All posts by : Viera Legerská

Dali ste dohromady aj partiu ľudí, ktorej sa podarilo zapísať horské nosičstvo do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký máte z toho pocit?

Taký zvláštny, lebo ešte pred pár rokmi som ani netušil, že niečo také je možné. Je to také zadosťučinenie a zvýšenie autority remesla, ktorému sa venujeme. Bolo nám to navrhnuté a hoci išlo o dlhý proces, pustili sme sa do toho. O nosičoch a nosičstve už dovtedy vyšlo veľa publikácií, ale tú žiadosť bolo treba podložiť vedeckou argumentáciou. Veľmi nám v tom pomohla dnes už vysokoškolská pedagogička Katarína Slobodová Nováková, ktorá si svojho času ako diplomovku vybrala tému horského nosičstva. Zmapovala pritom históriu, fakty a získali sme tak potrebný základ pre materiály, ktoré komisia potrebovala. Horské nosičstvo je zapísané do tohto zoznamu od roku 2019. Je to taká medaila pre celú našu komunitu.

Je známe, že vás to povzbudilo aj k zápisu do svetového zoznamu UNESCO. Už sa na tom pracuje?

Tá myšlienka žije, podklady zhruba máme spracované, čakáme na vyhlásenie výzvy. No uvažujeme o tom, že by sme mohli ísť do spoločnej nominácie s nepálskymi šerpami. Sme síce tatranskí nosiči, ale v podstate tiež šerpovia a pokiaľ viem, iba u nás a v tejto nepálskej etnickej skupine sa nosičstvo v horách v tom pôvodnom význame zachovalo.

Sú tejto myšlienke naklonení aj v Nepále?

Možno ešte viac ako u nás, pretože dobývanie vrcholov Himalájí ich tradičný spôsob života prevalcovalo, prichádzajú o cenné veci charakterizujúce ich kultúru a potrebujú túto tému spracovať historicky i faktograficky. Chcú to zachrániť, spolupracujeme na tom, aby sa im to podarilo. Opakovane bol u nás Pasang Dawa Sherpa, honorárny konzul pre Slovensko, Česko a Nemecko v Nepále, a víta túto aktivitu. On sám je zakladateľom Nosičského múzea v Káthmandú, táto téma je celý jeho život.

A porozumeli ste si aj čo sa týka prevádzky nosičských múzeí? Lebo sám ste zakladateľom takého vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci…

Pýtal sa ma, či viem, kde je najbližšie podobné múzeum. Nevedel som. Tak mi povedal, že v Káthmandú. Aj z toho je jasné, že nosičské remeslo je vo svete raritou. Svoje zázemie má iba na Slovensku a v Nepále. Preto stojí za to, uchádzať sa o zápis do svetového zoznamu UNESCO. Hoci je to práca asi na päť rokov, pokúsime sa o oň.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás horský nosič?

Dobre to triafa jedna kapitola z knižky Na chrbte, ktorá nedávno o nosičoch vyšla. Kamarát, výborný nosič, jeden z najlepších, Filip Zacher ju nazval: Nebyť sprostý. Vzťahuje sa na situácie, ktorým často čelíme na chodníkoch. Ľudia sa chcú s nami fotiť, kamarátiť, vypytujú sa na rôzne veci. A my ledva dýchame. Skúste nebyť sprostý! Ale to žartujem. Počas víkendu je v špičke letnej sezóny v doline aj dvetisíc ľudí, nedá sa každému, kto je kontaktný venovať. Ja sa snažím aspoň na deti seniorov „byť dobrý“. Preto sme zriadili Sherpa mini múzeum u nás vo Švajčiarskom dome a keď k nám prídu na šálku dobre kávy, môžu sa dozvedieť niečo z upoteného sveta nosičov. Tu na to máme priestor a čas.

A tie vlastnosti?

Ideálne – nosič by mal byť mladý, silný, naivný a optimista. To je taká dobrá kombinácia pre túto prácu.

Prečo má každý nosič inú krošňu?

Každý sme iný, máme iný chrbát, preto si inak potrebujeme nastaviť náklad, popruhy. Proste, každý sa dá do komfortu podľa seba, aby vynáška nebola iba o drine, ale aj o radosti. S drobnými úpravami sa oplatí pohrať, nosenie je potom príjemnejšie. Smejeme sa, že krosná a frajerka sa nepožičiavajú.

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Každý nosič vám odpovie inak – po chvíľke ticha. Lebo na túto otázku sa nedá odpovedať jednou vetou. A je jedno, či ide o starého psa, alebo začiatočníka. Každý má svoj príbeh a svoje dôvody, prečo to robí, ale určite by sme sa zhodli na jednom slove. Sloboda. Sme páni, sami so sebou, je na mojom rozhodnutí, koľko si naložím. Nejde tu o súboj s prírodou a gravitáciou, kto to dá a či to zvládne, ale o súhru s prostredím. Čo deň, to iná vynáška, hoci ideme stokrát po tom istom chodníku. Sloboda je najväčší bonus, ostatné bonusy si každý z nás dopĺňa za seba.

Boli ste aj v ohrození života? Stalo sa vám to?

V horách sa to stáva, patrí to k nim. Treba mať tú dolinu dobre prečítanú a mať skúsenosti, čo prichádza s vekom. Ale aj dobrý nosič môže spraviť chybu. Keď urobíte tisíc krokov, jeden môže byť chybný, to je štatistika. To platí aj v profesionálnom športe, aj inde. Nie je to slabosť, je to v danej chvíli aj o tom, že možno pri vás nestalo šťastie. Švajčiarsky dom, ktorý si prenajímam, je miestom pre stretávanie sa komunity nosičov a za ten čas nám odišli štyria kamaráti. Traja zahynuli v lavíne, jeden po páde. Boli to smutné roky, dúfam, že ich máme za sebou. Všetko to boli skúsení borci, chalani na vrchole svojich fyzických síl i skúseností. Stať sa to môže každému, patrí to k nášmu remeslu.

Čo je dôležité v príprave na dráhu profesionálneho horského nosiča? Ako na to?

Tak na to nie je žiadna príručka. Žartom hovorím, že tu, v Starom Smokovci, máme „školiace stredisko“, v ktorom na počkanie dokážeme z niekoho spraviť horského nosiča. Samozrejme, tak to nefunguje. Je to preto, lebo teórie okolo toho remesla je málo. Všetko ostatné je o praxi a skúsenostiach. Nakoniec, človek si vždy najlepšie zapamätá to, čo ho vytrápi a keď to bolí. Vtedy si dá pozor, aby sa tomu nabudúce vyhol. Ak si ale nechá poradiť, ušetrí čas a energiu. To platí aj všeobecne, malo by aj u nosičov. No faktom je aj to, že chlapi sú ješitní a nosiči obzvlášť nosiči.

Nespomínate fyzičku…

Tá sa predpokladá. Ak záujemca nemá nejaký závažný hendikep, je zdravý a s optimistickým pohľadom na svet, má šancu „to“ dať, ale dopredu sa to nedá povedať. Poznám nosičov, ktorí sa na remeslo dali v zrelšom, ale aj staršom veku, možno aj po nejakom zenite a funguje to dobre. Nemusia válať nejaké extra „šupy“ rekordy, ak si to dobre nastavia, môžu sa horskému nosičstvu venovať dlho. A robiť radosť sebe i chatárovi, ktorého zásobujú.