Cart is empty 
Vypočuť článok
Robí jej radosť robiť radosť. Lucia Hľadajová má ťažkú zdravotnú diagnózu, napriek tomu miluje život a všetko krásne, čo jej môže priniesť. Prešla Cestu hrdinov SNP a napísala o tom knihu.
Na sociálnych sieťach ste zaujali svojou odvahou. Absolvovali ste Cestu hrdinov SNP, hoci máte vážnu diagnózu. Predstavte sa našim čitateľom.
Mám tridsať rokov a pochádzam z malebnej dedinky Michalová. Vyrastala som v rodinnom dome a spolu so sestrou sme prežili šťastné detstvo v náručí našich rodičov. Obe sme boli šinterky a rodičia mali s nami čo robiť, aby nás ustrážili. Keď nastal čas, vyletela som z rodinného hniezda a vydala sa na cestu samostatnosti.
Čo znamenalo vo vašom prípade – vyletieť z hniezda?
Našla som si prácu, byt a popri tom som študovala na vysokej škole. Napriek obmedzeniam ochorenia som aj vďaka tvrdohlavosti a podpore mojej rodiny dosiahla všetko, po čom som túžila. A som za to vďačná. Všetko dobro, ktoré dostávam sa snažím posúvať ďalej, pretože platí, že to čo dáš, sa ti vráti.
Preto to rozhodnutie študovať sociálnu prácu?
Áno, aj. Nielen študovať, ale aj venovať sa sociálnej práci. Naplno. Po skončení školy som sa zamestnala ako inštruktorka sociálnej rehabilitácie v zariadení pre seniorov. Vymýšľala som rôzne aktivity pre asi štyridsiatku seniorov dva roky a keď nastal čas na zmenu, posunula som sa ďalej. Momentálne som vedúcou v dennom stacionári v obci Nemecká. Nesmierne si vážim každú pracovnú príležitosť, ktorú zvládnem vykonávať popri mojom ochorení. Mám v živote veľké šťastie.
Obmedzuje vás vaša choroba? Ak áno, v čom predovšetkým?
Pravdaže. S reumatickým ochorením prichádza v prvom rade vyčerpanosť. Niekedy stačí, že vyjdem do svojho bytu na treťom poschodí a mám pocit, že som zdolala Everest. Každé ráno, keď sa prebudím, moje telo zviera ranná stuhnutosť. Akoby vám kosti zaliali betónom a vy sa snažíte z tohto objatia vymaniť. Ak je slnečné počasie, ide to rýchlejšie, ak prší, trvá to o čosi dlhšie.
Ale darí sa to…
Už tridsať rokov sa mi úspešne darí ráno vstávať a zažívať v živote prenádherné zážitky a momenty. Aj keď niektoré dni sú náročné, stále ten život stojí za to.
Ak má niekto reumu, povie si, že sa musí šetriť a vyloží si nohy. Vy nie. Prečo?
Nuž, každý je originál a aj reumatické ochorenie je jedinečné. Tým myslím, že priebeh ochorenia je veľmi individuálny. Ak deviatim reumatikom pomáha pohyb, desiatemu môže uškodiť. Napríklad vtedy, ak sa jeho telo práve nachádza v zápalovom procese. Každý by mal svoju reumu prijať a spoznať. Jedine tak sa s ňou dá fungovať. My, reumatici, musíme vedieť, kedy sa môžeme hýbať a kedy je lepšie ostať v posteli. Ja, vďakabohu, mám reumu „pod kontrolou“ a môj krvný obraz, našťastie, väčšinou vyzerá ukážkovo. Ale nebola som vždy taká pohybovo aktívna.
Prečo by sa mal človek s týmto a možno aj iným chronickým ochorením pravidelne pohybovať?
Je všeobecne dokázané, že pohyb prispieva zdraviu. To ale neznamená, že teraz musí každý reumatik prejsť Cestu hrdinov SNP. Ideálne by malo ísť o pohyb, ktorý človeka baví. Ja som svoje srdce odovzdala turistike a lepšie som ani nemohla urobiť. No poznám aj reumatičky, ktoré sa venujú jogovej terapii, bikiny fitness, závodnému plávaniu alebo bicyklujú. My, reumatici, sme húževnatí, zvládneme čokoľvek.
Chorobu vám diagnostikovali v útlom veku. Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že sa jej nezbavíte a že jej musíte čeliť?
Áno, reumatické ochorenie mi diagnostikovali, keď som mala osem mesiacov, no prvýkrát som si to vážne uvedomila, až keď som prišla do základnej školy. Bola som oslobodená od telesnej výchovy a dostala som učebnice aj na doma, takže som nemusela nosiť ťažkú tašku. Vtedy som si uvedomila, že som v niečom iná ako moji spolužiaci. Materskú škôlku som nenavštevovala, pretože moja vtedajšia detská reumatologička to mojim rodičom neodporúčala. Našťastie to nepoznamenalo moju odvahu.
Vie sa o vás, že ste sa svojej diagnóze postavili čelom. Čím ste začali? Čo bolo vo vašej tvrdohlavosti, ako ste sa viackrát vyjadrili, dominantné?
Žiaľ, práve v základnej škole som sa stretla so šikanou. Spolužiaci sa mi vysmievali za to, ako vyzerám, že nosím okuliare a že som chorá. Hoci sme boli len deti, toto posmievanie sa prenieslo aj do vyšších ročníkov. Vytvorila som si akýsi obranný štít, a práve ten ma vždy posúval vpred. Keď som mala dvanásť, trinásť rokov, často som bola v nemocniciach. Tam som stretávala starších ľudí, ktorí boli ku mne iní, milší. Vtedy sa vo mne sformovalo presvedčenie, že tú dobrotu starším ľuďom musím niekedy vrátiť. Pamätám si na to dodnes.
Na túry ste chodievali odmala? Alebo ste sa k pravidelnej chôdzi dostali neskôr?
Ale, kdeže! Odmala som bola od pohybu ako takého chránená. Detská reumatologička mi akýkoľvek pohyb neodporúčala, pretože sa bála, že sa moja reuma odkloní iným smerom. Chápem to, no som vďačná, že teraz sa aj s pomocou Ligy proti reumatizmu robí osveta o pohybe. Dokonca, vďaka miestnym pobočkám po celom Slovensku organizujú nordic walking, turistiku, rekondičné pobyty v kúpeľoch a mnohé iné pohybové aktivity.
Kto, alebo čo vás motivovalo?
Motivuje ma predovšetkým strach. Strach, že keď zaspím na vavrínoch a prestanem sa hýbať, tak stuhnem. A nebudem môcť robiť veci, ktoré ma bavia a dávajú môjmu životu zmysel. Bojím sa, že príde deň, keď nebudem môcť ísť do práce a moje dni sa zúžia na pobyt v byte. No musím sa aj priznať, že to niekedy preženiem. Vtedy mi poklepe po pleci zdravý rozum a zopakuje mi „pohybom k zdraviu, ale aj k trvalej invalidite“. A tak si kopec naplánovaných túr po svete odložím do zásuvky s názvom Moje sny.
Prečo ste si povedali, že Cestu hrdinov SNP musíte prejsť?
No to je dobrá otázka, pretože to nebol môj sen. Ešte v čase pubertálneho vývoja som snívala, ako sa odsťahujem do ázijských krajín a zasvätím svoje zdravie ajurvéde a nájdem tam nirvánu. Ale, vráťme sa na zem. Keď som pochopila, že do týchto krajín sa mi asi nepodarí dostať, začala som kuť iné pikle.
Bola medzi nimi aj Cesta hrdinov SNP?
Na Cestu hrdinov SNP som natrafila úplnou náhodou v jeden teplý jarný deň. Bolo to v čase, keď som si dávala život dokopy po rozchodoch, sťahovaní, ukončení štátnic a iných životných skúšok. Videla som video, v ktorom sa dievča balilo na putovanie po červenej. Bola odhodlaná stráviť s jedným batohom v divočine takmer mesiac. Fascinovalo ma to a odvtedy som nemohla esenpéčku vypustiť z hlavy. No a ja, keď si niečo zaumienim, tak už viete, ako to dopadne.
Mali ste o tejto ceste niečo naštudované? Vedeli ste, čo vás čaká?
Mala som naštudované krížom, krážom všetky články, blogy, videá, knihy. Všetko, čo sa týkalo cesty, som vášnivo hltala. Vedela som, čo ma čaká, no i tak ma putovanie prekvapilo. Ale o tom to celé je. Prekvapí vás to, čo doma z pohodlia gauča nečakáte. Počas tohto dobrodružstva zažijete okamihy a situácie, v ktorých budete doslova v úzkych, v bolestiach, vo frustrácii, no vzápätí vás obklopí nával pozitívnej energie a nebudete chápať to, čo sa s vami deje.
Práve o tom tá cesta je. Hovoria to všetci, ktorí ju zvládli.
Presne tak. Ide o to – zdolať to, čo nás v normálnom živote prekvapí, či zabrzdí. Len málokedy to dokážeme prekonať a s pokojom prejsť na druhú stranu.
Sociálne siete to vedia, ale naši čitatelia možno nie. Putovali ste sólo, alebo s nejakou partiou?
Keďže som si osvojila status samostatne nezávislej jednotky, bola som odhodlaná vyraziť sama. S týmto faktom ale nebola stotožnená moja rodina, ani priateľ Robko. Pochopiteľne. Napísala som niekoľkým ľuďom, ktorí mali štartovať spolu so mnou, no zostalo to bez odozvy. Nakoniec, úplnou náhodou sme stretla parťáka Kurďa, s ktorým som kráčala deväť dní a bola to najlepšia náhoda, aká sa mi kedy mohla stať.
Mali ste presný plán cesty, alebo ste improvizovali?
Všetko som si do detailov rozpísala. Presné kilometre, prevýšenie, pramene, aj nocľah. Na kuchynskej váhe som rátala gramy, aby som mala čo najľahší batoh. Ale viete, ako to chodí! Človek mieni, pánboh mení. Hneď v prvý deň sa mi môj putovný itinerár rozfúkal ako odkvitnutá púpava. A od druhého dňa som už iba improvizovala.
Ako dlho vám putovanie trvalo a čo vás o vás samej naučilo?
Celkovo som kráčala 22 dní a prešla som niečo viac ako 650 kilometrov. Úsek Nízkych Tatier som si dovolila vynechať vzhľadom k tomu, že mám Nízke Tatry schodené hore, dolu, dokonca som pred esenpéčkou prešla celý hrebeň Nízkych Tatier. A keďže vieme, aké prevýšenia sa tam nachádzajú, nechcela som to so zdravím riskovať. Počas putovania som sa toho naučila naozaj mnoho, ale čo mi najviac rezonuje v pamäti, je, že aj napriek tomu, že je ťažké počúvať svoje telo, dať prednosť zdraviu je veľmi dôležité.
Kedy ste sa na cestu vybrali?
Na celé putovanie som si vyhradila mesiac a začala som vlani 1. júna. Na ceste som chcela byť do konca tohto mesiaca. V pláne bolo, že prejdem z Dukly na Telgárt za 14 dní. Potom sme mali ísť so sestrou na koncert Coldplay do Budapešti a po koncerte som sa mala pokračovať z Donovalov na Devín.
Dodržali ste ho?
Plán to bol síce pekný, ale realita bola už úplne iná. Z Dukly som prišla za deväť dní do sedla Suľová, kde som svoju cestu prerušila vzhľadom na pretrvávajúci dážď a reumatické bolesti. Kým som sa cez týždeň zotavovala, chodila som aj do práce. Počas víkendu sme sa išli vyskákať na spomínaný koncert. Z koncertu sme sa vrátili v pondelok večer a utorok ráno ma môj priateľ Robko viezol na Donovaly.
A potom to už išlo hladšie?
Z Donovalov som mala pokračovať až na Devín. Ale opäť tie plány, však viete. Po príchode na Fačkovské sedlo ma vyzdvihol priateľov ocino a odviezol do Partizánskeho, kde som si dala jeden deň oddych. Chytil ma kašeľ a začala som brať aj antibiotiká. Na druhý deň som pokračovala z Fačkovského sedla a dokráčala som až na Biely Kríž. Tam som svoju cestu ukončila kvôli zdravotným problémom so šľachou.
Bol to dobrý výber, alebo nabudúce by ste volili iné ročné obdobie?
Pôvodne som chcela vyraziť v apríli, ale to bola ešte zima. Jún som si vybrala, pretože počasie by malo byť v tomto mesiaci ako tak stabilné. No ale vidíte, aj tak prišli pomerne daždivé dni, ktoré mi urobili škrt cez rozpočet. Napriek tomu, ak sa raz na Cestu hrdinov SNP vrátim, vyberiem si asi rovnaký mesiac.
Čo z tejto cesty považujete za najkrajšie?
Príroda na Slovensku, ale aj za hranicami je prenádherná, ak v nej nájdeme to, čo sme v nej nehľadali. Každý deň bol pre mňa výnimočný. No najkrajším momentom bolo, keď sme sa po rozlúčke s parťákom Kurďom opäť stretli pri útulni Úhorná. Na ôsmy deň sme sa v kúpeľoch Štós rozlúčili s tým, že on pokračoval ďalej. Kým som sedela na terase bowlingového centra, napadla mi bláznivá vec a stála pri mne aj šťastena. Kúpila som pivo pre parťáka a nechala sa pokojne vyviesť autom do sedla Úhorná. Odtiaľ som prešla k útulni a naše cesty sa opäť prepojili. Kurďo mal radosť z piva, ale aj zo spoločnosti. To bol pre mňa najkrajší moment, lebo som mohla niekomu urobiť radosť a mne robí radosť robiť radosť.
A čo zážitok, ktorý by ste si už nezopakovali?
Nechcela by som si zopakovať búrku, ktorá ma chytila pred vysielačom Veľká Javorina. Blesky šľahali všade naokolo, hromy boli v tesnom závese. Dážď sa rozlial ako z vodotrysku, nevedela som, čo robiť. Vtedy prisámvačku, mi aj riťku lepilo.
Mali ste počas putovania podporu? Z domu, priateľov, rodinu? Potrebovali ste ju?
Mojou najväčšou oporou a podporou bol môj milovaný priateľ Robko. Vtedy sme sa poznali niečo vyše polroka, no zachoval sa ako statočný džentlmen. Kým som vyrazila, denne som mu drala uši a konzultovala s ním každý kilometer a keď som už kráčala, bol mojim mapovým inžinierom. Odvážal ma a zvážal ako takú princeznú, keď bolo treba. Navždy mu budem vďačná, že mi pomohol splniť si môj sen. Ďalšou veľkou podporou bola pre mňa moja rodina, priatelia a členovia Ligy proti reumatizmu. Na sociálnych sieťach mi ľudia fandili a písali krásne správy, to bolo pre mňa hnacím motorom.
Ak by ste mali niekomu radiť, na čo by predovšetkým pred vstupom na Cestu hrdinov SNP nemal zabudnúť?
Prvá vec, ktorú by som niekomu, kto rozmýšľa o esenpéčke, poradila, je, aby už konečne vyrazil. Druhá vec, ak na nej už je, aby sa neponáhľal. No a tretia rada je, že keď sa už raz na cestu vydá, nech si ju hlavne užije.
Čo ste jedli a čo pili? Váš horský turistický recept?
Pred putovaním som si kúpila pojazdnú kuchyňu. Varič, hrnce, plynovú kartušu, príbor a stravu balenú vo vrecku. Mala som obavy, že budem hladná, tak som sa poriadne vybavila. Celú kuchyňu som poslala na tretí deň domov, pretože môj žalúdok sa prevrátil naruby. Absolútne som nečakala, že budem mať takú nechuť do jedla. Prežívala som na proteínových tyčinkách, horalkách, radleroch a javorových taštičkách. Ak bolo po ceste stravovacie zariadenie, dali sme si varené jedlo, ale bol to vždy boj. Toto nechutenstvo trvalo po skončení cesty ešte pár týždňov. No nečudujem sa, veď celý organizmus dostal zabrať.
Mali ste aj krízu? Kedy, v čom spočívala? Boli chvíle, keď ste uvažovali, že to „zabalíte“?
Ach áno, krízu som mala každé ráno. Každé ráno som si povedala: Prídem do cieľa a končím. Ale počas dňa som toto rozhodnutie vždy nejako rozchodila a pokračovala som ďalej. Prvá vážnejšia kríza prišla zhruba na šiesty deň. Začali ma bolieť chodidlá a navštívila ma ponurá nálada, už to nešlo podľa mojich predstáv. Ale som žena, takže som sa vyrevala, vysmrkala nos a bolo dobre.
Mnohí ľudia majú z putovania horami obavy. Zvieratá, počasie, zle odhadnutá kondícia, spanie po širákom… Vy ste ich nemali?
Bola som hrdinka a ničoho som sa nebála. Kým som neprišla do Svidníka… Vtedy mi to všetko začalo dochádzať. Ale nebolo cesty späť. Neostávalo mi nič iné len vykročiť a nechať sa viesť osudom. Ľudia sa o mňa báli, že ma zožerú všetky medvede sveta, ale ja som žiadneho nestretla. No ja vlastne nevidíme dobre do diaľky, takže, ak som nejakého aj stretla, nevidela som ho. No jediné ohrozenie, ktoré som reálne na ceste pociťovala, boli kamióny. Zážitok s nimi som mala, keď sme kráčali v obci Radatice. Tam sa premávali po hlavnej ceste ako šialené. Keď sme sa dostali blízko Bratislavy, turistický chodníček sa napojil na cyklotrasu. Niektorí cyklisti boli skutočne neohľaduplní a rútili sa ako tie kamióny v Radaticiach.
Keď máte teraz v nohách Cestu hrdinov SNP, uvažujete aj o ďalších výzvach?
Isteže. Ako som spomínala, mám v zásuvke snov plno naplánovaných trás a máp, ale som vo veku, keď by som si asi mala určiť životné priority a premýšľať nad budúcnosťou. Cesta hrdinov SNP ma naučila aj to, že nie všetko ide podľa plánu. A teda, aj keď mám sny a plány, sama som zvedavá, čo mi môj krásny reumatický život prinesie.
Zo zážitkov a skúseností z putovania ste napísali knihu. Opíšte nám ju?
Kniha je mojím splneným snom, o ktorom som ani nesnívala. Skutočne som netušila, že rok po prejdení cesty budem vydávať knihu. Usilovne som na nej pracovala vo dne, v noci. Snažila som sa v nej opísať všetky moje zážitky, pocity, ale aj paralelný svet reumatického ochorenia. Kniha má 213 voňavých stránok a je v nej vyše 130 fotografií, ktoré doplňujú text. Obsah obohacujú aj autentické obrázky, ktoré sa nachádzajú i na predsádke.
Pre koho je určená a kde si ju ľudia môžu kúpiť, objednať?
Určená je pre kohokoľvek, kto má rád dobrodružstvo, zážitkové čítanie, ľubozvučnú slovenčinu, ale aj pre toho, kto si pri knihe chce len tak oddýchnuť. Ak by mal niekto záujem o knihu, stačí ma kontaktovať na e-mailovej adrese: hladajovalucia@gmail.com. K prvým objednávkam balím aj utešené darčeky.
Darčeky? Kto vám vnukol tento nápad?
Okrem toho, že milujem turistiku a som reumatička, venujem sa výrobe okuľúbivých predmetov. Patrí k nim aj odlievanie sójových sviečok. Tento nápad vznikol vďaka môjmu kocúrovi Zorovi. Kupujem mu jedlo v takých malých plechovičkách a bolo mi ľúto ich stále iba tak vyhadzovať. Skúsila som plechovičky hodiť do umývačky, a potom odliať do nich sójový vosk s esenciou a ozdobiť sušenými kvetmi. Hotové sviečky som doniesla mamine a sestre na testovačku.
Ako vidno, zaujalo ich to.
Áno, zaujalo. Postupne som tieto výrobky posúvala ďalším ľuďom, nafotila ich, zverejnila na mojej stránke Láskou Tvorené, a vtedy to vypuklo. Sviečky sa predávajú ako teplé rožky a v mojom dvojizbovom byte vznikla mini manufaktúra. O bylinkový čaj, ktorý tiež posielam záujemcom o knihu, sa postarala moja maminka. Starostlivo ich zbiera, suší a keď je správny čas, zabalí ich do čajových vrecúšok. Napadlo mi, že čaj a sviečka sú skvelým doplnkom, ako navodiť príjemnú atmosféru pri čítaní knihy. Ku knihe chcem ešte pribaliť aj iné drobnosti, ale tie budú pre čitateľov prekvapením, pretože, ako som už spomínala, robí mi radosť robiť radosť.
Autor titulnej fotografie: zdroj LH
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
