľné. Z oblasti Gerlachu aj napriek snahe nebudeme môcť každého zachrániť. To riziko, že človeku nebude poskytnutá adekvátna pomoc, bude výraznejšie ako v súčasnosti.
VIZITKA
Mjr. Ing. Bc. Martin Matúšek (1973) – od januára 2024 riaditeľ Horskej záchrannej služby. Horským záchranárom je od roku 1996, prvé záchranné akcie absolvoval ako dobrovoľník v Malej Fatre, následne strávil päť rokov na Stredisku lavínovej prevencie HZS. Od roku 2003 pôsobil v Oblastnom stredisku HZS vo Vysokých Tatrách. Je inštruktorom pozemnej záchrany, lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa, horským vodcom, nosičom, členom zboru školiteľov Národnej asociácie horských vodcov SR, viacnásobným víťazom medzinárodných pretekov horských služieb na Slovensku i v zahraničí, za sebou má takmer 30 rokov pretekárskeho skialpinizmu.
Autor titulnej fotografie: Eva Portalová
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
